Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
05. 03. 2020, 04:02

Cirkev nemá byť len moralizujúcim pohoničom spoločnosti

Potrebujeme uzdravenie vzťahov, pretože spormi v cirkvi, ktoré presakujú navonok, ľudí pre Krista určite nezískame, vraví evanjelický biskup Peter Mihoč.
Cirkev nemá byť len moralizujúcim pohoničom spoločnosti

Štyridsiatnik Peter Mihoč je novým biskupom Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Veriaci ho zvolili koncom minulého roka, do úradu bol uvedený začiatkom februára.

V rozhovore hovorí o svojom živote, o problémoch a výzvach slovenských evanjelikov, ale aj o tom, čo sa mu páči na gréckokatolíckej cirkvi.

Keď som sa pripravoval na rozhovor, zistil som, že aj vaša manželka, aj mama sa volajú Emília. To je celkom milá zhoda, nie?

Dokonca aj svokra sa volá Emília. Takže na Emíliu je vždy u nás taký trojkráľový sviatok.

Z akej rodiny pochádzate?

Moji rodičia nemali jednoduchý život. Pracovali namáhavo, keďže mali štyri deti. Otcova práca bola úzko spätá s prírodou, kde ma často brával. Mame veľmi záležalo na tom, aby sme žili aj po duchovnej stránke. V tom čase bol zborovým farárom cirkevného zboru Hanušovce nad Topľou, pod ktorý patrili aj moje rodné Hermanovce, Ján Bohdan Hroboň. Bol som jeden z jeho posledných konfirmandov, potom už odchádzal do cirkevného zboru Martin.

Vážil som si jeho schopnosť skloniť sa ku každému bez ohľadu na vek. Vedel nás motivovať pre službu. No nielen on, ale aj jeho deti vykonávali aktívnu misijnú činnosť, ktorá ma zasiahla. Bol som napríklad členom mládežníckeho spevokolu.

Vyrastali ste počas normalizácie, ako vyzeral život evanjelickej komunity v malej východoslovenskej obci?

Hermanovce boli jedným z mála cirkevných zborov, ktoré v 70. rokoch začali stavať nový kostol. Dovtedy sa veriaci schádzali len v jednom starom dome. Úrady však stavbu zastavili a chceli z nej urobiť dom smútku. Celá dedina sa proti tomu zomkla, evanjelikov podporili aj spoluveriaci z katolíckej cirkvi. Všetci spoločne vyhlásili, že v takom „dome smútku“ pochovávať nebudú.

Po čase sa zdvihla druhá vlna odporu. Ženy pracujúce na družstve, medzi nimi aj moja mama, začali nanovo požadovať vydanie nedokončenej stavby evanjelickej cirkvi. Dokonca sa zastrájali, že prestanú chodiť do práce. Komunisti napokon ustúpili a kostol nám ešte pred novembrovými udalosťami vydali.

Boli ste od začiatku pevne rozhodnutý, že sa chcete stať kňazom, alebo to bol skôr postoj skúsim a uvidím?

Od malička som vyrastal v určitej duchovnej tradícii, chodil som na bohoslužby, zapájal som sa do zborových aktivít. Postupne som si začal uvedomovať Božiu existenciu a jeho prítomnosť. Na teológiu som išiel ako 18-ročný, hneď po skončení gymnázia a v tomto veku je asi ťažké hovoriť o nejakých definitívnych životných rozhodnutiach.

Počas štúdia teológie sa moje povolanie k službe prehlbovalo, k čomu napomohli viacerí pedagógovia, napríklad novozmluvník Ján Grešo. Bol to čas intenzívneho Božieho volania a išiel som za ním. Som za to vďačný, lebo v službe Bohu a ľuďom nachádzam zmysel svojho života. Inak, teológia mi darovala aj iné poklady ako len kňazstvo.

Manželku?

(Smiech.) Presne tak. Keď začínala, ja som nastupoval do štvrtého ročníka. Jej mama bola priateľkou mojej sesternice, ktorá ma poprosila o to, aby som na Emíliu trochu dohliadol. Osobne sme sa však nepoznali. Asi po polroku ma sesternica skritizovala, prečo sa jej nevenujem. Ostal som v šoku, lebo som mal pocit, že sa o ňu zaujímam dostatočne a pomáham jej, koľko sa len dá. Až následne som zistil, že som sa venoval nesprávnej študentke. Odvtedy som sa snažil všetko rýchlo napraviť a naprávam to vlastne až dodnes.

V katolíckej cirkvi sa môžu ženiť len kňazi niektorých východných katolíckych cirkví aj to iba pred vysviackou. Ako je to u evanjelikov?

U nás sa môžu kňazi ženiť aj po vysviacke, takto to bolo i v mojom prípade. Po ordinácii v roku 2002 mi pridelili kaplánske miesto v Bardejove, kým Emília ostala v Bratislave, kde si dokončovala školu. Nebolo mi všetko jedno. Delilo nás 460 kilometrov, dnes to však hodnotím pozitívne a som za pôsobenie v bardejovskom cirkevnom zbore nesmierne vďačný.

Keď manželka skončila štúdium, zbor biskupov nás poslal do Liptovského Hrádku-Dovalova, kde som sa stal námestným farárom. Keďže Emília popri teológii vyštudovala aj masmediálnu komunikáciu, dostala miesto vo vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši, v redakcii týždenníka Evanjelický posol spod Tatier.

S manželkou ste evanjelici, dokonca obaja ste ordinovaní, ale čo v prípade, že by si evanjelický duchovný chcel vziať za manželku neevanjeličku alebo dokonca neveriacu?

Poznám aj takéto zmiešané manželské páry, najviac ich je asi z reformovanej cirkvi. Pred uzavretím sobáša má každý duchovný povinnosť so svojou partnerkou absolvovať pastorálny pohovor s biskupmi. Oni, samozrejme, nevyberajú farárom manželky, ale pripomínajú, že život farára má svoje špecifiká, ktoré si musí jeho životná partnerka uvedomiť a prijať za svoje. Pretože ak farár nemá podporu manželky alebo farárka podporu manžela, tak je to obrovská tragédia nielen pre ich vzťah, ale trpí tým aj celý cirkevný zbor.        

Spomenuli ste, že v Dovalove ste sa stali námestným farárom. Aký je rozdiel medzi námestným a zborovým farárom?

Kaplánska služba v evanjelickej cirkvi trvá dva roky. Po nej si kaplán alebo kaplánka môže urobiť tzv. farárske skúšky, po ktorých získava status námestného farára alebo farárky. Následne sa môže uchádzať o miesto v niektorom cirkevnom zbore, ktorý si práve hľadá duchovného správcu. Ak ho daný cirkevný zbor zvolí, stáva sa jeho zborovým farárom na obdobie desiatich rokov. Ak nedôjde k nejakému disciplinárnemu prečinu, nemôže ho do iného zboru presunúť ani biskup. Naopak, námestného farára môže presunúť podľa potreby.

„Ak farár nemá podporu manželky alebo farárka podporu manžela, tak je to obrovská tragédia nielen pre ich vzťah, ale trpí tým aj celý cirkevný zbor.“ Zdieľať

Väčšie cirkevné zbory majú aj dve systematizované miesta a ak sú obaja manželia ordinovaní, tak napríklad muž je farárom a manželka jeho kaplánkou. Ale máme aj prípady, že obaja sú farármi a pôsobia v susedných zboroch s tým, že bývajú spolu na jednej fare.

Z Dovalova ste sa po čase vrátili na východ a stali ste sa tajomníkom biskupa východného dištriktu Slavomíra Sabola. Nebolo vám ľúto vymeniť pastoračnú prácu za úradnícku?

Rozhodnutie odísť sa nerodilo ľahko. Na Liptove sme sa cítili výborne, zbor v Dovalove bol živý a prajný, okrem rôznych duchovných aktivít sme napríklad nacvičovali divadlo. Narodili sa nám tu aj dve dcéry, takže v Dovalove sme boli skutočne doma.

Na druhej strane, s bratom biskupom Sabolom sa poznám ešte z čias teologických štúdií – keď sa obce Bystré a Hermanovce v roku 1997 oddelili od Hanušoviec, bol prvým farárom novozriadeného cirkevného zboru. V tom čase som už navštevoval bohosloveckú fakultu, takže teologicky som vyrastal práve pri ňom.

Keď neskôr kandidoval za biskupa, oslovil ma, aby som sa stal jeho tajomníkom. Prvé pozvanie som odmietol, po roku ma však oslovil znova a po dohode so zborom som už jeho ponuku prijal. Na biskupský úrad v Prešove sme prišli v čase, keď sa nám narodilo tretie dieťa, bol som oveľa častejšie na cestách, zakladali sme cirkevnú škôlku, rozbiehali rôzne misijné projekty, ako aj dištriktuálny mesačník Evanjelický východ. Bolo to náročné, ale aj krásne obdobie.   

Koncom minulého roka vás veriaci zvolili za nástupcu biskupa Sabola, ktorý bol vo funkcii dve šesťročné funkčné obdobia, tretíkrát po sebe už kandidovať nemohol. V evanjelickej cirkvi si volíte biskupov, farárov, seniorov či dozorcov, čo je funkcia obsadzovaná neordinovanými členmi cirkvi. Mnohí evanjelici sú hrdí na tieto demokratické princípy v cirkvi, ale zachytil som aj hlasy, ktoré sa kriticky pýtajú, či sa to so všetkými tými demokratickými mechanizmami nepreháňa. Čo si o tom myslíte?

Slobodný výber funkcionárov bol evanjelickej cirkvi historicky vždy vlastný. Ale je pravdou aj to, že ak sa volebné procesy výrazne spolitizujú, rozbíja to medziľudské vzťahy. Z tohto hľadiska som za odpolitizovanie cirkvi, inak povedané, aby sme nevnášali rôzne sekulárne spôsoby predvolebných zápasov do jej života.

Z politického spektra sme do cirkvi prijali aj funkčné obdobia na rôznych úrovniach jej správy. Má to svoje pozitívne aj negatívne dopady. Pre toto pravidlo musia neraz zo svojich pozícií odísť ľudia v najlepšom veku, ktorí sú v cirkvi etablovaní, zodpovedne si plnia zverené úlohy, majú dostatok skúseností. Pritom máme problém nájsť za nich adekvátnu náhradu, keďže ochota schopných ľudí ísť do zodpovedných funkcií z roka na rok klesá.

Do druhého kola volieb ste sa dostali s bývalou seniorkou Liptovsko-oravského seniorátu Katarínou Hudákovou, ktorá napokon získala len o stopäťdesiatšesť hlasov menej ako vy. Dá sa povedať, že tí, ktorí chceli vo východnom dištrikte kontinuitu, volili vás ako pravú ruku doterajšieho biskupa, a tí, ktorí chceli zmenu, volili seniorku Hudákovú?

Na toto neviem odpovedať, museli by ste sa opýtať samotných voličov. Katarína Hudáková je v mnohých oblastiach obdarovaným človekom, preto by som jej podporu nespájal len s presvedčením niektorých veriacich, že naša cirkev by vo vedúcej funkcii mohla mať už aj ženu. Inak, v západnom dištrikte bola koncom roka prvýkrát v histórii zvolená za dištriktuálnu dozorkyňu žena, Renáta Vinczeová.

Osobne som Katarínu Hudákovú a v prvom kole aj Dušana Cinu nevnímal ako protikandidátov, ale ako spolukandidátov. Ak by bol napokon vyhral niekto z nich, určite by som bol s tým spokojný, oboch si vážim.

Seniorka Hudáková po vašom víťazstve urobila pomerne veľké gesto, keď zverejnila stanovisko, v ktorom veriacich vyzvala, aby si vás ako biskupa vážili, modlili sa za vás a boli vám nápomocní.

Katarínu Hudákovú si veľmi vážim, máme priateľský vzťah už od čias môjho pôsobenia na Liptove, kde dve funkčné obdobia pôsobila ako seniorka a ja som mal na starosti misijnú prácu v senioráte. Bola vzorom obetavej služby pre cirkev. Ak by zvíťazila ona, rovnako by som jej žehnal a prial. Obaja naďalej ostávame nielen spolupracovníkmi, ale aj priateľmi. Tešil som sa aj jej prítomnosti na inštalácii.  

V 19. storočí sa na Slovensku k evanjelickej cirkvi hlásilo približne 16 percent obyvateľstva, pričom viacero významných evanjelikov bolo hnacím motorom národno-emancipačného hnutia. Začiatkom 20. storočia to bolo 14 percent, no počas posledného sčítania obyvateľstva v roku 2011 už menej ako šesť percent, teda necelých 320-tisíc ľudí. Pritom až polovicu z nich tvorili ľudia nad 60 rokov. Oproti sčítaniu v roku 2001 sa k ECAV prihlásilo až o 15 percent menej veriacich. Existuje tak veľký predpoklad, že po budúcoročnom sčítaní obyvateľstva už nebudete po rímskokatolíckej cirkvi najpočetnejší vy, ale gréckokatolíci, ktorí majú vyššiu natalitu. Idete s tým niečo robiť?

Ako dopadne sčítanie obyvateľstva v roku 2021, je zatiaľ veľkou neznámou. Štatistická skutočnosť, ktorú pomenúvate, je však realitou. Pokles zaznamenávame v mnohých zboroch a príčin je viac. Podpisuje sa pod to klesajúca demografická krivka. Rodí sa menej detí, čo je otázka vyššieho životného štýlu a takzvaného života bez obmedzení.

Pri sčítaní ľudu v roku 2011 sa mnohí prihlásili k evanjelickej cirkvi, ale v kartotékach nie sú evidovaní ako členovia cirkevných zborov. Ľudia sa sťahujú z vidieku do miest, nie všetci sa potom k cirkvi priznávajú. Je to výzva. Ak na ňu nezareagujeme, určité zbory sa vyľudnia a v iných sa ľudia stratia.

Aké riešenia navrhujete?

Riešenia sa z celocirkevného hľadiska hľadajú ťažšie. Systém nám nedovoľuje kedykoľvek aktívne vstupovať do právnej subjektivity cirkevných zborov, ktoré problém vysťahovalectva nemusia vnímať ako prioritu svojej misijnej činnosti.

„Dnes už nemôžeme čakať na ľudí v kostole, ale musíme ísť von za nimi. To si musí uvedomiť každý farár, každý veriaci, každý jeden zbor.“ Zdieľať

Môžeme im navrhnúť vytvorenie pastorálnych obvodov, kde by došlo k oživeniu misijnej práce a k hľadaniu anonymných členov, ale nemusia sa s tým stotožniť. Aby boli zmeny prijateľné, musia sa diať v spoločnom dialógu mestských zborov. Nápomocné môže byť aj zavedenie elektronického informačného systému. Celocirkevná databáza všetkých členov cirkvi nám umožní efektívnejšie mapovať fluktuáciu ľudí.

Hoci je misijných výziev nespočetne veľa, kardinálne je, aby sme žili svoju vieru autenticky, boli prijímajúcim a láskavým spoločenstvom, ktoré nasleduje Kristov príklad a plní si svoje poslanie v tomto svete. Kvalita duchovného života je rovnako dôležitá ako jeho kvantita.

Sú však aj také zbory, ktoré rastú, napríklad ten v Prešove, čo ale môže byť spôsobené aj tým, že ide o tretie najväčšie mesto, kam sa za prácou sťahujú ľudia z celého regiónu.

To áno, ale práve v anonymnom prostredí veľkých miest býva problém podchytiť veriacich, ktorí si z domu priniesli živú vieru, aby ju nestratili. Toto je veľká výzva. Rovnako ako uzdravenie vnútorných vzťahov, pretože spormi v cirkvi, ktoré presakujú navonok, ľudí pre Krista určite nezískame. 

Keď ste spomenuli gréckokatolíkov, tak osobne oceňujem to nadšenie pre misiu, ktoré je z nich cítiť – kladú dôraz na prácu s rodinami, mladými, Rómami, čím prirodzeným spôsobom obnovujú život svojej cirkvi. Dnes už nemôžeme čakať na ľudí v kostole, ale musíme ísť von za nimi. To si musí uvedomiť každý farár, každý veriaci, každý jeden zbor.

Napríklad taký brat farár Ján Molčan v Partizánskej Ľupči počas vianočnej koledy obíde štyristo rodín, čo je časovo a fyzicky náročné, ale prináša to svoje ovocie. Zbor, ktorý pomaly umieral, neskutočne oživil a postavil na nohy tým, že išiel za ľuďmi, hovoril s nimi, nadväzoval vzťahy. Niekedy je návod na zmenu jednoduchý – len byť blízko pri tých, ktorí potrebujú pomôcť.

V tomto vidíte aj svoje poslanie biskupa? Vyzývať ľudí k misii?

Inej cesty niet. Potrebujeme v ľuďoch, ktorí sú neraz letargickí, bez záujmu, vyvolávať otázky smerujúce k tým najhlbším existenčným témam.

Čiže nie cirkev, ktorá má na všetko pripravené tie správne odpovede, ale cirkev, ktorá sa pýta spolu s ľuďmi?

Áno, Tomáš Halík vraví, že niektoré otázky sú také dobré, že je škoda ich kaziť zlými a lacnými odpoveďami. Niekedy mám tiež pocit, že ako cirkev sa snažíme odpovedať na otázky, ktoré si dnes už mnohí nekladú. Nemyslím si, že cirkev má byť moralizujúcim pohoničom spoločnosti, ale mala by ľuďom pomáhať klásť si otázky, či spôsob, akým žijú, ich robí skutočne šťastnými.

Kto je Peter Mihoč



Narodil sa v roku 1978, pochádza z Hermanoviec nad Topľou. Po absolvovaní gymnázia v Prešove študoval v rokoch 1997 – 2002 na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ordinácii pôsobil ako kaplán v Bardejove a farár v Liptovskom Hrádku-Dovalove. Od roku 2009 bol tajomníkom biskupa Východného dištriktu ECAV Slavomíra Sabola. Vo voľbách v roku 2019 si ho veriaci Východného dištriktu ECAV vybrali spomedzi troch kandidátov za nového dištriktuálneho biskupa. Do funkcie ho na šesťročné obdobie inštalovali začiatkom februára v Chráme sv. Trojice v Prešove. S manželkou Emíliou Mihočovou majú tri deti.


Foto – Dušan Majerník

Odporúčame