Kresťan a mesto: Ako boli mestá pre vieru stratené a ako ich získať späť

Kresťan a mesto: Ako boli mestá pre vieru stratené a ako ich získať späť

Výstavba Petržalky ako symbol urbanizácie Slovenska v 20. storočí. Ilustračné FOTO TASR – Peter Šimončík

Kým v modernej dobe sa zdá, že rast miest posilňuje sekularizáciu, v starovekej Rímskej ríši sa kresťanstvo najskôr rozšírilo v mestách. Ako sa mu to podarilo?

Amerického sociológa náboženstva Rodneyho Starka môžu čitatelia Postoja poznať najmä vďaka jeho knihe Vyriekli krivé svedectvo: Odhalenie stáročných protikatolíckych neprávd. Minulý rok ju vydalo naše vydavateľstvo (objednať za zvýhodnenú cenu sa dá TU).

No Starkova knižná produkcia je podstatne bohatšia a tematicky širšia. Cirkvi môžu z jeho prác čerpať inšpiráciu aj pre riešenie niektorých súčasných výziev.

Dobrým príkladom je kniha z roku 2006 s názvom Mestá Božie: Skutočný príbeh, ako sa kresťanstvo stalo mestským hnutím a podmanilo si Rím (preložená zatiaľ nebola, v angličtine sa volá Cities of God). Zaoberá sa síce dynamikou šírenia Kristovho učenia v starovekej Rímskej ríši, no nepriamo naznačuje riešenie jedného veľkého súčasného problému globálneho kresťanstva.

Urbanizácia a sekularizácia

V modernej dobe priemyselná revolúcia spôsobila, že obrovské masy ľudí sa z vidieka presunuli do miest. Tento proces, známy ako urbanizácia, je pokladaný za jeden z faktorov, ktorý poháňa sekularizáciu spoločnosti.

Na jednej strane totiž mestá ponúkajú oproti vidieku svojim obyvateľom väčšiu anonymitu, takže v nich odpadá spoločenský tlak, ktorý na dedine prispieva k chodeniu ľudí do kostola. Na strane druhej, mestá tiež ponúkajú pestrejšiu paletu možností trávenia voľného času, ktoré tradičným náboženským aktivitám konkurujú.

Navyše, nedošlo len k presťahovaniu ľudí z vidieka do miest. Mestské obyvateľstvo sa tiež veľa sťahuje v rámci mesta, prípadne z jedného mesta do druhého, a tak si ťažko vytvára puto ku konkrétnej farnosti alebo cirkevnému zboru.  

Nejeden čitateľ si nepochybne spomenie na príklady veriacich známych, ktorí prišli na vysokú školu z dediny či menšieho mesta a postupne sa od viery odklonili, lebo jednak na nich nemali už dosah veriaci rodičia, jednak sa v novom prostredí veľkomesta stretli s novými myšlienkami či novými životnými štýlmi. Počas posledných 100-150 rokov sa čosi podobné odohralo vo veľkom, na úrovni celej západnej civilizácie.

Britský historik Michael Burleigh opisuje vo svojej knihe Pozemské mocnosti takto dosahy urbanizácie v 19. storočí na náboženský život v mestách:

„Všade v Európe bolo príliš mnoho kostolov v historickom strede miest a príliš málo na rýchlo rastúcej periférii. Niektoré farnosti v robotníckych štvrtiach Berlína a Paríža mali viac ako 120-tisíc obyvateľov, pritom i desatina by bola zúfalo mnoho, aby si cirkev robotníkov udržala.“

Tak ako rastu miest nestíhala kanalizačná sieť, verejné osvetlenie či kapacita škôl, nemocníc a cintorínov, nestíhala ani cirkev. A keď už svoju infraštruktúru na predmestiach konečne dobudovala, narazila v nich na obyvateľstvo, ktoré bolo v podstate potrebné evanjelizovať nanovo. V oveľa ťažších podmienkach než na vidieku, kde sa tradičné praktizovanie viery drží s väčšou zotrvačnosťou.

Hoci časť obyvateľstva sa medzičasom vrátila z miest na vidiek v rámci suburbanizácie a niektoré obce sa fakticky stali predmestiami, naďalej zostávajú títo ľudia naviazaní na mesto, kde sa nachádza ich zamestnanie. V mnohých prípadoch sa už nezapájajú do náboženského, ale ani do svetského života obce, v ktorej bývajú.   

Voči rýchlo vyrasteným umelým satelitným mestám zase zaznieva výčitka, že v nich zvykne absentovať bežná občianska vybavenosť (školy, obchod s potravinami, pohostinstvo). No chýbať môže aj kostol.     

Podľa údajov Svetovej banky len od roku 1960 dodnes sa podiel svetovej populácie, žijúci v mestách, zvýšil z tretiny na 55 percent. Tento vývoj v podstate kopírovalo aj Slovensko, kde dnes žije v mestách 54 percent obyvateľstva.

Mestské prostredie si v 21. storočí od cirkví vyžaduje tvorivejšie prístupy tak pri získavaní neveriacich pre evanjelium, ako aj pri udržiavaní veriacich a duchovnej starostlivosti o nich. Na zotrvačnosť tradície či spoločenský tlak sa už spoliehať nemožno. A azda je to tak aj lepšie.

Dobrou správou je, že kresťanstvo už na podobnom mieste raz vo svojich dejinách bolo. A to bezprostredne po svojom vzniku, v prvých storočiach nášho letopočtu.

Keď „pohan“ znamenalo „vidiečan“

Bojovní nepriatelia náboženstva zvyknú niekedy označovať kresťanstvo posmešne ako „učenie primitívnych púštnych pastierov“. Chcú tým povedať, že do modernej spoločnosti sa vlastne vôbec nehodí.

No hoci je pravda, že časť biblických príbehov Starého zákona sa odohráva v prostredí kočovných pastierov, predovšetkým kulisy Nového zákona sú iné. V niečom dokonca veľmi pripomínajú súčasný svet.

Rímska ríša v čase prvých cisárov vytvorila akúsi antickú obdobu globalizácie. Légie zabezpečovali poriadok a mier, rímska cestná sieť a možno ešte viac lodná doprava po Stredozemnom mori (po potlačení pirátstva Rimanmi) prepojili staroveké mestské centrá. Obchod prekvital, aj keď rozdielom oproti dnešku bolo, že drvivá väčšina obyvateľstva stále žila na vidieku, kde sa naďalej živila poľnohospodárstvom ako predošlé generácie.

Do tohto sveta sa narodil Ježiš Kristus. V tomto svete pôsobili apoštoli. Odkazujú na to dokonca aj názvy viacerých kníh Nového zákona. Konkrétne listy, ktoré apoštol Pavol písal cirkevným zborom v mestách Rím, Korint, Efezos, Filipy, Kolosy či Tesaloniky.

Aj moderní učenci ako Rodney Stark argumentujú, že kresťanstvo sa najskôr presadilo v mestách, až neskôr na vidieku. Taktiež v pobrežných mestách skôr ako vo vnútrozemských.

Napríklad etymológia nášho slova „pohan“ (či anglického „pagan“) vychádza z latinského „págánus“. To znamená „dedinčan“, „vidiečan“, či dokonca niečo ako „sedlák“.

Ako píše slovenský jazykovedec Ľubor Králik vo svojom Stručnom etymologickom slovníku slovenčiny: „Významový posun ,vidiečan‘ – ,nekresťan, pohan‘ sa vysvetľuje dlhším zachovávaním starého rímskeho náboženstva na vidieku (v mestských centrách Rímskej ríše kresťanstvo prevládlo rýchlejšie).“

Kresťanstvo sa presadilo v mestách rímskeho sveta napriek útlaku a v konkurencii popri iných náboženstvách či filozofiách. Ako sa mu to podarilo?

Náboženský kapitál a sieťový efekt

Rodney Stark vo svojej knihe Mestá Božie ponúka odpovede, z ktorých časť je vyslovene naviazaná na neopakovateľné dobové súvislosti, no časť môže byť relevantná i dnes. Nielen kresťanstvo, ale aj ďalšie orientálne náboženstvá našli v starom Ríme živnú pôdu, lebo súčasne apelovali na zmysly ľudí (prostredníctvom liturgie), ich svedomie a intelekt (svojimi svätými písmami).  

Apoštoli ako Pavol mali výhodu, že mohli stavať na židovskej diaspóre, ktorá žila roztrúsená po celej ríši. Na začiatku nášho letopočtu tvorili Židia odhadom 10-15 percent obyvateľov Rímskej ríše (teda 6 až 9 miliónov ľudí), pričom 90 percent z nich mohlo žiť mimo Palestíny.

Podľa Starka ľudia sú najviac náchylní ku konverzii vtedy, keď si môžu uchovať väčšinu zo svojho doterajšieho náboženského kapitálu. Pod pojmom náboženský kapitál rozumie mieru, do akej je človek vložený do určitej náboženskej kultúry, jej náboženských úkonov či presvedčení.

Napríklad v USA kresťan skôr konvertuje k mormónom ako k hinduistom. U mormónov si totiž bývalý kresťan môže ponechať väčšinu svojich kresťanských zvykov a presvedčení, v hinduizme nie. Nové náboženstvo má teda najvyšší potenciál rásť, ak zachová kontinuitu s existujúcim náboženstvom. To vysvetľuje aj úspech kresťanstva medzi Židmi v diaspóre, keďže kresťania uchovali Starý zákon a včlenili ho do svojho Svätého písma.

Kresťanstvo od židovských konvertitov vyžadovalo pridanie nového náboženského kapitálu, kým od pohanov nahradenie ich dovtedajšieho náboženského kapitálu. No pre mnohých pohanov bolo židovské náboženstvo s jeho jediným Bohom, ktorý kladie na človeka morálne požiadavky, príťažlivé dokonca pred vznikom kresťanstva.

Problémom konverzie k židovstvu bolo, že vyžadovalo úplné podrobenie Zákonu vrátane takej chúlostivej veci ako mužská obriezka, praktizovanie podrobných diétnych predpisov alebo prijatia židovskej národnej identity. To, pochopiteľne, odrádzalo mnohých Grékov a Rimanov, ktorým bol inak židovský monoteizmus sympatický, no na niektoré židovské náboženské požiadavky jednoducho nemali žalúdok.

Apoštol Pavol si to všimol, a tak kresťanské misijné úsilie založil na iných základoch. Požiadavky na dodržiavanie židovských rituálov sa v kresťanstve uvoľnili. Navyše, ak ste sa predtým narodili ako Riman, prechod na židovskú vieru bol zároveň prechodom do židovského národa. Ako kresťan ste však mohli vyznávať svoju novú vieru a súčasne zostať etnicky Rimanom.

Ďalším tajomstvom presadzovania sa prvých kresťanov bola osobná evanjelizácia. Podľa Rodneyho Starka je omylom myslieť si, že ľudia si vyberajú vieru na základe toho, ktorá doktrína je presvedčivejšia. Dôležitejším faktorom je skôr prijatie spoločenstvom veriacich.

Človek najskôr začne chodiť do náboženského spoločenstva a prehlbovanie poznania náboženských doktrín danej komunity prichádza až s časom. Aby vás zverbovala nová náboženská skupina, musia vaše väzby s členmi danej skupiny prevážiť nad vašimi väzbami s ľuďmi mimo tejto skupiny. Mimoriadne „nákazliví“ sú, samozrejme, osamelí ľudia s minimom ďalších vzťahov mimo členov náboženského spoločenstva. Konverzia je teda o tom, že svoje vierovyznanie uvediete do súladu s vierovyznaním svojich najbližších priateľov či príbuzných.

A zase naopak: Veriaci najefektívnejšie nedosiahne konverziu druhého hlásaním náboženských doktrín cudzím ľuďom, ale vytvorením priateľského vzťahu k svojim blízkym.

