Pred minuloročnými voľbami nového generálneho biskupa ste vyhlásili, že Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku je rozbitá a časť jej členov stojí proti sebe. Po svojom zvolení ste zopakovali, že sa cítite ako v dome, ktorý horí, a že môže dôjsť k hlbokému rozkolu. Čo zapríčinilo túto polarizáciu medzi slovenskými evanjelikmi?

Mnohí dnes aktívni evanjelickí duchovní sú akísi generační druhovia. V minulosti sme sa často stretávali a diskutovali. Do volieb ešte v roku 2006 sme vstupovali s vervou, mali sme spoločnú predstavu, kam by sa naša cirkev mohla posunúť a ktorí kandidáti túto predstavu zosobnia a dokážu presadiť. No keď boli zvolení, s úžasom sme sledovali, že naše spoločne zdieľané predstavy sa vôbec nerealizujú.

Narážate na svojho predchodcu v pozícii generálneho biskupa Miloša Klátika?

Áno, hovorím aj o ňom. Kým dovtedy sme v rámci Združenia evanjelických duchovných hovorili napríklad o decentralizácii správy cirkvi a zrušení Generálneho biskupského úradu, ktorého dnešnú podobu nám vymysleli ešte komunisti, aby mali cirkev lepšie pod kontrolou, tak postavenie tohto úradu zostalo nezmenené a o reštrukturalizácii sa síce veľa rozprávalo, ale nepodnikali sa žiadne konkrétne kroky.

Časť duchovenstva novému vedeniu naďalej verila, časť bola sklamaná, iní boli radikálne skeptickí, ďalší úplne zatrpkli a stiahli sa. Takto sme sa rozbili do rôznych skupín a skupiniek.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že Miloš Klátik bol pôvodne aj vaším kandidátom.

Áno, aj keď na čele cirkvi som si v tom čase vedel predstaviť ešte ďalších ľudí.

Myslíte na Ondreja Prostredníka, ktorý v roku 2006 neprešiel kandidačnou poradou, takže nemohol kandidovať?

Ondrej Prostredník neprešiel o jediný hlas, vďaka čomu bol potom Miloš Klátik jediným kandidátom. Ale aby bolo jasné, Prostredník bol pred dvanástimi rokmi názorovo úplne iným človekom, ako je dnes. S niektorými jeho súčasnými názormi sa nestotožňujem, ale vážim si na ňom to, že keď na kandidačnej porade neuspel, zrazil päty, prehltol horkú pilulku a išiel ďalej.

Kdežto minulý rok, keď niektorí kandidáti neprešli kandidačnou poradou, urobili z toho taký škandál, že rozbili celú cirkev.

Príčinou celého sporu je takzvaná dôvodná námietka. Ak ju vznesie ktorýkoľvek člen kandidačnej porady a väčšina sa s ňou stotožní, kandidát je vylúčený a nemôže kandidovať vo voľbách, v ktorých hlasujú všetci členovia cirkvi. Nebolo by namieste presnejšie definovať, čo môže byť dôvodnou námietkou, pretože dnes ňou môže byť v podstate čokoľvek? Alebo tento mechanizmus úplne vypustiť?

Tento volebný systém platí v evanjelickej cirkvi minimálne od roku 1994. To, že niekto neprejde kandidačnou poradou, nie je ničím výnimočným. Napríklad v spomenutom roku 1994 kandidačná porada neodobrila opätovnú kandidatúru Pavla Uhorskaia na post generálneho biskupa.

Prečítajte si aj
Ako chutí moc v evanjelickej cirkvi Zdieľať

V roku 2016 kandidačná porada stopla Bohuslava Beňucha, ktorý opätovne kandidoval za dozorcu Západného dištriktu. Napriek tomu, že je to človek s vysokým kreditom, jeho otec bol známym farárom a pozíciu dištriktuálneho dozorcu zastával už aj predtým, kandidačná porada sa stotožnila s dôvodnou námietkou, že vraj je morálne a odborne nespôsobilý zastávať tento úrad, a Beňuch kandidovať nemohol.

Bývalé vedenie vtedy v Evanjelickom posli spod Tatier toto rozhodnutie vehementne obhajovalo a evanjelickú verejnosť ubezpečovalo, že všetko prebehlo v súlade s volebným zákonom. Kandidačná porada im začala prekážať až teraz, keď ňou neprešli ich ľudia. Máme takú krátku pamäť? Alebo si nechceme pamätať?

Jednoducho, ak je náš volebný systém zlý, tak bývalé vedenie malo celých dvanásť rokov na to, aby ho zmenilo. Počas toho obdobia sa konalo množstvo volieb na úrovni zborov, seniorátov aj dištriktov a všetko bolo v poriadku. Až teraz, keď neprešli „naši“ ľudia, tak je zrazu zle.  

Plánujete teda s pravidlom dôvodnej námietky niečo robiť alebo nie?

Naša cirkev potrebuje zmenu v mnohých oblastiach. Ak je jednou z nich aj volebný systém, tak ho zmeňme. Nechceme o tom iba hovoriť. Na generálnom presbyterstve sme začiatkom roka schválili cestovnú mapu krokov a možných zmien, o ktoré nám ide, ktoré chceme v cirkvi vysvetľovať a ktoré by sme napokon radi dosiahnuť.

Predtým, ako sa do toho pustíte, musíte nejako preklenúť súčasnú, miestami až nevraživú situáciu. Ako z toho von?

Rozprával som sa o tom s jedným priateľom, evanjelikom zo Sliezska, ktorý dodnes ťažko nesie rozdelenie evanjelickej cirkvi na Sliezsku pred tridsiatimi rokmi. Priamo v jeho obci došlo k rozdeleniu jedného cirkevného zboru na dva zbory, ktoré medzi sebou takmer vôbec nekomunikovali. Rozdelenie išlo aj naprieč rodinami. Po rokoch došlo k istému zlepšeniu, ale stále sú to dva oddelené zbory, dve oddelené cirkvi.

Keď som mu povedal, že v rámci našej cirkvi vznikla Asociácia slobodných zborov, ktorá neuznáva nové vedenie cirkvi, jednoznačne mi povedal, že z ľudského hľadiska ide o neriešiteľnú situáciu. Že pomôže už len modlitba a pôst.

Evanjelickú cirkev na Slovensku tvorí viac ako tristo cirkevných zborov. Koľko z nich sa hlási k spomenutej Asociácii slobodných zborov?

To v tejto chvíli presne nevie nikto. Nehovorí o tom ani samotná Asociácia. Podľa mojich informácií sa ich počet pohybuje nanajvýš v jednotkách. Asociácia opakovane pripomína len nejakých bájnych sedemtisíc podpisov evanjelikov za nové voľby. Za všetkými aktivitami smerujúcimi proti súčasnému vedeniu cirkvi stojí tá istá skupinka ľudí, ktorá sa aktivizuje v petícii za nové voľby, v Asociácii, v novinách Evanjelický posol a na istom webe.

Asociácia slobodných zborov deklarovala, že vás pozvala do Liptovského Mikuláša, kde sa začiatkom februára konalo stretnutie pod názvom Hluchoslepota v cirkvi, no vy ste odmietli prísť. Vy ste zasa vyhlásili, že ste riaditeľa vydavateľstva Tranoscius pozvali na stretnutie na Generálny biskupský úrad, ale on si nenašiel čas. Zjavne tu na oboch stranách chýba záujem o akúkoľvek komunikáciu.

Do Liptovského Mikuláša som nedostal žiadne oficiálne pozvanie, nikto mi nezatelefonoval ani nenapísal. Akurát na zadnej strane Evanjelického posla som si náhodou prečítal, že pozvaní sú všetci súčasní aj bývalí predstavitelia cirkvi.

Evanjelický posol nové vedenie cirkvi neuznáva a nevyberane naň útočí. Vykresľuje nás ako karieristov, ktorí si nezákonne ukradli funkcie, nestotožňujú sa s Augsburským vyznaním a kryjú majetkové podvody. Potom sa tvária, že oznam v novinách je pozvaním, ktoré som neprijal. Takto slušná komunikácia a konferencia, ktorá má ambíciu niečo riešiť, nevyzerá.

Napriek všetkému nechcem rezignovať na vzájomnú komunikáciu a ako pastier cirkvi sa neviem v tejto chvíli zmieriť s tým, že by malo dôjsť k rozchodu.

Ako by ten rozchod vyzeral?

To neviem, opýtajte sa ich, aké vlastne majú plány. Ja som si Asociáciu slobodných zborov nevymyslel. Oni spochybnili vlastne všetko – biskupov a dozorcov, kandidačnú poradu seniorálnych predsedníctiev, platné cirkevnoprávne predpisy, rozhodnutie súdov a výsledky volieb. Sami seba vyhlásili za strážcov Augsburského vyznania a protestantizmus zredukovali na to, že neustále treba proti niečomu protestovať a niekoho napádať.

Nechcem rezignovať na vzájomnú komunikáciu a ako pastier cirkvi sa neviem v tejto chvíli zmieriť s tým, že by malo dôjsť k rozchodu. Zdieľať

Ale nejaké informácie o ich zámeroch určite máte.

Do istého času som si ich konanie vedel racionalizovať, ale v poslednom období to už neviem. Jediné, čo mi z toho všetkého vychádza, je, že hybným motorom ich konania je urazené ego. A tento hybný motor sa im zrejme vymkol z rúk. Podarilo sa im však vytvoriť povedomie, že oni sú tí s jedinou vieroučnou autoritou, kým my ostatní sme banda odpadlíkov a zlodejov.

V úrade som bol asi tri minúty, keď som prvýkrát čítal, čo všetko už mám na svedomí. Je to svojím spôsobom majstrovské propagandistické dielo, ktoré je však úplne zvrátené.

My chceme cirkev presvedčiť, že nám ide o vecný, hodnotový program, že chceme odovzdane slúžiť, obetovať sa, pracovať pre spoločnú vec.

V stanovisku zo začiatku februára ste uviedli, že ste požiadali predstavenstvo spoločnosti Tranoscius, ktorá vydáva aj týždenník Evanjelický posol spod Tatier, o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia, ktoré odvolá terajších a zvolí nových členov vedenia spoločnosti. Už sa tak stalo?

Ešte nie. Ale verím, že akcionári Tranoscia, ktorí si uvedomujú, ako hlboko Tranoscius a Evanjelický posol klesli, odvolajú súčasné predstavenstvo a dozornú radu, zvolia nových členov a dôjde k zmenám.

S veľkou dávkou sarkazmu poviem, že Evanjelický posol by mohol naďalej vychádzať s podobnými, akože investigatívnymi článkami, len v opačnom garde – s dobrodružnými príbehmi o kauzách uplynulých dvanástich rokov.

Toto chcete dosiahnuť?

Samozrejme, že nie. Načo by to bolo dobré? Normálni ľudia sú už z toho všetkého otrávení. Naším cieľom je vrátiť Evanjelickému poslovi pôvodný zmysel – aby povzbudzoval veriacich a informoval o živote cirkevných zborov.

O teológovi Ondrejovi Prostredníkovi sme už hovorili v súvislosti s voľbami generálneho biskupa. Neuspel, no dnes je jedným z mediálne najznámejších evanjelikov, najmä kvôli otvorenej podpore požiadaviek LGBTI komunity a s tým súvisiacim zákazom učiť na Evanjelickej bohosloveckej fakulte. Aký vzťah s ním máte v súčasnosti?

Nie sme v stálom kontakte, sme však priatelia, pretože sme boli spolužiakmi a rozumeli sme si. Názorovo sme sa však v niektorých témach rozišli. Mám rád Bibliu a biblickú teológiu, no niektoré texty, ktoré Ondrej vykladá jedným spôsobom, ja vykladám inak. Prieme sa ako interpretátori Biblie.

Skúste dať nejaký príklad.

Ak apoštol Pavel odsudzuje pohlavný styk medzi mužmi, ja to určite neinterpretujem tak, že mal na mysli iba zvyk bohatých Grékov, ktorí si vydržiavali mladých chlapcov, pričom verný celoživotný zväzok medzi dvoma homosexuálnymi mužmi apoštol nenapáda. Myslím si, že apoštol Pavel bol takémuto uvažovaniu na míle vzdialený.

Čiže ten rozdiel medzi Prostredníkom a vami spočíva v tom, že kým on sa snaží o akúsi progresivistickú reinterpretáciu Svätého písma, vy zotrvávate na tradičných luteránskych interpretačných základoch?

Tradičný, konzervatívny...  Jednoducho, Ondrej interpretuje Písmo tak, že ak je vzťah medzi osobami toho istého pohlavia celoživotný a verný, tak je v poriadku a môžeme ho odporúčať ako normálny životný model. Ja s tým nesúhlasím. Interpretujem Písmo a jeho dosahy inak.

Dotýka sa to aj kauzy Jakuba Pavlúsa, ktorému bývalé vedenie evanjelickej cirkvi po dvojročnej službe kaplána nepredĺžilo zmluvu pre jeho názory na homosexuálne zväzky.

V porovnaní s Jakubom Pavlúsom zastával Ondrej Prostredník ten konzervatívnejší postoj. Ondrej hovorí, že manželstvo tvorí muž a žena, no ak dvaja muži alebo dve ženy žijú vo vzájomnej vernosti, tak to akceptujme, lebo vernosť je nadovšetko. V čase, keď sme o tom intenzívnejšie komunikovali, cítil som u neho v pozadí dôraz na pastorálnu stránku celej veci. Teda že ak máme dočinenia s homosexuálnym párom, pomôžme mu a akceptujme ho, pokiaľ sú si tieto osoby verné.

Jakub Pavlús to ale zatiahol o jeden závit vyššie a tvrdil, že z pohľadu samotnej Biblie je manželstvom zväzok dvoch osôb, na ktorých pohlaví nezáleží. Tak toto je už skutočná katastrofa.

Hoci niektoré luteránske cirkvi v západnej Európe sa vydali touto cestou, u nás sa zdá, že liberálne krídlo evanjelickej cirkvi je síce mediálne viditeľné, no tvorí ho len zanedbateľné množstvo farárov.

Pozrite sa, prieť sa s Ondrejom o interpretáciu Písma je v podstate zaujímavá vec, aj keď už obohratá. Čo mi ale prekáža, je, že ľudia ako ja alebo ďalší, ktorí zotrvávame na pôvodnej interpretácii Písma, dostávame nálepku agresorov voči homosexuálom.

Prečítajte si aj
Dúhy a blesky v evanjelickej cirkvi Zdieľať

Po tom, čo Ondrej vystúpil na Dúhovom pochode s akousi zvláštnou parafrázou blahoslavenstiev, čelil výhradám, prečo týchto ľudí nazýva blahoslavenými. S touto výhradou som sa aj ja v duchu stotožnil. On na to reagoval s tým, že či ich má označiť za prekliatych. Toto je klasická ukážka extrémizmu. Akoby sme na homosexuálov museli hľadieť len v krajnostiach – buď ako na blahoslavených, alebo ako na prekliatych. Takto to ale nie je.      

V situácii, že by sa opäť objavil nejaký farár alebo kaplán, ktorý by verejne obhajoval názory, aké majú Prostredník či Pavlús, postupovali by ste rovnako ako bývalé vedenie cirkvi?

Napriek predchádzajúcej kritike sa v tomto s ich postupom stotožňujem, aj keď nie v jednotlivostiach. Myslím si totiž, že Jakub Pavlús nemal byť vzhľadom na svoje názory ani ordinovaný. Úlohou pastiera je strážiť stádo, nemôže sa len tak alibisticky preniesť cez postoje, ktoré nie sú v súlade s kresťanským biblickým učením.

Treba však zároveň priznať, že my sami sme to Jakubovi Pavlúsovi skomplikovali – ordinovali sme ho, pobozkali na čelo, vyslali do služby, aby sme mu po dvoch rokoch povedali, že jeho názory sú úplne uletené a takéhoto pracovníka v službe nechceme.

V našom cirkevnom prostredí sú ľudia ako Prostredník či Pavlús v menšine. Ale ako hlava slovenských evanjelikov sa na zahraničnom fóre určite stretnete napríklad so švédskou evanjelickou biskupkou, ktorá žije v registrovanom partnerstve s farárkou. Ste pripravený na to, že v širšom kontexte luteránskych cirkví ste menšinou vy?

Ešte s tým nemám osobnú skúsenosť, uvidíme. Pochádzam z vidieckeho cirkevného zboru na kopaniciach, ktorý má dlhoročné partnerstvo s jedným zborom v americkom Marylande. Dlhé roky tam bol farár, s ktorým mali predstavitelia nášho zboru výborný vzťah, navštevovali sa. No starý farár odišiel do dôchodku a na jeho miesto prišiel nástupca, ktorý žije v homosexuálnom zväzku. Jeho partner kvôli nemu opustil manželku a deti. Po čase sa spolu ohlásili, že prídu na Slovensko. Pre náš slovenský zbor to bola absolútne nová a nezvyčajná situácia. Americkému farárovi odpísali, že je vítaný, ale kázať v chráme nebude. To bola sila.

Nedotklo sa to tých Američanov?

Na podrobnosti si už nespomínam. No postoj slovenského cirkevného zboru bol jasný – tak toto už nie!

Rozprávali sme sa o aktuálnych problémoch, ale z dlhodobého hľadiska jedným z najväčších problémov evanjelickej cirkvi na Slovensku je demografia. Patríte medzi cirkvi s najvyšším vekovým priemerom. Zároveň zaznamenávate výrazný úbytok členstva. Je veľmi pravdepodobné, že pri najbližšom sčítaní obyvateľstva už druhou najväčšiu cirkvou nebudete vy, ale gréckokatolíci. Na jednej strane evanjelická cirkev vymiera, na druhej strane pôsobí ako predsieň ateizmu – mnohí pokrstení evanjelici svoje deti nevychovávajú vo viere. Čo s týmito výzvami?

Témy, ktoré ste otvorili, sú na dizertačnú prácu. Všetko, čo hovoríte, je, žiaľ, pravda. A to ste ešte nespomenuli, že práve evanjelici sa po druhej svetovej vojne začali v značnom počte stotožňovať s ideami komunizmu, akoby ho považovali za duchovné dovŕšenie luteranizmu, s jeho klasickými dôrazmi na pokrok, vzdelanie, spravodlivosť, slobodu. Klasickým príkladom sú roduverní evanjelici-komunisti ako Vladimír Clementis alebo Vladimír Mináč. K tomu treba ešte pridať fenomén kultúrneho luteránstva.

Čo tým myslíte?

Pre mnohých ľudí, ktorí počas sčítania obyvateľstva zaškrtnú kolónku ECAV, nie je pojem evanjelik náboženskou alebo duchovnou kategóriou. Vymedzuje len ich civilizačnú a kultúrnu identitu. Skrátka, evanjelikom som tým, že mám rád Rúfusove verše, obdivujem Štefánika a vážim si štúrovcov...

... plus k tomu môžeme pripočítať negatívne vymedzenie sa v zmysle „nie som katolík“.

Trebárs. Keď takémuto luteránovi potom položíte otázku, či má osobný vzťah k transcendentnému Bohu, ktorý sa stal telom a v Ježišovi Kristovi ho zachránil spod moci smrti, tak dostanete odpoveď, že nad takým niečím ešte nikdy neuvažoval. Alebo že to sú otázky pre staré babky, čo ešte chodia do kostola.

Spomínam si, že sociológ Ján Bunčák nám na konferencii po sčítaní obyvateľstva v roku 2001 povedal, že až tretina ľudí, ktorí sa prihlásili k evanjelickej cirkvi, sa zároveň hlási k čistému ateizmu. To je zarážajúce množstvo.

Za posledné roky sa naša cirkev zmenšuje rýchlosťou tri a pol tisíca členov ročne. To sú dva veľké cirkevné zbory. Zdieľať

Čo s tým?

Odpoveďou je duchovný zápas na všetkých frontoch. Vo svojom kandidačnom programe som sa zaviazal, že sa budem zasadzovať za autentickú vieru. Nejde mi o historický luteranizmus, o akési kultúrne povedomie, že tu bol nejaký Martin Luther, ktorý spustil reformáciu a my sme jeho dedičmi v tom zmysle, že mechanicky opakujeme náboženské zaužívané vety, zvyky a tradície, ktoré sme zdedili po našich predkoch. Treba nám ísť do hĺbky, k srdcu a budovať vzťah medzi človekom a Bohom cez Pána Ježiša Krista. Nejde mi o nič menej ani o nič viac.

Podarí sa vám to?

Ten zápas nie je môj súkromný, takto uvažuje veľké množstvo evanjelikov. V mnohých cirkevných zboroch nám už dnes vyrastajú ľudia, ktorí sú nastavení úplne inak ako generácia predtým. Ide trebárs o deti, ktorým rodičia neodovzdali vieru a ony ju teraz samy hľadajú. My chceme celý tento problém autentickej viery tematizovať ako úplne kľúčový, poukazovať na to, že ťažko si vystačíme len s kultúrne poňatým luteranizmom a že skutočne potrebujeme prežívať osobný vzťah s Bohom so všetkými praktickými dôsledkami.

Za posledné roky sa naša cirkev zmenšuje rýchlosťou tri a pol tisíca členov ročne. To sú dva veľké cirkevné zbory. Žneme zlú úrodu minulosti. No musíme sa tomu postaviť čelom a neúnavne rozsievať nanovo.

Jedným z riešení by mohlo byť vytvorenie väčšieho priestoru pre charizmatické prvky, ktoré sú typické skôr pre evanjelikálne či letničné cirkvi. V minulosti sa však proti tomu postavil Vieroučný výbor ECAV, ktorý dokonca vyzval mladých, aby sa nezúčastňovali na festivale Campfest. Nemyslíte, že ak mladí, ktorí sa chcú angažovať, dostanú od vlastnej cirkvi stopku, tak sa nikam nepohnete?

Som v službe už viac ako tridsať rokov. Aj ja som mal bolestivú skúsenosť, že mladý človek odišiel z nášho spoločenstva, no nestretol som sa s masovým odlivom do charizmatických spoločenstiev.

Keď mladým ukážete srdce a otvorenú náruč, sú ochotní v cirkvi zostať, slúžiť v nej a zasadzovať sa za ňu. Pritom je možné stále formovať ich názory a postoje. Mladí ľudia chcú pre niečo žiť. No ak na nich idete direktívne, spôsobom, poď sem, tu stoj a nehýb sa, na to sú hákliví.

Keď prídete do veľkého nemeckého mesta a v kostole je na evanjelických službách Božích tridsať ľudí, no na večerný koncert Bachovej hudby ich do toho istého kostola príde päťsto, tak je to signál, že čosi nerobia dobre. Zdieľať

Evanjelickú cirkev si nepredstavujem ako úzkoprsú inštitúciu. Verím, že dokážeme zastrešiť silne konfesionálne zmýšľajúcich evanjelikov, no rovnako aj tých, ktorí chcú žiť život viery, aj keď z rodín nemajú silné konfesionálne povedomie. Zastrešme aj ľudí, ktorí uvažujú pietisticky. Ale vytvorme priestor aj pre tých, ktorí majú charizmatické prejavy, no milujú túto cirkev a chcú v nej žiť. Mám skúsenosť, že toto všetko sa dá, že človek v takom spoločenstve môže žiť a naplno si vychutnávať, že je evanjelik, luterán.

Bol som v jednom cirkevnom zbore vo Švajčiarsku. Počas bohoslužby dostali priestor klasické luteránske chorály, v dlhej organovej skladbe prišiel rad aj na umenie, na záver zahrala kapela chválovú pieseň. Všetko bolo zdravé, funkčné a s citom pre mieru. Niektorí ľudia sa postavili a mali zdvihnuté ruky, iní ostali sedieť, ale nikto nikoho neodsudzoval.

Mnoho ľudí stojí mimo cirkvi už nielen jednou, ale oboma nohami. Čo s nimi?

Každý jeden cirkevný zbor musí mať ambíciu dokázať osloviť aj týchto ľudí. Všetci hľadajúci musia byť u nás vítaní.

Nedávno som bol na jednom evanjelickom misijnom podujatí a jeden z organizátorov ma pred vystúpením poprosil, aby som nepovedal niečo, čo by tej akcii dalo sektársku nálepku. Bolo mi ľúto, že títo ľudia musia bojovať s podozrením, že robia partizánčinu. V zmysle, chceme misijne zameranú evanjelickú cirkev, ale tak, aby sme nevyvolali dojem, že práve tá misia nás robí akýmisi neevanjelickými. Tohto postoja sa musíme zbaviť.

Cirkevné zbory by mali od biskupov cítiť, že ich misijným aktivitám žehnajú. Veď čo iné dáva cirkvi pulzujúce živé srdce ako misia?

Môže ešte otočenie kormidla zachrániť situáciu?

Naša cirkev má stále armádu ľudí, ktorí sa chcú angažovať. Má infraštruktúru, zdravé učenie a žijeme v slobodných podmienkach. Máme toľko bonusov, že je úplne oprávnené, že verní členovia našich zborov očakávajú požehnanie, ktoré by mohlo prísť. Iba ak by nám Pán tú milosť odňal. S tým, čo máme, musíme vedieť správne nakladať.

Žiaľ, vnútorné spory, ktoré sú terajšiemu vedeniu cirkvi doslova vnútené, nás brzdia v tom, aby sme mohli naplno riešiť programové otázky.

V Nemecku, kde evanjelikov taktiež rýchlo ubúda, neraz zaznieva kritika, že ľudia sa na bohoslužbách cítia skôr ako na sneme Zelených. Káže sa o klimatických zmenách, pomoci migrantom, ale o Ježišovi Kristovi zaznie len máločo. Dokáže slovenská evanjelická cirkev uchovať svoju vierouku v tomto prostredí rýchlo sa sekularizujúcich európskych evanjelických cirkví?

Máme v Nemecku priateľov – evanjelikov, ktorí prichádzajú k nám na Slovensko. Vždy ma zaujíma, ako sa cítia. Väčšinou majú dojem, že sa u nás zachovalo niečo rýdze, o čo už oni prišli. Buďme za to vďační!

My sa nepotrebujeme nasilu meniť len preto, že v Nemecku alebo vo Švédsku zavládol nejaký špeciálny étos. Necítim potrebu niečomu sa nasilu prispôsobovať. Skôr cítim potrebu byť verný Písmu, základnému kresťanskému vyznaniu viery a najzdravším odkazom reformácie.

Poviem to odľahčene, že zatiaľ môj denný program nediktujú zmeny klímy v luteránskom Nemecku. Keď prídete do veľkého mesta a v kostole je na evanjelických službách Božích tridsať ľudí, no na večerný koncert Bachovej hudby ich do toho istého kostola príde päťsto, tak je to signál, že čosi nerobia dobre. 

Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo