Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rómska misia Svet kresťanstva
02. december 2021

Farár v rómskej pastorácii

Nestal som sa kňazom preto, aby som bol len tam, kde mi bude dobre

Rozhovor s autorom rómskeho katechizmu Mariánom Sivoňom o tom, ako viera mení spôsob života Rómov.

Nestal som sa kňazom preto, aby som bol len tam, kde mi bude dobre

Foto – novesvitanie.sk

Je vedecky dokázané, že sociálna inklúzia Rómov sa s viditeľnými výsledkami realizuje práve náboženskou cestou. Napriek tomu štát rómsku pastoráciu takmer vôbec nepodporuje, tvrdí kňaz Marián Sivoň, ktorý pôsobí v Letanovciach v Spišskej diecéze.  

Polovicu jeho farníkov tvoria Rómovia. V rómskej osade postavil pastoračné centrum, učil sa rómčinu, aby im bol bližšie, napísal rómsky katechizmus. „V prvom rade treba povedať, že asi ani neexistuje neveriaci Róm. Na druhej strane je ich viera veľmi poverčivá. Keď niekto zomrie, nevychádzajú von, kým ho nepochováme. Keď sa narodí dieťa, svietia celé noci v dome, až kým ho nepokrstíme. Boja sa. Snažíme sa aj cez katechizmus očisťovať ich vieru od poverčivostí a strachov.“

V rozhovore sa tiež zmieňuje o nedávnej návšteve pápeža na Luníku, očkovaní aj o „riešeniach“ rómskej otázky. Zamýšľa sa nad tým, prečo je málo kňazov v rómskej pastorácii, a hovorí o predsudkoch, ktoré sú tak na strane majority, ako aj minority.   

Dlhé roky sa venujete pastorácii Rómov. Vnímate nedávnu návštevu pápeža Františka na Luníku ako signál k tomu, aby sa o rómskej otázke v spoločnosti nielen viac hovorilo, ale aby sa aj začala nejakým spôsobom systémovo riešiť?

Netrúfam si odhadnúť, do akej miery zarezonovala pápežova návšteva vo väčšinovej spoločnosti a bola dostatočne silným impulzom k tomu, aby sa práci s Rómami začala prikladať väčšia priorita.

Faktom je, že sme prednedávnom mali stretnutie s človekom povereným predsedom vlády, kde sme sa rozprávali o pastorácii Rómov a jej špecifikách. Žeby ovocie pápežovej návštevy? (Úsmev.) Uvidíme, ako sa budú veci hýbať.

Návštevu pápeža Františka na Luníku vnímam predovšetkým ako mimoriadne ocenenie a veľké povzbudenie pre tých, ktorí už pôsobia v rómskej pastorácii. Svätý Otec poďakoval každému, kto pracuje na tomto poli. Akoby nám dal takú pečiatku, že je skutočne dobré, že sa Rómom venujeme.

A mávate občas pocit, že je akoby márna vaša snaha? Že nevidíte výsledky svojej práce?

Skoro stále. (Úsmev.) Toto nie je o viditeľných veľkých výsledkoch. Je to mravčia práca, ktorej ovocie neuvidíte za rok. Rómska otázka je klbko problémov, ktoré treba po kúskoch roky rozmotávať. Práca na desaťročia.

Je šanca, aby sa to vôbec rozuzlilo?   

Vždy je šanca. Nechcem vyznievať pesimisticky. Veľa vecí sa už urobilo, menšie či väčšie projekty sa realizujú, i keď sa môže zdať, že to ide veľmi pomaly. Vidíme, že vďaka kresťanskej pastorácii mnohí Rómovia menia svoj spôsob života, začínajú pracovať a vnímajú veci inak.

Veľmi dobre funguje napríklad Gréckokatolícka rómska misia. Pracujú tam mnohí laici a majú tiež vyčlenených kňazov, ktorí sa venujú iba Rómom. A to je jedna z ciest, ako možno vidieť výsledky svojej práce zreteľnejšie.

Ja mám na starosti päťtisícovú farnosť, dve cirkevné školy, tri dediny, jednu rómsku osadu. Nemám šancu, aby som sa špecificky venoval Rómom, hoci ma práca s nimi veľmi napĺňa. Robím len toľko, koľko popri bežných pastoračných povinnostiach vládzem.