Podľa Starka pohanov poburoval osobný prístup kresťanov, v rámci ktorého veriaci oslovovali s evanjeliom svojich najbližších. No osobná evanjelizácia a osobné svedectvá boli lepším programom než byrokratická organizácia.

Podľa Starkových odhadov v roku 350 tvorili kresťania asi polovicu obyvateľstva Rímskej ríše. Rast bol pozvoľný, asi na úrovni 3,5 percenta ročne, čo sa dá plne vysvetliť vyššie opísaným „sieťovým“ šírením. S každým ďalším konvertitom kresťanská cirkev ako celok naberala nielen na sile, ale aj na príťažlivosti.

Pomoc na tomto svete

Americký sociológ tiež považuje za omyl myslieť si, že prví kresťanskí konvertiti pochádzali výlučne z radov najchudobnejších. V skutočnosti medzi nimi bolo viacero ľudí z privilegovaných vrstiev.

Často sa tvrdí, že zvlášť počas krízy 3. storočia sa kvalita každodenného života v Rímskej ríši natoľko zhoršila, že ľudia sa obracali k akýmkoľvek východiskám. Kresťanstvo vraj bolo akýmsi psychologickým antidepresívom – posmrtná spása mala byť vykúpením z mizérie života. No podľa Starka bol opak pravdou.

Kresťanstvo sa stalo preto takým úspešným, lebo v skutočnosti ponúkalo viaceré konkrétne možnosti nápravy už na tomto svete. S kresťanstvom bol život znesiteľnejší vďaka starostlivosti o chorých, siroty a vdovy... skrátka vytvorením horizontálnej sociálnej záchrannej siete zo strany cirkvi.

Išlo o úsilie, ktoré kompletne generovalo kresťanstvo. Pohanstvo toho nebolo schopné (hoci cisár Julián Apostata sa pokúšal ho k tomu motivovať), pretože pohanom chýbal porovnateľný vnútorný náboženský záväzok pre dobročinnosť.

Vzťahy v prostredí anonymity

Čo sa z tohto dá aplikovať dnes? Je zrejmé, že moderná evanjelizácia nemôže stavať na náboženskom kapitále židovskej diaspóry, ako tá zo začiatku letopočtu. No môže stavať na zvykoch a presvedčeniach, ktoré v čoraz viac postkresťanskej Európe pretrvávajú v zosvetštenej podobe, hoci majú kresťanský pôvod.

Inými slovami, aj mnohí neveriaci stále napríklad slávia kresťanské sviatky ako Vianoce, no ešte dôležitejšie je, že v hlave si nosia presvedčenia a koncepty, ktoré majú pôvod v kresťanstve, hoci si už žijú vlastným životom. Na druhej strane, ide o stáročiami nahromadený, hoci spolovice zabudnutý základ, na ktorom môžu kresťanskí misionári stavať.

Pôvodnú cirkevnú dobročinnosť počas posledných sto rokov takmer úplne prevzal na seba sociálny štát. No kresťania by nemali rezignovať na horizontálnu osobnú pomoc blížnym, prípadne na činnosť kresťanských organizácií, ktoré často dokážu konať dobro adresnejšie, osobnejšie a bez negatív, ktoré sa viažu na vertikálnu štátnu sociálnu záchrannú sieť.

O to viac, ak taká pomoc môže viesť k nadviazaniu medziľudských vzťahov. Ak má totiž Rodney Stark pravdu, kresťanstvo sa dokázalo rýchlo šíriť vďaka osobnej evanjelizácii. Tak ako vtedy, aj dnes sú mestá pre tento spôsob mimoriadne vhodným prostredím. Ich anonymita totiž produkuje známy fenomén ľudí, ktorí sú „osamelí uprostred davu“ a hladní predovšetkým po prijatí a vzťahoch.

V cirkvi môžu títo ľudia nájsť nielen Boha, ale tiež stretnúť jeden druhého.     

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo