Cirkev po Viganòvi

Cirkev po Viganòvi

Bývalý nuncius a arcibiskup Carlo Maria Viganò, foto: youtube.com

Čo sa deje v cirkvi, odkedy bývalý nuncius Viganò zverejnil šokujúce svedectvo a vyzval pápeža, aby odstúpil.

Keď pred pár rokmi niekto hovoril o konzervatívnom alebo liberálnom krídle v cirkvi, často čelil odsúdeniu, že nič také neexistuje. Dnes by podobná replika bola vysmiata. Horšie je, že žijeme v dobe prílivu rôznych vatikánskych intríg, konšpirácii, sietí a frakčných bojov, zvykne sa to nazývať občianskou vojnou v cirkvi a prekrytie s tzv. konzervatívnym a liberálnym krídlom je značné. To prvé podnecuje spor obsahovo, to druhé osobnými vášňami.

Namieste je preto opatrnosť, ale aj niekoľko črtajúcich sa záverov. Predtým než sa k nim dostaneme, malý sumár, čo sa deje v posledných dvoch dňoch, reakcie rozdelím do skupín.

Kardináli a biskupi

Potom ako bývalý nuncius v USA arcibiskup Viganò zverejnil svoju výpoveď a kritiku pomerov v cirkvi, pápež František spochybnil hodnovernosť textu s odkazom, že text hovorí sám za seba a nemieni ho zatiaľ komentovať. Následne sa ozvali ďalší.

Štyria americkí biskupi sa postavili za Františka, kardinál Blase Cupich z Chicaga, kardinál Joseph Tobin z Newarku, kardinál Donald Wuerl z politicky dôležitého Washingtonu a biskup Robert McElroy zo San Diega. Kardinál Wuerl „kategoricky poprel“, že by mu bývalý nuncius povedal o obmedzeniach, ktoré na McCarricka uvalil pápež Benedikt XVI., kardinál Tobin odmietol Viganove „faktické chyby, dvojzmyselné narážky a vystrašenú ideológiu“, podľa kardinála Cupicha „pápež vie, že sú podstatnejšie veci“ (bigger agenda), pričom ako príklady uviedol životné prostredie, ochranu migrantov a chod cirkvi.

Za Vigana sa postavili dvaja biskupi z Texasu – David Konderla z Tulsy a Joseph Strickland z Tyleru, biskup Thomas Olmsted z Phoenixu, aj u nás známy arcibiskup Charles Chaput z Filadelfie, tiež kardinál Raymond Burke, biskup Robert Morlino z Madisonu vo Wisconsine a biskup Athanasius Schneider z Astany v Kazachstane, ktorý má po predkoch nemecký pôvod, ale narodil sa v Sovietskom zväze. Spoločným menovateľom sú slová, aby bolo svedectvo biskupa Vigana brané vážne, prípadne doplnené o výroky o hodnovernosti autora, napríklad biskup Olmsted napísal, že ho pozná 39 rokov ako muža osobnej integrity, pravdovravného a úprimného.

Kardinál Daniel DiNardo, predseda americkej biskupskej konferencie, vydal vyhlásenie, podľa ktorého si otázky, ktoré otvorilo svedectvo arcibiskupa Vigana, „zaslúžia presvedčivé odpovede a dôkazy. Bez takýchto odpovedí môžu byť nevinní ľudia poškvrnení krivým obvinením a vinným môže byť umožnené opakovať hriechy minulosti“. Kardinál DiNardo hovorí o nulovej tolerancii, zároveň požiadal pápeža o prijatie a apoštolskú vizitáciu (kontrolu pomerov) z Ríma.

Katolícki komentátori a intelektuáli

Pokiaľ ide o angažovaných katolíkov mimo kléru, kritikmi arcibiskupa Vigana sú napríklad Michael Sean Winters z National Catholic Reporter, ktorý napísal, že McCarrick slúžil verejne sväté omše aj počas Benediktovho pontifikátu, čo doložil aj fotografiou, že McCarrick mal v minulosti jeden priamy spor s Bergogliom ešte počas pôsobenia v Argentíne a že fakt, že niektorí Františkom vymenovaní biskupi nemali podporu bývalého nuncia, neznamená, že to boli McCarrickove nominácie („môj pes Ambróz má väčší vplyv na pápeža Františka, ako mal McCarrick“).

Ku kritike Vigana sa pridali v zásade všetky mainstreamové médiá, resp. autori, ktorí pre ne píšu redakčné texty o cirkvi. Spoločným menovateľom je kritika osoby a kreditu nuncia Vigana, ktorý údajne túžil po kardinálskom purpure, ťažko niesol odchod z vysokej funkcie vo Vatikáne na nunciatúru do USA, niektoré nezrovnalosti vo Viganovom texte, načasovanie, jeho spory s bratom v minulosti (jeho údajná choroba mala byť dôvodom, prečo nechcel opustiť Taliansko, brat to však poprel, navyše v tom čase žil v USA). Viganóvi má ísť o osobný revanš, motiváciou je urazenosť a konzervativizmus, dokonca pokus o puč.

Naopak, Vigana sa zastal aj u nás známy Robert Royal, podľa ktorého bol Vigano najlepším nunciom, aký pôsobil v Amerike za posledné roky, George Weigel, podľa ktorého je arcibiskup čestný muž, ktorý sa držal svedomia a pravdy, Philip Lawler, autor azda najlepšej knihy o sexuálnych škandáloch v Amerike Ztracení (vyšla aj v českom preklade, pred časom sme uverejnili úryvok), známy autor Scott Hahn, Gerald E. Murray a ďalší. Z médií sa Vigana zastávajú konzervatívne portály, ktoré oceňujú na bývalom nunciovi presne to, čo liberálne médiá kritizujú, napr. angažovanie v kauze Kim Davisovej, ktorá pre výhradu svedomia prišla o prácu, a nuncius ju iniciatívne pozval na stretnutie s pápežom Františkom počas jeho návštevy USA, čo údajne pápežovi prekážalo, teda stránky ako LifeSiteNews a ďalšie.

Podľa konzervatívno-liberálnej šablóny sa rozdelili aj sympatie vatikanistov.

Najšpekulatívnejší prístup predstavil Damian Thomson, ktorý upozornil, že pápež musí podľa kanonického práva odstúpiť slobodne, každé vynútenie zneplatňuje rezignáciu a otvára podľa neho cestu k schizme, čo následne načrtol ako proces, ktorý začne neuznaním nového pápeža a rozdelením cirkvi podľa sympatií. Priveľa protestantského korenia, čas vrátiť sa.

Benedikt XVI., Ramsey a Lantheaume

S veľkým očakávaním po „no-comment“ výroku pápeža Františka sa čakalo na vyjadrenie bývalého pápeža Benedikta XVI. Médiá najskôr priniesli správu z jeho okolia, ktorým represívne opatrenia proti McCarrickovi potvrdil, Tagespost neskôr citoval Benediktovho sekretára Georga Gänsweina, ktorý dementoval, že by sa pápež k niečomu vyjadroval: „Pápež Benedikt nekomentoval memorandum arcibiskupa Vigana a ani to nebude robiť.“

Osobitnú pozornosť si zaslúži stanovisko kňaza Boniface Ramseya, ktorý pred rokmi napísal sťažnosť proti McCarrickovi, opísal jeho previnenia a bol za to preložený do inej diecézy. Ramsey opísal, ako to bolo s jeho listom a rolou nuncia – Viganovo svedectvo v zásade mierne poopravil a potvrdil, jazyk, ktorý Viganó používa, ale považuje za „prehnane dôrazný“, prekáža mu výzva na odstúpenie pápeža („na pápeža sa takto verejne neútočí“), prekáža mu tiež opis homosexuálnych väzieb, v čom vidí istú hrozbu, podpisuje výrok svojho kolegu, podľa ktorého by „značné percento kňazov v diecéze Newark skončilo mimo, keby sme išli vytlačiť gayov von“.

Najjednoznačnejšie a súčasne najkratšie reagoval monsignor Jean-François Lantheaume, ktorý pôsobil na nunciatúre v USA, pre Catholic News Agency sa vyjadril: „Viganò povedal pravdu. To je všetko.“

Motív a minulosť arcibiskupa Vigana

Aj o tom sme sa v uplynulých dňoch dozvedeli viac. Arcibiskup Viganò krátko po prvom vyhlásení vydal aj druhé, kde reaguje na údajné manipulovanie počas šetrenia arcibiskupa Johna Nienstedta. Nienstedt bol nevinný a zbavený obvinenia, Viganò dôveryhodne opísal, prečo žiadal zničenie jedného zavádzajúceho listu z archívu.

Záujem vzbudili aj texty, ktoré približujú, ako vzniklo Viganovo memorandum.

Marco Tosatti, pred rokmi novinár denníka La Stampa pokrývajúci Vatikán, ovplyvnený pontifikátom svätého Jána Pavla II., konvertoval a je považovaný za konzervatívneho autora, agentúre AP porozprával, ako text spoločne s arcibiskupom písali a ako pod vplyvom udalostí v USA žiadal, aby ho Viganó zverejnil.

Aldo Maria Valli, iný bloger, opísal, ako prípravu textu arcibiskup Viganò a jeho zverejnenie konzultoval s viacerými autormi (dvaja talianski blogeri, jeden Angličan, jeden Američan a jeden Kanaďan). Obidva príbehy vylučujú nejakú širšiu organizáciu alebo špeciálne načasovanie (s výnimkou konečného dňa, ktorý bol zvolený s ohľadom na to, aby pápež vracajúci sa z Írska zareagoval), zdôrazňujú osobný motív až isté zúfalstvo nad stavom vecí u bývalého nuncia. Arcibiskup Viganò sa po zverejnení utiahol do súkromia a momentálne nekomunikuje, niektorí pridávajú, že sa údajne bojí o život, hodnovernosť týchto slov ťažko zmerať.

Pokus o hodnotenie

Myslím, že po necelom týždni sa možno pokúsiť o niekoľko predbežných poznámok.

Po prvé, Viganòvo memorandum je vážna a v niektorých ohľadoch prelomová vec pre budúcnosť cirkvi. Nemusí ísť nevyhnutne ani tak o osobnú zodpovednosť pápeža Františka v kauze McCarricka, ktorého napokon sám poslal do ústrania a zbavil kardinálskeho purpuru, nevieme, ako naložil s informáciou o jeho mravnej skazenosti pápež František, rovnako ako nevieme, či sa McCarrick iba sebaprezentuje alebo je na jeho slovách o vplyve na pápeža aj niečo pravdy.

Ku kritike pápeža a výzve na odstúpenie však treba pridať dve vety.

Po prvé, arcibiskup Viganò porušil zaužívaný spôsob, ako postupovať, naposledy pripomenutý štyrmi kardinálmi pri tzv. dubiách (najskôr osobne upovedomiť o výhradách konkrétnu osobu, aj pápeža, až potom cirkev). Každý, kto za toto kritizuje arcibiskupa Vigana, má na svojej strane prevahu.

Druhá vec je, prečo arcibiskup Viganò pápeža vyzval, aby odstúpil. Logika jeho argumentu je, že ak chce cirkev hlásať (a musí to robiť) nulovú toleranciu pri sexuálnych deliktoch kňazov, nemožno to dosiahnuť inak ako dôrazným apelom voči biskupom, ktorí nemôžu vážne obvinenia ignorovať a musia konať. Nulová tolerancia voči sexuálnym delikventom a kriminálnikom predpokladá nulovú toleranciu voči tutlaniu a zametaniu pod koberec. Druhý bod však predpokladá dodržanie zásady toho prvého.

Druhá predbežná poznámka: oveľa rezolútnejšie pôsobí Viganova kritika pomerov v kúrii, osobitne na Štátnom sekretariáte. Viganò obvinil posledných troch štátnych sekretárov  posledných troch pápežov – kardinálov Sodana, Bertoneho a Parolina, že systematicky neriešili problém, ktorý detailne poznali, a kryli niektorých páchateľov. Vatikánska diplomacia doteraz čelila oprávnenej kritike sa svoju ostpolitik v období komunizmu, nedávno za politiku voči Číne, teraz prichádza nová téma. V obidvoch vyššie spomenutých politických témach sa vatikánskym diplomatom podarilo presadiť svoju líniu aj voči pápežom (Pavol VI. bol kritik komunizmu, František dal za pravdu kardinálovi Zenovi v otázke čínskych kresťanov). Na stole je nová téma, ktorú bude potrebné zásadne riešiť.

Viacerí z kritikov bývalého nuncia Vigana videli v jeho konflikte s kardinálom Bertonem ešte vo Vatikáne jeho slabosť či dokonca zaujatosť, ale všetko môže byť presne naopak. Keď bol arcibiskup Viganò zodpovedný za rozpočet a financie štátu Vatikán, preukázal istú kompetentnosť ako prezident governatorátu, keď z roku na rok lepším riadením zlepšil hospodárenie z deficitného na prebytkové (z mínus 10,5 mil. dolárov na prebytok vo výške 44 mil. dolárov), Viganò sa v tom čase začal priamo zaoberať korupciou v mestskom štáte, a preto jeho konflikty s mocnými postavami kúrie môžu viac ako o jeho nenaplnených ambíciách svedčiť o jeho kompetentnosti. Aj k tomu by ale bolo potrebné počuť svedectvo iných, napríklad nášho kardinála Tomka, ktorý bol v takýchto veciach dôverníkom predchádzajúcich pápežov. Verejne publikované informácie o pôsobení biskupa Vigana ale vyvolávajú skôr dôveru. Napokon aj fakt, že tento muž odišiel s týmito skúsenosťami do USA, kde zastával dôležitú funkciu nuncia v čase rôznych intríg a vnútorných konfliktov, o niečom podstatnom vypovedá. Stačí si spomenúť na kauzy a správanie kardinála Sodana na začiatku Benediktovho pontifikátu, osobitne spôsob, akým zľahčoval sexuálne škandály (označil ich ako „petty gossips“).  

Tretia predbežná poznámka sa týka americkej cirkvi. Nie je totiž náhoda, že tento konflikt sa odohráva práve v Amerike a medzi Amerikou a Rímom, aj keď sexuálne škandály zasiahli cirkev aj inde. Dôvodom je rad vecí, od prítomnosti veľkých peňazí, mravného permisivizmu konca 60. rokov, ktorý mal práve v severnej Amerike jedno zo svojich centier, až po dlhodobé správanie sa amerických biskupov, napríklad ich vnútorné rozdelenie a spory alebo neposlušnosť voči Rímu. Keď človek číta spomínanú knihu Philipa Lawlera o tom, ako sa mnohí americkí biskupi správali v čase sexuálnych škandálov, ale aj predtým, len nechápavo krúti hlavou. Na to, že práve biskupi patria do centra problému, upozornil svojho času aj vplyvný intelektuál a zakladateľ dôležitého časopisu First Things o. Neuhaus, kňaz ktorý patril k lídrom hnutia za práva černochov v 60. rokoch a proti potratom po roku 1973. Lawler to robí ešte presvedčivejšie. Ale o tom niekedy nabudúce.

Štvrtá poznámka sa týka médií. Všimli si to už iní, posledná sexuálna kauza je iná ako predchádzajúce, minimálne v dosahoch na cirkev mimo USA, osobitne osobu pápeža.  František má totiž na svojej strane sympatie mainstreamových médií, čím sa líši od svojich predchodcov Jána Pavla II. a Benedikta XVI., vidieť to na rozdielnom prístupe k obviňovaniu pápeža za zločiny a delikty v Amerike, ale aj obrane jeho mena a kreditu, keď čelí priamemu obvineniu bývalého nuncia.

Rovnako dôležitý je iný presun debaty: keďže pri absolútnej väčšine deliktov ide o homosexuálny sex (vzťah so seminaristami, teda dospelými mužmi), prípadne efebofíliu, teda náklonnosť k dospievajúcim chlapcom, podstatou je tak opäť homosexualita. Liberálne médiá a západné spoločnosti v poslednej dekáde de facto uzavreli diskusiu o legitimite homosexuálneho sexu, považujú ho za rovnocenný, minimálne rovnako legitímny ako sex heterosexuálny, preto tieto kauzy rezonujú úplne inak, ako by to bolo v minulosti. Povedané priamo, ak niekto spochybňuje celibát, je mu v zásade jedno, či mu dá za pravdu heterosexuálne sa previnilý kňaz alebo homosexuálne. Celá kauza má preto inú rezonanciu v cirkevnom prostredí, osobitne v cirkevne konzervatívnom prostredí. Určite bude zaujímavé, ako sa táto téma bude vnímať v Afrike a mimo-západnom kresťanskom svete. Liberálny svet preto vníma celý spor najmä ako mocenský, v katolíckom svete ide o podstatne viac.

Piata poznámka sa týka Slovenska a ďalších krajín, ktoré zatiaľ podobné škandály verejne neriešili. Myslím, že poučenie môže byť len jedno.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo