Náš Míla Vlk

Mám na mysli Jeho Eminenciu Miloslava kardinála Vlka, emeritného arcibiskupa pražského, ktorý je dnes pochovávaný v katedrále sv. Víta. Pomenovanie Míla Vlk nechce byť výrazom neúcty či nepatričnej familiárnosti, ale ozajstnej blízkosti k človekovi, takej blízkosti, akú k nemu pociťovali možno stovky rôznych ľudí. Pre každého z nich bol „Mílom Vlkom“ a pre  každého bol svojím spôsobom „jeho“, pretože akosi patril k časti jeho životnej histórie. Som presvedčený, že článok v takomto duchu by mohli napísať mnohí ďalší.

Ja som sa s ním prvýkrát stretol ako dvadsaťročný študentík pred vyše štyridsiatimi rokmi vo vtedajšej NDR na akomsi stretnutí Hnutia fokoláre. Prvým dojmom bola jeho nezmierna živosť človeka, ktorý je neustále v strehu preto, čo treba vykonať či zariadiť. Vtedy bol ešte farárom v mestečku Rožmitál, a keď po čase prišla správa, že mu komunistickí mocipáni odobrali takzvaný štátny súhlas k výkonu kňazskej služby, ani sa nebolo čudovať prečo. Boj pre nich nebezpečný najmä svojou aktivitou a inteligentnou vynaliezavosťou, s akou vytváral v širokom okolí živé kresťanské spoločenstvo. Lapidárne to zhrnul v jednom posudku naňho štátny cirkevný tajomník slovami „Vlk je ľstivý“.

Jeho „ľstivosť“ dosiahla ešte vyšší stupeň v Prahe, kam sa potom utiahol a našiel si prácu umývača okien, typickú pre mnohých vtedajších disidentov. Táto profesia mu dávala veľkú slobodu zapojiť sa do neoficiálnych cirkevných aktivít, predovšetkým v Hnutí fokoláre, ktoré poznal už ako seminarista v polovici 60. rokov minulého storočia.

Kardinál Miloslav Vlk počas disidentského obdobia, keď sa živil aj ako umývač okien. Foto – archív Miloslava Vlka

V Prahe v tom čase (počiatkom 80. rokov) vzniklo mužské fokoláre, čo je malá komunita laikov zasvätených Bohu s túžbou byť srdcom širšieho spoločenstva mladých, rodín a ďalších a snažiť sa spolu uvádzať do života Ježišovo evanjelium lásky a jednoty. Míla si veľmi vážil, že vo svojej osobne ťažkej situácii, keď pre mnohých bol „persona non grata“, sa mohol naplno stať členom fokoláre, kde našiel svoj ozajstný domov. Stal sa „laikom medzi laikmi“.

Ja som tam prišiel v roku 1984 a odvtedy bol môj kontakt s ním prakticky každodenný. Z bezpečnostných dôvodov ako sledovaná osoba s nami nebýval, ale prichádzal vždy po práci a zostával do neskorého večera. Robil všetko tak ako ostatní (varil, upratoval, prijímal návštevníkov...) a navyše nám pravidelne slúžil omšu, čo samo osebe podľa vtedajších zákonov bolo prečinom, za ktorý hrozilo väzenie. Ale našťastie nás nikto neudal.

Jeho prítomnosť vo fokoláre bola pre nás dôležitá aj preto, že ako človek o generáciu starší (my sme všetci mali okolo tridsiatky) mal iné životné skúsenosti a najmä riadnu náboženskú kultúru, ktorá nám „Gottwaldovým deťom“ chýbala. Tiež sa veľa venoval prekladom formačných materiálov a ich archivácii. Vždy najlepšie vedel, čo je kde k dispozícii a o čom daný text pojednáva.

 Ale okrem toho bol aj veľmi praktický, čo sme ocenili aj pri svojpomocnej prestavbe domu, ktorý sme kúpili, aby sa stal sídlom pražského fokoláre. Nestačili sme na všetky odborné práce, a preto sme pozvali otca jedného slovenského fokolarína, murára odnedávna v dôchodku, aby nám prišiel pomôcť. Striedali sa uňho rôzni pomocníci a raz, celkom na začiatku, prišiel jeden veľmi zdatný, ktorého si pán B. veľmi pochvaľoval.

Keď sme večer skončili, povedali sme murárovi: „Pán B., teraz bude omša.“ On sa obliekol do čistých šiat a čakal, že pôjdeme do kostola. Aké prekvapenie, keď omšu slúžil ten šikovný pomocník. Pán B. bol veľmi zarazený a ja som si myslel, že pochybuje o právoplatnosti tejto omše. Snažili sme sa mu vysvetliť, že je to „ozajstný“ kňaz, ktorý nemôže slúžiť vo farnosti a žije teraz s nami. Pochopili sme ale, že problém pána B. bol iný: nevedel, že jeho pomocník je kňaz a „rozkazoval“ mu. Ale postupom času sa veľmi zblížili a aj pre pána B. to napokon bol Míla, jeden z jeho najlepších priateľov.

Aj cez očividné ubúdanie síl sa nikdy nesústredil na seba a svoju chorobu, ale najčastejšie hovoril o „blízkom Bohu“. Zdieľať

Nikoho z nás v tej dobe ani vo sne nenapadlo, čo prinesie dramatický záver roka 1989 a akú cirkevnú „kariéru“ naštartujú tieto zmeny pre nášho Mílu. Ani on to nečakal, ale častejšie opakoval, že obdobie, keď nemohol pôsobiť verejne ako kňaz, bolo jeho „univerzitou“, ktorá ho cez každodenné prijímanie kríža pripravila na všetky úlohy, ktoré mu Pán neskôr zveril.

Náš kontakt s ním v čase jeho biskupskej služby bol menej častý, ale to nič nezmenilo na našom bratskom vzťahu, ktorý vyrástol v onom neľahkom období. Keď len trocha mohol, vždy s radosťou zavítal do mužského či ženského fokoláre, nielen v Prahe, ale v rôznych častiach sveta pri svojich početných cestách.

Vo fokoláre sa celkom neočakávane začala aj krížová cesta jeho choroby, ktorej potom podľahol. Vlani na Štedrý večer prišiel, aby s nami prežil Vianoce (stále v tom dome, ktorý aj on vlastnými rukami pomáhal rekonštruovať), ale necítil sa dobre a po konzultácii so svojimi lekármi bol okamžite hospitalizovaný.

Následne stanovená diagnóza dávala malú nádej, ale on neprestával dúfať. Niekoľkokrát som ho v nemocnici navštívil, či som k nemu sprevádzal vzácnych hostí zo zahraničia. Aj cez očividné ubúdanie síl sa nikdy nesústredil na seba a svoju chorobu, ale najčastejšie hovoril o „blízkom Bohu“, čo bola jeho celoživotná téma: Boh nie je ďaleko, ale jeho túžbou je prebývať medzi ľuďmi.

Keď sa ho asi tri týždne pred smrťou jedna návšteva opýtala, či má bolesť, povedal: „Nie. To Boh má bolesť, chce prebývať medzi nami.“ Chápem to ako jeho testament.