Kapucín Borkovský a biblistka Hidvéghyová V cirkvi sme kládli príliš veľký dôraz na bezhriešnosť. Ale Ježiš prišiel kvôli hriešnikom, s dokonalými si veľmi nerozumel

Počas nedávneho Večera s Postojom v Bratislave sme predstavili našu novú knižnú novinku Čnosti a neresti.

S 15 výnimočnými osobnosťami, ako sú napríklad Max Kašparů, Milan Bubák, Dagmar Kráľová či Bohuš Živčák, v nej nahliadame do ľudského vnútra a odkrývame skutočné motivácie nášho konania.

Dvoch respondentov – biblistku Luciu Hidvéghyovú a kapucína Martina Borkovského – sme si pozvali do Teatra Colorato, aby priblížili témy, o ktorých rozprávajú v novej knihe.

„Závisť je signál, že v nás niečo nie je v poriadku a naše vnútro volá po pozornosti,“ vraví Lucia Hidvéghyová, ktorá sa venovala práve tejto neresti.

Martin Borkovský, ktorý je autorom kapitoly o smilstve, je zasa presvedčený, že do sexuality potrebujeme vrátiť erotiku. „Veď aj Boh nás miluje vášnivo,“ zdôrazňuje.

Prinášame vám skrátený prepis diskusie, ktorú si môžete pozrieť aj ako video alebo vypočuť ako podcast.

Prečo závisť nie je len jedným z ďalších hriechov, ktorý treba odsúdiť, ale môžeme ju považovať za signál čohosi hlbšieho?

L. Hidvéghyová: Ak závisť vnímame cez psychológiu či spiritualitu, zistíme, že vychádza z nášho podvedomia a signalizuje naše nenaplnené potreby alebo to, ako vnímame svoju vlastnú hodnotu. Je to príležitosť s Božou pomocou v sebe niečo odkrývať a napredovať, aby sme sa tejto neresti postupne zbavovali.

Čo sa ukrýva pod hriechom smilstva?

M. Borkovský: Sexualita a spiritualita sú úzko prepojené – ak nemám v poriadku vzťah k vlastnej sexualite, nemôže dobre fungovať ani môj vzťah k Bohu. Dôležité je viesť ľudí k tomu, aby prijali svoju sexualitu a naučili sa v nej postupne dozrievať. Veci nie sú len čierne alebo biele a nič medzi tým.

Boh od nás nechce okamžitú bezhriešnosť, ktorej aj tak nie sme schopní, ale chce, aby sme sa vydali na cestu a postupne rástli. Paradoxne nás práve sexualita môže priviesť k zdravému duchovnému životu.

Prečo máme taký problém uveriť, že Boh nás miluje aj nedokonalých?

M. Borkovský: V cirkvi sme dlho kládli dôraz na výkon a bezhriešnosť. Budovali sme v ľuďoch presvedčenie, že musia dokázať zvládať všetky svoje pokušenia, a tak sme z Boha urobili kohosi neprístupného. Ježiš pritom opakovane zdôrazňoval, že prišiel práve kvôli hriešnikom. S tými dokonalými si veľmi nerozumel. 

Napredovanie na duchovnej ceste je proces, pri ktorom nás nemení dodržiavanie výkonnostných tabuliek či dosahovanie vyšších levelov dokonalosti ako v počítačovej hre, ale mení nás skúsenosť, že Boh miluje človeka práve takého, aký je. Chce od každého z nás najprv prvý krôčik, potom druhý, nie hneď ten päťdesiaty ôsmy, ktorý je kdesi na konci.

L. Hidvéghyová: Do Pána Boha často premietame svoje skúsenosti z detstva – či už z rodiny, alebo zo školy. Boli sme zvyknutí na odmenu, keď sme boli dobrí, na jednotku za to, že sme sa dobre naučili. To v nás vybudovalo presvedčenie, že všetko si musíme najprv odpracovať a zaslúžiť. Preto je pre nás ťažké uveriť v Božiu lásku, ktorá je bezpodmienečná a ničím nezaslúžená.

Na jednej strane si chceme Božiu lásku zaslúžiť, na druhej strane nemáme problém mu vyčítať, že je nespravodlivý, keď sa iným darí viac ako nám. A opäť sme pri závisti...

L. Hidvéghyová: Tento postoj zobrazujú biblické príbehy o Kainovi a Ábelovi, ale aj o Jóbovi, ktorý nedokázal pochopiť, prečo musí trpieť, keď je spravodlivý. Ale Božia láska nie je úmerná našim pozemským kritériám. Keď mám menej, neznamená to, že aj som menejcennejší, že Boh ma miluje menej ako druhých.

Skúsenosť, že Boh nekoná podľa ľudských predstáv, je príležitosťou na očistenie nášho obrazu o ňom. A zároveň v nás otvára možnosti, aby nás viedol k novým horizontom.

Otec Martin, v knihe spomínate, že hriechy potrebujeme „oddramatizovať“. Čo tým myslíte?

M. Borkovský: Diabol nás chce presvedčiť, že naše opakované hriechy sú dôkazom, akí sme neschopní a bezcenní. V tom je tá dráma: uveríme, že naše hriechy sú väčšie ako Božia láska. A to nám bráni vidieť cestu vpred. Oddramatizovanie teda neznamená zľahčovanie hriechu, ale uvedomenie si, že Božia láska a odpustenie sú silnejšie ako akýkoľvek pád.

Zdá sa, že o hriechoch sa rozpráva ľahšie ako o čnostiach. Sú pre nás príliš vysokým ideálom?

M. Borkovský: Dobro aj zlo majú spoločné to, že nie sú abstraktné, ale veľmi konkrétne. Keď niekomu otvorím dvere, podám pohár vody, nepresedím celý večer pri mobile, to všetko sú konkrétne skutky. Potrebujeme sa posunúť od abstraktného uvažovania o dobre ku konkrétnym dobrým skutkom – tu a teraz. 

L. Hidvéghyová: Asi je to aj evolučná záležitosť, že hrozby vnímame intenzívnejšie ako dobré veci, lebo na ohrozenia sa snažíme vopred pripraviť. Naopak, dobro o sebe nepotrebuje rozprávať a chváliť sa sebou samým.

Aby sme skončili pozitívne – ktorá z čností vás momentálne najviac oslovuje?

M. Borkovský: Miernosť, teda hľadanie rovnováhy a vyhýbanie sa extrémom, a to aj v duchovnom živote.

L. Hidvéghyová: Pre mňa je veľkou výzvou pokora, uvedomenie si, že nepotrebujem byť niekým iným, lepším, dokonalejším, ale môžem si dovoliť stáť pred Bohom práve taká, aká som.

Chcela by som ešte poďakovať za to, že podtitulom knihy sú slová Ako uveriť Bohu, že nás miluje aj nedokonalých. Čnosti a neresti sú totiž len jednou stranou mince; tou druhou, bez ktorej by to nebolo úplné, je nezaslúžená Božia láska.