Český salezián Zdeněk Jančařík Je potrebné, aby ženy dostali v cirkvi mikrofón. K slovu sa dostávajú len cez štrbinky

Pápež František sa viackrát počas svojho pontifikátu otvorene vyjadril k postaveniu žien v cirkvi a vyjadril im svoju podporu. Za jeho pôsobenia sa výrazne zvýšil počet žien zamestnaných vo Vatikáne, dokonca aj na riadiacich pozíciách.

„Pre niekoho príliš reformné rozhodnutie, pre iného málo reformný pápež,“ hovorí v rozhovore český kňaz, salezián Zdeněk Jančařík. Napríklad v nemeckom prostredí sa už niekoľko rokov usilujú o to, aby bolo ženám udeľované kňazské svätenie. Vo Vatikáne s takouto myšlienkou dosiaľ nepochodili.

Zdeněk Jančařík sa aj tejto téme venuje vo svojej knihe Žena ať v cirkví promluví. Aj keď sa počas pontifikátu pápeža Františka čoraz častejšie hovorí o väčšej úlohe žien v cirkvi – napokon na poslednej synode mali ženy hlasovacie právo –, podľa saleziána je žena stále odsunutá prevažne do roly počúvajúcej, poslušnej, modliacej sa a o ničom nerozhodujúcej skromnej služobnice.

Napísali ste knihu o tom, aby ženy dostávali v cirkvi väčší priestor. Zaujímavé je, že s touto témou prichádzate ako muž, kňaz. Prečo ste sa rozhodli o tom písať? 

Ešte pred tým, ako som začal písať o ženách v cirkvi, som robil rozhovor s Ludmilou Javorovou, ktorá bola za totality vysvätená za kňaza tajným biskupom Davídkom. Išlo o svätenie pre určitú oblasť, čisto pre ženské prostredie v ženských väzniciach.

Ten rozhovor bol pre mňa zaujímavý najmä tým, že Ludmila Javorová si v sebe to kňazstvo nesie naďalej. Prednedávnom uplynulo 50 rokov od jej svätenia. Nikto jej ho formálne nevzal. Po revolúcii jej však bolo zo strany predstaviteľov cirkvi naznačené, že nemá o svojom svätení hovoriť a nesmie ďalej vykonávať kňazskú službu. Ona si to však nesie ako svoje životné poslanie. Tento rozhovor bol určite jedným z prvých impulzov viac sa o túto tému zaujímať. 

V istom období som sa zároveň intenzívne zaoberal životnými príbehmi veľkým svätíc a ženských osobností, ktoré som spracovával pre Český rozhlas. Mal som pripravené portréty Terézie z Lisieux, Kataríny Sienskej, Edity Steinovej, Simone Weilovej a ďalších významných žien. 

Materiál na knihu som teda mal. Od Ježišových čias naprieč celými dejinami nájdeme príbehy inšpiratívnych žien, ktoré môžu podporiť teológiu silného ženstva v cirkvi.

Aké ste mali reakcie na knihu?

Poväčšine pozitívne. Reagujú najmä ženy, od mužov som až toľko reakcií nezaznamenal. Volajú a píšu mi ženy, ktoré sa cítia v cirkvi opomenuté. 

Zo strany spolubratov kňazov smeruje ku mne väčšinou otázka, ako mi vôbec táto téma napadla. Som predsa muž, skôr by sa očakávalo, že ženy o tom budú písať a bojovať za svoju vec. 

A čo vaši predstavení? 

V tomto zmysle sa cirkev podstatne posunula oproti minulým rokom. Reakcie už nie sú také hysterické, ako bývali. V 90. rokoch som robil v mládežníckom časopise a vtedy sme pre spracovanie akejkoľvek kontroverznejšej témy museli ísť na koberček. Tentoraz to tak už nebolo. 

Vždy však budú ľudia, ktorých tieto témy dráždia. Ale zas nemyslím si, že je kniha nejaká rebelská.

Predsa len, v knihe píšete aj o kňazskom svätení žien. Táto téma vyvoláva už roky búrlivé debaty napríklad v nemeckom prostredí. Prišiel čas, aby sa tieto témy otvárali aj v našom priestore?

Dnes sa aj u nás debatuje už úplne o všetkom. Vydanie tejto knižky zapadlo do určitej atmosféry, napríklad Mireia Ryšková vydala knihu o kňazstve ženy, vyšiel román inšpirovaný príbehom Ludmily Javorovej. O téme svätenia žien sa i bez môjho pričinenia hovorí, pretože máme prázdne semináre. 

V Nemecku je však diskusia omnoho ďalej. Už niekoľko rokov tam existuje hnutie žien, ktoré presadzuje kňazské svätenie žien. Súvisí to však aj s tým, ako funguje miestna cirkev, kde je príslušnosť k nej naviazaná na cirkevné dane. V ostatnom období zaznamenala nemecká cirkev výrazný odliv veriacich aj z toho dôvodu, že je málo reformná. Vo všeobecnosti tam preto prevláda reformné zmýšľanie v mnohých ohľadoch. A otvorene zaznieva kritika pápeža Františka, že je málo reformný. 

U nás je to skôr opačne. 

Presne tak. Pre nás je pápež František občas až príliš reformný. (Úsmev.) Netvrdím, že je to ideál, aby sme mali všetci reformné zmýšľanie. Ak má však dozrieť čas na reformu, musí to prísť prirodzene a zvnútra cirkvi.

Slávnosť dona Bosca, Brno-Žabovřesky 31. januára 2020. Foto: Človek a viera/Václav Vlach

Ďalšou témou, ktorej sa v knihe venujete, je sexuálne zneužívanie. Ako to súvisí s postavením žien v cirkvi?

Sexualita nie je len mužská záležitosť. A tu to má prienik s cirkvou – cirkev je veľmi silne mužská organizácia. Ťažko sa v nej presadzujú tieto témy, ťažko sa o nich otvorene hovorí, pretože ženy v nej nemajú svoj hlas.

Je potrebné, aby sme ženám dali mikrofón. Máme ženy, ktoré sú kompetentné a vzdelané hovoriť o určitých témach, sexualitu a vzťahovosť nevynímajúc. Lenže ťažko dostanú slovo, pretože v cirkvi hovoria muži.

„Klerikalizácia cirkvi prostredníctvom žien podľa mňa nehrozí, ženy by mohli do cirkevných úradov vniesť väčší zmysel pre jednotu, charitu, vytváranie komunít a delenie úloh.“

Som za to, aby ženy dostali väčší priestor. Nielen ako floristky či pomocníčky pri upratovaní kostola a žehlení miništrantského oblečenia.

Ale táto téma sa netýka len cirkvi, ale de facto celej spoločnosti. Vidíme to aj v politike, kde sa realizujú muži alfasamci, ktorí si napĺňajú aj iné potreby ako len službu spoločnosti. 

Samozrejme, sú aj manipulatívne ženy, ale napriek tomu si myslím, že žena na popredných miestach by nemala takú tendenciu zneužívať svoje postavenie – ani finančne, ani sexuálne.

Cirkvi by teda prospelo, keby nebola taká patriarchálna? 

Ženský pohľad by bol pre cirkev veľkým obohatením. Ženy majú v sebe zakódovanú inú optiku, iné tendencie. 

Mohli by sme konečne pustiť ženy do kúrií ako generálne vikárky či do biskupských konferencií k základným rokovaniam, viac žien na teologické fakulty. Veď načo študovali? Aby sedeli doma a premýšľali o Pánu Bohu a Trojici? 

Napríklad aj žena v spovednici je z môjho pohľadu celkom predstaviteľná skutočnosť. Žena, ktorá má empatiu či skúsenosť, dokáže poradiť vo veciach, kde my muži zlyhávame. Takisto vidím priestor pre ženy pri ambóne, pri kázaní a výklade evanjelia. 

Aj pri oltári? 

V mnohých protestantských cirkvách majú ženy pri oltári, u nich to nie je problém. V našej cirkvi je to akoby existenciálna vec. 

Mireia Ryšková, ktorá cítila v mladosti kňazské povolanie, povedala, že by to rozdelilo cirkev, keby sa rozhodlo o svätení žien. Asi je to pravda. Pre katolíkov je to identifikačná vec, že Ježiš si za apoštolov vybral mužov a cez nich boli ordinovaní iní muži. Je to jednoducho mužská záležitosť, do tohto kruhu nevkĺzla žiadna žena. 

Čiže Mireia Ryšková hovorí špeciálne o povolaní ku kňazstvu? 

My už tak akosi automaticky hovoríme o tom, že volanie ku kňazstvu majú len muži. Neuvažujeme nad tým, ako ho môžu mať aj ženy. Čo keď má to povolanie desatina žien v mojom kostole? Ale nezamýšľam sa vôbec nad tým, lebo veď k tomu Pán Ježiš nemôže volať, pretože to neexistuje. 

Rehoľníčky na okrajiDesiatky sestier v produktívnom veku pracujú zadarmo. Poznačí to aj ich dôchodky

Jana Zlatohlávková

Povolanie ku kňazstvu je túžba slúžiť Božiemu ľudu pri oltári, vysluhovať sviatosti, kázať, byť pastierom. Je to špecifická záležitosť v cirkvi, je to vnútorné volanie a nie je jednoduché to úplne opísať. U žien je to tiež asi niečo viac ako len o tom mikrofóne, ktorý by dostali. 

Keby žena cítila povolanie ku kňazstvu, musela by sa zmeniť cirkev. Alebo sa toho musí hneď zriecť a môže pomáhať len kňazovi na fare. Je zaujímavé, ako to uzatvárame práve preto, lebo Ježiš bol muž. A na tomto stojí argumentácia. 

To je argumentácia pápeža Jána Pavla II., ktorý týmto v apoštolskom liste Ordinatio sacerdotalis uzavrel teologickú debatu na túto tému. A je zjavné, že ani pápež František nemieni s tým nič robiť. 

Apoštolský list je určite jeden zo silných argumentov. Ale uberá sa to tým smerom, že muži si budú rozhodovať o svojom mužskom svete. A práve táto kniha prináša istú polemiku, aby sme počuli aj ten tichý hlas, ktorý zatiaľ nezaznel. 

Pápež František v posynodálnej exhortácii Querida Amazonia napísal, že by svätenie žien viedlo ku klerikalizácii žien. V knihe trochu polemizujem aj s týmto argumentom. Klerikalizácia cirkvi prostredníctvom žien podľa mňa nehrozí, ženy by mohli do cirkevných úradov vniesť väčší zmysel pre jednotu, charitu, vytváranie komunít a delenie úloh. 

Pán Ježiš povedal o svojom tele, že kto ho nebude jesť, nemôže vojsť do nebeského kráľovstva. Je povinnosťou cirkvi zaistiť túto základnú sviatosť. Eucharistia – jej slávenie a rozdávanie – je jeden z najväčších darov cirkvi. A keď jednoducho nebudú kňazi, začneme biť na poplach a bude potrebné vysvätiť ženu. To však už bude iná argumentácia. 

Nedostatok kňazských povolaní je tým argumentom, ktorý obstojí v debate o kňazskom svätení žien?

Nie je to dogmatický argument, ale praktický. Na cirkev sa musíme pozerať aj z iného pohľadu, ako je ten náš európsky. Sú krajiny, kde je veľmi ťažké dostať sa k Eucharistii. Kňaz príde k veriacim raz za rok, pokrstí tých, ktorí sú pripravení na krst, odslúži omšu a rok ho zas nevidia. O rozvoj duchovného života komunity sa počas roka starajú najmä ženy katechétky.

Možno toto je prvý krok, aby sme ženám takto aktívnym v cirkvi dali nejaké špeciálne svätenie, aby mohli v prípade smrteľnej núdze napríklad spovedať a dávať rozhrešenie. 

Nemusíme hovoriť hneď o kňazskom svätení, ale mohli by sme premýšľať o týchto veciach a súvislostiach trochu odvážnejšie. 

Český teológ Josef Zveřina tomu hovoril „zvláštna ordinácia“, že by išlo o požehnania pre ženy v určitých špecifických oblastiach. V niektorých nemeckých diecézach to už robia, že žehnajú ženám, aby mohli krstiť deti.

Postavili by ste sa teda v debate o kňazskom svätení žien k tým, ktorí sú jeho zástancami?

V cirkvi to nie je najdôležitejšia téma, ukázalo sa to aj na poslednej synode. K téme kňazského svätenia žien som sa dostal viac-menej náhodou, cez rozhovory s Ludmilou Javorovou a Mireiou Ryškovou. Vtedy som sa tým začal zaoberať trochu viac. 

Ale ani v mojej knihe o ženách v cirkvi to nie je to podstatné. Pre komplexnosť muselo prísť k tomu, aby som to tematizoval, ale skôr o tom uvažujem v teoretickej rovine, akoby som to nejako presadzoval. Je to jednoducho moje videnie.

Debata by sa nemala zameriavať na svätenie žien, ale na to, akú priznávame ženám v cirkvi hodnotu. 

Diskusia o knihe dona Jančaříka Žena ať v církvi promluví, apríl 2022. Foto: Človek a viera/Dušan Kadlec

V knihe píšete, že „žena už v cirkvi prehovára dávno, aj keď jej vo verejnom priestore nie je veľmi dopriaty hlas. Bolo to tak v Ježišovej dobe, v staroveku i stredoveku aj v 19. a 20. storočí. A je na čase, aby prehovorila aj dnes“. Nie je to aj o tom, že vlastne až spätne vieme zreteľnejšie vidieť ženy, ktoré sa presadili či odvážne vystúpili proti zaužívaným pravidlám?

Pri spätnom pohľade je ľahšie vytiahnuť osobnosti, ktoré boli svojím spôsobom veľké a mali slovo. Aj napriek tomu, že v stredoveku bola cirkev veľmi patriarchálna, tak napríklad Brigita Švédska sa dostala až k pápežovi. Neviem si predstaviť, že by dnes prišla za pápežom žena a radila mu, ako sa zachovať napríklad v prípade Ruska a Ukrajiny.

Na prevratnom Druhom vatikánskom koncile boli dve tisícky mužov s hlasovacím právom, ale len trinásť žien ako čestné hostky bez hlasovacieho práva. Nemyslím si, že by sme dnes nemali výrazné ženské osobnosti. Dnes sú svojím spôsobom kompetentnejšie ako kedysi, ale k slovu sa dostávajú skutočne iba cez štrbinky.

Je pravda aj to, že mnohé ženy povedia, že vlastne ony ani nechcú mikrofón. A to je taký ďalší typický postoj v cirkvi – naučená bezmocnosť.

Nikdy sme vlastne nemali možnosť, tak do toho nebudeme hovoriť ani dnes, nech si to už nejako tí muži urobia. Toto by mala byť minulosť a ženy by mali mať všeobecne prístup k rôznym úlohám a funkciám na najrôznejších miestach.