Peter Kuruc (30) je slovenský misijný pracovník pôsobiaci v Nepále. Pochádza z Nových Zámkov. Vyštudoval Cirkevné konzervatórium v Bratislave a evanjelikálnu teológiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bella v Banskej Bystrici. V Nepále žije štyri roky. Predtým pracoval v Spojenom kráľovstve, v Thajsku a na Filipínach.

Ako sa Slovák z Nových Zámkov dostane do Nepálu?

Keď som skončil školu, mal som chuť robiť niečo praktické. Pôvodne som si nevedel predstaviť, že by som žil v zahraničí. Chcel som zostať na Slovensku. No postupne sa to zmenilo. Odišiel som v roku 2011 do Anglicka, aby som si vyskúšal život na vlastných nohách a či dokážem fungovať ďalej od rodiny.

Čo ste tam robili?

Pracoval som s alkoholikmi a drogovo závislými. Bol som tam cez dobrovoľnícky grant Európskej únie a v rámci jednej cirkevnej organizácie. Práca sa mi veľmi páčila. No začal som čítať o probléme s deťmi v juhovýchodnej Ázii, ktoré sú často unášané, obchoduje sa s nimi, prípadne sú zneužívané na sexuálne otroctvo. V tom čase som sa rozhodol, že by som rád prispel svojou troškou, aby som zachránil aspoň niektoré z týchto detí.

Akým spôsobom ste im vy mohli pomôcť?

V tom čase som si nevedel predstaviť nič iné, ako ísť do zahraničia ako misionár cez nejakú väčšiu organizáciu. Do jednej som sa prihlásil a začal som zbierať určitý obnos peňazí na svoju činnosť. Mal som stráviť jeden rok v Thajsku a jeden rok v Laose prácou s deťmi ohrozenými novodobým otroctvom. Keď som prišiel do Thajska, všetko bolo fajn. Akurát sme nerobili to, čo sme mali.

Ako to?

Organizácia nás tlačila, aby sme pracovali v jednom z cirkevných zborov a venovali sa tamojším deťom. Boli to hlavne deti, ktoré mali rodičov. Nešlo úplne o prácu, kvôli ktorej som tam išiel. Tak som dotyčnú organizáciu opustil. Nejaký čas som strávil v meste Phatthajá. Ide o jedno z centier sexturizmu v Thajsku. Odhadom tridsaťpäťtisíc žien a mužov sa tam živí prostitúciou. Pomáhali sme tam deťom zo slumov, ktoré boli bezprostredne ohrozené obchodom s ľuďmi. Potom som pomáhal nejaký čas baptistickému zboru na ostrove Leyte na Filipínach. Nakoniec som sa oženil do Nepálu.

Ako k tomu došlo?

Práca v Ázii bola dosť náročná. Po istom čase som vyhorel a potreboval som si odpočinúť. Tak som sa vrátil na Slovensko k rodičom. Bolo to takto pred Vianocami. Zažil som po návrate to, čomu sa hovorí reverzný kultúrny šok.

Peter Kuruc na motorke so svojou manželkou Leenou a dvomi nepálskymi deťmi. FOTO – Dušan Kuruc

Čo to znamená?

Išiel som s mamou do Kauflandu a keď sa ma spýtala, či chcem perlivú alebo neperlivú vodu, dostal som panický záchvat. Predtým som žil uprostred veľmi chudobných ľudí v slume. Žil som s ľuďmi, ktorí nič nemajú. Na Filipínach som mal prenajatú chatrč a videl som okolo seba, čo je skutočná chudoba.

Čo je skutočná chudoba?

Keď vám zomierajú deti, lebo nemajú čo jesť. Keď deti umierajú na chrípku, lebo nemajú základné lieky. Je to ťažké opísať. Jeden mesiac žijete uprostred slumu. Blízko mňa bývali ženy, ktorých sa tlačilo desať v jednej miestnosti. Živili sa prostitúciou, aby vôbec uživili svoje rodiny. Potom sa zrazu vrátite na Slovensko v čase predvianočných nákupov a míňania. Bol to šok.

Ako to však súviselo s tým, že ste sa oženili do Nepálu?

Návrat pre mňa predstavoval veľký nápor na psychiku. Tak som tri týždne prežil zavretý doma. Nemal som silu ísť von. Písal som si s priateľmi cez internet a rozmýšľal som, či sa vrátiť do Ázie alebo robiť niečo iné. Jedna z posledných vecí, ktoré som v tom čase hľadal, bol vzťah. Bol som slobodný a to malo určité výhody. Mohol som ísť do ktorejkoľvek krajiny bez starostí, čo zatiaľ bude s mojou manželkou. Mohol som robiť aj relatívne nebezpečné veci, ako napríklad pohybovať sa uprostred noci po slume. Že sa mi nič nestalo, pripisujem Božej ochrane. No pri tom písaní cez internet som sa zoznámil so svojou neskoršou manželkou.

Ako?

Čítal som články o „street children“ – deťoch, ktoré žijú v uliciach nepálskeho hlavného mesta Káthmandu. Na druhej strane, vedel som tiež, že čo sa dá nájsť na internete, môže byť veľmi vzdialené realite. Snažil som sa teda nájsť niekoho priamo z tej krajiny, kto pozná miestne pomery a vedel by mi dať podrobnejšie informácie. Najmä či na mieste pôsobia nejaké organizácie, ktoré s deťmi pracujú. Prihlásil som sa teda na medzinárodnú kresťanskú zoznamku. Snažil som sa iba nájsť priateľov na písanie. Dievča som nehľadal, no napokon to vypálilo tak, že som si priateľku našiel. S Leenou sme si nejaký čas písali. Bol som, samozrejme, veľmi opatrný, lebo nie je tajomstvo, že dievčatá z rozvojových ázijských krajín sa snažia zbaliť západných mužov, aby sa dostali preč zo svojich krajín.

A toto vaše písanie sa vyvinulo vo vzťah?

Postupne som začal Leene dôverovať. Vyvinul sa z toho internetový vzťah na diaľku. Chcel som ísť do Nepálu Leenu navštíviť. O štyri mesiace neskôr sme sa vzali. Bolo to v roku 2015.

Rozhodli ste sa zostať žiť v Nepále. Prečo?

Leena ešte vtedy študovala za zdravotnú sestru. Bola uprostred druhého ročníka štvorročného štúdia. Začlenil som sa do miestnej cirkvi, v ktorej bola aj Leena. Začal som kázať a vyučovať biblické hodiny, čo robím dodnes. Pokúšali sme sa popri tom vybudovať aj službu pre deti.

Pochádzate z baptistického prostredia. Ten zbor v Nepále je tiež baptistický?

Kresťanská cirkev v Nepále je ešte veľmi mladá a denominácie nefungujú tak, ako fungujú u nás. Sme predovšetkým kresťania. Prví misionári tam prišli síce už pred tristo rokmi, no kráľ ich potom vyhnal. Cirkev začala rásť až v 70. rokoch 20. storočia. A to vďaka tomu, že do Nepálu začali chodiť horolezci a s nimi prišlo aj evanjelium. Náš zbor vznikol z pár ľudí, ktorí sa stretávali ešte v 70. rokoch. V súčasnosti má tri- až štyritisíc členov. Posledných pätnásť rokov kresťanstvo rýchlo rástlo.

Nepál je väčšinovo hinduistická krajina. Ako berie vláda kresťanov?

Vláda sa dosť desí nárastu kresťanov. Najmä ľudia z najnižšej kasty sa ľahko stávajú kresťanmi. Vo väčšinovom hinduizme sa k nim totiž ostatní správali vždy veľmi zle. Tvoria asi tri štvrtiny všetkých konvertitov.

Keď sa povie Nepál, Slovák si predstaví Himaláje, Mount Everest, horolezcov... Ako sa tam však žije?

Človek zápasí s vecami, ktoré na Slovensku nie sú problém. Napríklad voda nie je dostupná vo veľkej časti Káthmandu. Mesto má totiž infraštruktúru tak pre 150-tisíc obyvateľov, no v súčasnosti tam žijú možno dva až tri milióny ľudí. Nikto nevie presne. Je to jedno z najznečistenejších miest na svete. Doprava je strašná, aj keď mne už pripadá bežná. Niektoré veci sa nedajú opísať a treba ich proste zažiť. Zdravotná starostlivosť je platená. Kto si ju nemôže dovoliť, má smolu. Po zemetrasení v roku 2015 sme mesiace mali problém s jedlom.

Dve nepálske dievčatká, ktoré Kurucovci prijali k sebe domov. FOTO – Peter Kuruc

Pristavme sa pri tom ničivom zemetrasení z 25. apríla 2015. Odhaduje sa, že obetí bolo skoro 9-tisíc. Ako si na túto udalosť spomínate?

V tom čase som bol chorý. Ak by som bol zdravý, asi už nežijem. Budova, v ktorej by som sa za normálnych okolností nachádzal, bola zrovnaná so zemou. Našťastie som bol v posteli u nás doma. Prebral ma zo spánku veľký hluk a spočiatku som nechápal, čo sa deje. Myslel som, že padá lietadlo alebo nejaký kamión ide naraziť do nášho domu. Leenina sestra na mňa zdola kričala, nech zbehnem po schodoch. Snažil som sa držať na nohách a stále som nechápal, čo sa deje. Myslel som si, že sa neudržím na nohách, lebo mi je tak zle. Leenina sestra ma schmatla za ruku a postavila do zárubne dverí. Tam sme prečkali otrasy a potom vybehli von.

Zapojili ste sa do záchranných prác?

Išiel som do ulíc, rozmýšľal som, ako pomôcť. S niekoľkými ľuďmi sme prehľadávali trosky. S baterkami sme sa snažili nájsť niekoho, kto prežil. No mal som vysokú horúčku a tá ma veľmi rýchlo zase uzemnila.

Ako nepálske úrady zvládli túto katastrofu?

Nepálska armáda prišla dva týždne po zemetrasení. Človek, ktorý bol zodpovedný za vydávanie stanov, povedal, že vláda mala k dispozícii obrovské množstvo stanov. Možno 150-tisíc. Za prvé dva týždne z nich rozdali asi 1 500. Hlavne tým, ktorí mali blízko k vládnym špičkám. Najhoršie bolo, že vláda sa snažila mať všetko pod svojou kontrolou, ešte aj pomoc zo zahraničia musela ísť cez ňu, čo robilo jej rozdeľovanie ešte viac neefektívnym. V našom susedstve zahynulo niekoľko stoviek ľudí pod troskami domov. Až po dvoch týždňoch k nám pustili americké záchranné tímy, ktoré prehľadávali trosky.

Nepál má za sebou aj sériu politických otrasov. Aké je tam vlastne zriadenie?

V súčasnosti je to demokracia s úvodzovkami. Kedysi boli hinduistické kráľovstvo, no po občianskej vojne a vyhnaní kráľa sa vláda menila každých pár mesiacov. V poslednom čase sa politická scéna stabilizovala. Fungujú jednak demokratické strany, jednak tradičné hinduistické strany. Tie chcú, aby sa Nepál stal hinduistickou republikou a hlavne ony spôsobujú kresťanom problémy. Vlani sa zasadili o zákaz šírenia kresťanstva. A potom ešte máme komunistov, ktorí boli podporovaní z Číny. Tí momentálne vládnu.

Ako ten zákaz šírenia kresťanstva presne vyzerá?

Keď niekto domáci šíri evanjelium alebo rozširuje iné náboženstvo ako hinduizmus, hrozí mu niekoľko rokov väzenia a pokuta. Ak je západniar, tak ho deportujú.

Ako to, že tam stále pôsobíte?

Som opatrný. (Úsmev.) Pokiaľ kážem a vyučujem v zbore, nekole to až tak oči, no keby som to robil na ulici, riskujem, že ma vyhostia. V každom prípade, snažíme sa na to nemyslieť.

Po zemetrasení ste sa ocitli v zničenom meste. Nerozmýšľali ste o tom, že z toho uniknete a vrátite sa na Slovensko?

Na druhý deň mi volali z konzulátu v Indii, že je pripravený český vládny špeciál, aby evakuoval českých a slovenských občanov z Káthmandu. Spýtali sa, či chcem letieť tiež. Povedal som, že ďakujem, ale som tu zasnúbený, zostávam na mieste. V každom prípade, ten rok bol veľmi ťažký aj z iných dôvodov.

Akých?

Najskôr prišlo zemetrasenie. Potom bola naša svadba. Týždeň pred ňou sme mali so snúbenicou nehodu na motorke. Ja som mal doškriabanú polovicu tela. Ona si zlomila palec, no dali jej sadru cez pol nohy. Svadobné šaty sa nepodarili, takže sme dva dni pred svadbou zháňali biele svadobné šaty v hinduistickej krajine. Pomohli nám s nimi v jednom kórejskom zbore. K oltáru sme obaja kráčali celí doráňaní. O pár mesiacov India na Nepál uvalila blokádu. Náš veľký sused vyvíjal tlaky, aby sme sa stali hinduistickou republikou. Nebol benzín, nedali sa zohnať plynové bomby, dochádzali základné potraviny i lieky. Na šesť mesiacov bolo zásobovanie ochromené.   

Vo všeobecnosti je však v Nepále asi lacnejšie ako u nás, či nie?

Práveže ani nie. Najmä v porovnaní s Indiou je Nepál drahý. Čiastočne je to aj tým, že ide o odľahlý kút sveta a cenu zvyšujú dopravné náklady. No zhoršuje to aj nepálska vláda. Tá uvaľuje absurdne vysoké dovozné clá na veci, ktoré ani nie sú luxusom. Napríklad na motorky je 200-percentná daň, na autá 300-percentná. Elektronika stojí 1 000 eur a viac kvôli daniam. Jedlo je tiež drahé, s výnimkou ryže. Ak máte radi ryžu, Nepál je pre vás ideálna krajina. (Úsmev.)

V roku 2015 postihlo Nepál ničivé zemetrasenie. Mnohé domy popadali aj v susedstve Kurucovcov. FOTO – Peter Kuruc

Prvý rok ste teda asi mali dosť práce, aby ste sa udržali nad vodou, nieto ešte, aby ste sa angažovali pre ľudí naokolo. Ako ste sa napokon k tomu dostali?

Najskôr som začal slúžiť v jednom miestnom zbore. Manželka pracuje s besiedkou. Ja vediem biblické vyučovanie. Hoci po nepálsky som sa už naučil, kázať si zatiaľ netrúfam. Takže kážem v angličtine a manželka ma tlmočí.

Ako vás prijali v tom zbore?

Dobre, ale zásluhu na tom mala hlavne manželkina rodina, ktorú veľmi rešpektujú, lebo jej strýko je diakon v najväčšom nepálskom zbore. Inak by mi trvalo roky, kým by som si získal dôveru miestnych a oni by ma pustili ku kázaniu. Cez zborové kontakty sme začali spolupracovať s jedným detským domovom.

Vo všeobecnosti to, že ste Európan, pôsobí vo váš prospech alebo je to, naopak, v Nepále hendikep?

V niektorých veciach je to možno na prospech. Ľudia si myslia, že viem viacej, lebo som biely. Že mám vďaka tomu lepšie vzdelanie. Rešpektujú, že žijem v ich krajine, aj napriek podmienkam, ktoré tam panujú. Na druhej strane, stretávam sa kvôli svojej bielej pokožke aj s rasizmom. Keď ideme napríklad do zoo, moja manželka platí 50 rupií, kým ja 700. Len preto, že som biely. Myslia si, že som chodiaci bankomat. (Smiech.)  

Ako reagujete na žiadosti o peniaze?

Hovorím na ne väčšinou nie. A keď ľudia vidia, že naozaj to tak mienim, vzdajú to.

Na druhej strane, určite od vás pýtajú peniaze aj ľudia vo veľkých problémoch, ktorým by ste mohli veľmi ľahko pomôcť.

To bola jedna z prvých vecí, s ktorými som sa musel vnútorne vyrovnávať. Totiž, že nedokážem pomôcť všetkým. Mám svoju skupinu, na ktorú sa sústreďujem. Sú to deti. Teraz už mám ľudí, ktorým s peniazmi dokážem dôverovať. Trvalo to takmer tri roky. Podporovali sme jeden detský domov, ktorého podporu som musel ukončiť, lebo jeho prevádzkovateľovi som nevedel dôverovať, že vynaložené peniaze skutočne končia, kde majú. Keď dostanete väčší obnos peňazí, ste zrazu v pokušení. Poznám ľudí, ktorí dostali istú sumu peňazí na stavbu detského domova a postavili si vlastný dom.

To je asi širší problém.

Problém rozvojových krajín je, že množstvo peňazí v rámci rozvojovej pomoci sa stratí. Aj do Nepálu prišli po zemetrasení milióny a väčšina sa stratila. Nikdy to neskončí tam, kde by tie peniaze skončiť mali. Jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol zostať v Nepále, je ten, že i keď tam mizne veľa peňazí, keď na to človek dohliada priamo na mieste, môže zabezpečiť, že skutočne skončia, kde majú.

Ako je financovaná vaša služba?

Niečo prispieva jedna americká kresťanská organizácia. No z veľkej časti ide o prostriedky, ktoré prichádzajú zo Slovenska. Prvý rok nás podporovala rodina a priatelia. V súčasnosti máme občianske združenie Hope for Kids – Nádej pre deti Nepálu.

Koľko detí dohromady nejakým spôsobom podporujete?

Podieľame sa dohromady na podpore približne tridsať detí. Začali sme s adopciou detí na diaľku. Tento rok sme začali poskytovať deťom štipendiá na štúdium. Nie všetky deti dokážeme dostať do detského domova, lebo vláda nám robí problémy.

Peter Kuruc a jeho manželka Leena. FOTO – Dušan Kuruc

So svojou manželkou ste už medzičasom navštívili aj Slovensko. Ako na ňu naša krajina zapôsobila?

Jedna z prvých otázok bola: „Kde sú všetci ľudia?“ Lebo ulice miest na Slovensku sú prázdne v porovnaní s Káthmandu, kde život prebieha hlavne na ulici. V noci mala problém zaspať, lebo ju desilo to ticho. A hoci sme prišli v októbri, sťažovala sa na veľkú zimu.

Kam by ste raz chceli dotiahnuť svoju službu?

Rád by som podporoval viac detí. Hoci aj niekoľko stoviek, ak by na to boli peniaze. V súčasnosti sa snažím byť vďačný aspoň za to, čo sme počas tých pár rokov vybudovali.

Nerozmýšľali ste o trvalom návrate na Slovensko?

Moja žena je licencovaná zdravotná sestra. Jej plat je momentálne 50 dolárov mesačne. Ako mnohí Nepálci, aj ona chcela ísť za prácou do zahraničia, najlepšie do USA alebo Kanady. Niekedy aj každý druhý týždeň rozmýšľame, že by sme z Nepálu odišli. No priamo u nás doma sa staráme o dve deti, o ktoré sa ich vlastní rodičia starať nemôžu. Pokiaľ sa o ne staráme, nechceme krajinu opustiť, lebo by sme ich nemohli vziať so sebou. Kvôli byrokratickým prekážkam je tiež problém oficiálne ich adoptovať.   

Ako to vyzerá s vianočnými tradíciami medzi kresťanmi v Nepále?

Vianočné tradície nepálskych kresťanov nie sú veľmi vyformované, keďže kresťanstvo tam existuje len krátko. Spočívajú v tom, že počas adventu sa rodiny v zbore vzájomne navštevujú. Na Štedrý deň ide potom väčšina kresťanov v Káthmandu na veľké priestranstvo, kde si robia program.

A vaša rodina?

Minulý rok sme si kúpili vianočný stromček, ktorý sme po Vianociach nezložili, lebo sme ho nemali kam dať. Takže sa stal kusom nášho nábytku. No na Vianoce aspoň zasvietime svetlá. (Úsmev.)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo