(Každý člen redakcie vybral jeden svoj text, ktorý bol pre neho tento rok z nejakého dôvodu mimoriadny. Adam Takáč vybral rozhovor s kňazom Štefanom Hrbčekom, ktorý do leta pôsobil v rómskej obci Lomnička, pretože:

Počas troch rokov, čo mám ako študent možnosť spolupracovať s denníkom Postoj, je pre mňa jednou z najkrajších vecí stretávanie a spoznávanie nových zaujímavých ľudí. Bolo už medzi nimi viacero osobností spoločenského života na Slovensku, no špeciálne vo mne ostali stretnutia s výnimočnými ľuďmi, o ktorých široká verejnosť ani veľmi nevie.

Žijú v ústraní, nesvietia na nich reflektory ani nezapĺňajú stránky časopisov, no s vytrvalosťou a pokorou pretvárajú svet okolo seba. Nečakajú za to odmenu a netúžia po spoločenskom uznaní. A pritom by si ho zaslúžili omnoho viac ako mnohé celebrity a pseudoosobnosti, ktoré sa pravidelne pretŕčajú v médiách a ide z nich v lepšom prípade prázdno, v horšom úbohosť.

Najsilnejší novinársky zážitok som mal tento rok na jar, keď sme s kolegami prišli do rómskej obce Lomnička na severovýchode Slovenska. Zabudnutý kraj, koniec sveta. Toľko biedy a chudoby koncentrovanej na jednom mieste som na Slovensku ešte asi nezažil. Podmienky, v ktorých tu kňazi, rehoľné sestry a dobrovoľníci pomáhajú miestnym obyvateľom, by dokázal zniesť len málokto. Rozprávali nám, s akými problémami a prekážkami sa dennodenne boria. Bolo nám jasné, že bez viery v Boha by to v tejto beznádejnej situácii dávno zabalili.

Keď som odtiaľ odchádzal, mal som slzy v očiach. No zároveň som sa tešil, že môžem predstaviť verejnosti skutočnú osobnosť, ktorá si to naozaj zaslúži.)
 

Pred tromi rokmi ho biskup poslal na miesto, kam nikdy nechcel ísť. Stal sa farárom troch tisícok Rómov, z ktorých veľká časť žije v zúfalých podmienkach. Častejšie ako v kňazskej reverende ho nájdete v montérkach, keď zváža drevo z lesa, zvára v dielni za farou alebo nejakým iným spôsobom pomáha miestnym obyvateľom. Kňaz Štefan Hrbček hovorí o tom, čo ho naučil život medzi Rómami v obci Lomnička, prečo mu neustále zvoní zvonček na dverách, aj o tom, ako tu objavil adrenalín väčší ako paragliding.
 

V rómskej obci Lomnička pôsobíte už takmer tri roky. Ako ste sa sem dostali?

Poslal ma tu biskup (úsmev).

Za trest?

Predo mnou v Lomničke pôsobili dvaja skvelí kňazi – Marián Sivoň a Ján Záhradník. Tu chodia asi len tí najlepší. A najodolnejší.

Predchádzajúcu otázku sme položili, aby sme vás trochu podpichli. Ale teraz vážne – keďže v predchádzajúcich farnostiach ste rovnako pracovali s Rómami, tak ste asi očakávali, že vás biskup opäť pošle medzi nich.

Asi áno, aj keď na predchádzajúcich miestach to bolo trochu iné. Keď som pôsobil medzi Rómami v Krížovej Vsi, býval som na fare v Spišskej Belej. Rovnako to bolo, keď som sa ako staroľubovniansky kaplán venoval Rómom v miestnej časti Podsadok. Teraz je to po prvýkrát, čo ako farár bývam priamo medzi nimi.     

Aká bola vaša reakcia, keď ste sa dozvedeli, že idete do Lomničky?

Veľmi ma to zaskočilo. Dúfal som, že pôjdem kamkoľvek, len nie tu (smiech).

Ako ste sa vlastne dostali k práci s Rómami?

