„Tak vy jedete do lesa, že jo?“ pozerá na mňa šofér autobusu, keď si od neho v Plzni pýtam lístok do Nežichova – rázcestí. „Tak nejako,“ reagujem na jeho slová, pričom sám neviem, či bola narážka na les otázkou alebo mi to len oznamoval. 

Keď som o trištvrte hodiny vystúpil z autobusu, niekoľkí cestujúci smerom ku mne nechápavo pozerali. Hneď som aj pochopil prečo. Stál som na okraji širokej a hlučnej cesty, hlavného ťahu Plzeň – Karlovy Vary. Keď autobus odišiel, pred sebou som uvidel úzku asfaltku vedúcu popri lese niekam medzi lúky a kopce. 

Vedel som, že som správne. Presne takto mi to opísal jeden známy. „Vystúpiš ,nikde' a pôjdeš pekne peši niekoľko kilometrov. Ako v stredoveku, aby si si uvedomil, kam ideš. No a potom si v jednej chvíli všimneš, ako sa zmení les. Prosto uvidíš pred sebou úplne iný les ako dovtedy.“

A tak aj bolo. Po hodinke šliapania prichádzam na rázcestie, nad ktorým sa zdvíha svah porastený ihličnanmi. Les, ktorý vyzerá ako z filmového Pána prsteňov. Krásny, čistý, akoby pod vysoké stromy niekto natiahol koberec z machu, šišiek a malých konárov. 

Socha Madony na malom úpätí oznamuje, že tu sa začína pozemok Opátstva Matky Božej v Novom Dvore. Kráčam ďalej a vidím dva svety. Po ľavej ruke mám les vzorne upravený, dolu pod cestou „klasický“, zarastený všemožnými drevinami, papradím a burinou. V tej chvíli ešte neviem, že o pár dní si čistenie divokého lesa vyskúšam na vlastnej koži. 

Dvakrát reformovaná Ora et labora

Rozmach mníšstva a rozkvet benediktínskych kláštorov narazil v 11. storočí na krízu, ktorej výkladnou skriňou bolo opátstvo vo francúzskom Cluny. Jeho bohatstvo a vplyv boli až také veľké, že mníchov odvádzali od manuálnej práce a života podľa Reguly. 

Na scénu prišiel sv. Bernard z Clairvaux, ktorý v kláštore v Citeaux pri Dijone spísal „reformu“ benediktínskeho rádu, ktorá mala priniesť návrat k podstate mníšskeho života. S cisterciánmi (podľa mesta Citeaux, lat. Cistercium) tak nastáva ďalší rozmach kláštorov, ktorý so sebou prináša aj bohatý rozvoj techniky a tiež nový prístup k architektúre, keďže sv. Bernard preferoval pred zbytočným prezdobovaním dôraz na svetlo, jednoduchosť tvarov a čistotu priestoru.  

Jedna reforma však nestačila. V 17. storočí dochádza v niektorých francúzskych cisterciánskych kláštoroch k ďalšej zmene konštitúcií, čím vzniká rád cisterciánov prísnej observancie. Najznámejšia postava tejto reformy je opát Armand Jean Le Bouthillier de Rancé z kláštora La Trappe. Preto sa reformovaní cisterciáni volajú aj trapisti. 

„Nečinnosť je nepriateľom duše. Preto majú byť bratia v určité hodiny zamestnaní telesnou prácou, v iné hodiny zase svätým čítaním,“ napísal sv. Benedikt v Regule. (Na strednej snímke mnísi počas liturgie hodín v kostole. Foto: novydvur.cz) 

Jedným z cisterciánskych kláštorov, ktorý tiež prešiel reformou k trapistom, je opátstvo vo francúzskom Sept-Fons. V kláštore, pôvodne založenom v roku 1132, žije v súčasnosti viac ako 90 mníchov.

Práve zo Sept-Fons prišla v roku 2000 skupina mníchov do západných Čiech, aby medzi lesmi a pasienkami na hranici Karlovarského a Plzenského kraja vybudovala nový kláštor. Stavba stojí na zvyškoch barokového statku. 

To, ako sa britský architekt John Pawson vysporiadal s ruinami hospodárskych budov a zároveň navrhol kostol v intenciách svätého Bernarda, treba vidieť na vlastné oči. 

Architektúra, ktorá sa stáva liturgiou

Prvé dni sa v kláštore vlastne iba rozhliadam. Dôvodov na úžas je mnoho. 

Kostol s čistými, bielymi stenami nemá klasické okná, a predsa je v ňom svetlo. V presbytériu stojí na vysokom podstavci gotická socha Panny Márie. Keď sa pri omši dostáva k slovu kadidlo, soška sa akoby vznášala na bielom oblaku. 

Zvony. Mnísi si pri modlitbách a liturgii zvonia ručne. Dlhé laná sú spustené zo stropu kostola. Sledujem pohyby, ktorými mních ťahá lano tak, aby zvon zaspieval presne tak, ako je predpísané. 

Pred vstupom do kostola je malé nádvorie obohnané vysokými múrmi. V strede podlahy tvorenej ostrými kameňmi rastie veľký olivovník. Prechádzať týmto mystickým miestom uprostred noci sa ťažko komentuje. 

Minimalizmus, ktorý dáva zo seba maximum. Dielo sa podarilo. 

Za tým všetkým je však tvrdý život mníchov. 

„V dormitóriu, kde spíme, sú naše cely s rozmermi dvakrát dva metre vybavené len závesom namiesto dverí, tromi vešiakmi a tromi poličkami. V porovnaní s obyvateľstvom našej krajiny vlastníme menej áut aj mobilných telefónov. Stravu máme hojnú, ale jednoduchú. Nemáme televíziu ani rádio a srnci usídlení v našich lesoch môžu pokojne jesť seno, ktoré im v zime dávame, nemáme pušky ani čas na lov.“

Tak opisuje v knižke Celým srdcom život novodvorských trapistov miestny opát Dom Samuel. Chlap s iskrou v očiach, akú mávajú francúzski komici. Aj on sa venoval divadlu a hudbe predtým, než konvertoval a vstúpil do kláštora v Sept-Fons. 

Keď ho stretnete cez deň pred pílou v montérkach a cyklistickej prilbe, neveríte, že tento človek má právo nosiť biskupské insígnie. A keď sa večer, na konci posledných modlitieb dňa, tzv. Kompletória, modlí za všetkých nahlas v kostole Otče náš, idú z toho zimomriavky. 

Otec Samuel vedie komunitu mníchov, ktorá si neustále odrieka. 

„Keď v kláštore ráno o tretej hodine zaznie každodenný zvon, mních si spolu s mníšskym habitom oblečie bremeno starostí, zodpovednosti a nadprirodzeného poslania, ktoré ponesie celý deň a odloží večer pri zaspávaní.“

Okrem každodenného vstávania o tretej v noci spočíva prísnosť aj v odriekaní si zbytočných slov. Trapisti žijú celý deň v tichu. Aj pri práci, aj pri stolovaní. Slová používajú iba v najnutnejších prípadoch, majú dokonca vyvinutú vlastnú posunkovú reč. 

Aby svet nezabudol

Dom pre hostí stojí vedľa kláštora. Je to zreštaurovaná stodola, krásna budova. Má všetko – kaplnku, kuchyňu, knižnicu, obchod. Na prízemí sa stravujeme, samozrejme, potichu. Po raňajkách sa rozdeľuje práca. Roboty sa tu nebojí nikto. Montérky si okrem nás laikov oblieka aj starší český kňaz a tiež mladý slovenský bohoslovec. 

Mních brat Marian, ma vezme do výroby horčíc. Nejdem však chystať novú dávku, ale umývať časti plniaceho stroja. Ostrosť žltej horčice cítim až v očiach. Tento druh kúpim niekomu, nech si tiež dobre poplače, vravím si. 

Vľavo: Príjazd k lesu v správe opátstva Nový Dvůr. V strede: Zrúcanina kostola sv. Blažeja z 18. storočia, ktorá stojí na brehu rybníka vpravo. (Foto: Pavol Rábara)

Ďalšie dni ma čaká záhrada s bratom Rafaelom a napokon sa dočkám aj „výletu“ do lesa. Trapisti totiž kúpili pri stavbe kláštora aj 113 hektárov lesa. Lepšie drevo predávajú, s ostatným vykurujú, pričom vysádzajú tiež nové stromy. 

S otcom Prokopom a ďalšími tromi hosťami sadáme do staršieho Fordu, prejdeme cez lúku, kde odstavíme pick-up na kraji lesa. Vyfasujeme mačety a jasný pokyn: všetky dreviny okrem ihličnanov, duba a buka musia ísť dolu. Keď pred sebou vidíme zarastený les a spustí sa mierny dážď, mám pocit, že som vo vietnamskej džungli. Pri sekaní s mačetou už nepochybujem: tu ide o boj. 

O duchovnom boji by mnísi vedeli rozprávať, tak ako o mnohých životným múdrostiach. Ale ako píše o kláštorných hosťoch a mníchoch opát Samuel:

„Jedni prichádzajú z ruchu sveta a hovoria; druhí by mali žiť v tichosti a sú pripravení načúvať; môžu azda ponúknuť trochu pokoja, ale aj oni majú svoje starosti, rovnako ako tí, ktorým poskytujú prístrešie.“ 

Prístrešie je v Novom Dvore znamenité, no rovnako čarovné je aj okolie. Prechádzky po miestnom vidieku ponúkajú pohľady na krásne pasienky, široké lúky a tichý les. Kraj bohatý na rybníky a vodné pramene skrýva nenápadné poklady, ako napríklad zrúcaninu vodného mlyna či ruiny starobylého kostola na brehu rozsiahleho rybníka. 

Až vonku si človek uvedomí: Práve tu, v ateistickom kúte strednej Európy, vyrástol kláštor prísneho mníšskeho rádu. Prečo, kladiem si otázku pri návrate z jednej prechádzok. 

„Nemôžeme dopustiť, aby svet, do ktorého sme sa narodili, stratil potrebu transcendentna. Nemôžeme v tom zostať nečinní,“ odpovedá mi z knižky otec Samuel. 

Tie slová sú plné nádeje. Aj preto je cesta z kláštora domov optimistická. Po týždni mierneho odriekania sa tiež človek úprimne teší do sveta. Zvlášť, ak je pred vami víkend v krásnej a chutnej Plzni. Ale o svetských pôžitkoch zase niekedy inokedy.  

 

Opátstvo Matky Božej v Novom Dvore 



Kláštor Rádu cisterciánov prísnej observancie (trapisti) sa nachádza pri dedinke Dobrá Voda na juhu okresu Karlove Vary. Založili ho v roku 2002 na zvyškoch barokového majera. Stavba získala viaceré ocenenia za architektúru. O päť rokov sa stal kláštor priorátom a v roku 2011 bol povýšený na opátstvo. Spolu v ňom žije 24 mníchov, medzi nimi Francúzi, Česi, Slovák aj Maďar. Mladíci aj starci. V chóre sa modlia aj chlapci v civile, nádejné povolania.  

Foto: archív trapistov – Rybník pod kláštorným kostolom je v priestore vyhradenom mníchom (klauzúre).  

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo