Kresťania nemusia stavať mosty, ľudia k nám idú zo všetkých strán

Kresťania nemusia stavať mosty, ľudia k nám idú zo všetkých strán

Rozhovor s populárnym českým kňazom, vedcom a spisovateľom Markom Váchom.

Minulý rok vydal knihu s názvom Nevyžádané rady mládeži, ktorá vzbudila silný ohlas v Česku aj u nás. Mladých ľudí v nej vyzýva, aby prestali neustále premýšľať o svojej sexualite a začali žiť život naplno. Vysvetľuje, ako by to malo konkrétne vyzerať aj nakoľko pri tom počúvať rady od iných. Do Bratislavy prišiel v rámci festivalu Bratislavské Hanusove dni Marek Vácha.

Kniha Nevyžádané rady mládeži, ktorú ste vlani vydali, sa dá označiť ako kopanec pre neprebudených mladých ľudí. Vy sám ste v jej úvode napísali, že na nich spúšťate guľometnú paľbu. Prečo ju potrebujú?

Dvakrát v týždni spovedám niekoľko hodín vo farnosti pri Kostole Najsvätejšieho Salvátora v Prahe mladých ľudí z Čiech, Moravy a Slovenska. Keď vám prinášajú do spovedníc svoje problémy, za niekoľko mesiacov či rokov si uvedomíte, že sa opakujú. Po určitom čase zistíte, že rady, ktoré im dávate, stojí za to napísať na papier. Kniha vznikla pomerne rýchlo, asi za tri mesiace. Nemá to byť učebnica katechizmu. Je za ňou asi dvadsať rokov spovedania.

Ale prečo tá guľometná paľba?

Pretože všetci sa neustále točia okolo šiesteho prikázania. V rôznych formách sa mi vysokoškoláci sťažujú, že žijú v situácii, kvôli ktorej nemôžu chodiť na prijímanie, a často majú pravdu. Majú pocit, že nemôžu chodiť do kostola, lebo žijú vo vzťahu, z ktorého nemôžu alebo ani nechcú odísť, alebo mi vyplakávajú, že majú problém so šiestym prikázaním. Hovoria – „Čo budem robiť v kostole medzi tými zbožnými dušami. Nemal by som sa ani modliť, bolo by to nečestné.“

Neuvedomujú si však, že vieru nemožno dať do tekutého dusíka a za niekoľko rokov vytiahnuť s očakávaním, že sa to rozmrazí. Myslia si, že časom sa ich situácia vyrieši, vzťah sa do skončenia školy nejako vyvinie a potom si vyhrnú rukávy a začnú žiť zbožný, kontemplatívny duchovný život.

Čo im na to hovoríte?

Že ten moment nikdy nenastane a tá jediná správna chvíľa je tu a teraz. Snažím sa im vysvetliť, že problémy neodídu a nesmú rezignovať, ale bojovať s nimi a najmä sa modliť.

Súčasní vysokoškoláci sú na jednej strane výborní, majú skvelé nápady, veľký cit pre dobro a spravodlivosť a na rozdiel od mojej generácie sú veľmi politicky citliví. No nemajú skoro žiadnu vôľu. Nie sú zvyknutí na sebe pracovať, niečo si odopierať, postiť sa – to už je dávno preč. Svoje dobré ideály tak nemajú ako zrealizovať.

Tvrdíte tiež, že sa boja života. Prečo si to myslíte?

Prečítajte si tiež:
Nevyžádané rady mládeži - akoby recenzia Zdieľať

To sa týka nielen mladých ľudí, je to civilizačné. Minulé storočie prinieslo dva výbuchy iracionality – nacizmus a komunizmus. Ľudia začali mať strach z toho, čo ich čaká.

Prejavilo sa to aj v literatúre. Jules Verne v devätnástom storočí vykresľoval budúcnosť ako zdroj radosti a optimizmu, predpovedal veľa vecí, ktoré raz človek dokáže. V dvadsiatom storočí prichádza George Orwell s antiutopickým románom 1984 alebo Karel Čapek a jeho Vojna s mlokmi. Budúcnosť sa stala zdrojom obáv a neistoty.

Ako sa strach o budúcnosť prejavuje u vysokoškolákov, ktorých stretávate?

Po skončení školy sa pred nimi zrazu vynoria mnohé starosti o bývanie, partnera, prácu či financie. Obávajú sa nárokov a toho, čo s nimi bude ďalej.

Často počúvame, že sa boja prevziať za seba zodpovednosť...

Poviem vám jednu perličku, o ktorej teraz dosť premýšľam. Nedávno sme s vysokoškolákmi z celej republiky absolvovali cyklopúť na Velehrad. Po skončení akcie za mnou prišiel dvadsaťpäťročný chalan s tým, že som ich mal predtým upozorniť, aby si dali pozor na pitný režim a vzali si fľašu s vodou. Tento chalan chodí šesť rokov so svojím dievčaťom, chystá sa založiť si rodinu a mne ide rozprávať, že som mu mal pripomenúť vziať si vodu. Nech sa dá vypchať! To nie je chlap, ale uplakané decko.

V kostoloch potom títo mladí spievajú také tie katolícke hity typu „aká úžasná je láska, čo prišla k nám...“ alebo „poďme za mamou, maminkou svojou...“. Je to výborné pre štrnásťročné romantické dievčatá. No takmer tridsaťročný chlap si toto fakt nemôže spievať.

Chlapcom preto hovorím „choďte do bojových umení, robte nejaký šport“. Dievčatám zase „nehanbite sa za svoju krásu a za to, že sa viete pekne obliecť alebo nalíčiť“.

Kniha naozaj dokáže nakopnúť, okamžite vyvolá veľkú chuť k radikálnej zmene života. Čo však potom, keď to prvotné nadšenie vyprchá?

Poviem vám čo. Ak študujete na škole, študujte naplno. Robte to tak, aby ste mali nielen dobré známky, ale aby ste boli skutočný profesionál v tom, čo robíte. Nedávajte si malé ciele, uchopte príležitosť, ako sa len dá, pracujte na sebe a neuspokojte sa s priemernosťou. Pápež František nedávno napísal geniálnu apoštolskú exhortáciu o svätosti, kde hovorí, že jej opakom nie je zlo, ale priemernosť.

Vezmite svoju vieru naozaj vážne. Nežite polovičato. Vidím to u nás v Prahe, akoby sme žili iba na pol plynu, v „úctivej“ vzdialenosti od sveta i od Boha. Akoby sme sa báli byť svätí.

No ani svätci ako František z Assisi, Klára či Ignác nemali menej hriechov ako my alebo menej pokušenia. Neboli mimoriadne omilostení, ale v určitej chvíli života prijali svoju výzvu. A toto jediné sa žiada aj od nás.

Ja som bol vychovávaný v tom, že svätosť je niečo, o čom radšej ani nemám premýšľať a že maximálne môžem napísať životopis svätca. Ale nie sa ním stať. Naozaj si však myslím, že nastal čas, aby sme svoju vieru vzali radikálne.

Čo to znamená v konkrétnom každodennom živote?

„Naozaj si však myslím, že nastal čas, aby sme svoju vieru vzali radikálne.“ Zdieľať

Prácu, ktorú máte, robte naplno. Modlite sa každé ráno a večer aspoň pol hodiny. Karol Wojtyla či Matka Tereza toho urobili veľa v aktívnom živote, a pritom dve hodiny denne venovali modlitbe či adorácii. Bez ohľadu na to, aké máte hriechy a bez ohľadu na to, že nie ste schopný sa ich zbaviť, prosím vás, modlite sa a po čase uvidíte, že tieto hriechy zmiznú. Modlitba je ľadovcová rieka, ktorá ich bez nášho vedomia odplaví preč, a zrazu zistíte, že to, o čo ste sa márne snažili rozumom a vôľou, sa podarilo prekonať modlitbou.

Mladých ľudí nabádate k tomu, aby sa pobili o každú sekundu života. Čím najviac strácajú čas?

Žiadna iná doba v dejinách planéty nebola z hľadiska času taká agresívna. Márnotratný syn z evanjeliového podobenstva sa musel obťažovať a odísť do cudziny, aby premrhal majetok. Dnes stačí milimetrový pohyb myšou a zrazu máte celý rad možností rozptýlenia.

Problém často nie je v tom, že by tieto veci boli explicitne hriešne. Neznamená to, že keď si zahrám počítačovú hru, v ktorej postrieľam tisícky Marťanov, je to hriech. Ale prúser je v tom, že zrazu je večer a zistím, že celé dopoludnie som virtuálnym samopalom zabil predovšetkým svoj čas.

V knihe takisto zaznela veta, že mladí nemajú odvahu k hriechu. Čo tým myslíte?

Je to interpretácia z evanjelia – „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich úst.“ (Zjavenie Jána 3,15-16) Znamená to, že taký človek nedokáže urobiť ani dobro, ani zlo.

Dá sa to ukázať na príklade podobenstva o márnotratnom synovi. Jeho starší brat žil celý čas pri otcovi, modlili sa spolu a prežíval s ním obavy o osud mladšieho brata. Keď sa márnotratný syn vrátil, starší sa rozhneval, nechcel ísť dovnútra a povedal otcovi vetu, ktorú nie všetky preklady zachytili: „... Ten, ktorý s neviestkami prehýril tvoj majetok...“

„Človek sa hriechom dostáva na dno svojej existencie, a ak to prežije, tak je to niečo, na čo nikdy nezabudne.“ Zdieľať

Ale to sa nestalo. To, že by mladší syn majetok prehýril s neviestkami, je fantáziou staršieho brata, ktorý by to tak možno chcel, ale nemal na to odvahu. Musel by odísť z otcovského domu, ísť do cudziny, zohnať si nocľah... To nie je jednoduché. Radšej ostal doma so svojimi fantáziami. Otec ho potom oslovuje: „Dieťa, ty si stále so mnou...“ To preto, lebo je ešte stále dieťaťom. Jeho hriech je nakoniec väčší. Starší brat je ako „vzorný“ katolík, ktorý sa modlí breviár, chodí každú nedeľu do kostola, pozerá televíziu Noe a volí ľudovcov (KDU-ČSL, pozn. redaktora). Ale to nestačí.