Foto – archív M. S.

Aj napriek tomu, že Rómom nemôžete venovať toľko času, koľko by ste chceli, jedným veľmi hmatateľným výsledkom vašej práce je rómsky katechizmus. Ste jeho autorom. Ako ste prišli k tejto myšlienke?    

V rámci Konferencie biskupov Slovenska funguje Rada pre Rómov a menšiny, ktorej som členom. Na stretnutiach s otcom biskupom Boberom, ktorý je predseda Rady, sme už viackrát hovorili o tom, že nám chýbajú rôzne metodické pomôcky k pastorácii. A tak vznikol nápad urobiť katechizmus.

Rómsky katechizmus majú v Maďarsku a pôvodná myšlienka bola, že ho preložíme z maďarčiny. Napokon sme sa rozhodli urobiť vlastný, ktorý by bol urobený špecificky podľa našich potrieb.

Zatiaľ vyšla len prvá časť, v pláne sú ďalšie tri. Ich vydanie do značnej miery závisí od finančných prostriedkov a aj času, ktorého – ako som už spomínal – nie je nazvyš.

Je štruktúrovaný podobne ako Katechizmus Katolíckej cirkvi?

Áno, držal som sa presne tej schémy. Prvá, už vydaná časť je vierouka. Druhá časť bude o liturgii a sviatostiach, tretia o morálke a štvrtá kniha sa bude venovať modlitbe.

To, že je obsah katechizmu aj fyzicky rozdelený do štyroch brožúr, je zámer. U Rómov by sme s hrubou knihou nepochodili.

V čom sa líši od klasického katechizmu?

Katechizmus Katolíckej cirkvi alebo Youcat (katechizmus pre mladých – pozn. red.) je pre Rómov veľmi náročný. Snažil som sa ho napísať jednoduchším jazykom a s prihliadnutím na ich špecifiká – jazykové i kultúrne.

„Povedzme si úprimne, koľkí kňazi sú ochotní ísť medzi Rómov a pracovať s nimi? Nie je ich veľa.“ Zdieľať

Je v ňom použitých veľa farebných fotografií práve z rómskeho prostredia. A čo je dôležité, je písaný v slovenčine aj v rómčine. Naši Rómovia z osady vedia veľmi málo po slovensky. Keď s nimi hovorím v ich jazyku, sú oveľa pozornejší, aj modlitby a základné pravdy viery sú im v rómčine pochopiteľnejšie. Na konci knižky je krátky náboženský rómsko-slovenský slovník. S prekladom mi pomáhal rómsky kňaz Peter Gaži, ktorý pôsobil v Lomničke. 

V čom je viera Rómov špecifická?

V prvom rade treba povedať, že asi ani neexistuje neveriaci Róm. Na druhej strane je ich viera veľmi poverčivá. Veľkú váhu pripisujú snom. Tiež veľa prisahajú. Asi to vychádza z toho, že aj veľa klamú, vzájomne si neveria, a preto prisahajú na deti, na sväté obrazy a podobne. Často potom chodia za mnou, aby som z nich prísahu sňal.

Keď niekto zomrie, nevychádzajú von, kým ho nepochováme. Keď sa narodí dieťa, svietia celú noc v dome, až kým ho nepokrstíme. Boja sa. Snažíme sa ich vieru očisťovať od týchto poverčivostí a strachov.

Ich viera je veľmi emotívna. Preto aj svoju pastoráciu musíme zacieľovať týmto smerom, získavať si ich cez hudbu, emócie. Viera je často o abstraktných pojmoch, je pre nich ťažké pochopiť niektoré pravdy viery.  

Lenže práve na tom je postavený katechizmus, aby vysvetľoval pravdy viery. Ako sa do toho dajú vniesť emócie?

Pri zostavovaní textov mi išlo o to, aby Rómovia náuku cirkvi čo najlepšie pochopili. Preto som sa to snažil písať veľmi jednoducho s ohľadom na špecifiká ich viery. Tomu sme prispôsobovali aj grafické spracovanie.

Avšak máte pravdu, je to knižka, do nej ťažko prenesiete emócie. Veľa záleží od samotného kňaza, katechétu, animátora, ktorý bude katechizmus používať, aby kresťanskú náuku podal pre nich atraktívnym spôsobom.

Na ktoré oblasti by sa mal podľa vás klásť pri pastorácii dôraz?

Nie je cieľom, aby sme v katechizme vyčerpávajúco podali celé katolícke učenie. Skôr je potrebné zamerať sa na oblasti, s ktorými majú v bežnom živote ťažkosti a často ani nerozumejú tomu, prečo by mali nejaké pravidlá a normy dodržiavať.

Veľa píšem v katechizme o rôznych poverách a snoch. To je oblasť, ktorú treba neustále trpezlivo vysvetľovať a nasmerovávať ich na správnu cestu.

V rámci Desatora je dôležité zamerať sa napríklad na ôsme Božie prikázanie – nebudeš krivo svedčiť, nebudeš klamať. Pre nich je klamstvo normálna vec, akýsi spôsob života, vôbec nerozumejú tomu, prečo je klamstvo zlé. Tiež oblasť vzťahov, sexuality. V osade máme 14-ročné tehotné dievčatá.

Vidíte zmeny v ich správaní, keď sa obrátia a pochopia, o čom je viera, ktorú ohlasujete?

Tí, ktorí prijmú vieru, úprimne sa podľa nej aj snažia žiť. A môžem povedať, že keď začnú žiť morálne, aj sociálne sa pozdvihnú a žije sa im lepšie. Odbúrava sa alkoholizmus, nezdravé prežívanie vzťahov, nezmyselné míňanie peňazí a podobne.

Podľa vedeckej štúdie SAV z roku 2010 sa sociálna inklúzia Rómov s viditeľnými výsledkami uskutočňuje práve náboženskou cestou. Po náboženskej premene a zintenzívnení náboženského života človek mení vnímanie seba samého a pozitívne sa stavia k potrebám spoločnosti. Nie je práve podpora pastorácie Rómov jedno z efektívnych riešení rómskeho problému?   

Priznám sa, že celkom nerozumiem tomu, prečo sa na tento náboženský aspekt neprihliada. Vedecky je dokázané, že viera pozdvihuje, inkulturuje, a zo strany štátu sa to takmer vôbec nezohľadňuje ani nepodporuje.

Veľmi by sme ocenili, keby vznikla nová pracovná pozícia – misijný pracovník. Misijná práca vôbec nie je podporovaná. Napríklad v osade v Lomničke pôsobia rehoľné sestry. Ony priamo žijú medzi Rómami. A na to, aby tam mohli byť a žiť, musia si hľadať platenú prácu. Veď keď už sú tam, tak ich podporme, zaplaťme im, nech sa naplno venujú službe Rómom.

Nie je to aj preto, že riešenia sa často hľadajú od stola? Dostávajú sa dostatočne k slovu tí, ktorí pracujú v teréne?

Ja by som mnohé veci robil inak. Napríklad načo máme u nás špeciálne školy, v ktorých nikto nič nemusí robiť? Od učiteľa ani od žiaka sa nič nečaká, žiadne veľké výsledky. Veď predsa vieme, že z týchto žiakov nikdy nebudeme mať vedcov, matematikov, filozofov. Máme však nedostatok murárov a iných podobných profesií. Prečo už tieto špeciálne školy nezameriame na podporovanie rôznych zručností?

Inzercia

Samozrejme, musia sa naučiť základy jazyka a matematiky. Oni sú však veľmi zruční, šikovní, a keby sme ich už od malička podporovali a podchytili v týchto oblastiach, bol by to určite zmysluplnejší čas pre deti aj pre učiteľov. Mohli by sa oveľa lepšie uchytiť v živote.

„Čo ma však prekvapilo, všetci v osade sa dali zaočkovať. Najskôr sa báli, ale jeden s tým začal a postupne sa pridávali aj ostatní.“ Zdieľať

Podľa mňa by stálo aj za úvahu prehodnotiť spôsob ich odmeňovania. Bolo by pre nich lepšie, keby mali prácu, za ktorú by dostávali plácu každý týždeň. Nie raz mesačne, mesiac je pre nich veľmi dlhý čas. To vychádza jednoducho z ich mentality, majú problém si veci dopredu a priebežne plánovať. Majú peniaze, tak ich minú teraz.

Nerozumiem tiež tomu, prečo bolo v zákone zrušené, že starostovia už nemusia dokladovať stredoškolské vzdelanie. Starosta dnes môže byť hocikto, narába s obrovskými verejnými peniazmi, disponuje rôznymi právomocami. Poznáme prípady nejedného rómskeho starostu, kde mesačne idú nemalé peniaze hore komínom.

Pri hľadaní efektívnych riešení musí byť fungujúca spolupráca štátu, samosprávy a cirkvi, tak na celoštátnej, ako aj lokálnej úrovni. 

Ako ste sa dostali k práci s Rómami?

Ešte ako bohoslovec tretiak som sa dostal do Žehry, kam chodilo niekoľko spolužiakov robiť katechézy priamo k Rómom. Potrebovali gitaristu, tak ma tam zobrali. Išiel som potom ešte viackrát, fakt ma to chytilo za srdce. Cez prázdniny sme zostávali v seminári a robili sme divadlá, tábory pre rómske deti. Otec biskup videl, že mám k tomu vzťah, a tak ma už ako kňaza poslal do Lomničky, kde sme rozbiehali rómsku pastoráciu. Potom som išiel do Letanoviec, kde som dodnes.

Spomínali ste, že farnosť Letanovce má okolo päťtisíc obyvateľov. Darí sa vám Rómov inkulturovať medzi ostatných veriacich alebo je vaše pôsobenie skôr o pastorácii v ich komunite?

Polovica obyvateľov farnosti sú Rómovia. Vo filiálke Tomášovce chodia Rómovia do dedinského kostola. V Letanovciach máme osadu Strelník, kde sme prednedávnom dostavali pastoračné centrum. Tam chodím medzi nich do osady.

Na tom vidieť, že sú aj medzi samotnými Rómami rozdiely. V Tomášovciach sú oveľa vyspelejší, mnohí majú prácu, skoro všetci vychodené stredné školy, podnikajú.

V Letanovciach je to úplne iné. Je to osada, vždy boli izolovaní, čo malo za následok, že sa napríklad medzi sebou v rámci rodín sobášili. Čiže narážame tu na istú mentálnu hranicu a obmedzené možnosti. Tomu aj prispôsobujeme pastoráciu, v pastoračnom centre robíme katechézy, pomáhajú mi aj učiteľky zo škôl, ktoré sa venujú najmä ženám. Robíme tiež burzy šatstva a iné podporné aktivity.  

Ako ovplyvnila vašu prácu korona?

Veľmi. Pastoračné centrum sme svojpomocne dokončili v roku 2019. Začali sme fungovať, rozbehli sme pravidelné aktivity a o niekoľko mesiacov sme to museli prerušiť. Potom sme opäť naskočili na nejaký systém fungovania a zase sme museli činnosť prerušiť. Je to veľmi nešťastné, pretože takáto forma pastorácie si vyžaduje pravidelnosť a systematickosť.

Čo ma však prekvapilo, všetci v osade sa dali zaočkovať. Najskôr sa báli, ale jeden s tým začal a postupne sa pridávali aj ostatní. Oni sú takí masoví. Keď prišiel do osady očkovací tím, mali dokonca málo vakcín.   

Čo v tom zohralo úlohu? Zavážilo u niektorých napríklad aj to, že zaočkovaní mohli ísť na stretnutie s pápežom?

To si nemyslím. Skôr to bolo o strachu, že budú obmedzení, že sa ako nezaočkovaní nedostanú do obchodu nakúpiť si.

Na pápeža som zobral len troch chlapov, ktorí mi už dlhodobejšie pomáhajú na fare. Ostatní to vo veľkom pozerali v televízii. Z okolitých osád však išlo do Košíc dokonca aj niekoľko autobusov.

Ako vnímajú Rómovia pápeža? 

Je pre nich autorita, vnímajú, že jeho návšteva bola pre nás mimoriadna udalosť. A to, že prišiel priamo k nim, bolo pre nich veľmi vzácne. Myslím si, že tie slová, ktoré im adresoval, boli dosť náročné. Neviem, nakoľko to v nich zarezonovalo. Avšak fakt, že prišiel a bol medzi nimi, to pre nich veľa znamená.

Čiže skôr sa na pápežovu návštevu Luníka pozeráte ako na signál, ktorý vyslal majorite?

Svätý Otec už od počiatku svojho pontifikátu chodí k marginalizovaným, väzňom, chudobným. Robil tak aj pred tým, ako sa stal pápežom. Myslím, že svojou voľbou neprekvapil, to je jeho cieľ – kráčať v tomto v intenciách Ježiša Krista.

Určite chcel osloviť majoritu, chcel upriamiť našu pozornosť na to, aby sme boli vnímavejší aj voči tejto skupine ľudí. A možno to bola hodená rukavica aj pre nás kňazov. Povedzme si úprimne, koľkí kňazi sú ochotní ísť medzi Rómov a pracovať s nimi? Nie je ich veľa. A pritom u nás v Spišskej diecéze je každý šiesty veriaci Róm.

Prečo tá neochota?

Človek si musí chcieť „zašpiniť“ ruky. Vojsť do osady znamená stúpiť do blata a to nie každému vonia. Avšak kňazmi sa nestávame preto, aby sme boli len tam, kde nám bude dobre.

Nezohrávajú tu istú úlohu aj predsudky? 

Určite, veľké predsudky sú na jednej i druhej strane. Je veľkou výzvou rómskej pastorácie hľadať cestu zmierenia. Robiť stretnutia majority s minoritou, snažiť sa o vzájomné pochopenie a odpustenie. To je veľmi dôležitý rozmer, ktorý nám umožní pozerať sa na celú problematiku trochu inak. 

Keby sme to viac vnímali, nemusela by sa spoločnosť tak radikalizovať, nemuseli by sme počúvať extrémistov, ktorí majú veľmi jednoduché riešenie rómskej otázky.

A prečo to vy robíte?

Vnímam to ako svoje poslanie. Stal som sa kňazom, aby som slúžil Bohu a ľuďom. A nerozlišujem, ktorým ľuďom.

Spomínali ste, že sa s Rómami rozprávate ich materinskou rečou. Naučili ste sa rómčinu popri práci?

V značnej miere najmä v úzkom kontakte medzi nimi. Mňa však zaujímajú jazyky, začal som sa rómčinu učiť ako cudzí jazyk s lektorom. Pre našich učiteľov a kňazov z okolia sme urobili týždenný kurz, kde sa mohli oboznámiť s históriou Rómov, rómskymi reáliami či základmi jazyka. To je skutočne potrebná výbava do terénu.

Je rómčina náročný jazyk?

Môj pán kaplán sa ju tiež teraz začína učiť a hovorí, že je to veľmi ťažká reč. Mne sa to až také náročné nezdá, ale asi mám dar od Pána Boha, že sa mi jazyky ľahko učia.

Je to úplne iný jazyk ako slovenčina. Na základe jazyka sa zistilo, odkiaľ vlastne Rómovia pochádzajú. Najskôr sa predpokladalo, že sú z Egypta. V reči však objavili veľkú podobnosť s indickým jazykom.

Môžem spomenúť jeden príklad, na základe ktorého môžeme viac preniknúť aj do ich zmýšľania. Jedno rómske slovo „tajsa“ pomenúva v slovenčine dva výrazy: zajtra aj včera. S týmto majú veľký problém, bežne ich počujete v slovenčine povedať: zajtra som bol, včera budem. Vo svojej reči iba z kontextu pochopia, či hovoria o minulosti alebo budúcnosti.

Preto pre nich aj v bežnom živote nie je dôležitá budúcnosť, ani minulosť. Pre nich je dôležité „teraz“. Aj na základe tohto môžeme pochopiť ich mentalitu – žijem tu a teraz.

My bývame často upnutí na minulosť či zameraní len na budúcnosť a zabúdame naplno prežívať prítomný okamih. V tomto by sme sa mohli od nich inšpirovať...

A nielen v tomto. My sa tvárime, ako si dobre žijeme. Skutočne? Žijeme veľmi materiálne, lipneme na hmotných statkoch. Oni žijú jednoduchšie, najdôležitejšia hodnota je rodina. Vôbec napríklad nechápu, že nemám manželku a deti. Oni žijú komunitný spôsob života, my sme neprístupní, pozatváraní za veľkým plotom a od všetkého a všetkých izolovaní.

Nie som presvedčený, že práve my vedieme ten najlepší spôsob života.    

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.