Keď som bol v seminári, kamarátil som sa s bohoslovcami, ktorí lozili po skalách, chodievali do jaskýň a lietali so zosnulým kňazom Jožkom Krišandom. No a zároveň pomáhali v rómskej osade Dobrá vôľa. Povedal som si, že keď ma berú so sebou športovať, bolo by férové pomôcť im s Rómami. Tak sa to začalo.

Odkiaľ pochádzate?

Z Lúčok pri Ružomberku. Mám ešte štyroch súrodencov – bratia sú šťastne ženatí a sestra vydatá.

Do kňazského seminára ste išli hneď po strednej škole?

Nie, po skončení Gymnázia sv. Andreja v Ružomberku som išiel na civilnú službu. Potom som ešte brigádnicky pracoval v kovoobrábacej dielni.

Zjavne ste zdatný v manuálnych prácach. Za farou máte veľkú dielňu, zaparkovaný traktor, uskladnené lešenie...

Traktor zakúpil ešte môj predchodca. Postavil aj hrubú stavbu fary. Predtým tu stála stará historická fara, ale bola už neobývateľná. Lomnička bola kedysi bohatá nemecká obec, rómskou sa stala až po násilnom odsune Nemcov počas druhej svetovej vojny a po nej. Ostal po nich len chátrajúci evanjelický kostol. Pred časom museli zboriť vežu, lebo už hrozilo, že sa zrúti.

Váš kostol vyzerá byť v porovnaní s evanjelickým omnoho menší, ale zároveň je oveľa starší.

Je to ranogotický skvost s neskorogotickou výzdobou a s bočným oltárom od majstra Pavla z Levoče.

Rómovia doň prichádzajú?

Hlavne deti. V Lomničke žije okolo tritisíc rómskych obyvateľov. Vekový priemer je približne devätnásť rokov. Minulý rok sme mali sto krstov a dva pohreby, aj to zomreli mladí ľudia.

Rodičia do kostola nechodia?

Chlapi chodia po robotách, po žobraní alebo na drevo a ženy sú doma s deťmi. Vieru prežívajú komunitným spôsobom – keď sú v kostole deti, akoby tam bola duchovne prítomná celá rodina. Väčšie deti do kostola často vodia menšie deti.

To je pekné, nie?

Tu sa deti nosia ako kabelky (smiech). Je za tým istá taktika.

Aká?

Keď ide staršie dieťa do kostola a nemá mladšieho súrodenca, vezme so sebou hocaké dieťa z ulice. Keď je tomu staršiemu dieťaťu v kostole pridlho, urobí niečo, aby sa to mladšie rozplakalo a tak má dôvod odísť. Lebo veď decko plače...    

„Rómovia prežívajú vieru komunitným spôsobom – keď sú v kostole deti, akoby tam bola duchovne prítomná celá rodina.“  Zdieľať

Koľko máte miništrantov?

Asi päťdesiat. Sú rozdelení do skupiniek, máme na to presný systém. Stará sa o nich pán kaplán Martin Pasiar. Najväčší trest pre nich je, keď im zakážeme miništrovať. Minule som takto musel potrestať jedného z nich za to, že štuchal do suseda počas omše. Dostal jeden z najťažších trestov – do konca týždňa nemohol miništrovať. Každý deň na omši sedel v prvej lavici so zopätými rukami a po omši sa stále chodil pýtať, koľko dní mu ešte ostáva.

Má sa toľkým deťom kto venovať?

Ich životným priestorom je škola, komunitné centrum a ulica. Doma sa im nevenujú takmer vôbec. Do školy chodí približne 750 detí, učia sa na dve zmeny. Veľkým požehnaním pre obec je komunitné centrum, ktoré spravujú školské sestry sv. Františka. Pre deti pripravujú nielen voľnočasové aktivity, ale učia ich aj základným hygienickým návykom, vareniu a zdravej výžive, starostlivosti o dieťa, predškoláci si tu osvoja držanie ceruzy.

Sestra Jacoba, ktorá centrum vedie, je zároveň zdravotníčkou – obväzuje rany, ošetruje popáleniny, obareniny. Donedávna sme v priestoroch obecného úradu prevádzkovali farskú ambulanciu, ale potom nám obec odňala priestory.      

Prečo?

V zastupiteľstve schválili, že ich potrebujú na kancelárie pre terénnu sociálnu prácu. Niekedy mám pocit, že vedeniu obce na komunitnom centre nezáleží. Pritom, keby ho tu nemali... No, neviem si to ani predstaviť.

Čo vaši Rómovia robia najradšej?

Kopú. Keď sme potrebovali vykopať základy pre garáž, prišli, vykopali jamu a za odmenu si mohli zadarmo zahrať futbal na farskom ihrisku. Ináč platia zopár centov, aby sme mali aspoň na údržbu. Keď zoberú pätnásť lopát a štyri krompáče, tak štyri kubíky hliny vykopú za polhodinu. Sú rýchlejší ako bager. Aj heslo do farskej wifi siete je 4krompace (smiech).

A ešte veľmi radi spievajú. Lenže keď spievajú slovenské piesne, dosť pri tom komolia slová. Majú niekoľko obľúbených pesničiek a tie dokážu spievať aj celý rok dookola.

Zdá sa, že čas na fare trávia radi.

Áno, rýchlejšie im zbehne. Tak trochu im závidím, že majú tak veľa času. My bieli sa neustále za niečím náhlime, nestíhame. Oni majú presne opačný problém – riešia, ako zabiť čas. Keď im dám vyplieť farskú záhradku, vyhrajú sa s každou burinkou.

Vnímajú vôbec plynutie času?

Len tak pocitovo. Čas pred podporou pre nich plynie veľmi pomaly. A po podpore zasa príliš rýchlo (úsmev).

Náš rozhovor neustále prerušuje zvonenie zvončeka. Miestni si od vás prišli požičať vidly, kúpiť cédečko, zatelefonovať si...

Zvonček na fare zvoní prakticky neustále. Čakajú, že otvorím do niekoľkých sekúnd, a tak som ich naučil, že po prvom zazvonení sa majú pomodliť za kňazov vo svojej farnosti Otče náš, Zdravas a Sláva Otcu, a keď medzitým neotvorím, môžu zazvoniť znova.

Snažíme sa im pomáhať, ako sa dá. A popri tom ich viesť k tomu, že veci si treba vážiť a starať sa o ne, pretože nič nie je zadarmo.

Pestujú si niečo v záhradkách?

Nie, pretože by si to navzájom pokradli. Nemá to pre nich zmysel, demotivuje ich to. Jeden chalan si prišiel do farského skleníka zasadiť chilli papričku. O pár týždňov prišiel s tým, že či by ju mohol vymeniť za niečo iné (smiech). Ani drevo nemajú uskladnené na dvore, ale držia ho pod posteľami alebo na pôjde, ak nejaký majú.

Vy sa krádeží neobávate?

Nie, pretože ma poznajú a vedia, že im pomáham. Nechcú ma sklamať.

Zdá sa, že kňaz, ktorý nie je manuálne zručný, by to tu nezvládol.

Práve taký by tu bol najlepší.

„My bieli sa neustále za niečím náhlime, nestíhame. Rómovia majú presne opačný problém – riešia, ako zabiť čas. Keď im dám vyplieť farskú záhradku, vyhrajú sa s každou burinkou.“ Zdieľať

Prečo?

Miestni veriaci by sa aspoň naučili, aké je skutočné poslanie kňaza. Ich predstavu o dobrom kňazovi najlepšie vystihuje vyjadrenie jedného Róma o mojom predchodcovi Jánovi Záhradníkovi: „Ten bol najlepšie vyučený za farára. Vedel robiť s drevom, klampiarčinu, zvárať, betónovať, kachličkovať...“ Dobrý kňaz je podľa nich ten, ktorý ovláda všetky manuálne práce. Ja osobne som kňazom v zmysle vykonávania duchovnej služby hodinu denne. Začína sa to slovami „Pán s vami“ a končí sa vetou „Iďte v mene Božom“. Po zvyšok dňa som robotníkom. Podobne je na tom aj môj kaplán.

Deti vám práve prišli oznámiť, že pri kostole je otvorená bránička. Majú potrebu vám stále takto podávať hlásenia?

Namiesto telefónov tu funguje iný komunikačný prostriedok. Volám ich rýchli posli.

To sú kto?

Deti, ktorým poviem, aby išli niekomu niečo odkázať alebo po nich pošlem lístok. Dokážu ho doručiť z jedného konca dediny na druhý rýchlosťou svetla. Poviem vám príklad. Na Vianoce som pred koledou vyhlásil, aby nám ľudia pri návšteve domov nenalievali alkohol. S kaplánom sme sa rozdelili, ja som išiel z horného konca, on z dolného. V jednom dome si dal koláč, no keď ho mal v ústach, zistil, že je pokazený. Vypil teda pohárik vodky, aby to strávil. Ešte ani neprehltol, už za mnou na horný koniec dediny prišli rýchli posli so správou, že pán kaplán je opitý.

Svojho času ste tieto zážitky opisovali aj vo videách na Youtube.

Áno, ale už ich netočím. Časť ľudí to totiž vnímala tak, že si z Rómov robím žarty. Pritom som rozprával naozaj len o tom, čo som reálne zažil. Pohrávam sa s myšlienkou, že z príbehov urobím rozprávky a to by už nemalo prekážať nikomu, veď v rozprávkach je všetko možné (úsmev).

Keď máte vo farnosti veľa mladých ľudí, máte aj veľa sobášov?

Tak dvadsať za rok. Obľúbený sobášny termín je 26. decembra, na Štefana.

Prečo?

Vtedy sú väčšinou doma celé rodiny, aj tí, ktorí chodia pracovať do zahraničia. Termín svadby ovplyvňuje veľmi veľa faktorov. V sobášnych zápisniciach vám môžem ukázať páry, ktoré termín svadby prekladali aj päťkrát. A zatiaľ stihli nejaké krsty.

Čo sú to za faktory?

Najdôležitejšie je, aby v rodine nebol smútok po smrti príbuzného. Ďalším je, aby sa na sobáši mohla zúčastniť celá rodina, aby nevesta nebola chorá, aby bolo krátko po podpore. Všetko to zosúladiť a načasovať je niekedy nadľudská úloha. Potom sa stáva, že máme naraz aj päť sobášov.

To sa všetci zmestia do kostola?

Jasné, nemajú problém. Len kameramani sa zamotávajú do káblov (smiech). Sobáš je pre nich veľká udalosť. No takmer nikdy sa nezačne načas. Keď máme začať napríklad o tretej popoludní, tak viem, že ešte hodinu môžem pokojne pracovať. O štvrtej sa idem osprchovať a keď vidím, že ku kostolu prichádza nevesta alebo počujem saxofóny, tak viem, že je čas pomaly sa pobrať.

Ako je to s rozvodovosťou?

Rozvody nemáme takmer žiadne. Vďaka Bohu, aj keď manželstvá zažívajú rôzne krízy.

A mnohopočetné rodiny?

Tie už nie sú také bežné ako v minulosti. Väčšinou majú po tri-štyri deti.

Aké krstné mená najčastejšie dávajú svojim deťom?

Medzi dievčatami dominujú asi Kristína a Nikola, u chlapcov Patrik a Nikolas. Ak sa chlapcovi na ulici pozdravíte Ahoj, Patrik, máte tridsaťpercentnú šancu, že sa trafíte.

Žije tu nejakých päť-šesť hlavných rodinných vetiev, ktoré súvisia aj s ich priezviskami: Mirga, Oračko, Dunka, Goga a Hangurbadžo.

Prečítajte si aj
Boli sme v rómskej vinici Pánovej (krátka reportáž z Lomničky) Zdieľať

Zo sociálneho hľadiska sa delia ako?

V Lomničke žijú chudobní Rómovia, ale aj takí, čo pracujú, majú pekné domy a autá. Väčšinou sa medzi týmito vrstvami nesobášia – bohatý si nezoberie chudobnú Rómku. Ale čo je veľmi smutné, ani si vzájomne nepomáhajú.

Tí najchudobnejší žijú na dolnom konci v otrasných podmienkach, v akých by bežný človek nevydržal ani päť minút. Kedysi tam stál „Biely dom“,  maštale, ktoré medzičasom zbúrali. Títo ľudia nemajú ambíciu ani potrebu sa niekam posunúť. Sú radi, že žijú a že nejako prežijú.

Čo charakterizuje tých bohatších?

Majú ambíciu zbohatnúť a vyrovnať sa gadžom. Stále sa za niečím zháňajú, chcú auto, väčší televízor a podobne. No popritom sa vzďaľujú od Boha. Aj v Lomničke platí, že evanjelium sa ľahšie hlása chudobným ľuďom.

Je pre nich televízor symbolom akéhosi spoločenského postavenia?

Osobne mám pocit, že televízor je pre nich najmä zdrojom svetla. Svieti neustále. Ako večné svetlo v kostole.

Takže elektrinu majú riadne zavedenú?

Kým platia, tak ju majú. Keď ich odpoja, tak si naťahajú káble od príbuzných neraz aj na veľkú vzdialenosť. Keďže na jeden elektromer je takto napojených viac domácností, pri platení dochádza k rôznym hádkam. Ešte horšie je to s vodou, po ktorú si chodia do potoka alebo na obecný úrad, kde si môžu napumpovať pitnú vodu. Kanalizácia prakticky neexistuje. Sedem-osem domov má spoločnú latrínu, kam chodia.

Vnímajú Nerómov ako niečo viac?

Aj ten najbohatší Róm je podľa nich niečo menej ako biely. Majú neustály pocit menejcennosti, čo ich neraz vedie k neadekvátnym až extrémnym rozhodnutiam. Napríklad niekto sa po podpore vyberie do mesta a kúpi si značkové topánky a rifle. Pritom by stačilo, keby si kúpil normálne ošatenie.

Rozprávame sa zatiaľ len o vašich rómskych farníkoch. Máte aj bielych?

Áno, ale dali by sa spočítať na prstoch oboch rúk. Z toho dvaja sú kaplán a ja.

Veľa sa hovorí o integrácii Rómov do majoritnej spoločnosti. Čo si o tom myslíte?

My bieli chceme pomáhať Rómom, aby sa nám vyrovnali v určitom stupni blahobytu. Lenže oni nemajú v sebe takú intenzívnu túžbu po majetku ako my. Pre nich je dôležitá rodina a spoločenstvo, v rámci ktorého môžu prežívať svoje vzťahy. Dokážu byť šťastní v omnoho skromnejších podmienkach. Nemali by sme im diktovať, čo majú robiť, aby boli šťastní, prenášať na nich naše materialistické vnímanie sveta.

Na druhej strane nespochybňujem, že je potrebné, aby mali určitú úroveň vzdelania a hygieny. My sa to naučíme doma, ale ich to musí naučiť niekto zvonku. Aj so svojím hodnotovým svetom môžu byť Rómovia plnohodnotnými občanmi štátu, patria do našej spoločnosti.

Čo je ich najväčšia neresť?

Klamstvo. Oni si ho pritom väčšinou ani neuvedomujú, je to pre nich spôsob, akým môžu niečo dosiahnuť. Dokážu klamať už v samotnej otázke, ktorú vám kladú.

Napríklad?

Príde za mnou Róm a hovorí mi: „Pán farár, požičiate mi rebrík na polhodinu?“ Keď sa ho spýtam, čo ide robiť, tak odpovie, že dávať plech na strechu. Musím mu preto výchovne dohovoriť, že mi môže rovno povedať, že ho potrebuje na dva dni, a bez problémov mu ho požičiam aj na dlhší čas. Oni však často majú pocit, že klamstvom zvyšujú svoju šancu na úspech.

S čím ešte musíte zápasiť?

Rozšírený je alkoholizmus.

Aj drogy?

To nie. Dokonca, z čoho som bol prekvapený, v Lomničke nie sú rozšírené ani povery či mágia. Nie sú tu ani sekty, ktoré v iných rómskych komunitách dokážu narobiť riadnu neplechu. Fungujú totiž s taktikou, že čím má kazateľ slabšie argumenty, tým silnejší hlas používa. A to sa Rómom páči, ľahko sa na to chytia.

V Krížovej Vsi prišiel za mnou jeden z mojich rómskych farníkov a rozprával mi: „Keď oni tak krásne hovorili, až som mal zimomriavky.“ Do noci sa s ostatnými dokázal hádať na rôznych slovíčkach z Biblie, pričom podstata bola niekde úplne inde.

V Lomničke sa síce jehovisti párkrát objavili, ale neuspeli.

„Nemali by sme Rómom diktovať, čo majú robiť, aby boli šťastní, prenášať na nich naše materialistické vnímanie sveta.“ Zdieľať

Prečo?

Predstavte si, že sa na vás zavesí päťdesiat detí a všetky na vás spustia: „A vy ste veriaci? A vy sa viete modliť? Poďte sa so mnou modliť... Zdravas Mária, milosti plná... Opakujte po mne... Vy sa viete modliť? Vy sa neviete modliť! A prečo sa neviete modliť? Poďte ešte raz... Zdravas Mária, milosti plná...“ Takto ich zničia, v polovici dediny to vzdajú.

Ale raz tu boli aj takí odolnejší, čo sa dostali až do stredu dediny. To mi už boli hlásiť rýchli posli. Mali však smolu, lebo narazili na dom síce veriaceho, ale nepraktizujúceho Róma. Keď nie je na týždňovke, sedí pred domom, pije kávu a fajčí. Jehovisti sa s ním chceli dať do reči, ale ten na nich spustil: „A keby ste vy vedeli, čo tu tí farári robia. Pomáhajú ľuďom, domy stavajú, strechy stavajú, každému jednému pomôžu...“ Jehovisti len ticho stáli, ani k slovu sa nedostali (smiech).

Čo vás vie najviac vytočiť?

Vyšťavuje ma najmä boj s hlúposťou, občas až s drzosťou. Riešenie, ktoré Rómom v rôznych situáciách ponúkam, často nezapadá do ich myslenia a z toho vznikajú zbytočné problémy.

Z čoho máte najväčšiu radosť?

Veľkú radosť mám aj z malých úspechov. Napríklad naši žiaci nedávno vyhrali dekanátne kolo biblickej olympiády. Ale radosť mám aj z toho, keď môžem byť chvíľu sám, sadnúť si do kresla s knižkou alebo povenovať sa nejakému koníčku, ktorý som už takmer pochoval.

Nepokúšali ste sa Rómom vysvetliť, aby na faru chodili iba v určitých hodinách?

Áno, ale nefunguje to. Ak nereagujem na zvonček, tak potom kričia. Ak to trvá iba päť minút, tak viem, že to nie je nič dôležité. No ak vydržia polhodinu, tak už ide o niečo vážne.

Ako relaxujete?

Spím, a našťastie dobre.

A keď máte voľný deň?

Taký nemám. Asi trikrát do roka idem na víkend domov, aby som sa poriadne vyspal.

Nechýba vám vtedy zvonček?

Ja ho počujem aj vtedy, zvoní mi v hlave (smiech).

Športujete?

Teraz už menej, keďže popri všetkých povinnostiach to jednak nestíham, a pohybu mám aj tak dosť. Kedysi som sa venoval paraglidingu, horolezectvu, splavovaniu, jazdeniu na koni aj na bicykli.

Ste adrenalínový typ?

Až v Lomničke som zistil, že najväčším adrenalínom je ísť v zime na traktore dole z lesa.

Načo tam chodíte?

Voziť ľuďom drevo. Ale len pod podmienkou, že majú všetko legálne vybavené.

Čo ste sa od svojich veriacich naučili?

Dokážu byť neuveriteľne bezstarostní. Myslím, že sa to trochu nalepilo aj na mňa. No dávam si pozor, aby mi nebolo ľahostajné to, čo je dôležité.

Bude vám raz po odchode z Lomničky niečo chýbať?

Ak by ma preložili do nejakej vymierajúcej farnosti, tak by mi asi chýbal život okolo mňa.

Kto je Štefan Hrbček



Narodil sa v roku 1979 v Lúčkach na Liptove. Pochádza z piatich súrodencov. Po Gymnáziu sv. Andreja v Ružomberku absolvoval civilnú službu. V roku 2000 vstúpil do Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený v roku 2006. Šesť rokov pôsobil ako kaplán v Spišskej Belej, potom štyri roky v Starej Ľubovni. Od roku 2015 je farárom v obci Lomnička (okres Stará Ľubovňa).


Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo