Sloboda či slabosť? Keď človek nadobudne miernosť v užívaní, dokáže si život lepšie vychutnať

V podcastovom seriáli o čnostiach a nerestiach vám predstavujeme ďalšiu čnosť – miernosť. V rozhovore hovorí bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský o tom, že miernosť nemá vo verejnej mienke dobrú povesť. Často sa predstavuje ako slabosť a to nie je pre dnešného človeka príťažlivé.

„My nechceme byť slabí. Chceme byť silní, rýchli, výkonní, tak ako to spoločnosť od nás očakáva. Mali by sme sa však usilovať o to, aby sme povesť miernosti zlepšili. Veď miernosť je krásna, je to šťastie, sloboda, je to sebarealizácia vlastného života,“ konštatuje arcibiskup.

Aj keď sa miernosť najzreteľnejšie dotýka našich základných potrieb – jedla, pitia, zmyslov –, potrebujeme ju aj v iných oblastiach. Týka sa napríklad zvedavosti. 

„Neustále hľadáme niečo nové a popritom strácame sústredenosť, pozornosť, dávame sa vyrušiť mnohými vecami. Koľkokrát sa cez deň pozrieme na internete, čo je nové?“ zamýšľa sa arcibiskup Zvolenský. 

Avšak nie v každom umiernenom postoji musí ísť aj o čnosť miernosti. Arcibiskup upozorňuje na to, že aj v pasivite sa môže prejaviť veľká nemiernosť a je potrebné dávať si pozor na jej skryté prejavy. 

„Nie je to útočný postoj, lenže aj pasivita vytvorená z nemierneho venovania sa negatívnym myšlienkam je previnenie, je narušením potenciálu, ktorý človek v sebe má.“

V rozhovore ďalej hovorí aj o tom, prečo život v miernosti nie je nudný, ako si ho naplno užiť, aj keď si treba strážiť mieru, a ako sa miernosť dotýka našich rozdielnych pováh a temperamentu.

Keby sme teraz mali možnosť zostaviť zoznam čností, možno by sme tam miernosť ani nezaradili. Niektorí ju dokonca môžu považovať za slabosť. Prečo je miernosť medzi základnými čnosťami?

Máme štyri základné čnosti – múdrosť, spravodlivosť, statočnosť, miernosť. Nazývame ich aj kardinálne čnosti. Výraz kardinálny má svoj pôvod v slove, ktoré do slovenčiny prekladáme ako pánt, na ktorom sa otáčajú dvere. Dá sa povedať, že všetky štyri čnosti sú pántami na dverách, ktoré vedú k životu, k realizácii človeka. 

Miernosť je čnosť, ktorá je – prekvapivo – zameraná na nás samých. Každý človek, ktorý by sa odvážil sústrediť na seba, mal by v správnej miere používať všetky rozmery svojho jestvovania, ktoré k nemu patria. Miernosť by nás mala viesť k tomu, aby sme všetko vedeli využívať v miere tým správnym spôsobom.

A to nemusí byť každému sympatické. V súčasnej dobe jestvuje veľa možností, veľa mienok, ktoré na nás vplývajú. A povedzme si úprimne, miernosť nemá vo verejnej mienke dobrú povesť. Veľmi často sa stretáme s tým, že je predstavovaná ako slabosť. A rozumiem tomu, že nás to potom odrádza. My nechceme byť slabí. Chceme byť silní, rýchli, výkonní, tak ako to spoločnosť od nás očakáva.

A nie je život v miernosti nudný život?

Život s miernosťou nemôže byť nudný, pokiaľ by sme sa ju naučili dobre chápať. Lebo to by malo byť fascinujúce, povedať si, že správne využívanie mojich daností ma robí vznešeným človekom, efektívnym, pravdivým, užitočným, správne láskavým, vášnivým, milujúcim. 

Jednoducho pri čnosti miernosti vyváženým spôsobom využívame všetky svoje danosti. Mali by sme sa usilovať o to, aby sme povesť miernosti v spoločnosti zlepšili. Veď miernosť je krásna, je to šťastie, sloboda, je to sebarealizácia vlastného života.

Hovoríte o danostiach. Ale miernosť sa nám v prvom rade spája s užívaním jedla a pitia. Čoho sa teda miernosť týka?

Najzreteľnejšie sa dotýka základných potrieb, ktoré patria k nášmu jestvovaniu – nápoja, jedla, zmyslovosti, sexuality. Všetky tieto oblasti patria k nášmu každodennému životu, a tak sme každý deň konfrontovaní s tým, aby sme nachádzali správnu mieru. 

Ale potom je tu napríklad naša schopnosť fantázie, naša predstavivosť. Aj to je priestor, kde treba byť veľmi mierny a opatrný. Kdesi som čítal, že často sa mnohé prejavy nemiernosti začínajú vo fantázii. Teda ani nie v prvotnej zmyslovosti, ale vo fantázii. Je to na jednej strane naša danosť, lebo vieme snívať o krásnych, veľkých veciach, ale vieme snívať aj o veciach, ktoré sú škodlivé. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Alebo zvedavosť. Aj tam potrebujeme miernosť. Neustále hľadáme niečo nové a popritom strácame sústredenosť, pozornosť, dávame sa vyrušiť mnohými vecami. Koľkokrát sa cez deň pozrieme na internete, čo je nové? Aj tu sa nám otvára ďalší priestor, kde sa každý z nás môže pýtať, akú mieru dáva svojim činnostiam.

Akú úlohu zohráva pri praktizovaní miernosti povaha človeka a jeho temperament?

Všetky druhy pováh, ako ich poznáme v tom klasickom zjednodušenom rozlišovaní, sú na tom rovnako. Len z vonkajšieho hľadiska je napríklad u cholerikov či sangvinikov nemiernosť zreteľnejšia, u flegmatikov či melancholikov je zase skrytejšia. Aj keď sa u introvertnejších pováh môže ich postoj javiť ako miernosť, nemusí to byť aj čnosť miernosti. 

Utápanie sa vo svojich pesimistických fantáziách môže predstavovať veľkú nemiernosť. Človek si zaťaží vnútro a skomplikuje si jestvovanie. Možno okolie vidí dôsledok v jeho pasivite, čo až tak neruší. Nie je to útočný postoj, lenže aj pasivita vytvorená z nemierneho venovania sa negatívnym myšlienkam je previnenie, je narušením potenciálu, ktorý človek v sebe má. 

A dá sa užívať si život naplno, keď si máme stále pri všetkom strážiť mieru?

Odpoveď je ukrytá vo formulácii svätého Tomáša Akvinského, že miernosť je viac než čokoľvek iné prejavom, že človek vlastní seba samého. Nádherné vyjadrenie a veľmi moderné, ktoré valorizuje jestvovanie človeka, jeho individualitu. Či to nie je veľká hodnota vlastniť seba samého? Čím ďalej postúpime v tomto uvedomení, tým viac sa môžeme darovať a tým vznešenejšie a hlbšie je naše darovanie.

Pre vysoké tempo života a nevyhnutnú povrchnosť, keď sa chceme na všetkom nejakým spôsobom zúčastniť, často nevieme vojsť dovnútra a kĺžeme len po povrchu. Tým práve strácame seba samých, lebo žijeme len navonok a sme akoby svetom unášaní. Musíme zostúpiť k sebe, akoby sa zobrať do rúk so všetkým, čo prežívame, s radosťami, ale aj previneniami. Lebo to niekedy môže byť to odstrašujúce, čo človek neznesie. Je ťažké myslieť na svoje hriechy, ak nemáte istotu východiska. A toto je to vlastnenie seba samého, prijatie svojho jestvovania a uvedomenie si, že v miernom užívaní je najväčšie šťastie. 

Ak by som to mal názornejšie vysvetliť, použijem príklad diéty. Jeden človek mi hovoril, že zo svojho jedálnička vynechal všetko sladké. Keď si dal po istom čase jablko, zdalo sa mu veľmi sladké. Je to zaujímavé. Vďaka striedmosti a odriekaniu si sladkých vecí sa mu aj jablko, ktoré by pre iného bolo kyslé, zdalo veľmi sladké.

Aj na tomto príklade vidieť, čo robí zriekanie sa. Máme toľko podnetov, že niekedy si nevieme užiť ani jednu vec. Keď človek nadobudne miernosť v užívaní, dokáže si potom život aj lepšie vychutnať.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v podcaste: