Ratzinger o dialógu náboženstiev

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ratzinger o dialógu náboženstiev

Pápež Benedikt XVI. na modlitbovom stretnutí s predstaviteľmi veľkých svetových náboženstiev a ateistickej komunity v Assisi 27. októbra 2011. Foto: TASR/AP

Podľa Ratzingera dialóg sám osebe nemá hodnotu bez snahy o presvedčenie, o nájdenie pravdy.

Mnohí by sme najradšej zabudli na video, kde pápež František vyzýva k dialógu medzi prítomnými náboženstvami – židovským, kresťanským, moslimským a budhistickým. Toto video zanecháva dojem stierania základných rozdielov medzi týmito náboženstvami a naznačuje utlmenie primárneho povolania evanjelizovať a hlásať evanjelium. Podľa mňa tu však pápežovi predsa len môžeme uznať snahu o dialóg, menovite povzbudenie k „vzornému správaniu medzi pohanmi“ (1 Pt 2,12) a ak je to možné „a závisí to od vás, žiť v pokoji so všetkými ľuďmi.“ (Rim 12,18)

Joseph Ratzinger pri tejto otázke zaujíma veľmi odlišné stanovisko: „Aký konkrétne je postoj kresťanstva v rámci dialógu náboženstiev?“ Vo veľmi vzácnej eseji „Dialóg náboženstiev a vzťah medzi židovstvom a kresťanstvom“ (Mnohé náboženstvá – jedna zmluva), ktorá skrátene podáva to, čo je plnšie rozpracované v knihe Pravda a tolerancia, Ratzinger tvrdí, že dialóg by nemal nahradiť evanjelizáciu.

Ratzinger tvrdí, že dialóg by nemal nahradiť evanjelizáciu. Tvrdenie, že by misionárska činnosť mala prestať, znamená zapierať pravdu. Zdieľať

Tvrdenie, že by misionárska činnosť mala prestať, znamená zapierať pravdu. Podľa Ratzingera nám z toho zostane myšlienka, že dialóg je o tom, „robiť sa navzájom lepšími kresťanmi, židmi, moslimami, hinduistami či budhistami.“ K tomuto tvrdeniu vyslovuje dôrazné „Nie“: „Lebo by to nebolo nič iné než úplná absencia presvedčenia. Pod zámienkou vzájomného utvrdzovania sa v našich najlepších stránkach by sme v skutočnosti nebrali vážne seba ani druhých. V konečnom dôsledku by sme sa vzdali pravdy.“

Ako teda Ratzinger vysvetľuje to, čo nás nielen viac-menej spája, ale i umožňuje skutočne dialogické, no i kritické stretnutie vzhľadom na rozdelenie a protirečiace tvrdenia medzi náboženstvami: „Na akom základe môžeme vôbec začať hľadať túto jednotu?“

V otázke jednoty v rozličnosti vymedzuje tri prístupy: mystický, teistický a pragmatický.

Pragmatický prístup, ktorý vyhlasuje primát ortopraxie („správnej praxe“) nad ortodoxiou, vzniká zo skepticizmu v dôsledku nekonečných sporov o rozumovom zdôvodnení pravdy náboženstva. Pravda a presvedčenie sú odmietané a jednota v náboženskej rozličnosti sa hľadá v ortopraxii, ktorá slúži mieru, spravodlivosti a ochrane stvorenia. Ratzinger tieto ciele schvaľuje, no stavia sa proti predčasnému ukončeniu racionálnej diskusie o pravde náboženstva. Takisto je proti pretláčaniu „nábožensky motivovaného moralizovania“ týkajúceho sa prostriedkov, ktoré najlepšie slúžia týmto cieľom. Prečo?

Ako hovorí, „náboženstvá nemajú žiadne apriórne poznanie“ o prostriedkoch na dosiahnutie týchto cieľov. V tomto prípade ide skôr o „pluralizmus ciest“ než iba o jednu správnu cestu. Na výber a podporu tej najlepšej cesty je potrebná argumentácia. Ratzinger teda argumentuje, že pragmatický prístup k jednote v náboženskej rozličnosti prevracia náboženstvo „na ideologickú diktatúru s totalitnou vášňou“. Tu si môžeme predstaviť nábožensky motivované moralizovanie niektorých zástancov globálneho otepľovania. A teda: „Náboženstvo nemožno nútiť do služieb prakticko-politických cieľov, lebo by sa stali modlou. Keď bude človek robiť z Boha otroka vlastných plánov, zdegraduje Boha i seba.“ Jednotu nemožno nájsť v ortopraxii.

