Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
18. apríl 2020

Sýrska katolícka cirkev: od počiatku neprerušenej patriarchálnej postupnosti

Sýrski katolíci celebrujú starobylú antiochijskú liturgiu podľa textov s klasickým písmom (serto) a so západosýrskou výslovnosťou.
Sýrska katolícka cirkev: od počiatku neprerušenej patriarchálnej postupnosti

Sýrsky katolícky patriarcha Ignác Jozef III. Júnan. Foto: abouna.org

Sýrska katolícka cirkev našla novú vitalitu až od druhej polovice 18. storočia. V tom období existoval iba jeden biskup, Jozef Qodsi, ktorého vysvätil v roku 1772 maronitský patriarcha Jozef Petro. Qodsi, hoci bol titulárnym biskupom Jeruzalema, sídlil v Libanone a z vôle Ríma uplatňoval svoju jurisdikciu nad všetkými sýrskymi katolíkmi.

V roku 1774 sa aleppský jakobitský sýrsky biskup Michal Džarweh oficiálne pripojil ku Katolíckej cirkvi. Michala, narodeného v Aleppe, vysvätil za kňaza v roku 1757 sýrsky jakobitský biskup jeho rodného mesta. Michal bol vrúcnym obdivovateľom katolíckeho zriadenia i vzdelávacieho systému. V dôsledku Michalovej konverzie na katolicizmus vznikla na niekoľko rokov mimoriadne komplikovaná situácia, pretože Aleppo už malo sýrskeho katolíckeho biskupa, ktorým bol Jozef Qodsi. Z tohto dôvodu Rím spočiatku mohol udeliť Michalovi len titul administrátora.

Michal Džarweh

V roku 1781, po smrti patriarchu Ignáca Juraja IV., skupina jakobitských sýrskych biskupov navrhla Michalovi, aby sa vybral do ich ústredia v Mardine a prijal funkciu patriarchu. Michal to prijal pod podmienkou, že biskupi sľúbia, že sa pripoja ku Katolíckej cirkvi. Na začiatku roku 1782 štyria zo šiestich biskupov, ktorí sa zhromaždili v sídle Deir al-Za’faran, prešli na katolicizmus, Michala zvolili za patriarchu a intronizovali ako Ignáca Michala III. (1783 – 1800). Keďže Michal začal svoju službu v postavení hlavy Sýrskej katolíckej cirkvi po kánonickom zvolení, v roku 1783 ho pápež potvrdil ako „patriarchu Antiochie“. Išlo o titul, ktorý Rím nepriznal ani Andrejovi Achidžanovi, ani Petrovi Šahbaddinovi, a preto Michal nebol považovaný za ich nástupcu. Z pohľadu Ríma starobylá protichalcedónska západosýrska cirkev obnovila eucharistické spoločenstvo s Katolíckou cirkvou.

Nanešťastie pre Michala a jeho stúpencov sultán nepotvrdil jeho zvolenie za patriarchu. Dvaja biskupi, ktorí sa nepripojili ku Katolíckej cirkvi, vysvätili ďalších štyroch biskupov a zvolili nového patriarchu: mardinského biskupa Matúša (Matta). On získal potvrdenie od sultána. Moci zbavený Michal sa uchýlil do Libanonu a celá jeho služba sa vyznačovala exilom a väzením. Keď Michal pobýval v Šarfehu medzi libanonskými vrchmi, ochraňovaný Maronitskou cirkvou, začala sa neprerušená postupnosť sýrskych katolíckych patriarchov.  Po dvoch rokoch od jeho smrti na patriarchálny stolec nastúpil Ignác Michal IV. Daher (1802 – 1810) a následne Ignác Šimon Hindi (1811 – 1818).

Sýrsky katolícky millet

Po krátkom medzivládí sa Peter Džarweh, synovec Michala Džarweha, stal patriarchom s menom Ignác Peter (182 – 1851). Zápasy medzi sýrskou jakobitskou a sýrskou katolíckou utíchli. V nasledujúcich rokoch sa politická situácia vyvíjala priaznivejšie pre katolíkov. Osmanskú ríšu porazili najskôr Gréci s pomocou Francúzov (1827) a potom znovu Rusi (1828 – 1829). V roku 1830 Katolícka cirkev a Vysoká porta začali rokovania, ktoré viedli k právnemu uznaniu katolíkov v Osmanskej ríši. V rovnakom roku bola Sýrska katolícka cirkev oficiálne uznaná osmanskou vládou za samostatný millet. Prvý raz bolo uznané aj rozdelenie západosýrskej národnosti s dvomi odlišnými hierarchiami. V roku 1831 sa patriarcha Ignác Peter Džarweh vrátil do Aleppa a tam si vybudoval svoju rezidenciu.

Po roku 1830, za vlády pápeža Gregora XVI., ktorý predtým v mene pápeža Pia VIII. viedol rokovania s osmanskou vládou, bola obnovená misionárska činnosť na Blízkom východe. O dvadsať rokov neskôr sýrsky katolícky patriarcha presťahoval svoju rezidenciu do Mardinu, kde jeho nástupcovia zostali až do prvej svetovej vojny. Presťahovanie potvrdila Posvätná kongregácia de Propaganda Fide 22. marca 1852.

Od konca 19. storočia dodnes

Na konci 19. storočia – presnejšie v rokoch 1895 a 1896 – a potom počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918) prežívali sýrski katolíci v Anatólii rovnaký osud ako ich arménski bratia; museli znášať prenasledovania a masakry rukami Turkov a Kurdov, veľmi trpeli v dôsledku devastácií spôsobených konfliktom a stratili takmer všetok majetok a chrámy v regiónoch okolo Mardinu, Antiochie (Antakya) a Alexandretty (Iskenderun). Pri príležitosti 100. výročia násilnej smrti bol blahorečený Boží služobník Flavián Michal Melki (1858-1915), sýrsky katolícky biskup v Džézireh (v terajšom Turecku), zavraždený z nenávisti voči viere 29. augusta 1915.  

V tom čase Sýrsku katolícku cirkev pevne viedol patriarcha Mar Ignác Efrém Rahmani (1898 – 1929), jeden z najvýznamnejších sýrskych učencov v 20. storočí, ktorého po absolvovaní formácie v Ríme v roku 1894 vymenovali za aleppského arcibiskupa. V tomto ťažkom období Rahmani prejavil mimoriadne pastoračné schopnosti: zriaďoval školy a sirotince a založil v Darún-Harissa Rád sestier svätého Efréma (1901); v Jeruzaleme so súhlasom pápeža Leva XIII. zriadil Sýrsky katolícky seminár (1903). V roku 1911 z dôvodu ťažkej situácie v Mardine presťahoval patriarchálny stolec do Mosulu. V roku 1920, v dôsledku odchodu Francúzov z Kilíkie a Urfy (Edessa), sýrski katolícki kresťania masovo emigrovali z regiónov okolo Urfy, Mardinu a Šarfehu do Sýrie, Iraku a Libanonu. Patriarcha Ignác Efrém Rahmani nasledoval tento exodus a opäť presťahoval svoje patriarchálne sídlo, tentoraz do Bejrútu, kde je dodnes.

Rahmaniho nástupcom sa stal bývalý aleppský arcibiskup Mar Ignác Gabriel I. Tappúni, ktorý zostal v patriarchálnom úrade prinajmenšom štyri desaťročia (1929 – 1965). V roku 1935 ho ako prvého sýrskeho katolíka kreovali na kardinála. Tappúni dopomohol znovuzrodeniu Sýrskej katolíckej cirkvi po prvej svetovej vojne, previedol túto cirkev cez druhú svetovú vojnu a následnú zamotanú politickú situáciu na Blízkom východe. Kardinál Tappúni venoval všetku svoju energiu konsolidácii Sýrskej katolíckej cirkvi, ktorá bola rozptýlená po celom Blízkom východe; Tappúni sa vyhýbal koncentrácii na lokálne politiky, otvoril rozsiahly program výstavby chrámov a farských budov. V roku 1932 dokončil v Bejrúte novú patriarchálnu katedrálu a založil seminár v Šarfehu, kam sa v roku 1948 presťahovali všetky fakulty a všetci študenti z Jeruzalemského seminára, ktorý zavreli z dôvodu Palestínskej vojny. V roku 1958 patriarcha Ignác Gabriel I. znovu založil Rád sestier sv. Efréma, ktorý bol zrušený počas prvej svetovej vojny.  

Keď kardinál Tappúni v roku 1968 zomrel, nahradil ho Ignác Anton II. Hajek (1968 – 1998). Hajek po získaní diplomu v šarfehskom seminári pokračoval v teologických štúdiách v Ríme. Aleppským arcibiskupom sa stal v roku 1959. Jeden z jeho hlavných cieľov sa týkal reštrukturalizácie Cirkvi, aby dokázala čeliť novým pastoračným výzvam. Z dôvodu neutíchajúceho arabsko-izraelského konfliktu a vojen na Blízkom východe (libanonská občianska vojna 1975 – 1990, vojna medzi Iránom a Irakom 1980 – 1988, vojna v Zálive 1990 – 1991 a embargo proti Iraku až do roku 2003) veľký počet sýrskych katolíkov zanechal svoju vlasť. Aby mohol pomáhať týmto novým migrantom, patriarcha Anton Hajek vytvoril pastoračné štruktúry v Kanade, vo Venezuele, v Austrálii a USA.

Po tridsiatich rokoch pastoračnej služby patriarcha Hajek rezignoval z dôvodu veku. Nahradil ho Ignác Mojžiš I. Daúd (1998 – 2000), ktorého po absolvovaní kňazskej formácie v Jeruzaleme a Šarfehu vysvätil za kňaza kardinál Tappúni. Následne Daúd študoval cirkevné právo v Ríme. Nový patriarcha zastával predtým funkciu generálneho sekretára patriarchátu a bol káhirským biskupom (1977 – 1994) a neskôr homským arcibiskupom (1994 – 1998). Avšak v roku 2000, len dva mesiace po jeho zvolení za patriarchu, ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za prefekta Kongregácie pre východné cirkvi a za kancelára Pápežského východného inštitútu (2000 – 2007). Z tohto dôvodu musela Sýrska katolícka synoda zvoliť jeho nástupcu. Ignác Mojžiš Daúd bol kreovaný na kardinála v roku 2001. V rovnakom roku zvolili Ignáca Petra VIII. Abdel-Ahada za patriarchu, ktorý Sýrsku katolícku cirkev viedol do roku 2008. Terajšieho patriarchu Ignáca Jozefa III. Júnana (narodeného v roku 1944) zvolili 22. januára 2009 sýrski katolícki biskupi, ktorí sa zišli na synode v Ríme; sýrsky katolícky patriarcha sídli v Bejrúte (Libanon).

Inzercia

Sýrski katolíci celebrujú starobylú antiochijskú liturgiu podľa textov s klasickým písmom (serto) a so západosýrskou výslovnosťou, hoci v súčasnosti čoraz viac používajú arabský jazyk, predovšetkým pri biblických čítaniach. Dnes táto cirkev prežíva drámu občianskej vojny v Sýrii, pričom tento konflikt sa dotýka aj Iraku a od roku 2011 si vyžiadal približne 250-tisíc obetí a viac ako milión zranených. Okrem toho je v súčasnosti prinajmenšom 12 miliónov núdznych v Sýrii a 8 miliónov v Iraku, vyše 7 miliónov vnútorných utečencov v Sýrii a vyše 3 milióny v Iraku. Dobré 4 milióny sa rozutekali po celom území Blízkeho východu, hlavne do Turecka, Jordánska, Libanonu. Svätá stolica sa okrem diplomatickej činnosti aktívne podieľa na pomocných a humanitárnych programoch. Sýrska katolícka cirkev je prítomná nielen v Sýrii a Iraku, ale aj v Turecku, Jordánsku, Libanone, Izraeli, Egypte, v Amerikách, v Austrálii a západnej Európe. Spoločným jazykom je dnes arabčina, hoci sa ešte rozpráva modernou sýrčinou (sureth), hlavne v niektorých mestách a dedinách s kresťanskou väčšinou vo východnej Sýrii a v severnom Iraku, kde sú sýrski katolíci početní.

Formácia kléru

Patriarchálny seminár v Šarfehu v Libanone má v súčasnosti desiatku seminaristov, ktorí absolvujú filozoficko-teologický cyklus na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity Svätého Ducha v Kasliku.

Po absolvovaní základného teologického štúdia niektorí študenti, či už kňazi, alebo seminaristi, sú vysielaní do Ríma, bývajú v Kolégiu svätého Efréma alebo v Pápežskom maronitskom kolégiu, pričom absolvujú štúdium na Pápežskom východnom inštitúte alebo na iných rímskych školách podľa potrieb príslušných sýrskych katolíckych eparchií.  

Rehoľný život

Monastier svätého Mojžiša Habešského v Nebeku Mar Mússa al-Habaši

Deir Mar Mússa al-Habaši je starobylý komplex, ktorý bol predtým sýrskym pravoslávnym monastierom. Obnovil ho jezuita Paolo Dall’Oglio v roku 1984. Dnes tento monastier spadá do jurisdikcie sýrskeho katolíckeho arcibiskupa Homsu, Hamy a Nebeku. Až do vypuknutia sýrskeho konfliktu prijímal až 30-tisíc hostí ročne. V skalách okolo monastiera je niekoľko pustovní. Paolo Dall’Oglio (o ktorom niet nijakých správ odo dňa jeho zavlečenia 29. júla 2013) založil malú komunitu, tvorenú mladými rehoľníkmi a rehoľnicami, ktorá vedie život modlitby a práce na poliach v regióne okolo Nebeku v Sýrii.

Kongregácia sestier sv. Efréma, dcér Matky Milosrdenstva

Ide o malú kongregáciu, ktorá má 12 sestier a 15 noviciek. Hlavný konvent sa nachádza v Libanone v Darún-Harissa, ale rehoľné domy majú aj v eparchiách Homs a Hassaké v Sýrii.

Rád mníchov sv. Efréma Našej Panej Pôrodu

Je to malá a nedávno založená komunita mladých mníchov, ktorá obýva časť šarfehského konventu v Libanone.

Odporúčame