Kňaz medzi Rómami: Brali ma ako šamana a čarodejníka

Kňaz medzi Rómami: Brali ma ako šamana a čarodejníka

Rozhovor so saleziánom, ktorý sa desať rokov staral o Rómov v Nemecku.

O tom, že je kňaz, sa jeho rodičia dozvedeli až po ôsmich rokoch od vysviacky. Po revolúcii ho saleziánsky provinciál poslal k Rómom do Maďarska, neskôr do Nemecka, kde sa stal vedúcim ich pastorácie. Hovorí o tom, ako vyzerajú ich komunity, prečo majú vždy dostatok času a prečo im kňaz pripomína šamana. Saleziánsky kňaz Jozef Lančarič.

Z akej rodiny pochádzate?

Môj otec bol presvedčený veriaci komunista (úsmev). Naozaj, veril, že komunizmus je riešením pre ľudstvo. Do posledného momentu tvrdil, že nepadol kvôli mylnej ideológii, ale ľudským chybám. Mamka bola repatriovaná Maďarka, doma sme hovorili slovensky a maďarsky. Krstný otec hovoril aj po nemecky a trochu ma učil.

Kto vás priviedol k viere?

Spočiatku najmä stará mama. Prihlásila ma na vyučovanie náboženstva a dostala ma k prvému svätému prijímaniu. No keď krátko nato zomrela, viera sa pre mňa stala len spomienkou a chytilo ma pionierstvo, aktivity a šport. Opäť som sa k viere dostal až na strednej škole. Mal som viacerých veriacich spolužiakov a spoznal ďalších ľudí vrátane tajných saleziánov,  ktorí mi dali odpovede na moje životné otázky. Pochopil som, že jediným zmyslom života je slúžiť Bohu. No nevedel som ako.

Mal som kamaráta, ktorý bol v seminári. Párkrát som ho navštívil, no rýchlo som zistil, že to nie je pre mňa. Ešte na gymnáziu (vtedy SVŠ) som sa dozvedel, že u saleziánov je možnosť tajne študovať teológiu, a to ma oslovilo. Našiel som si kontakty a už týždeň po maturite som nastúpil do noviciátu a popritom som študoval fyziku a chémiu na vysokej škole.

Vedel o tom niekto z vašich blízkych?

Nie, musel som to tajiť. Hneď po vysokej škole v polovici sedemdesiatych rokov ma poslali do Košíc. Naschvál na východ, čo najďalej od rodičov. Hlavne otec, ktorý bol veľký funkcionár, sa nesmel dozvedieť, že okrem práce sa pripravujem na kňazstvo. Rodine bolo čudné, že sa nežením (úsmev).

Čo ste robili v Košiciach?

Pracoval som ako laborant v cestných stavbách, neskôr som učil na učňovskej škole. Popritom som aj s ďalšími saleziánmi viedol tajné stretká pre študentov. Vždy sme sa schádzali u niekoho iného pod zámienkou oslavy narodenín alebo menín.

Kedy ste sa napokon stali kňazom?

Vysviacku som mal, samozrejme, tajne, začiatkom osemdesiatych rokov v Krakove. Boli na nej traja ľudia. Z Košíc som musel už ako kňaz odísť. Išiel som do Bijacoviec, neskôr do Rožňavy.

Kedy sa vaši rodičia dozvedeli, že ste kňazom?

„Hlavne otec, ktorý bol veľký funkcionár, sa nesmel dozvedieť, že sa pripravujem na kňazstvo. Rodine bolo čudné, že sa nežením.“ Zdieľať

Krátko po novembri 1989 som sa sám seba pýtal – ako teraz pôjdem domov? Čo poviem rodičom? No pán farár z môjho rodného Senca bol šikovnejší. Deň pred mojím príchodom v kostole vyhlásil, že zo Senca je sedemnásť tajne vysvätených saleziánskych kňazov. A prezradil ich mená. Babičky z kostola išli po omši gratulovať mojej mame domov, že jej syn je kňazom.

Rodičov to muselo šokovať.

Otec bol rozzúrený. „Každý v dedine to už vie a ja sa to musím dozvedieť ako posledný!“ kričal na mňa (smiech). Rodičia sa to teda dozvedeli po ôsmich rokoch môjho kňazstva. Po revolúcii som ešte chvíľu pôsobil na Slovensku a potom ma poslali na šesť rokov do Maďarska, kde som sa prvý raz dostal do kontaktu s rómskou – vtedy ešte „cigánskou“ – pastoráciou.

Už pred rozhovorom ste mi povedali, že pomenovanie Rómovia nie je podľa vás úplne v poriadku a správnejšie by bolo používať výraz „cigáni“. Prečo?

Netvrdím, že označenie „cigáni“ je správne, ale určite je presnejšie ako Rómovia. Ide o národ, ktorý ešte neprekonal fázu zjednocovania a vzniku národnostného povedomia. A preto ani nemá meno – meno národa. Je to „bezmenný národ“. Slovo cigáň pochádza pravdepodobne z gréckeho „atsiganóí“ – to znamená „chránení, nedotknuteľní“ – tak boli pomenovaní v ochrannom liste jedného byzantského cisára, ktorý im dovolil prechod cez svoju ríšu.

Treba vziať do úvahy aj to, že každý národ má právo pomenovať iný národ vo svojom jazyku. Slovo cigáň v ich reči neexistuje – ako teda môžu niektorí tvrdiť, že je hanlivé?

Naši parlamentní zástupcovia Rómov hovoria o akejsi konferencii pri Londýne kedysi v sedemdesiatych rokoch, kde sa údajne zišli zástupcovia všetkých skupín a dohodli sa, že budú spoločne používať meno Roma. Po prvé neverím v žiadnu konferenciu, to je rozprávka. Ešte aspoň dvesto rokov sa nezídu všetci predstavitelia a už vonkoncom je nemožné, aby sa „nóbl“ kmene dohodli s „nečistými“.

A ešte jeden háčik – slovo Róm znamená človek. Čo sme potom my?

V roku 2001 ste z Maďarska odišli a stali ste sa vedúcim pastorácie pre Rómov v celom Nemecku. Ako ste sa k tomu dostali?

Môj predchodca odišiel do penzie, hľadali teda nástupcu. V Nemecku je však kňazov málo a s týmito ľuďmi nechcel nikto pracovať. Zavolali ma, či by som túto službu neprevzal a náš saleziánsky provinciál mi to dovolil. V Nemecku fungovala cigánska pastorácia už od štyridsiatych rokov minulého storočia.

Ako to vzniklo?

Farár z mesta Illingen mal za farou veľké lúky. Po vojne ich ponúkol ako miesto stretnutia pre všetkých migrantov z Nemecka, ktorí sa vracali z koncentračných táborov alebo zo zajatia. Nad mestom bola na kopci kaplnka Panny Márie. Vždy, keď sa niekto ďalší vrátil živý, išli sa tam poďakovať. Od roku 1947 sa tam púte konajú dodnes.

Koľko Rómov žije v Nemecku?

Členov všetkých kmeňov je okolo pol milióna. Každý kmeň má svojho náčelníka, presnejšie radu starších.

Ako vyzerajú ich komunity?

Nazval by som to veľkorodiny. Je to väčšinou asi tristo až štyristo ľudí, ktorí medzi sebou pravidelne udržujú kontakt.

Tieto komunity boli roztrúsené po celej krajine. Kde ste sa s nimi stretávali?

Do roka sme organizovali šesť veľkých pútí, na ktorých sme sa spolu schádzali. Okrem toho sme mali rôzne iné stretnutia, kde sme riešili ich problémy. Raz za dva-tri roky sme išli aj na nejakú väčšiu púť, napríklad do Asissi či Ríma. Vyhľadával som ich tiež počas zimných mesiacov, keď sa zdržiavali na svojich zimoviskách.

To sú čo?

Priestranstvá na okraji miest, zdržiavajú sa na nich od októbra do marca. Kúpia si tam dom s veľkou záhradou, kde odstavia svoje obytné vozy, napoja sa na elektrinu, plyn a vodu – a prezimujú. Kancelária môjho úradu bola v Kolíne nad Rýnom. Asi dva- až trikrát do mesiaca som chodieval k niektorej z komunít na rôzne miesta.

Ako vyzerajú obytné vozy, v ktorých žijú?    

Udržujú v nich veľkú čistotu. Žena voz každý deň poctivo vyčistí. Sú výborne prispôsobené na pohodlné bývanie, vnútri majú dokonca podlahové kúrenie.

Z čoho títo ľudia žijú?

„Mnohí využívajú výhody sociálneho systému, ale vo väčšine prípadov ovládajú nejaké remeslo.“ Zdieľať

Mnohí využívajú výhody sociálneho systému, ale vo väčšine prípadov ovládajú nejaké remeslo, ktorým sa živia. Poznal som napríklad rodinu, ktorá opravovala starožitný nábytok. Dokázali ho nádherným spôsobom zreštaurovať. S malým nákladným autom chodili z dediny do dediny a pýtali sa ľudí, či nemajú starú skriňu alebo kreslo. Niektorí im to s radosťou darovali, oni to obnovili a na trhu predali.

Spoznal som medzi nimi tiež šikovného výrobcu huslí. V zime, keď bol doma, vyrobil v dielni tri-štyri kusy a v lete obchádzal svojich známych muzikantov, ktorým ich ponúkal. Ak sa mu ich podarilo predať, odišiel na mesiac dovolenkovať k moru.

Iní zase majú svoje hospodárstvo, o ktoré sa starajú, alebo chovajú kone. Existujú firmy, v ktorých cvičia kone podľa potreby majiteľa, či už chce jazdeckého, alebo cirkusového.

Problémom týchto ľudí nie je to, že by nechceli robiť. Ich problémom je čas.

V akom zmysle?

Hovoria, že čas je moderná forma otroctva, ktorú si „gádžovia“ vymysleli, aby sa mohli šikanovať. Oni ho majú na rozdiel od nás vždy dosť.

Ako sa to prejavuje?

Nepoužívajú žiaden budík alebo niečo podobné. Podľa nich môže človek spať, dokedy chce. Poznal som chlapíka, ktorý mal registrovaný obchod so starožitnosťami. Nemal však nijaké otváracie hodiny. Nechal na dverách telefónne číslo a ak ho niekto potreboval, zavolal mu a on o pár minút prišiel.

Zdá sa, akoby nepoznali obmedzenia.

Neuznávajú ich. Hľadajú vo všetkom slobodu. Dokážu si život užívať.

Keď sme išli spoločne do Ríma, s karavánou sme sa zastavili na jednom odpočívadle vo Švajčiarsku. Neďaleko bol výhľad na krásne jazero a stredoveké mestečko. Náčelník sa poobzeral a rozhodol sa, že tu na nejaký čas zostanú. Vravím mu, „neblázni, veď ideme do Ríma“. Náčelník mi vraví: „Ty blázniš, Jozef, veď Rím je už vyše tisíc rokov na tom istom mieste!“ Oni sa však nikam neponáhľali.

Vytiahli z vozov markízy, kreslá a variče. Ženy pripravili večeru a sledovali sme západ slnka. Nikdy v živote som nemal priestor na to, aby som tri hodiny pozeral na zapadajúce slnko s pohárom červeného vína (smiech).


Dokument o misii saleziána Jozefa Lančariča medzi Rómami v Nemecku.

Aké sú vzťahy v ich rodinách?

Rodinné väzby sú u nich omnoho silnejšie ako u nás. Nikde som nevidel toľko živej rodinnej komunikácie ako tam. Dokážu hodiny sedieť pri stole a zhovárať sa. Možno práve preto tak veľmi nepotrebujú vonkajší svet. Ich potreba vzájomnej komunikácie je v rodine plne nasýtená. Najspokojnejší sú, keď sedia spolu pri stole s dobrým jedlom alebo pri ohni. A ak je k tomu aj dobrá muzika, pri ktorej môžu tancovať, nič viac im k šťastiu netreba.

Rodina je pre nich teda najdôležitejšia. Ako to v nej funguje?

Žena sa stará o domácnosť, muž je ten, kto zabezpečuje živobytie. Niektorým ženám sa vo vyššom veku hovorí stará bosorka.

Neuráža ich to?

Nie, je to pre nich vysokodôstojné pomenovanie. Znamená to, že dokážu liečiť, rozumejú bylinám, no môžu aj niekoho urieknuť alebo otráviť. Každý kmeň má okrem náčelníka aj svoju „bosorku“.

Ako sa starajú o deti? Chodievajú do školy?

A načo? Hovoril som o tom s jedným náčelníkom, ktorý mal dvoch synov. Tí chodili do školy len počas zimných mesiacov, keď sa s rodinou a celou komunitou usadili na zimovisku. Ich otec mi povedal: „Naučil som ich chovať a vycvičiť kone, zaobchádzať s peniazmi, so ženami a uživiť rodinu. Nič viac nepotrebujú. Sú pripravení na život lepšie ako absolventi vysokej školy.“ 

Koho vnímajú ako autoritu vo svojej komunite?

Najväčšiu má určite náčelník. Vyberá ho rada starších.

Čo je ich úlohou?

„Dokážu hodiny sedieť pri stole a zhovárať sa. Možno práve preto tak veľmi nepotrebujú vonkajší svet. Ich potreba vzájomnej komunikácie je v rodine plne nasýtená.“ Zdieľať

Organizujú rodinné akcie, urovnávajú spory, podporujú chudobných a starajú sa o chorých. Keď už sme pri tom, ak mal ísť niekto do nemocnice, bolo to pre nich niečo strašné. Vždy s ním išli minimálne ďalší štyria. Sedeli okolo postele, chránili chorého pred zlými duchmi, jesť mohol iba to, čo mu priniesli z domu, a od nemocnice mohol prijať len najnutnejšiu liečbu. Vnímali to ako niečo nečisté.

Mali taktiež zvyk vyháňania duchov mŕtvych. Boli to podľa nich duše ich zosnulých. Ak niekto svojmu mŕtvemu blížnemu niečo dlhoval, mŕtvy ho chodil navštevovať.

Čo ste urobili, keď od vás v takých prípadoch žiadali pomoc?

Požehnal som ich príbytok, to môžem ako kňaz urobiť vždy. Najprv som sa však s nimi porozprával a snažil sa zistiť, kde je príčina výčitky, koreň pocitu viny, kvôli ktorému sú presvedčení, že ich mŕtvy prenasleduje.

Dokázali ste pochopiť ich mentalitu?

Musel som spoznať a prijať ich normy a pravidlá. Mal som výhodu, že v ich ponímaní je kňaz – rašaj – niečo viac. Bol som pre nich niečo ako medicinman, šaman či čarodejník, jednoducho niekto, kto má do činenia s nadprirodzenom. Boli ku mne úctiví a rýchlo sme sa skamarátili.

Čo ste im vedeli ponúknuť?

Pobožnosti. Oni sú naozaj veriaci a zbožní, aspoň tí, ktorých som stretával. Dal som si ako hlavnú úlohu, aby som im čo najviac ohlasoval evanjelium a aby spoznali Ježiša. Keďže nevedeli čítať, robil som DVD-čka, na ktorých som jednoduchým spôsobom hovoril o jeho živote. Pokresťančenie nejakého národa nie je záležitosťou desiatich rokov, ale niekoľkých generácií. Ja verím, že som svojou kvapkou prispel do mora, ktoré ich má vziať k Bohu.

Ako prežívajú vieru?

Hľadajú Boha, nie cirkev. Väčšine z nich je jedno, ku ktorej patria. Základom prežívania ich viery sú púte. Sú viazané na nejakú udalosť, ktorá sa stala v minulosti, či už oslobodenie z koncentračného tábora alebo nejaké uzdravenie z choroby. Vyjadrujú tým svoju vďaku a zbožnosť.

Ako to na nich vyzerá?

Trvajú šesť dní. Prichádzajú tam súkmeňovci z celej krajiny, no vždy iba z jedného kmeňa.

Na najväčšiu púť v Nemecku, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie ich prídu do dómu v Kolíne tri až štyri tisícky, aby sa dotkli sochy Madony. Je ovešaná zlatými šperkami, umiestnená za pancierovým sklom s dotykovými senzormi. Prinášajú jej dary, od potravín až po oblečenie. Od Madony idú za rašajom a prosia o požehnanie, aby boli zdraví, mali deti alebo dostali prácu. Takto som požehnával od rána do večera tisíce ľudí a modlil sa za nich.

Čo sa ešte počas púte robilo?

Prečítajte si tiež
Do Lomničky chodia len tí najodolnejší Zdieľať

Omša im stačila jedna, no každý deň musela byť nejaká pobožnosť. V jeden deň sme mali požehnávanie obytných vozov. Mal som nákladný príves, v ktorom som mal vybavenie na stanovú kaplnku pre stodvadsať ľudí, od osvetlenia cez sochy až po rozkladacie stoličky. Modlievali sme sa tam ruženec alebo sme s deťmi vyrábali lampióny na večernú krížovú cestu. Popritom sme sa ich so spolubratmi snažili učiť katechizmus, rozprávali im príbehy. Chodieval som tiež k jednotlivým vozom a zhováral sa s rodinami.

Prijímajú sviatosti?

Krst detí je pre nich nevyhnutnosťou. Na púťach som vždy pokrstil dve-tri deti. Vždy tam boli aj dievčatá a chlapci, ktorí išli na prvé sväté prijímanie. Doniesli mi potvrdenie, že navštevovali prípravu a na púti bola potom veľká rodinná slávnosť.

Sviatosť spovede neuznávajú. Za desať rokov som nevyspovedal jediného z nich. Keď však cítili nejaké ťažnosti, rozprávali sme sa a hľadali cestu k čistému svedomiu.

Sobášia sa?

Sobáš som zažil raz. Jeden pár sa rozhodol uzavrieť sviatostné manželstvo. Väčšinou však svadby vyzerajú úplne inak. Obaja, muž i žena, na týždeň zmiznú, a keď sa vrátia, oznámia rodine, že sú manželia. A potom sa oslavuje.

Cítili ste pri svojej službe podporu od tamojšej cirkvi?

Áno. Aj keď nie vždy chápali problémy tejto pastorácie, ak mohli, pomáhali mi. Ako zamestnanec biskupskej konferencie a vedúci pastorácie v celom Nemecku som mal koordinovať činnosť diecéznych centier. Lenže z dvadsiatich siedmich diecéz malo svojho poverenca pre pastoráciu Rómov len šesť. Dvakrát do roka sme sa stretli a radili sa. Nemal som vlastne presne určenú úlohu, no snažil som sa robiť, čo sa dalo.

Nechceli to nemeckí biskupi riešiť systematickejšie?

Nemajú kňazov ani do klasických farností. Množstvo z nich spravujú kňazi zo zahraničia. Nemecká cirkev má oveľa vážnejšie problémy, ako je pastorácia týchto ľudí.

V čom sa podľa vás tamojší Rómovia líšia od tých na Slovensku?

Nechcú na seba upozorňovať, chcú zmiznúť v dave, pokojne žiť, nepútať pozornosť. Rozdiely sú aj v oblečení a kultúre bývania, správania, v čistotnosti.

Majú čo ponúknuť spoločnosti, v ktorej žijú, ovládajú rôzne remeslá. Naši tu sú hlasní, požadovační a nekritickí – stačí, aby v stomiestnej reštaurácii boli štyria a už je ich tam plno. Tí „moji“ na seba neupozorňovali, nechcú byť na očiach. To sa týka väčšiny, no sú aj výnimky. Ale kde nie sú?

Kto je Jozef Lančarič



Narodil sa v roku 1951, vyrastal v Senci. Po strednej škole začal v reholi saleziánov tajne študovať teológiu. Zároveň študoval fyziku a chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený v Krakove v roku 1982. Popri civilnom zamestnaní pôsobil tajne ako salezián v Košiciach, Prešove, Bijacovciach, Bardejove a Rožňave. Po revolúcii odišiel na šesť rokov pracovať s rómskou komunitou do Maďarska, neskôr na desať rokov do Nemecka, kde bol vedúcim rómskej pastorácie. V súčasnosti pôsobí vo farnosti na Miletičovej ulici v Bratislave.
 


Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo