Boli sme v rómskej vinici Pánovej

Do spišskej obce Lomnička sme si za miestnym kňazom Štefanom Hrbčekom odskočili na druhý deň po prezentácii knihy Spovedal som Slovensko v Starej Ľubovni.

Večer nás ešte čakala cesta do Sabinova, kde sme taktiež predstavovali knihu rozhovorov s pátrom Michalom Zamkovským.

Návšteva Lomničky mala byť len akýmsi medzipristátím. Napokon sme si odtiaľ odniesli mimoriadne silný zážitok. Nie kvôli biede, s ktorou sme sa v obci s troma tisíckami rómskych obyvateľov stretli. Väčšina našej posádky sa narodila a vyrastala na východnom Slovensku, takže s Rómami máme svoje skúsenosti.

To, čo nás zasiahlo, boli ľudia, ktorí sa v Lomničke usilujú všadeprítomnú biedu zmierňovať. Nielen tú materiálnu, ale aj duchovnú. 

„Podľa zápachu v ovzduší som sa už naučil rozlišovať, čo pália v peciach,“ reaguje farár Hrbček na kyslé výrazy v našich tvárach po tom, čo sme vystúpili z auta. „Aj preto sa snažíme pomáhať im pri zabezpečovaní dreva. Ináč pália kadejaký odpad, plasty, staré topánky... A všetko to tu potom dýchame.“

Pre Rómov a s Rómami

Štefan Hrbček aj jeho kaplán Martin Pasiar sú akýmisi robotníckymi kňazmi. Evanjeliové slová o robotníkoch vo vinici Pánovej v ich prípadoch platia doslovne.

O pomoci sociálne vylúčeným a segregovaným komunitám nepotrebujú teoretizovať. Denne tým žijú.

Neobstoja ani prípadné výhrady, že Rómom netreba dať rybu, ale udicu, aby sa sami naučili postarať o seba. Obaja kňazi nepracujú za Rómov. Pracujú pre Rómov a s Rómami. Kopú, kosia, zvárajú, vozia drevo... a modlia sa.

„Snažíme sa im pomáhať, ako sa dá. A popri tom ich viesť k tomu, že veci si treba vážiť a starať sa o ne, pretože nič nie je zadarmo,“ hovorí farár v Hrbček. Rozhovor s týmto nevšedným kňazom si môžete prečítať na tomto mieste.

Farár Štefan Hrbček. V pozadí Dom Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Foto – Pavol Rábara

Neďaleko svojpomocne postavenej fary stojí vzácny ranogotický kostol a Dom Nepoškvrneného srdca Panny Márie s nízkoprahovou sociálnou službou pre deti a rodinu, ktorý spravujú školské sestry sv. Františka.

„Pre deti pripravujú nielen voľnočasové aktivity, ale učia ich aj základným hygienickým návykom, vareniu a zdravej výžive, starostlivosti o dieťa, predškoláci si tu osvoja držanie ceruzy,“ vysvetľuje nám cestou z fary do komunitného centra farár Hrbček.

Modlitba v „ekumenickej“ kaplnke

Na dvore práve z auta vystupuje sestra Jacoba. Z predchádzajúceho rozprávania už vieme, že je nielen vedúcou centra, ale aj zdravotníčkou – Rómom obväzuje rany, ošetruje popáleniny či obareniny.

Zastihli sme ju práve v čase príprav na burzu. „Koná sa raz za štvrťrok,“ hovorí nám, zatiaľ čo odomyká rozsiahlu spoločenskú miestnosť. Na stoloch sú už poukladané kopy šatstva, ale aj rôznych domácich potrieb. „Po zajtrajšku tu nič nezostane,“ prezrádza sestra Jacoba a opakuje princíp, s ktorým nás už predtým oboznámil farár Hrbček. „Rómov vedieme k tomu, aby si veci vážili. Preto za veci, ktoré si vyberú, musia zaplatiť. Aspoň symbolicky, niekoľko centov.“

Centrum navštevuje ešte viac detí ako miestnu základnú školu, v ktorej sa 750 žiakov učí na dve zmeny. „Ich životným priestorom je škola, komunitné centrum a ulica. Doma sa im nevenujú takmer vôbec,“ ozrejmuje farár Hrbček.

„Komunitné centrum navštevuje ešte viac detí ako miestnu základnú školu, v ktorej sa 750 žiakov učí na dve zmeny.“Zdieľať

Sestra Jacoba nám následne približuje prepracovaný systém starostlivosti o miestne deti, mládež a rodiny. Drvivú väčšinu aktivít hradia z projektov, darov a vlastných rehoľných prostriedkov. „Za tie roky som pochopila, že prostriedky treba investovať ani nie tak do samotných Rómov, ako skôr do ľudí, ktorí s nimi pracujú,“ zamýšľa sa sestra Jacoba. 

A čo podpora zo strany obce, pýtame sa. „Niekedy mám pocit, že vedeniu obce na komunitnom centre nezáleží. Pritom, keby ho tu nemali... No, neviem si to ani predstaviť,“ konštatuje farár Hrbček. „Pritom centrum navštevujú aj deti a príbuzní miestnych poslancov,“ dodáva sestra Jacoba.

Návštevu Lomničky končíme modlitbou v kaplnke. „Je ekumenická,“ usmieva sa naša sprievodkyňa. „Pri výrobe oltára bolo použité aj drevo zo zborenej strechy evanjelického kostola.“

Aj keď sestra Jacoba pôsobí vyrovnane a odhodlane, z jej tváre a rozprávania cítiť nemalé starosti. Nielen o chod centra a jeho zverencov.

Pri pohľade zo schodiska na dedinu pokrytú ľahkým snehovým popraškom zakrývajúcim všetku špinu a neporiadok si nevdojak povzdychne: „Modlím sa za vyliatie Ducha Svätého. Len on dokáže zachrániť týchto ľudí a posunúť to celé k lepšiemu.“