Mystický prístup dúfa, že jednotu v náboženskej rozličnosti nájde na úrovni mystickej skúsenosti. Absolútna hodnota sa pripisuje nepomenovateľnej skúsenosti, ktorá je tiež nevýslovná a presahuje všetky pojmy. Jednota sa tu podporuje tak, že sa „stiahnu všetky afirmatívne tvrdenia (čiže tie, ktoré si nárokujú, že sa skladajú z právd)“. Tento prístup poháňa silne negatívna či apofatická teológia, takže „na poznanie božského sa nevyslovujú žiadne [vymedzené] tvrdenia.“ Podľa tohto názoru nemajú tvrdenia rozličných náboženstiev konečnú hodnotu, a preto „nezáleží na tom, či sa božské chápe ako osobné alebo neosobné“. A Ratzinger dodáva: „Naznačuje sa, že Boh, ktorý hovorí [a počuje], i hlbina bytia, ktorá je nemá, sú len dva rozličné spôsoby chápania nevýslovného, ktoré leží za všetkými pojmami.“

Ústredný problém s týmto je, že to neobstojí v konfrontácii s realitou, a preto sa otázka jednoty nedá riešiť týmto spôsobom. Rozličnosť náboženstiev prináša hlboko protirečivé a nezmieriteľné tvrdenia. Nemôžu teda hovoriť to isté a otázku pravdy nemožno obísť.

To nás privádza ku kresťanskému teistickému prístupu (judaizmus ponechávam bokom). Boh je tu a nemlčí. Božie sebazjavenie v dejinách spásy sa uskutočňuje prostredníctvom slov a skutkov. Napríklad „Kristus zomrel je skutok; Kristus zomrel za naše hriechy je božsky dané interpretačné slovo, vďaka ktorému je tento skutok zjavujúci,“ ako hovorí G.E. Ladd. Preto „sa viera v Boha nemôže zaobísť bez [zjavenej] pravdy, ktorej [vymedzenú] podstatu je možné artikulovať“. Áno, kresťanská viera má mystický, apofatický a dokonca eschatologický aspekt, a teda napríklad dogmy o Trojici a o Kristovej osobe sú vymedzene pravdivé, no tiež nás „pozývajú na nekonečnú cestu k Bohu, ktorý je vždy nekonečne väčší“.

Zjavenie nielenže odkrýva spoločné pole, jednotu medzi náboženstvami, ktorú už máme v rozličných stupňoch spoločnú, ale vďaka týmto fragmentom sa v rámci dialógu môže prehĺbiť i naše chápanie kresťanskej viery. Zdieľať

Preto: „Boh sa [Vtelením] stáva konkrétnym a hmatateľným. Približuje sa k ľuďom v telesnej podobe. No tento istý Boh, ktorý sa stal uchopiteľným, je absolútne tajomný.“ Zjavená pravda, ktorá sa týka tajomstva Vtelenia, hoci vymedzená, takto „skrýva i zjavuje seba“, Boha-Logos.

Akým spôsobom je teda dialóg súčasťou ohlasovania evanjelia? Podľa Ratzingerovho názoru „sa s teistickým, inkarnačným modelom dostávame ďalej než s mystickým a pragmatickým“. Na jednej strane je zjavená pravda prístupná vo viere. Predsa len, Boh nedovolil, aby ostal bez svedectva vo forme všeobecného zjavenia, ktorého prvky sa nachádzajú v rozličných náboženstvách (Rim 1,20; 2,14-16; Sk 14,17), i keď skreslené, dezinterpretované a odmietané. Na druhej strane zjavenie nielenže odkrýva spoločné pole, jednotu medzi náboženstvami, ktorú už máme v rozličných stupňoch spoločnú, ale vďaka týmto fragmentom sa v rámci dialógu môže prehĺbiť i naše chápanie kresťanskej viery „a umožniť nám oceniť ju ako tajomnú a nekonečnú“.

Podľa Ratzingera však dialóg sám osebe nemá hodnotu bez „snahy o presvedčenie, o nájdenie pravdy“.

Eduardo J. Echeverria
Autor je profesorom filozofie a systematickej teológie vo veľkom seminári Božského Srdca v Detroite. Medzi jeho publikácie patria: Pope Francis: The Legacy of Vatican II (Pápež František: Dedičstvo 2. vatikánskeho koncilu, 2015) a Divine Election: A Catholic Orientation in Dogmatic and Ecumenical Perspective (Božie vyvolenie: Katolícka orientácia v dogmatickej a ekumenickej perspektíve, 2016).

Pôvodný text: Ratzinger on the Dialogue of Religions.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo