Prekladateľ Gavenda o Svetle sveta: Talianske vydanie vyvolalo rozčarovanie. Prekladateľ sa zľakol jasnosti pápežových odpovedí

Minulý mesiac vyšiel vo vydavateľstve Don Bosco slovenský preklad knihy rozhovorov nemeckého novinára Petra Seewalda s Benediktom XVI. Svetlo sveta. O jeho vzniku sme sa porozprávali s prekladateľom Mariánom Gavendom.

Stojíte za prekladom Svetla sveta do slovenčiny. Ako dlho ste na ňom pracovali?

Štvrť roka, lebo zároveň som prekladal exhortáciu Benedikta XVI. Verbum Domini. Text sme nemali pred zverejnením originálu a tak sa nebolo treba náhliť stihnúť „prvú vlnu“.

Aký pocit máte z výslednej podoby?

Výhodou bol práve dostatok času. Jazykové úpravy prebiehali priebežne: kým som ďalšiu kapitolu prekladal, dočesávala sa predchádzajúca a tak preklad ucelenejšie vyzrieval. Taliani používajú slovnú hračku: „Každý prekladateľ je aj zradca, no nie každý zradca je prekladateľ.“ Snažil som sa uchovať jednoduchú, stručnú dikciu originálu v čím plynulejšej podobe. Aby bol text verný a dobre sa čítal. O vhodnosti jednotlivých pojmových odtienkov by sa dalo diskutovať. Porovnávajúc navzájom poľský a taliansky preklad som ich videl úžasne veľa.

Ste známym prekladateľom z taliančiny, preložili ste mnoho kníh a dokumentov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Pri preklade knihy Svetlo sveta ste však siahli po nemeckom origináli. Neťahalo vás to opäť k taliančine?

Taliansky preklad, hoci vyšiel v oficiálnom vatikánskom vydavateľstve a vo Vatikáne pracuje veľa Nemcov, ktorí vedia dobre po taliansky, vyvolal rozčarovanie. Je to dané asi najmä stresujúcimi termínmi, v ktorých prekladateľ a jazykový redaktor pracoval. V tomto preklade je pomerne veľa elementárnych nepresností (napríklad „...dvadsaťštyri rokov ste úzko spolupracovali po boku Jána Pavla II...“ bolo preložené ako „boli ste po boku Jána Pavla II. takpovediac dvadsaťštyri hodín denne“), no najmä určitá vágnosť.

Taliansky čitateľ možno intuitívne vycíti, čo sa chce povedať, ale preložiť takýto preklad do slovenčiny, to by už bolo veľmi ďaleko od originálu. Benedikt XVI. používa cielene každý výraz. Keď povie jasne „Nein“, nemožno to preložiť „Povedal by som, že skôr nie“. A keď chce zas niečo jemne naznačiť, treba to tak ponechať. Prekladal som takým spôsobom, že som mal pred sebou nemecký originál, po pravej strane poľský preklad a po ľavej taliansky. Tie bočné skôr pomáhali naformulovať slovenskú vetu. Prekladatelia dobre vedia, že pochopiť veľmi presne, čo chce autor povedať, je pomerne ľahké, ťažšie je primerane to vyjadriť vo vlastnom jazyku.

Poľština ako blízky slovanský jazyk mi slúžila skôr ako podnet pri naformulovávaní slovenského textu. Taliančina zas pri určitých kuriálnych výrazoch a rôznych „terminus technicus“, ktoré sú zaužívané práve v taliančine. Ale celkovo ma taliansky text skôr rozčuľoval. Okrem iného som objavil, na aké množstvo nemeckých výrazov má slovenčina omnoho presnejší ekvivalent než taliančina, priam svojou etymologickou stavbou (napr. der Augenblick – okamih – un momento). Celkom isto slovenský preklad „vychytal“ veľa chýb talianskeho prekladu. Čo neznamená, že sa tam nenájdu zas nejaké iné.

Informácia o vyjdení knihy koncom novembra 2010 sa objavila vo všetkých médiách najmä vďaka tomu, že vatikánsky denník L´Osservatore Romano zverejnil niekoľko úryvkov z knihy, medzi nimi aj časť, kde sa pápež vyjadruje k prezervatívom. Jedným z dôvodov následnej polemiky bol aj nepresný anglický a taliansky preklad, ktorý z prostitúta urobil prostitútku. Dal aj vám zabrať preklad tejto pasáže?

Táto a podobné pasáže sa prekladali práve najľahšie, už sa o nich predtým viedla široká polemika a slovenská verzia už bola presne naformulovaná. No dostala sa mi správna pripomienka, že do vysvetlivky sa na tomto mieste malo dať nielen „prostitút“, ale že ide o používanie prezervatívu pri pohlavnom styku dvoch mužov. Len v tom prípade prezervatív je iba hygienická ochrana a nie súčasne aj antikoncepcia. Práve v tomto totiž spočívala podstata nedorozumenia.

Pri prekladaní som si neraz povzdychol asi v tomto duchu: „Už chápem, prečo vyvolalo svetový rozruch pár z kontextu vytrhnutých detailov. Bolo treba nimi zastrieť nepomerne vážnejšie a odvážnejšie tvrdenia, ktoré kniha obsahuje.“ Hoci zároveň treba dodať, že i tu platí, že aj negatívna reklama je reklama. Práve tento svetový rozruch vyvolal záujem o knihu samotnú a ľudia sa vďaka nemu mohli dozvedieť aj mnohé iné dôležité veci.

Pri predchádzajúcich knihách rozhovorov Soľ zeme a Boh a svet ste boli v pozícii "len" rádového čitateľa, keďže prekladateľom oboch kníh bol Blažej Belák, za Svetlom sveta stojíte aj ako prekladateľ. Ako hodnotíte celú túto trilógiu?

Rozdiel je v štýle. Cítiť, že v predchádzajúcich dvoch rozhovoroch odpovedá profesor, odborník, ktorý sa snaží rozvinúť myšlienku do všetkých subtílností. Svetlo sveta je jadrnejšie, predstavuje vyzretú, jasne povedanú syntézu. Čo do obsahu táto trilógia ponúka fundované odpovede na širokú škálu aktuálnych problémov tak vo vnútri cirkvi, ako aj v hodnotení toho, čo sa deje v celej spoločnosti a s našou civilizáciou. Nie sú to akademické dišputy, ale životne dôležité témy. Odvážne názory, zásadné „buď – alebo“... Ak pripustíme, že by pápež mohol mať eventuálne aj pravdu, vyvoláva to alarmujúce otázky a prehodnotenia, najmä čo sa týka osudov našej civilizácie, v pápežovej dikcii západnej civilizácie.

Pár slov k autorovi rozhovoru. Všetky tri knihy sú istou mapou nielen po životných cestách Benedikta XVI., ale aj autora rozhovorov Petra Seewalda. Soľ zeme vznikla v čase, keď Seewald vystúpil z cirkvi, v predslove k pokračovaniu Boh a svet priznáva, že opäť začal navštevovať Boží dom a vo Svetle sveta vystupuje priamo ako apologéta Katolíckej cirkvi a Benedikta XVI. Premietli sa tieto meniace sa životné pozície aj do spôsobu kladenia otázok?

Tento vývoj tu možno cítiť. Otázky sú súčasťou interview a ten, čo ich kladie je spoluautor diela, ovplyvňuje jeho hodnotu. No myslím, že Peter Seewald sa v kladení otázok prejavuje najmä ako skúsený profesionálny novinár. Vie, aké otázky ľudia nosia v sebe, neraz nevypovedané a nezodpovedané, a kladie ich v ich mene. Vo Svetle sveta kladie otázky pápežovi, človekovi, ktorý si poslaním i svojou jemnou povahou zasluhuje úctu a jemnocit.. No vidno, že ich kladie „bez servítky“, pýta sa na delikátne, citlivé, osobné veci. A pápež vie, že novinár ich kladie preto, že sú aktuálne a ľudia na ne potrebujú odpoveď. Myslím, že práve z tejto neúprosnej jasnosti mal taliansky prekladateľ strach, cítil ich ako neúctivé voči pápežovi, a preto ich zjemňoval. Podobne aj pápežove jasné postoje.

Čo som si v otázkach Petra Seewalda všimol, je určitý „apokalyptizmus“: naša planéta dosiahla bod, z ktorého niet návratu, blízky kolaps svetovej ekonomiky, manipulácie so životom, proroctvá o blízkom konci sveta a podobne. Pápež s ním dosť často nesúhlasí a posúva problém do úplne inej roviny. Chvíľami sa zdá, že Peter Seewald otázky naliehavo opakuje, akoby chcel počuť tú svoju odpoveď. Možno je to súčasť profesionality, že si uvedomuje, ako tieto témy rezonujú medzi ľuďmi a ako je potrebné správne ich pomenovať. Ale zdá sa, že sú to témy aj jemu osobne blízke.

Imrich Gazda

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo