Minizamyslenie Chlieb je šťastný, keď posilní iných

Keď Ježiš hovoril o chlebe, jedným dychom ho spájal so životom. Dokonca hovoril, že tento chlieb je jeho telo za život sveta. V ranej cirkvi bola Eucharistia ešte nerozlučne spojená so životom. Neskôr sme k nej ako kresťania začali mať takú úctu, že sme ju začali vystavovať, uctievať, klaňať sa jej. Až sme nechtiac z chleba urobili „nejedlý“ predmet.

Ježiš povedal zástupom: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6, 51 – 58)

Preto Druhý vatikánsky koncil opäť spojil Eucharistiu so životom. Pomaly sa teda dostávame k tomu, že Eucharistia je predovšetkým na jedenie. To je posun. Zároveň ju vnímame ako posilnenie, liek, doplnenie duchovnej energie na neľahkej ceste životom.

Ježiš však hovorí ešte o ďalšom posune. Ak on žije z Otca a my z Ježiša, potom Eucharistia nie je len posilnením a liekom pre nás samých – preto, aby nám bolo dobre a aby sme mali dobrý pocit. Veď ako žije Ježiš? Nežije sám na exotickom ostrove. Žije pre iných. Pomáha, rozdáva sa, uzdravuje, zdvíha, povzbudzuje, vlieva nádej, živí ostatných. Toto je vnútorný obraz Boha. Dynamika a život pre druhých.

Aj Eucharistia je chlebom života smerom od nás k tým druhým. Alebo ako to veľmi jasne vyjadril pápež Benedikt XVI.: „Eucharistia, ktorá neprechádza do konkrétneho praktizovania lásky, je vnútorne rozpoltená.“ (Sacramentum caritatis 82) Teda neúplná.

Chlieb je šťastný, keď posilní iných. A Eucharistia je chlieb, ktorý chce, aby sme boli šťastní vtedy, ak sa staneme posilou pre ostatných. (Jozef Husovský)