Evanjelický biskup Ivan Eľko Človek môže prežiť v cirkvi celý život, no zároveň zostať ateistom

Hovorí, že nesúhlasný postoj cirkevného zboru v bratislavskom Starom Meste k stanovisku Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku o sexualite ho neprekvapil. „Zbor sa stal jednofarebným, čo ostro kontrastuje so symbolom dúhy.“  

Čakal, že pápež František sa počas návštevy Slovenska v roku 2021 verejne zastane slovenských katolíckych biskupov. „Práve toto by pritom bola skutočná bomba – keby sa pastier pastierov verejne zastal svojich lojálnych milujúcich biskupov.“

Vysvetľuje, aké zmeny čakajú ECAV a v čom spočíva riziko kultúrneho rozmeru v cirkvi. Reaguje tiež na otázku, či sa vo vedení cirkvi neobávali, že ich kritické stanovisko voči vláde v súvislosti s témou spravodlivosti neohrozí rokovanie o novej finančnej legislatíve. Generálny biskup ECAV na Slovensku Ivan Eľko.

Začnime jednou aktuálnou témou. Koncom októbra konvent Cirkevného zboru ECAV Bratislava-Staré Mesto vyjadril nesúhlas so stanoviskom ECAV k otázkam sexuality, ktoré prijala synoda ako najvyšší orgán slovenských evanjelikov v júni tohto roku. Prekvapilo vás, že tento nesúhlasný postoj podporilo všetkých 189 účastníkov konventu? 

Budem čo najstručnejší. Nesúhlasný postoj ma neprekvapil. Prekvapil ma počet členov konventu. Osobne ako biskup mám z komunikácie s nominálnymi členmi tohto zboru nie radostnú skúsenosť, že mnoho z nich začalo z dôvodov frustrácie navštevovať iné cirkevné zbory alebo sa stiahlo do pasivity.

Zbor sa tým stal jednofarebným, čo ostro kontrastuje so symbolom dúhy. Pripomeňme však širší kontext problému: cirkevný zbor Bratislava-Staré Mesto napríklad už tri roky ignoruje ústavný zákon o finančnom zabezpečení cirkvi a neprispieva do spoločného fondu na mzdy duchovných. Teraz hodlá ignorovať vyhlásenie o sexualite. Čo bude zajtra? 

Toto nie je povedomie jednej cirkvi, ale lustrovanie, čo nám vyhovuje a čo nie. My sme už vyše štyri storočia jednou cirkvou, ktorá na základe svojich vnútrocirkevných mechanizmov rozhoduje o spoločnom pláne a poriadkoch.

Pre denník Postoj ste povedali, že s touto bezprecedentnou situáciou sa budete musieť nejako vyrovnať v rámci svojich vnútorných pravidiel. Nastal v tejto veci počas uplynulých dní nejaký posun a viete už, ako budete reagovať?

Nie, zatiaľ sme sa touto témou nezaoberali. Ak sa tým budeme zaoberať, tak v prvom rade ani nie pre tento cirkevný zbor a jeho duchovných, ale kvôli všetkým tým, ktorí sú lojálni s celkom cirkvi a pýtajú sa nás, či sme pripravení reagovať. Či vôbec jestvujú nejaké sankcie proti tým, ktorí sa vydajú sólo cestou, porušujú svoj ordinačný sľub alebo sľub neordinovaných služobníkov cirkvi.

Neposlušný cirkevný zborEvanjelici v bratislavskom Starom Meste sa verejne postavili proti učeniu ECAV o sexualite

Imrich GazdaJakub Lipták

Aby to zasa nevyznelo tak, že tento typ polemiky prebieha len v protestantskom prostredí – nielen počas nedávnej biskupskej synody o synodalite sme boli svedkami toho, že otázky spojené s LGBTI komunitou sú na stole aj v Katolíckej cirkvi, pričom niektorí kardináli zastávajú pozície, ktoré sú z hľadiska tradičnej náuky na hrane, ba až za ňou...

... áno, avšak slovenskí katolícki biskupi, ktorých si vážim, sa zatiaľ profilujú konzervatívne.

Keď hovoríte o synodalite, tak musím podotknúť, že my túto skúsenosť prežívame už 414 rokov – od Žilinskej synody v roku 1610. A to jednoducho utvára nejakú mentalitu cirkvi. Naši veriaci nemajú problém poslať mi ako generálnemu biskupovi esemesku alebo email, v ktorom vyjadria svoj názor na nejakú konkrétnu otázku. Keď je to naformulované tvrdo alebo neslušne, tak ma to zabolí. Ale aj v takých prípadoch to svedčí o tom, že daný človek sa cíti spoluzodpovedným za smerovanie cirkvi.

Aj toto je evanjelictvo – podieľať sa na správe cirkvi. Vy katolíci to ešte len postupne objavujete, kým my to žijeme už štyri storočia.

A neodpustím si ešte jednu poznámku, keď ste už spomenuli biskupskú synodu v Ríme. V roku 2021, keď na Slovensko zavítal pápež František, očakával som, že sa verejne a jednoznačne postaví za svojich verných biskupov.

Ako to myslíte?

Z prejavov pápeža bolo zjavné, že dôkladne pozná slovenské reálie a kontext, do ktorého prichádza. A preto musel vedieť, ako tu progresívne prostredie a jeho médiá systematickým a veľmi nevhodným, až sprostým spôsobom zosmiešňujú katolíckych biskupov na čele s vtedajším predsedom KBS Stanislavom Zvolenským.

Progresívnym médiám sa potom podaril husársky kúsok: z pápeža Františka urobili človeka, ktorý reprezentuje kresťanstvo 21. storočia pretvorené podľa ich predstáv. Kým biskupov vykreslili ako reprezentantov spiatočníckej, dogmami zaťaženej „stredovekej cirkvi“.

Čakal som, že pápež rozpozná túto politickú hru a aspoň v jednom jeho prejave sa objaví vetička: Milí biskupi, mám vás rád, ďakujem vám a stojím za vami... Napokon nezaznela a to ma veľmi sklamalo. Práve toto by pritom bola skutočná bomba – keby sa pastier pastierov verejne zastal svojich lojálnych milujúcich biskupov.

Opäť zdôrazňujem, že si veľmi vážim, že prvou pápežovou zastávkou bola apoštolská nunciatúra, kde sa uskutočnilo stretnutie s predstaviteľmi Ekumenickej rady cirkví. Bolo to krásne gesto. Ale skutočne revolučným krokom, ktorý by bola pocítila naša spoločnosť, by bolo bývalo vyjadrenie podpory vlastným biskupom.

Nechcem sa miešať do pápežovej agendy. No myslel som si, že túto skutočnosť si všimne nejaký komentátor alebo vznikne nejaká masová odozva zo strany katolíckych veriacich na tento viditeľný fakt pápežovej návštevy. Že na to nebude musieť upozorňovať luteránsky biskup.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Zdá sa, že s katolíckymi biskupmi máte vybudované nadštandardné vzťahy...

Keď ste so mnou robili rozhovor naposledy, povedal som, že môj otec by nebol veril, ako ďaleko sa cirkvi na Slovensku dostali pri budovaní vzájomných vzťahov. Keď sa napríklad stretnem s gréckokatolíckym biskupom Milanom Lachom a riešime veci týkajúce sa nemocničných duchovných, je to, akoby sa stretli dvaja bratia. Rovnako osobné a vrúcne je to aj vtedy, keď sa stretnem s arcibiskupom Bernardom Boberom. A takto by som mohol pokračovať.

Samozrejme, z inej perspektívy vzaté, je pred nami ešte dlhá cesta. Sú tu stále rôzne resty a stereotypy, na ktorých ešte potrebujeme popracovať.

Mohli by ste byť konkrétnejší?

Aj keď v našej krajine je väčšinovou Rímskokatolícka cirkev, bolo by dobré, keby viac vošlo do povedomia, že sme partnermi. Túžime po otvorenejšej komunikácii a výmene informácií. Počas pandémie sme komunikovali veľmi intenzívne a vymieňali sme si informácie, ktorých bolo veľmi málo. 

Aj keď sme oveľa menší a slabší partner, neradi bývame postavení iba do pozície štatistov. Toto však hovorím vo vedomí, že máme za sebou vyše štyristo rokov komplikovaných spoločných dejín v komplikovanej strednej Európe a že bod, do ktorého sme sa v hľadaní partnerstva a priateľstva aktuálne dostali, je dôvodom na chválu Boha a na vďaku.

Evanjelický biskup EľkoMôj otec by neveril, ako ďaleko sa cirkvi vo vzájomných vzťahoch dostali

Imrich Gazda

Na tento problém nie jednoznačnej komunikácie ste poukázali aj pri organizácii Národného pochodu za život v Košiciach...

Áno, toto bol malý príklad nie najlepšej komunikácie. Ako generálny biskup ECAV som sa o náležitostiach pochodu dozvedel len sprostredkovane, pričom ani ECAV, ani Ekumenická rada cirkví, ktorej predsedám, nedostali žiadne oficiálne pozvanie. Akosi automaticky sa bralo, že tam budeme. To ma zamrzelo, hlavne v súvislosti s tým, keď sa ma novinári pýtali, či sme boli pozvaní.

Napriek tomu sa snažím držať Lutherovej rady „všetko na lepšie vykladaj“ a podobné chyby či nedostatky ospravedlňujem ľudskou nedokonalosťou.

Verím, že stále sme na ceste budovania partnerstva a priateľstva, ako to vidíme napríklad u našich evanjelických partnerov v Nemecku. Viackrát som tam zastupoval ECAV na biskupských inštaláciách a nikdy na nich nechýbal miestny rímskokatolícky biskup. Nielen ako pasívny pozorovateľ, ale ako priamy účastník inštalačného obradu. 

Nedávno som takto v Bavorsku sedel vedľa kardinála Marxa, ktorý mal jednu z hlavných rečí. Tam si už uvedomujú, že všetci sú v rovnako zložitej situácii, a preto sú spoločne na jednej lodi. Tak si vravím, či by niečo také bolo možné aj u nás a napríklad na inštalácii biskupa evanjelického dištriktu by mu udeľoval spoločne s inými požehnanie aj katolícky biskup.

A bolo by to možné?

Nie, takáto plná ekumenická blízkosť je zatiaľ čosi nepredstaviteľné. Preto vravím, že stále sme iba na ceste. No zároveň sme na nej omnoho ďalej ako kedykoľvek predtým v minulosti.

Začiatkom jesene ste boli ako jediný kandidát po druhýkrát zvolený za generálneho biskupa ECAV, na jej čele tak budete stáť ďalších šesť rokov. Predtým ako prejdeme k vašim plánom a víziám, chceme sa opýtať na dve čísla. Volebná účasť – 6,74 percenta, počet neplatných hlasov – 17,9 percenta. O čom to vypovedá?

To prvé číslo hovorí o tom, že aj keď máme vnútrocirkevnú demokraciu na všetkých úrovniach – zbor, seniorát, dištrikt, generálna cirkev –, tak niekedy táto vnútrocirkevná demokracia ľudí akoby unavovala, možno až otravovala. Ako-tak ešte prídu na bohoslužby – účasť sa pohybuje zhruba medzi 8 až 15 percentami –, ale zapájať sa do konventov, či už volebných, alebo nevolebných, sa im už nechce.

Navyše tohtoročné voľby generálneho biskupa sa do veľkej miery konali ešte počas dovolenkového obdobia.

Keď si to však porovnám so situáciou spred takmer 25 rokov, tak generálny biskup Július Filo bol do svojho druhého funkčného obdobia v roku 2000 zvolený pri účasti 7,4 percenta. Takže nie je to tak, že predtým evanjelici voliť chodili a teraz už nechodia. Ale to, samozrejme, nemá vyznieť ako ospravedlnenie a čestne si treba priznať, že volebná účasť je u nás, žiaľ, dlhodobo veľmi nízka.

Svoju rolu vtedy aj dnes možno zohralo taktiež to, že v ponuke bol len jediný kandidát.

Áno, ale jedného kandidáta sme mali nielen v spomenutom roku 2000, ale napríklad aj v roku 2006, keď bol za generálneho biskupa zvolený Miloš Klátik. No na to ako keby tí, ktorí dnes namietajú, že voľby s jedným kandidátom nie sú voľbami, zabúdali.

Navyše za to, že som bol jediným kandidátom, ja nemôžem. Rovnako ako som nemal vplyv na to, že pred šiestimi rokmi, keď som bol zvolený prvýkrát, sme kandidovali štyria. To, že som v tohtoročných voľbách napokon získal až 82 percent hlasov, ma veľmi potešilo.

A čo tých 18 percent neplatných hlasov?

To boli hlasy tých, ktorí zjavne chceli vyjadriť nesúhlas s mojou osobou. Niektorí z nich ma možno z duše nenávidia, iní sú možno úprimne presvedčení, že nevediem cirkev dobrým spôsobom. Beriem to jednoducho ako výsledok, ktorý som prijal, no teraz sa už chcem pozerať dopredu.

Tak poďme k vašim plánom. V predvolebnom rozhovore pre Evanjelického posla spod Tatier ste povedali, že ECAV nemá dobrú demografiu. Čo s tým? 

Kedysi silné evanjelické regióny ako Gemer, Malohont či Hont počas uplynulých sto rokov z rôznych historicko-sociálnych dôvodov veľmi oslabli. Cirkevným zborom tam síce ostali kostoly, fary či iné majetky, ale chýbajú ľudia, ktorí by sa o ne starali a zveľaďovali ich. Ale keďže cirkevný zbor tam formálne stále existuje, hoci má len zopár aktívnych členov, musia fungovať aj štruktúry, ako je konvent či presbyterstvo.

Farári, ktorí neraz spravujú aj niekoľko takýchto zborov súčasne, tak majú plné ruky práce nielen s bohoslužobnými, ale aj administratívnymi povinnosťami. Naším úmyslom je, aby farári boli menej úradníkmi a viac pastiermi.

Ako to chcete dosiahnuť?

V prípade cirkevných zborov, ktoré sa viditeľným spôsobom umenšili, by sme chceli status matkocirkvi zmeniť na filiálku a pripojiť ich k nejakému väčšiemu susedovi. Samozrejme, bude to náročné, keďže takáto zmena má aj svoje majetkovoprávne dôsledky. Navyše vždy sa objavia argumenty typu „ale veď my sme samostatným cirkevným zborom už celé storočia“ alebo „veď z nášho cirkevného zboru pochádza taká a taká historická osobnosť“, alebo „veď u nás pôsobil taký a taký významný farár“.

Týmto transformačným procesom si však už prešli evanjelické cirkvi v Česku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku či Nemecku a nám neostáva nič iné ako takisto nastúpiť na túto cestu. 

Spomeniem jeden príklad. Keď som bol zborovým farárom v Nitre, mali sme živý kontakt s cirkevným zborom Kirchheim unter Teck blízko Stuttgartu. V štyridsaťtisícovom meste bolo šesť cirkevných zborov. Cirkevná vrchnosť na základe finančných prepočtov rozhodla, že sa ich počet musí zredukovať na štyri. Bolo to nesmierne zložitá situácia, zrušiť a trasformovať dva zbory. Dnes si nevedia vynachváliť, ako dobre to funguje. Nás čaká približne to isté.

Už ste podnikli aj nejaké konkrétne kroky?

Na tohtoročnej synode sme schválili novelu zákona, ktorá stanovuje presné kritériá, ktoré musí spĺňať samostatný cirkevný zbor. Ten, ktorý ich spĺňať nebude, stratí status matkocirkvi a bude pričlenený k inému. Tento nový systém však začne platiť až o dva roky – dovtedy má každý zbor príležitosť vzchopiť sa alebo sa pripraviť na zlúčenie. Nejdeme do toho zo dňa na deň.

V súčasnosti má ECAV na Slovensku vyše tristo zborov. Máte už predstavu, o koľko by mal tento počet v nasledujúcich rokoch klesnúť?

Zatiaľ nie. Sú senioráty, ktorých sa to takmer vôbec nedotkne, napríklad v Turci a na Liptove. Presný opak nám však hlásia seniorátne predsedníctva z južných častí Slovenska. Evanjelická mapa Slovenska je naozaj veľmi rôznorodá.

Ale rád by som zdôraznil, že hoci mnohí obyvatelia gemerských či rimavských dolín odchádzajú preč za lepším životom, naša cirkev tam stále ostáva. Vážim si všetkých bratov farárov a sestry farárky, ktorí tam žijú a zápasia, ktorí sa napriek náročnosti situácie stále o čosi snažia.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V spomenutom rozhovore pre Evanjelického posla spod Tatier ste ako jednu z výziev spomenuli rozširovanie vyznávačského jadra. Znie to pekne, ale ako to chcete spraviť?

Na to je jediný liek – poctivé zvestovanie evanjelia, čo nie je celkom samozrejmé. My evanjelici totiž máme problém s tzv. kultúrnym protestantizmom, ktorý kvitol v 18. a 19. storočí v Nemecku, kde sa pestovala akási všeobecná zbožnosť zaobaľujúca ľudské idey krásy, dobra a pokroku. Vznikol tak z toho duchovno-kultúrny útvar, v ktorom ste ako kresťan evanjelik mohli prežiť celý život bez toho, aby tam padlo jediné slovo o Kristovi.

Z mnohých dôvodov, ale aj tým, že evanjelická cirkev v 19. storočí zohrávala významnú rolu na poli jazyka, vzdelania, kultúry a utvárania politického slovenského národa, „kultúrny protestantizmus“ sa prelial aj k nám a v istých podobách pretrval až dodnes.

Aj ja som počas svojej farárskej služby stretol ľudí, ktorí vyrástli na evanjelickej poézii a poznali veľké evanjelické osobnosti, ktoré sa zaslúžili o národ, ale napríklad vo veciach Kristovej smrti a zmŕtvychvstania boli úplne dezorientovaní. Málo to pre nich znamenalo alebo to neznamenalo nič. Byť evanjelikom bola pre nich predovšetkým kultúrno-spoločenská a nie náboženská kategória. V podstate boli ateistami.

Pamätám si, že po sčítaní obyvateľstva v roku 2001 na jednej našej konferencii sociológ Ján Bunčák referoval, že takýchto osôb je podľa prieskumu v radoch ECAV približne 35 percent.

Keď teda hovorím o rozširovaní vyznávačského jadra, tak hovorím práve o posilňovaní duchovnej kvality cirkvi. Evanjelická cirkev síce stále bude matrioškou s rôznymi úrovňami zapojenia, ale dôležité je, aby sa jej vnútorné, teda vyznávačské jadro čoraz viac rozširovalo. A to nedosiahneme organovými koncertmi, prednesom poézie ani kázňami so psychohygienickým akcentom. Jedine poctivým ohlasovaním evanjelia so všetkými jeho dôsledkami pre život človeka.

To asi platí pre každú cirkev.

Áno, ale ja môžem hovoriť len za nás. My evanjelici sme vyrástli na Lutherovej reformácii, ktorá vzišla z jeho osobnej duchovnej skúsenosti. On ako augustiniánsky mních, kňaz a teológ síce žil ponorený do prostredia Rímskokatolíckej cirkvi, ale zároveň bol akoby dieťaťom, ktoré ponoríte do vaničky s vodou a ono zostane suché. 

Až ako 35-ročný otvára Sväté písmo, na radu svojho spovedného otca sa zahlbuje do Žalmov, do Listov Rímskym, Galatským a s prekvapením zisťuje, že o Kristovi má v podstate nulovú znalosť.

A to ho nasmeruje na nové, radikálne sústredenie sa na jeho osobu. Takáto je pozícia nejedného evanjelika, to je moja pastoračná skúsenosť. Ak si teda vôbec svoju neznalosť Krista dokáže priznať a uvedomiť.

Jedna americká biskupka mi raz povedala, že keď číta kázne mladých farárov, tak meno Ježiš Kristus sa v nich vôbec nespomína. A pokračovala: „Zavolám si ich a vravím im, že tá kázeň je výborná, krásne slohuješ, ale prečo nehovoríš o Kristovi? A oni na to, že akoby nehovorili, veď sú tam spomínané hodnoty spravodlivosti, pokoja, tolerancie, inklúzie...“

Potrebujeme dnes omnoho viac hovoriť o niečom tak prekvapivo nesamozrejmom, ako je skutočné zvestovanie evanjelia Ježiša Krista.

Vy používate niekedy aj obraz, že evanjelická cirkev musí byť dom so širokou strechou, kde sa zmestí aj to vyznávačské jadro, ale kde sa budú cítiť doma aj kultúrni evanjelici.

Áno, je to pekný eufemizmus, ale keď ste už v teréne, zistíte, aké je to komplikované. To je aj prípad Sørena Kierkegaarda. Ten bol totálne iritovaný už aj z toho, keď chór detí spieval, a komentoval to slovami: „Týmto sa končí kresťanstvo, že sa začnete citovo rozplývať nad deťmi, ktoré prekrásne spievajú na chóre!“

My máme radi kultúrny rozmer, ale niekedy príde chvíľa, že vás to irituje a hovoríte si, že treba rozšíriť vyznávačské jadro. Áno, majme širokú strechu, ale táto metafora v sebe nesie jedno pokušenie, a to zahrnúť pod tú strechu naozaj všetko, bez noriem a kritérií. Ani apoštol Pavel, ktorý budoval víziu cirkvi so širokou strechou z pohanov a židov – on je akoby otcom tejto metafory –, ani on nemal to povedomie, že sa tam dá zahrnúť všetko.

Kresťan ako jednotlivec sa musí jednoznačne autenticky profilovať, aby nemal spoločenstvo s tmou. Pod jednou strechou nemôže byť súčasne svetlo aj tma. Pre nás to znamená rozlišovať, ako vraví apoštol Ján – rozlišovať duchov. Prví kresťania mali ten istý problém, Ján sa ocitol v cirkvi, kde kvitol gnosticizmus – a ten sa vedel veru tváriť extra kresťansky a duchovne, pravoverne. Ján mal však schopnosť povedať: Nie, to je Antikrist. Príbeh cirkvi sa teda v istom zmysle stále opakuje.

Na nedávnom zasadnutí synody ste ako vedenie cirkvi konštatovali, že niektorí kňazi sú preťažení, majú problém s vyhorením, hovorili ste dokonca o rozpadoch farárskych manželstiev. V tejto súvislosti ste oznámili zavedenie sabatikálneho programu. Vnímate teda preťaženie farárov ako dôsledok problémov v osobnom živote?

Naši duchovní nám to signalizujú ako problém. Iniciovali sme anketu, v ktorej odpovedalo zhruba sto duchovných, teda vyše tretina, kde mnohí u seba identifikovali vyhorenie alebo niečo ako osobnú prázdnotu či vzťahový problém, a videli sme, že niečo s tým musíme urobiť. Našou cirkvou prešla tohto roku aj vlna rozvodov.

Preto sme pripravili sabatický program, nateraz v pilotnej fáze. Vyčlenili sme prostriedky pre zatiaľ päť osôb, ktoré by mali byť vybrané na základe istej metodiky a ktorým by sa mal niekto odborne venovať a previesť ich špeciálnym programom. V zahraničí tieto sabatikálne programy už dávno majú.

Nie je jednoduché takýto program spustiť, lebo to sprevádzajú otázky typu, kde nájsť prostriedky, aby mohol ísť duchovný mimo práce aspoň na tri mesiace a zároveň dostávať aspoň základný plat, ďalej kto ho zastúpi v zbore a podobne.

Niektorí sa môžu pýtať, prečo farári a vyhorenie, a ak nie vyhorenie, tak iný druh osobného problému? Treba povedať, že farári sú v dennodennom kontakte s ľuďmi a snažia sa riešiť ich problémy a starosti. Niektorí majú prúd povinností s minimom času na svoju rodinu, pracujú v soboty, nedele, vo sviatky. 

Chceme to skúsiť so sabatikálnym programom a uvidíme, čo to prinesie.

Prejdime ešte k otázke financií. V Národnej rade sa nachádza pred schválením novela zákona o finančnej podpore cirkví a náboženských spoločností. Pre ECAV by nová legislatíva v prípade schválenia znamenala, že príspevok od štátu bude na budúci rok vyšší o 285-tisíc eur v porovnaní s jeho valorizáciou podľa doterajšieho systému. V ECAV ste zároveň zaviedli Fond finančného zabezpečenia, čo sa stretlo aj s odporom nejakej časti zborov. Nabiehate teda na systém, aby sa cirkev nespoliehala na peniaze od štátu, ale vedela si vytvárať aj vlastný finančný vankúš, pričom časť prostriedkov fondu ide do platov kňazov, aby neboli na minimálnej mzde. Rieši prípadná zmena legislatívy vaše problémy?

Tešíme sa zo všetkého, čo sa v rámci novely zákona stane a čo zadefinuje, že štátny transfer bude viazaný na rast minimálnej mzdy. Je to pre nás najpodstatnejšie, hoci pôvodný návrh predstavoval ešte dve ďalšie záležitosti, ale tie z toho medzičasom vypadli.

Aktuálne platný zákon vošiel do platnosti na jeseň 2019 a odvtedy začala raketovo rásť minimálna mzda, za mojich päť biskupských rokov stúpla o 47 percent, pričom štátny príspevok narástol asi o 20 percent. Ak tento nový zákon prejde v parlamente, tak budeme spokojní.

Ako ďalej plánujete pracovať s Fondom finančného zabezpečenia a ako sa dopĺňa s príspevkom od štátu?

V roku 2025 všetci naši duchovní dostanú minimálnu mzdu a to, čo budú mať navyše, dostávajú z Fondu finančného zabezpečenia. V tejto chvíli majú farári z fondu asi tretinu svojej mzdy, dve tretiny sú od štátu. Prakticky pomaly dosahujeme stav, že niektorí farári dostanú asi 1,4-násobok minimálnej mzdy, vzhľadom na vzdelanie a zodpovednosť.

Aby som to vysvetlil – máme tri tabuľky: v prvej je štátny príspevok, z neho dostanú iba minimálnu mzdu. Druhá tabuľka sú naše vlastné vyzberané peniaze, spomínaný Fond finančného zabezpečenia, a tá je viazaná na odslúžené roky duchovného. Tretia tabuľka sú takisto naše peniaze a tá hovorí o funkciách, teda či je niekto kaplánom alebo generálnym biskupom.

Pokiaľ ide o Fond finančného zabezpečenia, nech by už bol biskupom ktokoľvek, niečo takéto by musel vymyslieť. Mnohí doň neplatia zo vzdoru, čo je porušovanie cirkevného ústavného zákona a je to svojím spôsobom taká istá anomália, ako keď sa niekto rozhodne, že nebude krstiť deti alebo spievať z Evanjelického spevníka. Alebo nerešpektovať synodu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Dokázali by ste finančne prežiť aj bez štátneho príspevku?

Bola by to obrovská výzva. ECAV dostane niečo vyše päť miliónov eur ročne a to je pomerne dosť veľká suma, za ktorú sme vďační. Keď nám progresivisti hovoria, že finančnou odlukou od štátu by bola dokonaná úplná forma odluky, tak im treba povedať, že mnohé cirkvi v západnej Európe, ktoré sú finančne oddelené od štátu, stále dostávajú nejakou formou príspevok od štátu alebo regiónov. Ide o rôzne inštitúty, ktoré majú historickú tradíciu. Nikto to tam nerieši s takou hystériou ako u nás.

Zaznieva výhrada, že finančný príspevok cirkvám zväzuje ruky v tom, aby naozaj vedeli vystupovať ako taký Ján Krstiteľ voči štátu a jeho predstaviteľom.

To je ideálny stav. Ak by sme mali prejsť na model úplnej odluky, tak je to napokon biblické, je to v poriadku, len ono sa to nedá urobiť na barikádach, krikom a štýlom vezmime cirkvi peniaze. To je naša špecialita a prináša to politické body.

Ak chceme, urobme to ako v Česku. Posadíme sa za stôl a povieme si, čo ste nám vy, štát, skonfiškovali, akú škodu sme od vás utrpeli, následne čo ste nám za 35 slobodných rokov vrátili naspäť, a povedzme si, či my dlhujeme vám alebo vy nám, a nájdime si spôsob rozchodu.

Ale odmietam jakobínske revolučné riešenia, ktoré sa chcú populisticky zavďačiť potenciálnym voličom naladeným proti cirkvi. A pritom paralelne vlejme svetlo aj do iných sfér: do sféry treťosektorových organizácií, politických strán alebo eurofondov.

Vráťme sa k otázke, či by ste prežili bez príspevku zo štátneho rozpočtu.

Snažili by sme sa prežiť, aj teraz sa snažíme. Za päťsto rokov sme prežili už aj iné kataklizmy. My stále produkujeme svoje vlastné peniaze. Päť miliónov od štátu je asi iba štvrtina z toho, čo potrebuje celá naša cirkev na svoj život a službu. Niektoré cirkevné zbory platia do Fondu finančného zabezpečenia veľmi vysoké položky, obsahuje to prvok solidarity.

Väčší platia viac, aby tí menší mohli dostať viac. Jedna tretina cirkevných zborov zaplatí menej, ako ich farár dostane z fondu ako časť platu. A dve tretiny zaplatia viac, ako ich farár dostane na výplatnej páske – v mene solidarity. To sú hrdinstvá, keď cítim s celou cirkvou a zaplatím viac, ako je moja povinnosť, lebo viem, že pomáham nejakému farárovi na Gemeri alebo v Rimave, Novohrade alebo Honte. Niektorí však túto solidaritu evidente neprežívajú. A tým sa dostávame znova na začiatok rozhovoru…

Na začiatku roka, keď sa konali občianske protesty proti novele Trestného zákona, ste ako ECAV vydali stanovisko, ktoré bolo pomerne priame. Bolo to vlastne v čase, keď ste rokovali o spomínanej novele o finančnom príspevku. Nemali ste obavu, že si to s vládou takpovediac pokazíte?

Ku všetkému sa ako cirkev nevyjadrujeme, ale toto sme považovali za hraničnú situáciu, že by sme nemali mlčať. V tej chvíli zvažujete všetko, aj dôsledky.

Môžem priznať, že sme boli za toto naše stanovisko aj pochválení tými, čo cirkvi zvyčajne nechvália. Skôr nás notoricky kritizujú, že cirkev sa nesmie miešať do politiky. Je úsmevné pozorovať, ako títo ľudia presne vedia, kedy je cirkvi dovolené miešať sa a kedy nie. Veľmi živo mi to pripomína časy za komunizmu. Akoby sa tridsaťpäťročným oblúkom vrátili znova späť.

Súhlasím s tvrdením, že skutočné slobodné postavenie cirkvi je vtedy, keď nemusí byť nikomu zaviazaná, žiadnemu zemepánovi ani štátnemu rozpočtu, ale cirkev to musí prijať ako svoj program a musí byť v tomto smere jednotná. 

Z KBS vám to stanovisko nevyčítali?

Nebavili sme sa o tom pravdupovediac.

Pred niekoľkými dňami, 31. októbra, ste slávili Pamiatku reformácie. Čo pre vás znamená tento deň?

V tomto roku pri Pamiatke reformácie ma osobitne oslovuje výročie konventu augustiniánov v Heidelbergu v roku 1519 a prednesenia Lutherovej teológie kríža pocas dišputy na tomto konvente. Teológia kríža, Theologia crusis, je radikálna a pre evanjelika veľmi inšpiratívna. Kladie absolútny dôraz na to, že Boh sa nám zjavil, predstavil výhradne v osobe a kríži Ježiša Krista.

Byť kresťanom neznamená byť iba všeobecne zbožným človekom, ale mať skutočne autentické ukotvenie v evanjeliu o Božom diele v Ježišovi Kristovi. Vlastne znamená to byť evanjelikom.