Samozrejme, nikomu skúsenosť ťažkého hriechu neprajem, pretože je to hrozné. Ovocím hriechu je smrť, ako sa píše vo Svätom Písme. Človek sa však hriechom dostáva na dno svojej existencie, a ak to prežije, tak je to niečo, na čo nikdy nezabudne. Platí tu zvláštna matematika – komu sa málo odpúšťa, málo miluje, komu sa veľa odpúšťa, veľa miluje.

Často dnes počúvame o kríze autority a nedostatku poslušnosti k starším. Vy máte v knihe vetu: „Beda vám, ak uveríte, že poslušnosť vám zaistí večný život.“ Ako je to teda s tou poslušnosťou? Nakoľko počúvať rodičov, učiteľov či kňazov, ktorí dávajú rady do života?

Treba ich počúvať veľmi pozorne. No potom sa rozhodnúť podľa seba. Dospelosť znamená naučiť sa robiť vlastné rozhodnutia. Aj tie zlé. Keď som poslušný v piatich rokoch, je to správne. Pokiaľ žijem pod jednou strechou s rodičmi, oni sú tí, ktorí určujú pravidlá.

Najneskôr od uzavretia manželstva však poslušnosť k otcovi a matke prestáva a na prvom mieste je partner. V Čechách je jednou z najčastejších príčin rozvodov medzi katolíkmi poslušnosť voči rodičom.

Vždy sa nájde množstvo duchovných radcov, ktorí budú mať veľa múdrych odporúčaní, čo by ste mali a nemali robiť. Beda, ak na nich dáte. Určite sú dôležité a treba ich zvážiť, ale kresťanstvo má jeden krásny princíp – keď umrieme, pred Bohom budeme stáť každý sám za seba. Sme zodpovední za svoj život.

Poslušnosť je nebezpečne lákavá. Ale jej dôsledkom môže byť, že budem niekomu v dvadsiatich piatich rokoch vyčítať, že ma pred cyklopúťou neupozornil na pitný režim.
 


Prednáška Marka Váchu na Bratislavských Hanusových dňoch.

Viackrát ste vyzvali, aby sa mladí kresťania angažovali v mediálnom priestore. Niektorí možno cítia pochybnosť, či sú dosť dobrí na to, aby na verejnosti prezentovali alebo obhajovali kresťanské hodnoty.

Môže to ísť postupnými krokmi, často je to spontánne. Napíšete niečo na blog alebo do statusu na facebooku a ak je to zaujímavé, už sa to s vami vezie. Treba to aspoň skúsiť.

Ak dnes v kolektíve vysokoškolákov poviete, že ste kresťan, dostane sa vám najprv posmešných poznámok. Povedia vám asi niečo o reštitúciách alebo bigotnosti. No neskôr si vás vyhľadajú niekde za rohom a zveria sa vám, že nevedia, čo so životom, a poprosia vás o radu. Ak žijete naozaj svoju vieru, ľudia budú prichádzať sami.

Nemyslím si, že by sme ako kresťania mali v dnešnej dobe stavať mosty k svetu. Skôr sa ľudia so všetkých strán brodia k nám. Tí inteligentní totiž chápu, že život nie je len čo najkomfortnejšie čakanie na smrť, a chcú od života viac ako materiálne uspokojenie.

V nedávnom prieskume sa ukázalo, že so žiadnym náboženstvom sa neidentifikuje až 91 percent mladých Čechov. Ako to vidí kňaz, ktorý sa pohybuje medzi pražskou mládežou?

Možno žijem v určitom skleníku, ale nemám pocit, že by v Česku nebol hlad po viere a ľudia by zívali Bohu do tváre. V médiách sa u nás často hovorí o cirkvi negatívne, vyčítajú nám mnohé veci a často majú pravdu. Ale potom príde nejaký vážny problém a do televízie či rádia zavolajú napríklad Tomáša Halíka alebo Dominika Duku, aby vyjadrili svoj názor. Keď ide do tuhého, hľadajú naši ľudia morálnu autoritu v cirkvi.



Marek Vácha 

Narodil sa v roku 1966 v Brne. Vyštudoval molekulárnu biológiu a genetiku, neskôr teológiu. Momentálne pôsobí ako správca farnosti v Lechoviciach a ako kaplán Tomáša Halíka vo farnosti pri Kostole Najsvätejšieho Salvátora v Prahe. Je prednostom Ústavu etiky 3. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Publikuje v odborných aj populárnych periodikách a je autorom viac ako desiatky kníh.


Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo