Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
31. január 2022

Evanjelický biskup Eľko

Môj otec by neveril, ako ďaleko sa cirkvi vo vzájomných vzťahoch dostali

Čaká nás veľká reštrukturalizácia a spájanie cirkevných zborov, hovorí evanjelický generálny biskup Ivan Eľko.

Môj otec by neveril, ako ďaleko sa cirkvi vo vzájomných vzťahoch dostali

Foto - Postoj/Adam Rábara

K Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) sa počas minuloročného sčítania obyvateľstva prihlásilo takmer 287-tisíc ľudí, čo predstavuje 5,3 % obyvateľov Slovenska. Pri porovnaní so sčítaním pred desiatimi rokmi je to pokles o viac ako pol percenta. Ako hodnotíte tieto čísla?

Tie pocity sú zvláštne. Na jednej strane zaznievali varovania, že ten prepad bude drastický, čo sa napokon nepotvrdilo. Na druhej strane ubudlo nám viac ako 29-tisíc členov, teda 2 900 veriacich za rok, čo predstavuje dva veľké cirkevné zbory. Ktorého biskupa by to netrápilo?

Objavovali sa dokonca úvahy, že by ste mohli stratiť postavenie druhej najväčšej cirkvi, kam by sa posunuli gréckokatolíci. Napokon sa tak nestalo. Spokojnosť aspoň s týmto?

Nechcem zo sčítania robiť preteky. Gréckokatolíci sú pre nás príkladom misijného a diakonického snaženia, v tom sú naozaj úspešní. Učme sa jedni od druhých a nevnímajme sa ako konkurencia. V dobre jedného je ukryté dobro ostatných. Ak jeden rastie, úžitok z toho majú všetci. To som sa snažil vyjadriť aj vo svojom príhovore počas stretnutia pápeža Františka s predstaviteľmi kresťanských cirkví v Bratislave.

Výsledky sčítania poznáme, čo ďalej?

Budeme sa aj naďalej usilovať o uvedomelejší evanjelický život. Práve to môže byť o desať rokov najsilnejším pozvaním prihlásiť sa k našej cirkvi. Rovnako však je dôležité byť tu aj pre iných, nielen pre svoju komunitu, čo je výzva na spomenuté misijné a diakonické, teda charitatívne úsilie.

Prekvapilo vás, že až štvrtina národa zaklikla políčko „bez vyznania“?

S nárastom tejto skupiny sa počítalo, aj keď zrejme nie až v takej miere. Zároveň však nemožno povedať, že ľudia bez vyznania sú ľudia nenáboženskí, o mnohých to neplatí, pretože žijú svoju vlastnú spiritualitu. Sú duchovnými ľuďmi, avšak bez príslušnosti ku konkrétnej cirkvi či náboženstvu. Títo ľudia pre nás predstavujú obrovské misijné pole.

Pri sčítaní sa diskutovalo aj o možnom znížení štátneho príspevku pre registrované cirkvi a náboženské spoločnosti v prípade, že počet ich členov klesne o viac ako 10 % oproti poslednému sčítaniu. To sa napokon nestalo, finančný príspevok ostáva zachovaný, no cirkvi aj tak opakovane poukazujú na to, že z poskytovaného štátneho príspevku nedokážu vykryť ani len mzdy svojich duchovných a musia im doplácať zo svojich vlastných prostriedkov. Na tento účel ste v ECAV zriadili fond finančného zabezpečenia. O čo presne ide?

Počas komunistického režimu sme si akosi privykli na to, že platy duchovných zabezpečuje štát. Bolo to pohodlné a tento mechanizmus pretrval aj po Novembri. V priebehu nasledujúcich rokov však platy stúpali, ale štátny príspevok nie. Ocitli sme sa tak v situácii, že na to, aby sme našim duchovným vedeli dať čo i len minimálnu mzdu, musíme k štátnemu príspevku ročne priložiť približne 1,5 milióna eur. A to nehovorím o navyšovaní mzdy, ktorú farári a farárky po rokoch služby prirodzene očakávajú. 

Preto sme sa pozreli do zahraničia, kde sme sa mohli presvedčiť o tom, že evanjelické cirkvi v okolitých krajinách majú už niekoľko rokov vytvorené finančné mechanizmy, pomocou ktorých dokážu tento problém riešiť.

Učme sa jedni od druhých a nevnímajme sa ako konkurencia. V dobre jedného je ukryté dobro ostatných. Ak jeden rastie, úžitok z toho majú všetci. Zdieľať

Ako fond finančného zabezpečenia funguje?

Po dlhých diskusiách bol schválený algoritmus, podľa ktorého sa na základe rôznych premenných vypočítava poplatok pre cirkevné zbory, ktorý platia v štyroch štvrťročných splátkach. Tými hlavnými premennými sú počet členov zboru a počet duchovných, ktorí v zbore pôsobia. Pri tých najmenších zboroch sa ročný poplatok pohybuje okolo 1 500 eur, pri najväčších je to bezmála 30-tisíc eur.

Z informácií, ktoré boli publikované v dvojtýždenníku Evanjelický posol spod Tatier a rovnako aj na vašej internetovej stránke, vyplýva, že približne desatina zborov tento poplatok nezaplatila. Ako to chcete riešiť?

Niektoré zbory na to mali objektívne dôvody, ako napríklad väčšia investícia či rekonštrukcia. Dohodli sme sa s nimi na spôsobe neskoršieho doplatenia. Bolia ma však prípady tých zborov, ktoré sa rozhodli neplatiť z politických dôvodov a nerešpektovať tak náš ústavný zákon, ktorým bol fond finančného zabezpečenia vytvorený.

Koľko je tých zborov?

Asi desať z viac ako tristo.

Ide o zbory, ktoré pred niekoľkými rokmi vytvorili Asociáciu slobodných zborov a kritizujú súčasné vedenie cirkvi?

Áno. Vo vzťahu k nim vznikla patová situácia, a keďže ide o odpor so zaviazanými očami, viesť dialóg je nemožné.

Už druhý rok sa spoločnosť borí s pandémiou a cirkvi musia čeliť obmedzovaniu verejných bohoslužieb. Vo svojej koncoročnej bilancii diania v ECAV ste uviedli, že najmä mládež a mladé rodiny si privykli na online bohoslužby a rezignovali na živé spoločenstvo. Čo s tým?

Keď sa začiatkom leta uvoľnili pandemické podmienky, začal som opäť navštevovať cirkevné zbory naprieč celou krajinou. Na vlastné oči som tak mohol vidieť, že v čase, keď sa dalo v podstate bezproblémovo chodiť na bohoslužby, do chrámov prichádzala asi len polovica z tých, ktorí chodievali pred pandémiou. A popri najstaršej generácii, ktorá mala prirodzené obavy, chýbali najmä mladí ľudia a mladé rodiny.

Verím, že po definitívnom zlomení pandémie sa to zlepší, ale musíme sa o to pričiniť tým, že odídencov budeme opakovane pozývať do nášho spoločenstva.

Priniesol tento zvláštny čas aj niečo pozitívne?

My evanjelici sa radi odvolávame na našu dávnejšiu minulosť a tradíciu rodinných pobožností, vďaka ktorým si naši veriaci v čase protireformácie udržali svoju vieru. Ľudia sa modlili po rodinách, ale aj viaceré susedstvá pospolu. Tak ako mali štruktúrovaný hospodársky život, mali rovnako štruktúrovaný aj duchovný život. Pandémia tento rozmer rodinného duchovného prežívania opäť oživila.

Náš vnútromisijný výbor sa snažil byť nápomocný tým, že týždeň čo týždeň pripravoval práve takéto domáce pobožnosti. Zároveň vznikla celá galaxia online vysielaní, na ktoré si však mnohí privykli natoľko, že sa nedokážu odhodlať a vykročiť späť do chrámu.

A sme opäť pri zmieňovanom probléme...

Počul som, ako jedna staršia pani hovorila, že online vysielanie služieb Božích má tri výhody: človek sa nemusí nikam unúvať, nikto ho nevyrušuje a nemusí spievať. Nevravím, že je to reprezentatívny názor, ale pred niekoľkými rokmi by som si ani nedokázal predstaviť, že niekto čosi také vôbec vysloví.  

Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje ochotu vrátiť sa do kostola, je zrejme aj to, že kým u katolíkov zohráva dôležitú rolu úcta k eucharistii a jej časté prijímanie, u evanjelikov to tak nie je.

Inzercia

Večera Pánova má aj u nás vysokú prioritu. Minulý rok som ju počas lockdownu neprijal štyri-päť mesiacov a cítil som, ako mi to chýba. Rovnakú skúsenosť mali aj mnohí ďalší. Áno, prijímanie večere Pánovej nie je súčasťou každých služieb Božích, ale tento pôst už bol pridlhý. Ľudí to naozaj frustrovalo.

Vstúpili ste do druhej polovice šesťročného funkčného obdobia generálneho biskupa. Pokúsme sa o krátku bilanciu – čo sa vám napriek pandémii počas uplynulých troch rokov podarilo realizovať?

Veľmi dôležité je, že sme vytvorili fond finančného zabezpečenia. Aj keď to stálo veľa času, nervov a energie. Našej cirkvi to jednoznačne pomôže byť viac finančne samostatnou. Teším sa aj zo vzniku edukačno-misijného centra, ktorého cieľom je vzdelávať ľudí v oblasti misie, diakonie, školstva, manažmentu cirkvi a v ďalších oblastiach. Rovnako sa pozdvihlo aj naše vydavateľstvo Tranoscius, ktoré bolo na tom ekonomicky veľmi zle.

Radosť mi robia oba naše dištrikty, východný aj západný, ktoré dokazujú svoju životaschopnosť. S dištriktuálnymi biskupmi Petrom Mihočom a Jánom Hroboňom sme sa dohodli, že ja ako generálny biskup budem zastrešovať len spoločné celocirkevné témy a do fungovania dištriktov nebudem zhora zasahovať. Našou víziou sú čo najsamostatnejšie dištrikty.

V minulosti sa objavili úvahy o decentralizácii ECAV, teda že by vznikol tretí dištrikt a služobne najstarší z dištriktuálnych biskupov by bol zároveň generálnym biskupom, vďaka čomu by mohol byť zrušený generálny biskupský úrad. Z toho, čo vravíte, však vyplýva, že nič také sa neplánuje?

V evanjelickej cirkvi máme isté spoločné služby a oblasti, ktoré musí niekto zastrešovať. Otázkou je, kto by to robil, keby generálny biskupský úrad zanikol. Ďalšou skutočnosťou je, že dištriktuálni biskupi musia riešiť také množstvo agendy, že ak by jeden z nich mal byť zároveň generálnym biskupom, potreboval by pomocného biskupa, čo by viedlo k nárastu evanjelických biskupov z troch na štyroch. Zhodli sme sa, že touto cestou nechceme ísť.

Takže od decentralizácie ECAV ste upustili?

Nie. Decentralizáciu však vnímame tak, že generálnemu predsedníctvu odnímeme riešenie zamestnaneckých kompetencií a presunieme ich na dištrikty. V minulosti totiž viacero konfliktných situácií vyplynulo z toho, že dištriktuálny biskup mal nad farárom pastorálnu právomoc a generálny biskup mal zamestnávateľskú právomoc.

Dnes sa občas ocitáme v situácii, že v cirkevnom zbore, ktorý bol v minulosti žiadaný, sa uvoľní miesto a nikto oň nejaví záujem. Rovnako sa oproti minulosti častejšie stáva, že farár či kaplán vyhoria a rozhodnú sa odísť do civilného povolania. Zdieľať

Kedy bude táto vízia realizovaná?

Nebyť pandémie, tak už by sme zrejme takýmto spôsobom fungovali. Tento krok totiž chceme realizovať spolu s ďalším, ktorý si vyžaduje osobné stretnutia a diskusie.

O čo ide?

Chceme spoločne pouvažovať nad mapou cirkvi a rozhodnúť sa, ktoré cirkevné zbory sú životaschopné a mali by naďalej fungovať samostatne a, naopak, ktoré by mali byť pričlenené k väčším susedom. Rovnako by sme na niektorých miestach radi upravili hranice seniorátov a dištriktov. Takúto veľkú reštrukturalizáciu však nemožno riešiť cez Zoom, ale treba sedieť spoločne za stolom, čo nám pandemické opatrenia do veľkej miery znemožňujú. Ale verím, že sa nám to podarí zrealizovať počas nasledujúcich troch rokov.

Výsledkom teda bude zníženie počtu zborov?

Nie, pretože zbory sa nebudú rušiť, budú sa len spájať. To znamená, že niektoré menšie zbory stratia status takzvanej matkocirkvi a stanú sa z nich fílie. Ale rušiť sa určite nebudú. Nejde o žiadny experiment. Podobnou nevyhnutnou reštrukturalizáciou prešli evanjelické zbory aj v iných krajinách.

Dôvodom týchto plánovaných zmien v slovenskej evanjelickej cirkvi je šetrenie prostriedkov alebo nedostatok duchovných?

Najmä to prvé. Duchovných máme našťastie stále dosť, naviac by sa nám zišli možno traja-štyria dobrí farári. Pretože na rozdiel od minulosti, dnes sa občas ocitáme v situácii, že v cirkevnom zbore, ktorý bol v minulosti žiadaný, sa uvoľní miesto a nikto oň nejaví záujem. Rovnako sa oproti minulosti častejšie stáva, že farár či kaplán vyhoria a rozhodnú sa odísť do civilného povolania. Takže zopár šikovných farárov navyše by sa nám určite zišlo.

Vráťme sa ešte od plánov do budúcnosti k bilancovaniu uplynulých rokov. Z toho, čo nevyšlo, musíme spomenúť nečakanú rezignáciu generálneho dozorcu Jána Brozmana, ktorý v Predsedníctve ECAV zastupoval neordinovaných veriacich. A pokračovalo to tým, že v lete sa nepodarilo zvoliť jeho nástupcu, keďže ani jeden z dvojice kandidátov nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov. Ako sa na tieto dve udalosti pozeráte?

Rezignácia Jána Brozmana ma absolútne prekvapila. Pokiaľ ide o nezvolenie jeho nástupcu, niektoré cirkevné zbory, žiaľ, voľby sabotovali. Ich členovia sa vo voľbách síce zaregistrovali, ale odovzdali znehodnotené volebné lístky.

Ako to chcete vyriešiť?

Hneď ako nám to pandémia umožní, vyhlásime nové voľby, aby sa mohli konať volebné konventy. Verím, že v tomto prípade sa už generálneho dozorcu podarí zvoliť.

Okrem toho, že ste evanjelickým generálnym biskupom, zastávate aj pozíciu predsedu Ekumenickej rady cirkví. Dá sa povedať, že na Slovensku sú ekumenické vzťahy naozaj nadštandardné. Je vôbec možné ich ešte niekam posunúť?

Minulý rok sme si pripomenuli 20. výročie uzavretia dohody o vzájomnom uznávaní si krstu, ktorú podpísali Katolícka cirkev, Evanjelická cirkev augsburského vyznania a Evanjelická cirkev metodistická. Pri príležitosti tohto výročia sme chceli pozvať aj ďalšie cirkvi, aby sa k tejto dohode pripojili. Plánovali sme to spojiť aj so spoločným vyslúžením krstu, čo sa však napokon nepodarilo.

Prečo?

Na Slovensku sme ešte nedospeli tak ďaleko, aby sme si niečo také mohli dovoliť. Je pred nami ešte dlhá cesta, o to viac nás teší každý prejav priateľského porozumenia medzi cirkvami. A som presvedčený, že keby sa môj otec dožil dnešnej doby, tak by neveril, ako ďaleko sme sa vo vzájomných vzťahoch dokázali dostať.  

Foto: Postoj/Adam Rábara

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.