Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených a Konferenciou vyšších predstavených ženských reholí pripravil seriál o reholiach. Od jesene vám prinášame reportáže alebo rozhovory o zaujímavých mužských aj ženských reholiach pôsobiacich na Slovensku. 

Rehoľu františkánov pozná síce každý, no o čosi menej známy je fakt, že na Slovensku sú priekopníkmi v pastorácii nepočujúcich. Rozprávali sme sa s bratom Silvestrom Poliakom, ktorý sa tejto skupine veriacich venuje v Bratislave.

Františkánsky kňaz hovorí, prečo nepočujúci len ťažko rozumejú slovenskej svätej omši, hoci ju kňaz posunkuje. Vysvetľuje tiež, s akými ťažkosťami sa stretáva mladá generácia sluchovo postihnutých a v čom má cirkev rezervy voči týmto ľuďom. 


Pamätáte sa na vaše prvé stretnutie s nepočujúcimi ľuďmi?

Samozrejme. Bolo to asi pred ôsmimi rokmi, keď som prišiel po skončení noviciátu do Bratislavy. Každú nedeľu podvečer býva u nás františkánov omša pre nepočujúcich. Chodieval som tam miništrovať ako brat laik. 

Spočiatku som to bral iba ako jednu zo služieb. Postupne som sa naučil jednoduché posunky, ktoré sa používajú počas omše. Nepočujúci si ma všimli a zavolali ma, či sa nechcem učiť posunkový jazyk. Súhlasil som, hoci som ešte vtedy nemal víziu, že sa im raz budem nejako špeciálne venovať. 

Zapáčilo sa mi to. Vtedy mal na starosti túto pastoráciu môj predchodca brat Félix Mária. Neskôr som začal chodievať na ich spoločné stretnutia, duchovné obnovy či výlety. Asi pred rokom a pol ma predstavený po diakonskej vysviacke ustanovil za vedúceho pastorácie pre nepočujúcich tu v Bratislave.

„Posolstvo evanjelia si dokážu zapamätať mnohokrát lepšie ako počujúci ľudia z klasickej kázne.“ Zdieľať

Čo vás na tom spočiatku priťahovalo?

Prvým podnetom bola práve svätá omša. Vizuálne podanie textov liturgie bolo pre mňa niečo nové a vnútorne sa ma to veľmi dotklo. Akoby som sa nanovo ponoril do vnímania bohoslužby. 

Začali ste sa teda učiť posunkový jazyk.

Áno, ale, samozrejme, bolo to niečo úplne nové. Tento jazyk je svojou gramatickou štruktúrou značne odlišný od slovenského jazyka. Slová sú v ňom akoby poprehadzované, niektoré ich časti sa v ňom ani nepoužívajú. Trvalo mi viac ako rok, kým som sa dokázal ako-tak dohovoriť. 

Aká veľká je komunita, ktorej sa v Bratislave venujete?

Pravidelne sa na omšiach u nás v Bratislave zúčastňuje asi tridsať ľudí, okrem nich je ešte možno ďalších dvadsať, ktorí chodievajú párkrát do roka.

Sväté omše v posunkovom jazyku začali práve tu u nás františkánov asi pred 29 rokmi. Neskôr sa to rozšírilo do Banskej Bystrice, kde je Kresťanské centrum pre nepočujúcich na Slovensku. 

 

V čom ešte spočíva pastorácia pre týchto ľudí?

Okrem vysluhovania sviatostí mávame pravidelne spoločné stretnutia, kde sa zhovárame, máme katechézu alebo robíme rôzne aktivity. Chodievame na duchovné obnovy či výlety. Navštevujeme tiež chorých a ľudí v domove dôchodcov. 

Väčšina z komunity je v staršom veku, od päťdesiat do osemdesiatpäť rokov. V roku 2018 sa podarilo vytvoriť skupinu mladých nepočujúcich kresťanov, ktorí študujú v Bratislave a s ktorými sa pravidelne stretávame a diskutujeme na rôzne duchovné a spoločenské témy.

Čím vás vedia nepočujúci najviac prekvapiť?

Vďaka tomu, že vnímajú svet okolo seba iba po vizuálnej stránke, dokážu človeka prekuknúť veľmi rýchlo a zistiť, či prežíva radosť alebo smútok. Málokedy viem pred nimi zakryť svoje vnútorné prežívanie. Keď som mal niekedy ťažšie obdobie, hneď to vycítili a pýtali sa, čo sa deje.

Koľkí kňazi sa ešte u nás venujú nepočujúcim?

Na Slovensku sme dokopy piati. Ako prvý posunkujúci kňaz začal František Bartoš, ktorý je momentálne v Ordinariáte ozbrojených síl a pôsobí vo výcvikovom tábore v Lešti, odkiaľ dochádza do Banskej Bystrice vysluhovať sviatosti nepočujúcim. 

„Nepočujúci vnímajú svet okolo seba iba po vizuálnej stránke, takže dokážu človeka prekuknúť veľmi rýchlo a zistiť, či prežíva radosť alebo smútok.“ Zdieľať

Ďalším je Róbert Colotka, ktorý je kaplánom v Kremnici, kde je aj základná a stredná škola pre nepočujúcich. On má na starosti pastoráciu v Kremnici. Keďže je v strede Slovenska, vo veľkej miere dochádza aj do iných miest na východe či juhu krajiny, dokonca až do Olomouca v Českej republike. 

Tretím je môj predchodca brat Félix Mária, ktorý pôsobí v Beckove a v Trenčíne má raz mesačne omšu pre tamojších nepočujúcich. Predposledným je Peter Gula pôsobiaci v Majcichove, ktorý slúži raz do mesiaca v Trnave. Najnovším prírastkom v kňazskej službe pre nepočujúcich na Slovensku som teda ja.

Päť kňazov na celú krajinu je dosť málo. Nie je pozornosť zo strany cirkvi voči týmto ľuďom nízka?

Žiaľ, áno. Tu v Bratislave je to o čosi lepšie, keďže sa spoločne zúčastňujeme na viacerých cirkevných podujatiach a nepočujúci sú viac v povedomí aj u ostatných veriacich. Inde na Slovensku je to však veľmi slabé. Keď bola pred deviatimi rokmi svetová konferencia nepočujúcich v Ríme, pápež Benedikt XVI. odporučil, aby mala každá diecéza jedného kňaza povereného pastoráciou pre túto skupinu. V niektorých našich diecézach však niečo také vôbec neexistuje. 

Dá sa niečo urobiť pre to, aby sa im venovalo viac kňazov?

Kedysi v deväťdesiatych rokoch existovalo v Bratislave vyučovanie posunkového jazyka pre bohoslovcov. Keď ale po vysviacke odišli do rôznych farností, zväčša ho prirodzene zabudli. Spolu s bratom Félixom stále hľadáme spôsob, ako priblížiť túto pastoráciu kňazom, aby sa toho chytil niekto z nich dobrovoľne. Ak by to mal totiž dostať niekto iba príkazom, nerobil by to s láskou. 

Musíme o tom viac hovoriť, aby nepočujúci ľudia neboli ochudobnení o vieru. Nie je to tak, že my ich upozorňujeme na jej dôležitosť, ale oni sami ju chcú spoznávať. Keďže sme však počtom obmedzení, nedokážeme naplno slúžiť všetkým nepočujúcim na Slovensku. 

Z tohto hľadiska je najlepšia situácia v Bratislave, v Prešove však majú omšu iba dvakrát do roka. A ak chce nepočujúci z Prešova ísť na spoveď, musí merať cestu až do Kremnice, kde je najbližší kňaz, ktorý spovedá v posunkovom jazyku. 

Môže mať ich hendikep v prežívaní viery aj nejakú výhodu?

Tým, že sú zameraní iba na vizuálne vnímanie, dokážu si niektoré veci v sebe lepšie uchovať. Keď mám pre nich kázeň či katechézu, snažím sa im evanjelium predstaviť a vysvetľovať pomocou obrazov. Vnímam, že vďaka tomu si dokážu posolstvo zapamätať mnohokrát lepšie ako počujúci ľudia z klasickej kázne. 

„Ak chce nepočujúci z Prešova ísť na spoveď, musí merať cestu až do Kremnice.“ Zdieľať

Celkovo si aj pri omši viac všímajú liturgické gestá, premýšľajú nad nimi a pýtajú sa na ne. Napríklad prečo sa na kalich kladie palla (štvorec z pevnej látky) alebo prečo sa pridáva do vína kvapka vody. Sú pozorní aj na najmenšie detaily. 

Dá sa povedať, že ak prídu na klasickú omšu pre počujúcich, gestá, ktoré počas nej vidia, im dokážu čiastočne napovedať o jej prebiehajúcom dianí. Vtedy svätú omšu reflektujú a rozumejú jej tak ako my napríklad pantomimickému predstaveniu. 

Ako je to u nich s čítaním a poznávaním Biblie?

Keď nepočujúci dostane do ruky klasický slovenský text, dokáže ho prečítať, no nerozumie mu. Je to preňho doslova cudzí jazyk. Preto im nie je možné len tak dať Sväté Písmo, aby ho čítali. 

Liturgické texty u nás nie sú preložené do posunkového jazyka, čiže ako kňaz som povinný zachovávať znenie a gramatiku klasického slovenského textu. Na omšiach teda nekomunikujem a neprednášam v posunkovom jazyku, ale v posunkovanej slovenčine. Zachovávam teda gramatiku hovorenej slovenčiny s tým, že pre jednotlivé slová pridávam posunky. 

Môžeme to prirovnať doslovnému prekladu z cudzieho jazyka do slovenčiny?

Dá sa povedať, že to má takú podobu. Predložený text posunkujem za sebou presne tak, ako je napísaný. Nemôžem svojvoľne meniť liturgický text. Nepočujúci to v takomto štýle vedia z posunkov vyčítať, no rozumejú tomu ťažko. Vedia zhruba, o čom daný text hovorí, no je to pre nich jazykovo veľmi kostrbaté. 

Takto aj sami čítajú Božie slovo. Preto aj Slovenská biblická spoločnosť v spolupráci s naším Kresťanským centrom nepočujúcich v Bratislave a s niektorými nepočujúcimi začala pracovať na projekte prekladu Svätého písma do slovenského posunkového jazyka. 

Pri týchto prekladoch, ale aj pri katechézach, je najťažšie vyjadriť abstraktné pojmy. Niekedy sa zaoberáme tým, ako preložiť určité slovo, aj trištvrte hodiny. Keď sme nedávno prekladali príbeh z Písma o zvestovaní Ježišovho narodenia, bola tam pasáž slov: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“ Oni to v prvom „nástrelovom“ preklade uviedli v znení: „Zostúpil najvyšší oblak, ktorý Mária prehltla ako Ducha Svätého.“

Sú v zahraničí v tomto smere popredu?

Samozrejme. V iných krajinách okrem prekladu Písma už existujú aj preklady liturgických kníh pre nepočujúcich. Aj z tohto dôvodu som vo svojej magisterskej práci vypracoval návrh prekladu eucharistickej modlitby do slovenského posunkového jazyka. Inšpiroval som sa nemeckými a anglickými prekladmi, ktoré sú schválené Apoštolskou stolicou a môžu sa oficiálne používať pri omšiach za účasti nepočujúcich. Premýšľam teraz, ako tento môj návrh predložiť Konferencii biskupov Slovenska, aby to malo šancu na schválenie. 

Vedeli by ste nám prečítať niečo z biblického textu pre nepočujúcich?

Áno, napríklad starozákonný úryvok o povolaní Mojžiša znie po transformácii zo slovenského posunkového jazyka do písaného textu takto: 

„Vrch, svah tam krík horí, zjavil osoba anjel jeho Boh. Mojžiš vidí horí, horí, zhasnúť vôbec zničiť vôbec. Mojžiš čuduje: krík horí zhasnúť vôbec zničiť vôbec. Prečo to, ... ja zvedavo idem pozrieť jav čo. Práve Mojžiš plán chce pozrieť, akurát krík horieť vtom Boh volá – poklopať –: Mojžiš, Mojžiš. Áno, ja tu.“

Ako vyzerá spoveď u nepočujúcich?

Je to rovnako ako v prípade počujúcich, no komunikácia prebieha v posunkovej reči. 

Môže nepočujúci vyznanie hriechov napísať na papier v prípade, že kňaz neovláda posunkový jazyk?

Áno, rád by som aj odkázal kňazom, že ak k nim príde na spoveď nepočujúci človek, môžu podľa kánonického práva využiť dva spôsoby. Zavolať si oficiálneho tlmočníka, ktorý je, samozrejme, tiež viazaný spovedným tajomstvom alebo nepočujúci hriechy napíše na papier a kňaz mu rovnako odpovie a udelí pokánie písanou formou. 

Funguje to tak na Slovensku?

Bohužiaľ, počul som o viacerých prípadoch, keď kňaz odmietol takto komunikovať. Sú nepočujúci, ktorí upadli vo viere práve pre neochotu niektorých kňazov v tejto oblasti. 

Určite sa s nimi veľa zhovárate aj o bežných každodenných záležitostiach. Čo je pre nich v praktickom živote najťažšie?

Staršiu generáciu nútili v školách hovoriť a rozumieť klasickej reči. Vedia tak lepšie pochopiť písaný text ako dnešní mladí nepočujúci. Stále sa však stretávajú s nepochopením na úradoch alebo u lekára. Bez tlmočníkov to majú omnoho ťažšie. Tí z mladej generácie si s tým už takmer vôbec nevedia poradiť. 

„Sú nepočujúci, ktorí upadli vo viere práve pre neochotu niektorých kňazov v oblasti spovede.“ Zdieľať

Nepočujúce deti na základných školách v súčasnosti fungujú iba na posunkovom jazyku, čo je pre ne dobré, ale skoro vôbec nespoznávajú klasický slovenský jazyk a jeho gramatiku. Obávam sa, že keď skončia školu a budú si musieť v bežnom živote vybaviť rôzne veci, bez tlmočníkov budú stratení. Mnohí na to doplatili tak, že podpísali rôzne zmluvy, ktorým úplne nerozumeli a dnes im hrozia exekúcie a chodia po súdoch.

Je správne, že ide do popredia vyučovanie posunkového jazyka, no myslím si, že paralelne s tým by sa mali nepočujúci učiť porozumieť aspoň textu klasického jazyka. 

Čo na nich najviac obdivujete?

Že sa nevzdávajú a bojujú za to, aby ich spoločnosť brala normálne. Stále je to u nás marginalizovaná skupina. Veľmi túžia, aby neboli rozdiely medzi nimi a väčšinovou časťou obyvateľstva. Majú síce svoj hendikep, ale snažia sa upriamiť pozornosť na prostriedky, vďaka ktorým by mohli spolupracovať s počujúcimi. Inšpiruje ma ich húževnatosť, s ktorou za tým idú. 

Rehoľa menších bratov – Františkánov je kontemplatívno-činná rehoľa, ktorú založil v roku 1209 svätý František z Assisi.

Na Slovensku majú františkáni kláštory v Bratislave, Fiľakove, Hlohovci, Prešove, Nových Zámkoch, Trnave a Trstenej. Venujú sa mnohým aktivitám a rôznym typom pastorácie. 

Od leta 2015 funguje na Považí pustovňa, ktorú stabilne obývajú traja bratia františkáni – „pustovníci“, čím chcú posilniť kontemplatívny rozmer františkánskeho života v slovenskej provincii. 

V bratislavskom františkánskom Kostole Zvestovania Pána sa už 29 rokov konajú sväté omše pre nepočujúcich. (16:30) V roku 2005 sa tejto skupine veriacich začal systematicky venovať františkánsky kňaz Félix Mária, vlastným menom Zdenko Žiška. V súčasnosti pôsobí v Beckove. Rozhovor s ním si môžete prečítať TU.

Jeho nástupcom v pastorácii nepočujúcich v hlavnom meste je brat Silvester Poliak, rodák z Liptovského Mikuláša. Za kňaza bol vysvätený v roku 2018.   



Brat Silvester vo svojej kancelárii, na stene fotky komunity nepočujúcich veriacich. 


FOTO – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo