Na Obchodnej ulici v Bratislave je o jednej hodine po polnoci rušno. Z podnikov vyliezajú podgurážení ľudia, ďalší stoja na chodníku, ozýva sa vrava, výkriky. Namiesto električiek sa po ulici premávajú policajné autá, pri jednom obchode sanitka niekoho ošetruje.

Ďalší policajti sa zbiehajú do stredu promenády, kde prichádzajú preventívne na pomoc kolegom stojacim pri početnejších grupách veselých občanov. Vo vzduchu visí konflikt. 

Popri tejto scenérii kráča po Obchodnej asi 120 ľudí všetkých vekových kategórií. Na čele skupiny ide kňaz v reverende a do vysielačky sa predmodlieva ruženec. „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych…“ odpovedá nahlas dav za ním. 

Noc z piatka na sobotu vylákala do centra hlavného mesta aj túto partičku. Nejde však „vymetať“ krčmy, ale navštíviť vybrané kostoly. Akože vážne. 

Na tučný štvrtok

Volal sa Filip Neri a pochádzal z Florencie, kde sa narodil roku 1515. Keď mal devätnásť rokov, prišiel ako pútnik do Ríma. Nevedel úplne, čo so životom, tak chodil po Ríme, najmä po nociach, a za svitu mesiaca sa modlil pred kostolmi či v katakombách. Po desiatich rokoch sa rozhodol zasvätiť život Bohu, stal sa kňazom a výrazne prispel k duchovnej obnove Ríma. 

Pozrite si fotoreportáž: 
Ako sme sa v noci túlali po kostoloch Zdieľať

Zakladateľ oratoriánov sv. Filip Neri zvykol so svojimi najbližšími podnikať prechádzky po Ríme, pričom ich spájal s návštevami posvätných miest. Z týchto spontánnych výletov sa postupne začala formovať nová tradícia – návšteva siedmich kostolov (Giro delle sette chiese). 

Nebol to však úplne vynález Filipa Neriho – púť po významných rímskych bazilikách existovala už v stredoveku, svätý Filip ju akoby oprášil a spopularizoval. 

Návštevu siedmich kostolov príhodne zasadil do obdobia karnevalu, ktorý býval veľmi bujarý a začínal sa na tzv. tučný štvrtok, teda týždeň pred Popolcovou stredou. Prvú oficiálnu Návštevu siedmich kostolov zorganizoval ako alternatívu ku karnevalu sv. Filip práve na tučný štvrtok 25. februára 1552. 

Sedem kostolov Ríma, ako ich videl Antoine Lafréry v roku 1575. (Foto: wikimedia.org)

Trasa bola pôvodne rozdelená na dva dni a vyzerala takto: začínalo sa štvrtok večer v kostole San Girolamo della Carità, kde sv. Filip začínal svoje pôsobenie v Ríme. Cez Anjelský most prešli navštíviť chorých v nemocnici Santo Spirito. Nasledovala zastávka v blízkej Bazilike sv. Petra. 

Nasledujúce ráno, zavčasu, sa účastníci stretli v Bazilike sv. Pavla za hradbami, odkiaľ sa šlo po ceste dodnes nazvanej Via delle sette chiese až ku katakombám sv. Šebastiána. V Bazilike sv. Šebastiána bola omša. 

Pokračovalo sa smerom na Sväté schody a do Baziliky sv. Jána v Lateráne, potom do Baziliky sv. Kríža Jeruzalemského. Filip a jeho družina následne vyšli z mesta k cintorínu Verano, kde stojí Bazilika sv. Vavrinca. Potom sa skupina vrátila do mesta k Bazilike Santa Maria Maggiore. Na konci zaspievali Salve Regina. 

Rímskych 28 kilometrov

Na prvotné vychádzky chodilo so svätým Filipom do desať ľudí. Počas pontifikátu Pia IV. (1560 – 1565) sa na „siedmich kostoloch“ zúčastňovalo okolo šesťtisíc ľudí. Treba dodať, že súčasťou programu boli aj zastávky na ďalších miestach, zväčša pre oddych, napríklad v záhradách.

Kongregácia oratória sv. Filipa Neriho v Ríme dodnes organizuje Návštevu siedmich kostolov, a to každý rok v máji, pri príležitosti sviatku tohto apoštola Ríma. Na rozdiel od programu v 16. storočí sa putuje celú jednu noc – od večera do rána. 

Itinerár je veľmi podobný, trasa meria dokopy zhruba 28 kilometrov. Rímski oratoriáni prízvukujú, že nejde o púť, ale návštevu, ktorá spája radostnú prechádzku so skutkami nábožnosti. Tak to vnímal aj svätý Filip, keď za jeho čias akciu volal jednoducho návšteva. 

Keďže Komunita oratória sv. Filipa Neriho pôsobí aj v bratislavskej Petržalke, kde spravuje Farnosť Svätej rodiny, vznikol nápad urobiť Návštevu siedmich kostolov aj na Slovensku. 

Tradičná rímska akcia tak nabrala uplynulý piatok slovenskú verziu. 

Divná partia vyráža do mesta

Pred Kostolom Svätej rodiny sa zhromaždí skupinka asi 130 ľudí. Moderátor komunity oratoriánov otec Juraj Vittek stojí pri soche Jána Pavla II., ktorá pripomína miesto návštevy svätého pápeža v roku 2003. Mohol by sa prihovoriť za počasie, po horúcich dňoch hlásia na víkend ochladenie, noc nebude iste tropická. 

„Verím, že počasie bude k nám milosrdné,“ ohlási otec Juraj. Mraky sa blížia, začne popŕchať. Dav teda vyráža do nočného putovania s dáždnikmi a pršiplášťami, v jemnom daždi. Hneď sa začne modliť ruženec. 

Rybári sediaci pri Chorvátskom ramene otáčajú hlavy, zrejme nechápajúc, kam sa táto hromada ľudí v piatok večer vybrala. To však vysvetlil otec Juraj ešte na úvodnej omši. „Dnes je piatok večer, teda čas, na ktorý sa ľudia tešia celý týždeň, lebo vtedy začínajú ,žiť’.“ V meste sa dnes bude pohybovať aj iná skupina, ktorá bude hľadať iný „život“. 

Ideme teda do mesta na netradičnú žúrku. V Petržalke budíme pozornosť, policajná hliadka nám pomôže prejsť cez frekventovanú cestu pri Námestí hraničiarov, ďalej to zvládame sami. Po ruženci nastáva ticho, niektorí sa rozprávajú. 

Prichádzame do saleziánskeho strediska na Mamateyovej. V kaplnke sv. Dominika Savia nás čaká don Marián Valábek. Zvyšní saleziáni sú na obnove v Šaštíne. Krátko nám vysvetľuje, čo všetko sa na Mamateyke robí, povie aj nejakú tú pikošku zo života Dominika Savia. Nasleduje zamyslenie otca Juraja a pesnička. 

Pokračujeme popri petržalských novostavbách na nový Starý most. Až tam je vidno, koľko nás je, dav sa riadne natiahol. Pri zastávke Sad Janka Kráľa nastáva milý moment, keď na nás zvoní električka. Jej šofér nám kýva a smeje sa od ucha k uchu. Ťažko povedať, či bol veriaci a videl na čele skupiny kňaza v reverende alebo to bol starý dobráčisko, čo sa tešil na koniec piatkovej šichty. 

Keď prichádzame ku Kostolu sv. Alžbety, je už takmer úplná tma. Víta nás miestny farár Marián Kráľ a krátko objasňuje základné informácie o kostole, pričom vysvetľuje, prečo nemá rád, keď ľudia volajú tento chrám Modrý kostolík. Tiež sa dozvedáme, že sobášny rekord v jeden deň bol v „Modrom kostolíku“ 12 sobášov. 

Vypočujeme si meditáciu otca Juraja, dostávame požehnanie s relikviou sv. Alžbety a pán farár nás vyprevádza slovami, že dúfa, že v noci nezamrzneme. 

Prechádzame uličkami až k františkánskemu kostolu. V prítmí tohto krásneho chrámu naša skupina počúva zamyslenie otca Juraja o tom, čo spája piliere stredovekej Cirkvi sv. Františka so sv. Tomášom Akvinským. 

Pieseň Všetko je márnosť (upravená verzia známej pesničky Vanita di Vanita z filmu o Filipovi Nerim) nám pripomína, že bez Krista je všetko márne. O pár minút tú márnosť stretneme. 

Ďalšou zastávkou je Kostol sv. Jána z Mathy, pred ktorým sa dozvieme základné informácie o Ráde Najsvätejšej Trojice a po krátkom zamyslení sa zastavujeme v Dome Quo vadis. 

To nás už pristavujú ľudia, väčšinou s otázkami, či ide o nejaký protest. Pred vysvietením Quo vadisom sa isté panie ozývajú, že čo ešte tí kresťania nespia.  

Od spánku máme veru ďaleko, nasleduje totiž rozchod, čas na kávu, colu, pizzu či kebab. Už bolo na čase. Veď v meste to žije. 

Naša skupina prichádza ku Kostolu sv. Alžbety v Bratislave. 

Tučný piatok na Obchodnej

O pol jednej sa stretávame pri mieste, kde sa odohral útok na Filipínca Henryho. Krátko sa pomodlíme a prechádzame Obchodnou ulicou smerom ku kostolu Blumentál. 

Obchodná je v tejto nočnej hodine zážitkom. Asi sme nemohli vidieť lepší kontrast medzi týmto svetom a prostredím, ktoré je pre nás túto noc cieľom – tichom a pokojom kostolov.  

Modlíme sa ruženec, nahlas. Na čele ide kňaz v čiernej referende, pri ňom bohoslovec v rovnakom odeve. Cez vysielačku sa predmodlieva otec Juraj. 

Oprotiidúci sa divne pozerajú. Niektorí zazerajú, niečo si hovoria. Otec Juraj až neskôr prizná, že schytával nadávku za nadávkou. „To je zo Slizolinu, hento?“ ukáže naňho podgurážený chlapík narážajúc na školu Harryho Pottera. 

V strede Obchodnej je rušno, postáva tam viacero skupiniek opitých mladých. Stoja pri nich policajti, na miesto prichádzajú ďalšie policajné autá. Nechávame ich však za sebou, pokračujeme ku Kostolu Nanebovzatia Panny Márie. 

Krátko po jednej hodine nám príde otvoriť pán kostolník. Usadíme sa a všetci sme radi, že Obchodná je za nami. Otec Juraj spomína na svoje kaplánske začiatky v Blumentáli. Témou meditácie v tomto veľkom kostole je stabilita. Počúvame citáty z knižky Zostaň, kde si, ktorú sme recenzovali aj na Postoji. 

Veľký Blumentál je celý pre nás, nasledujú pesničky a pomalý presun na Námestie slobody. Pred Úrad vlády. 

Pri fontáne na komunistickom námestí stojíme a zamýšľame sa nad vzťahom cirkev-štát. Úrad vlády bol kedysi sídlom arcibiskupa, podľa všetkého v jeho priestoroch vznikla aj socha svätého Martina od Georga Raphaela Donnera, ktorú možno dnes nájsť v katedrále. 

Skupina viac než stovky ľudí je na Námestí slobody podozrivá, preto si nás obzerá policajná hliadka. Je dosť možné, že vo vysielačke o skupine podivínov dnes v noci už počuli, takže sa nás ani nič nepýtajú. 

V tme

Pokračujeme na Hlbokú cestu smerom na Kalváriu. K Lurdskej jaskynke prichádzame po druhej v noci a v úplnej tme a tichu sledujeme vysvietenú sochu Madony. Počúvame úvahy a myšlienky o mariánskej úcte od sv. Ľudovíta Márie Grigniona z Montfortu. 

Uprostred noci ďalej kráčame na Slavín, kde pri pohľade na nočnú Bratislavu uvažujeme o pravom vlastenectve blahoslaveného Titusa Zemana, pričom nevynecháme modlitbu za padlých sovietskych vojakov. 

Keď po Mudroňovej ulici schádzame k parlamentu, začína sa brieždiť. Po krátkej zastávke pri budove Národnej rady schádzame ku Katedrále sv. Martina. 

Je päť hodín ráno. Dóm je otvorený a je v ňom príjemne teplo. Usadíme sa. Vtom prichádza pred oltár dvojica, vďaka ktorej môžeme nájsť toto ranné útočište – otec biskup Jozef Haľko a dómsky pán farár Peter Slepčan. „Takto skoro veru nezvykneme katedrálu otvárať, vitajte,“ privíta nás otec Slepčan. 

Biskup Jozef Haľko nám poskytne krátky prehľad o dóme a jeho zaujímavostiach a udelí požehnanie do nového dňa. Po spoločnej fotke sa vyberieme cez Most SNP do Petržalky. V tom čase nás už hreje slnko, rovnako aj predstava, že o chvíľu dostaneme raňajky u pátra Milana Bubáka vo farnosti Povýšenia sv. Kríža. Na Daliborko prichádzame presne o šiestej hodine, po krátkej adorácii a eucharistickom požehnaní končíme našu Návštevu siedmich kostolov na dvore farnosti. 

Vďaka obetavým farníkom z Daliborka, ktorí vstávali v sobotu pred šiestou len preto, aby nám pripravili kávu, chlebíčky a koláče, sa záver akcie blíži stavu blaženosti. „To vy všetci ste od včera večera chodili po meste?“ pozerajú na nás. Vládzeme ešte prikývnuť a poďakovať sa za starostlivosť. 

Máme za sebou zhruba 20 kilometrov, šesť ružencov, niekoľko meditácií, litánie. Mnohí sme prešli miestami, po ktorých denne chodíme. Boli sme v kostoloch, kde viacerí vyrástli. A predsa bolo v tú noc niečo iné. Boli to vydarené potulky, požehnané návštevy.   

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo