Evanjelický farár na Myjave Strach je jedna z najväčších zbraní, ktorými sme manipulovaní. Veľká noc je o tom, že báť sa netreba

„Zmŕtvychvstalý Kristus nám dáva slobodu, žiadna diktatúra na svete nám ju nemôže zobrať,“ hovorí v rozhovore Ján Velebír, evanjelický farár na Myjave. „Podstatné je svetlo z otvoreného hrobu na veľkonočné ráno. A tam naozaj vyrazí prúd slobody – diabol to nedal, je porazený. To je jeden kolosálny výbuch radosti, Ježiš vyhral.“ 

Práve na kontraste veľkopiatkovej Ježišovej obety a veľkonočného víťazstva vieme lepšie pochopiť, aký majú pre nás sviatky význam. „Ježiš je ten, ktorý dáva oslobodenie – je nám odpustené, dôverujme tomu. Celý život sme odkázaní na Božiu pomoc s odpustením. Bez toho by nás stále ťažil pocit viny, bezcennosti, hriešnosti. Ale Ježišovo odpustenie nám dáva šancu každý deň sa zobudiť a ďakovať, že môžeme začať nanovo.“

V rozhovore Ján Velebír ďalej hovorí aj o výzvach, pred ktorými v súčasnosti kresťania stoja na poli ekumenizmu, o nahrádzaní Boha inými „hodnotami“ a modernosti biblického učenia. 

Čo pre vás znamená Veľká noc? 

Veľká noc je sviatok, ktorý dáva identitu našej viere. Jedno dievča sa ma minule v škole spýtalo: Pán farár, vy aj veríte tomu, čo učíte? Veľmi úprimná a zároveň hlboká otázka od dievčaťa, ktoré nechodí na náboženstvo.

Odpovedal som, že ja nedokážem neveriť, keď si sprítomním Ježiša Krista, jeho smrť a vzkriesenie. To je fakt, pri ktorom dávam ruky hore a ktorý nemôžem ignorovať. Za túto správu boli ochotní položiť život nielen dvanásti apoštoli, ale aj množstvo ďalších ľudí, ktorí evidentne zažili Ježišovo vzkriesenie. Je to prekvapujúce, neočakávané a veľmi silné svedectvo, že zrazu ich vlastná smrť prestala byť dôvodom, aby sa báli a vzdali viery. 

Veľká noc je mimoriadne dôležitá pre nás kresťanov aj v kontexte udalostí, ktoré jej predchádzali. To si každoročne pripomíname čítaním pašií. 

Tým každoročným pripomínaním však môžeme aj nadobudnúť pocit, že to už predsa poznáme, už nás na tom nič neprekvapí. Ako si tieto udalosti oživovať, aby nám nezovšedneli? 

Aj ja osobne si pamätám, že v detskom či mladíckom veku som pri čítaní pašií prežíval ten pocit, že veď predsa je to všetko známe, načo to stále čítame, veď som to už toľkokrát počul. Až neskôr som si uvedomil, čo pre mňa veľkonočný príbeh znamená a že sa ma bytostne dotýka. 

Pred dvetisíc rokmi sa odohrali udalosti, ktoré sa dotýkajú aj nášho života – toho pozemského, ale hlavne toho momentu, keď raz prídeme na jeho koniec a zrazu sa budeme pýtať, čo ďalej. Veľká noc dáva nádej, dáva istotu spasenia. 

Zo svojej kňazskej praxe môžem povedať, že veľké množstvo ľudí nevidí túto nádej. Boja sa zomierania a smrti, boja sa toho, čo príde po tom. A o tom je veľkonočné posolstvo, ktoré si máme stále pripomínať. Vieme, čo pre nás Kristus urobil, nemusíme sa báť. Strach je jedna z najväčších zbraní, ktorými ľudia bývajú manipulovaní a ktorými na nás útočí diabol. 

Máte v rámci pašiového príbehu nejakú postavu, ktorá vás niečím špeciálne oslovuje? 

Práve to je zaujímavé pri čítaní pašií, že si môžeme uvedomiť, ako je časť charakteru jednotlivých postáv v každom z nás. Aj Peter, ktorý sa hrdo snaží si nahovoriť, že to dá, a napokon zlyhá. Aj tí, ktorí sa rozpŕchli pri prvom postrašení vojakov. Aj ženy, ktoré sú nenápadné, nie sú hlavné nositeľky deja, a predsa majú dôležitú úlohu, pretože sú tam, kde chlapi zutekali. Aj ten rímsky stotník, ktorý nepatrí medzi veriacich a vyznáva pod krížom, že toto je Syn Boží. 

„Keď si otec ako farár dovolil spraviť pašiové služby Božie doobeda, musel okresnému tajomníkovi vysvetľovať, že je to pre dôchodcov a ženy v domácnosti a že teda nejde o odvádzanie od pracovných povinností.“

To prirodzené ľudské správanie postáv je také oslovujúce, že z každej si môžeme zobrať poznámočku do života – teraz som sa zachoval ako tento, inokedy ako tento, tu som bol silný, tu som zlyhal. Je to veľmi očistné, keď si pašie s týmto zámerom prečítame či vypočujeme. Zrazu môžeme odísť z kostola s odovzdaním sa Pánu Bohu, nech pretvára naše negatíva na hodnoty, ktoré chce v nás mať – lásku, porozumenie, čestnosť, pravdu, službu... 

Ten pašiový príbeh vyvrcholí na Veľký piatok Ježišovým „Dokonané“. Niekedy sa zvykne uvádzať, že práve Veľký piatok je najvýznamnejší sviatok, pretože Kristus dokončil dielo vykúpenia. 

V ľudovej zbožnosti sa niekedy nesprávne položia dôrazy, ale vieroučne by som to určite tak nevnímal. Podstata je v Kristovom zmŕtvychvstaní. Avšak veľkonočná zvesť by nebola bez Veľkého piatka. 

Ja som ešte generácia, ktorá si pamätá, že sme na Veľký piatok chodili do školy, bol to pracovný deň. Pašie sa čítavali večer o šiestej. Keď si otec ako farár dovolil spraviť pašiové služby Božie doobeda, musel okresnému tajomníkovi vysvetľovať, že je to pre dôchodcov a ženy v domácnosti a že teda nejde o odvádzanie od pracovných povinností. 

V minulosti bol Veľký piatok aj týmto spôsobom odstavený do úzadia, a preto je dobré, že postupne nadobudol status voľného dňa, pretože si to svojím významom zaslúži. Myslím si, že práve na kontraste Veľkého piatka a Veľkej noci vieme lepšie pochopiť, aký je význam celého tohto obdobia. 

Foto: archív J. Velebíra

Čo nám prináša uvedomenie si významu zmŕtvychvstania, že ide o ten najpodstatnejší moment našej viery? 

Na prvom mieste slobodu. A zo slobody vyplýva radosť, pokoj. Pre mňa je ten pocit slobody úžasný. V evanjelickej hymne Hrad prepevný je to nádherne vyjadrené: „Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom, nebesá nám zostanú.“ 

Luther písal túto pieseň v čase, keď bol v ohrození života. Je to hlboké vyznanie človeka, ktorý vie, že kráľovstvo nebeské mu nik nezoberie. Tento pocit závislosti jedine od Krista a nie od pozemskej vrchnosti je to najoslobodzujúcejšie, čo nenávidia všetci diktátori a manipulátori. A najviac to nenávidí diabol. 

Preto je Veľká noc niektorými ľuďmi odtláčaná bokom. Možno aj ten priveľký dôraz na Veľký piatok môže byť jedno z diablových pokušení, akoby nás chcel udupať zážitkom Ježišovej smrti – pozri, takto to dopadlo, váš Kristus takto skončil, nepredstavuj si nič, čo sa dialo ďalej. 

Ale podstatné je svetlo z otvoreného hrobu na veľkonočné ráno. A tam naozaj vyrazí prúd slobody – diabol to nedal, je porazený a ja som závislý jedine od toho, ktorý je víťaz nad smrťou. To je jeden kolosálny výbuch radosti, Ježiš vyhral. 

Som farár z poslednej generácie, ktorá nastupovala ešte za socializmu, viem teda bytostne oceniť, čo znamená mať slobodu v cirkevnom živote. O to viac si ju vážim aj v rámci spoločnosti a je mi veľmi nepríjemné, keď prežívame tlaky nemať možnosť slobodne sa prejaviť, slobodne rozhodovať o svojich pozemských veciach. Pán Boh nám túto možnosť dal. A keby aj akákoľvek diktatúra na svete bola, ten pocit slobody, ktorú Kristus dáva, nám nikto nevezme. 

Hovorili ste, že Veľká noc je pre nás dôležitá v kontexte udalostí, ktoré jej predchádzali. Ako súvisí sloboda plynúca zo zmŕtvychvstania s uvedomovaním si vlastnej hriešnosti, čo veľmi silno rezonuje práve s Veľkým piatkom a Ježišovou smrťou aj za naše hriechy? 

Najskôr si treba priznať, že hriech je tu. Lebo, povedzme si, kto dnes rieši hriech? Ľudia už nerozmýšľajú o hriechu, už nie je pre nich dôležitý Boží zákon a vytvárajú si vlastné normy. Keď prestaneme rešpektovať, že nejakým spôsobom funguje naša psychika, náš pocit viny, respektíve neviny, nerešpektujeme niečo, čo je nám základne dané. Keď neplatí Božia pravda, ignorujú sa zákony, ktoré prirodzene platia. 

Hriech je tu. Ale aj s ním nám prišiel niekto pomôcť – Ježiš Kristus. On keď sa stretol s hriešnikmi, nikdy sa netváril, že sa nič nestalo. Často to býva taký lacný prístup aj niektorých kresťanov, že popri tom, ako hovoria o vzácnosti, kráse, dôležitosti každého človeka, zabudnú povedať aj o jeho hriešnosti. Bez toho to však nie je pravdivé.

Evanjelický biskup Ivan EľkoČlovek môže prežiť v cirkvi celý život, no zároveň zostať ateistom

Imrich GazdaPavol Rábara

Ježiš vedel na rovinu povedať, že človek je hriešny. Žene, ktorú chceli ukameňovať, nehovoril, aby si zo svojho hriechu nič nerobila. Povedal: Choď a už viac nehreš. Netváril sa, že nezhrešila, ale oslobodil ju od hriechu. Dal jej v odpustení možnosť nového začiatku. A to je nesmierne oslobodzujúce. 

Ježiš je ten, ktorý dáva oslobodenie – je nám odpustené, dôverujme tomu. Celý život sme odkázaní na Božiu pomoc s odpustením. Bez toho by nás stále ťažil pocit viny, bezcennosti, hriešnosti. Ale Ježišovo odpustenie nám dáva šancu každý deň sa zobudiť a ďakovať, že môžeme začať nanovo. 

Kresťanov však minimálne v tom európskom priestore ubúda. Vyzerá to tak, akoby pre mnohých toto Ježišovo pozvanie k slobode a novému začiatku nebolo veľmi lákavé. 

Problém nás Európanov je v tom, že náš život je už taký naplnený materiálne i emocionálne, až sme nadobudli pocit, že Boha nepotrebujeme. Pán Boh nám nechýba. 

Zaujímavé je však to, že mnohí v momente, keď narazia na svoje hranice, objavia potrebu riešiť veci nie úplne štandardným spôsobom. Tí, ktorí stratili vieru v Boha, ju veľmi rýchlo nahrádzajú vierou vo všeličo magické. Sú ochotní veriť fetišom a ilúziám, len nie Bohu. 

„Niekedy aj v tých otázkach, ktoré sú citlivé v spoločnosti, dostávajú kresťania neoprávnené pečiatky, že majú nepriateľské či nenávistné postoje. Myslím si, že je to otázka poctivého, seriózneho pastorálneho prístupu, ktorý by priniesol lepší obraz o práci cirkvi.“ 

Je to dosť veľká výzva pre nás kňazov, aby sme na to upozorňovali. Problém našej civilizácie je, že sme si Boha nahradili inými „hodnotami“. Máme pocit, že Boha nepotrebujeme, ale potom prídu okamihy, že naše vlastné sily a zdroje nestačia. A tak objímame stromy, držíme v rukách sklíčka, z ktorých získavame energiu, obvešiavame sa talizmanmi. 

Tento ošiaľ ľudí z rôznych energií je celkom pochopiteľný. Prináša im pocit, že dostávajú akúsi silu, dokonca že ňou môžu manipulovať. Lenže energii a sile sa necítia zodpovední. Keď však veríme v osobného Boha, ktorý je osoba a ktorý má s nami vzťah, tam je pocit zodpovednosti nevyhnutný. To je, ako keď pozriete človeku do očí, nemôžete uhnúť. Energii sa zodpovedať nemusíte. 

Bojíme sa teda zodpovednosti? 

Áno. A pritom sa báť netreba. O tom je Veľká noc – vieme, že sme zhrešili, ale Boh nám odpúšťa. Veď koľkokrát sme mali ten zážitok, keď nám bolo ako deťom odpustené alebo sme ako rodičia odpustili svojim deťom. 

A nie je to práve otázka podania tejto evanjeliovej zvesti? Hľadať nové cesty, spôsoby, ako ju priblížiť dnešnému človeku? 

Nemôžeme si prispôsobovať vierouku a učenie Písma tomu, čo chce počuť svet. Na druhej strane netreba náuku cirkvi hneď prezentovať ako strnulý konzervativizmus. Niekedy aj v tých otázkach, ktoré sú citlivé v spoločnosti, dostávajú kresťania neoprávnené pečiatky, že majú nepriateľské či nenávistné postoje. Myslím si, že je to otázka poctivého, seriózneho pastorálneho prístupu, ktorý by priniesol lepší obraz o práci cirkvi. 

Učenie nie je nemoderné. Pred časom sa mi to potvrdilo zvláštnym spôsobom, keď som zobral Lutherov Veľký katechizmus a čítal som ho v sérii ako kázeň. Pýtal som sa potom ľudí, či to nie je staromódne, či to nie je ťažké na pochopenie. Jedna sestra mi hovorí, že to bolo ťažké. Ale nie preto, že by tomu nerozumela. Práveže až veľmi dobre tomu rozumela, preto to bolo ťažké. 

To bol pre mňa veľmi pozitívny signál. Možno trochu starodávnejšia reč, ale posolstvo – pretože je biblické – je aktuálne. Je jedno, či bolo napísané pred rokmi, stále má čo povedať dnešnému človeku. 

Jedna oblasť je vyučovanie v kostole, druhá pastorálna starostlivosť o ľudí. A práve v tej druhej oblasti by to malo byť o osobnom stretnutí, počúvaní a pretavovaní toho učenia do konkrétnych okolností života. Toto je to dôležité v kresťanstve, že nežijeme len v nejakých rituáloch a v katechizme, ale žijeme v reálnom živote, v ktorom môžeme konkrétnym spôsobom prežívať Božie slovo. 

Toto je pre mňa osobne jeden z najobľúbenejších výkonov farárskej služby. Čím dlhšie som v službe, tým radšej sa venujem pastorálnej starostlivosti. 

S manželkou a kolegom. Foto: archív J. Velebíra

Spolu s manželkou ste prišli pred tromi rokmi na Myjavu z Bardejova. V minulosti bol najväčší zbor evanjelickej cirkvi práve na Myjave. Dnes je to už iné. Akú komunitu veriacich ste tu našli? 

Polovica mesta sa v ostatnom sčítaní obyvateľstva prihlásila ako ľudia bez vyznania. Od atraktívneho živého zboru máme ďaleko, ale na druhej strane sme tu stretli mnoho jednotlivcov, ktorí majú svoje srdce otvorené pre Pána Boha, žijú aktívne svoj duchovný život. Mám pocit, že s Božou pomocou sa za tie roky, čo sme tu v službe, darí tento okruh ľudí rozširovať. 

Spoločné stretnutia sú prejavom toho, že ľudia majú záujem počúvať slovo Božie, že berú vážne svoj vzťah s Bohom, kladú otázky, chcú sa rozprávať. Je to však ako pri pestovaní rastlín, je to dlhodobá záležitosť, tie procesy trvajú dlho. Keď sú správne nasmerované, prinesú svoje ovocie. 

Spomenuli ste sčítanie – aj keď je Slovensko stále ešte štatisticky kresťanské, počet veriacich klesá u evanjelikov aj u katolíkov. Neotvára sa týmto priestor na väčšiu ekumenickú spoluprácu, aby ten kresťanský hlas v spoločnosti silnejšie zaznieval? 

Na predchádzajúcom pôsobisku v Bardejove som mal veľmi korektné vzťahy s kňazmi šiestich cirkví, vždy sme vedeli nájsť styčné body. Raz nás všetkých pozvali pred sviatkami hovoriť do miestnej televízie na podujatí na námestí. Keď televízia odišla, my sme všetci ešte hodinu zostali v družnom rozhovore. 

Okolo nás chodili naši veriaci, raz jeden pozdravil svojich, raz druhý... Myslím, že to bolo veľmi pekné svedectvo, že si máme čo povedať a že nás naši veriaci vidia spolu. Vieme si podať ruky, spolupracovať a pritom nestratiť svoje náboženské povedomie a identitu. 

Aj tu na Myjave sme sa stretli hneď po našom príchode s katolíckym duchovným a veľmi úprimne sme sa porozprávali. Rýchlo sme prišli na to, čo je naša spoločná úloha a výzvy, ktorým čelíme – silnejúca sekularizácia, posúvanie morálnych hraníc, problém okultizmu. V tomto sme v jednej frontovej línii. Nepriateľmi si nie sme navzájom, nepriateľ prichádza zvonka proti nám veriacim. 

Ako mladý farár som sa pohyboval v prostredí európskej Ekumenickej rady mládeže. Táto skúsenosť ma naučila, že si treba zachovať svoje vlastné povedomie, kým som ja ako evanjelik, a popri rešpektovaní svojich postojov hľadať spôsoby, ako môžeme komunikovať veci, ktoré máme spoločné. 

Nemusíme nič strácať zo svojej vierouky a popritom môžeme podniknúť spoločné kroky a mnohé stanoviská aj spoločne sformulovať a podpísať.