Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
07. október 2020

Provinciál saleziánov

Zostať verným Bohu niekedy znamená aj opustiť rehoľu

Rozhovor s novým provinciálom Saleziánov dona Bosca na Slovensku Petrom Timkom o tom, či je jeho rehoľa v kríze.

Zostať verným Bohu niekedy znamená aj opustiť rehoľu
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s novým provinciálom Saleziánov dona Bosca na Slovensku Petrom Timkom o tom, či je jeho rehoľa v kríze.

Kedy ste sa zoznámili so saleziánmi?

Počas štúdia na strednej škole v Prešove ma jeden kamarát zoznámil s ujom Tónom, ktorý ma pozval na pešiu púť do Levoče. Počas nej som sa spoznal s ďalšími mladými ľuďmi, ktorí mi boli veľmi sympatickí, spolu sme sa modlili, spievali, rozprávali o viere. Po púti sme sa ďalej stretávali v byte uja Tóna, po nejakom čase sme absolvovali tajné duchovné cvičenia. Až po vyše roku, krátko pred pádom komunizmu, som zistil, že chodím k tajným saleziánom.

A kto sa skrýval za menom ujo Tóno?

Bol to don Anton Červeň, svoju identitu nám odhalil až po zmene režimu.

Jednou z hlavných chariziem saleziánov je formácia mladých. Keď sa človek pozrie na vás životopis, tak si všimne, že vašou osobnou životnou misiou až doteraz bola formácia samotných mladých saleziánov. Počas pastoračného ročníka, tirocínia, ste pôsobili v noviciáte v Poprade-Veľkej, potom vás vtedajší provinciál, nedávno zosnulý don Štefan Turanský, poslal do Ríma študovať teológiu zasväteného života, aby ste po návrate mohli pracovať ako magister novicov. Túto úlohu ste vykonávali až do konca leta, kedy ste prevzali úrad provinciála. Ako by ste porovnali mladých, ktorí vstupovali do rehole v 90. rokoch a v súčasnosti?  

Najprv je potrebné zdôrazniť, že počas tirocínia som pôsobil len ako asistent magistra novicov, to znamená, že dianie som pozoroval skôr zvonka. Až neskôr ako magister novicov som mohol viac vstúpiť aj do ich vnútra, duchovne ich sprevádzať k prvým sľubom.

Prvý rozdiel medzi generáciou v 90. rokoch a tou po roku 2010 je kvantitatívny. Kým vtedy sme mali ročne okolo pätnásť novicov, v posledných rokoch to boli len traja-štyria. No z tých pätnástich sú dodnes saleziánmi možno piati, ostatní poodchádzali pred večnými sľubmi, ale aj po nich.

Druhý rozdiel vidím v tom, že kým v 90. rokoch prichádzali nádejní rehoľníci z prevažne funkčných rodín, ktoré im poskytovali podporu a ochranu, aspoň navonok to tak vyzeralo, dnes prichádzajú z rodinného prostredia poznačeného mnohými bolesťami, rozvodmi... Samozrejme, silno sú ovplyvnení aj internetom a sociálnymi sieťami.

Na druhej strane, to, čo obe tieto generácie spája a čo sa nemení, je veľká úprimnosť, ale zároveň krehkosť mladých ľudí.    

Čo chápete pod tou krehkosťou?

Myslím najmä na citovú krehkosť. Mladí sú dnes vystavení veľkému množstvu podnetov, sú schopní veľmi otvorene hovoriť o svojich citoch, ale nevedia s nimi dobre pracovať, strácajú sa vo svojom vnútornom svete. Pritom ja sám ešte patrím ku generácii, ktorá bola vedená k tomu, že duchovný život i samotné rehoľné povolanie sú vecou rozumu a vôle, city a emócie boli považované za rušivý element.

Keď sa dnes na to spätne pozerám, tak som presvedčený, že za mnohými odchodmi z rehole bolo práve potláčanie a nezvládnutie citového sveta. Preto som sa ako magister novicov snažil viac pracovať aj s týmito skutočnosťami. Samozrejme, tým, že som už nemal na starosti pätnástich novicov, ale troch-štyroch, dalo sa s nimi osobnejšie pracovať.

Zmenila sa ich štruktúra aj z vekového hľadiska?

Určite. Kým dnes sú to neraz tridsiatnici, v 90. rokoch k nám prichádzali chlapci prevažne hneď po strednej škole. Sám som do noviciátu vstupoval ako 19-ročný. Ale priznám sa, neskôr som sa mal na pozore, keď k nám prišiel takýto mladý uchádzač, pre mňa to bol ešte nerozbalený človek. Vzhľadom na súčasnú dobu považujem za ideálne, keď má záujemca o rehoľný život aspoň 23 rokov. Už čímsi prešiel, čosi zažil, no stále sa s ním dá pracovať. Po tridsiatke už býva profil osobnosti pomerne uzavretý.     

Nie je noviciát a vlastne aj celá rehoľná formácia akýmsi skleníkom, v ktorom sú vytvorené príliš ideálne podmienky pre život, no potom, keď sa rehoľník dostane do tvrdej reality, je neraz zaskočený a ťažko to zvláda?

Musíme rozlišovať medzi ľudskou a rehoľnou zrelosťou. Aj keď k nám prichádza dospelý muž, ktorý už má za sebou vysokú školu alebo pracovné skúsenosti, z hľadiska rehoľného života je to stále batoľa, ktoré sa musí naučiť prvé kroky. A k tomu potrebuje sprevádzanie niekoho skúsenejšieho.

Keď rastlinka v skleníku, kde má dostatok vlahy a tepla, podrastie a spevnie, tak ju môžeme presadiť vonku. A medzičasom dokážeme spoznať aj to, či nám vyrástla paprika, uhorka alebo paradajka. To znamená, po roku v rehoľnom skleníku vieme novicovi povedať, že je salezián ako vyšitý a môže pristúpiť k prvým sľubom alebo mu vieme odporučiť inú rehoľu, prípadne prestup do diecézneho seminára, alebo mu na rovinu povieme, že všetko nasvedčuje tomu, že jeho cestou je manželský život. 

O tomto ste rozhodovali vy ako magister novicov?

Tým, kto prijíma do noviciátu a neskôr dáva súhlas aj k rehoľným sľubom, je samotný provinciál. Keďže ten má ale množstvo ďalších úloh a povinností, tak jeho predĺženou rukou je práve magister novicov. Ani ten však nerozhoduje sám, ale po konzultáciách s ďalšími ľuďmi. 

Koľko novicov vám za tých jedenásť rokov prešlo cez ruky?

Približne štyridsať.

A koľkým ste odporučili inú životnú cestu?

Asi tretine.

To je pomerne vysoké číslo. Prijali to?

Áno, spomínam si len na jediný prípad, kedy sme sa s dotyčným nerozišli práve najlepšie. Väčšina z nich bola naozaj vďačná, že sme im pomohli nájsť správne životné povolanie, priznali si, že do rehole išli pod tlakom nejakých okolností, napríklad nevydareného vzťahu, a teda že ich vstup do noviciátu bol skôr útekom pred svetom ako slobodným rozhodnutím pre rehoľný život.

Koľko novicov máte v súčasnosti?

Žiaľ, prvýkrát po tridsiatich rokoch nemáme ani jedného.

Čím si to vysvetľujete? Veď saleziánmi sú odchovávané stovky, ak nie tisícky mladých ľudí.

Saleziáni majú v Európe len štyri noviciáty – dva v Taliansku, jeden v Poľsku a jeden na Slovensku. V poslednom období sme vnímali, že v okolitých provinciách klesá záujem o rehoľné povolanie. Aj my sami sme mali nižšie počty, a preto sme boli radi, že predsa len stále niekoho v noviciáte máme. Nielen Slovákov, ale prichádzali k nám aj Česi, Ukrajinci či Bielorusi.

Keď sme nedávno mali stretnutie formátorov v Mníchove, prišiel za mnou jeden nemecký spolubrat, ktorý pozná Slovensko, a vravel mi: „Peter, my Nemci nemáme mladých, takže nemáme ani povolania. Ale povedz mi, ako to, že nové povolania nemáte ani vy, keď sám som mohol vidieť, koľko mladých k vám prichádza.“

Čo ste mu odpovedali? 

Že má pravdu a my, slovenskí saleziáni, sa musíme nad sebou zamyslieť. Do služby provinciála som vstúpil s tým, že toto je jedna z najdôležitejších vecí, nad ktorými musíme uvažovať.

Áno, treba skromne priznať, že tým, kto povoláva, je Boh. Ale my rehoľníci sme pôdou. Som presvedčený, že mnohí mladí majú v sebe ukryté duchovné povolanie, ale keď vyrastajú v suchom, sterilnom prostredí, nič z neho nevyklíči. Nemôžeme sa len vyhovárať na to, že doba je zlá. Musíme si priznať, že chyba je aj v nás, že tu niečo nefunguje, keď svojím štýlom života nedokážeme v mladých vyvolať túžbu po takomto živote.

Ako magister novicov ste svojich zverencov nielen duchovne sprevádzali, ale museli ste aj duchovne rozlišovať, kto z nich je povolaný stať sa saleziánom a kto nie. Pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate o povolaní k svätosti v súčasnom svete zdôrazňuje, že každý kresťan sa musí učiť rozhodovať v súlade s Božou vôľou nielen pri veľkých životných rozhodnutiach, ale takisto v bežných okamihoch dňa. Aké sú vaše odporúčania v tejto oblasti?     

Aby sa človek vedel správne rozhodovať v každodennom živote, musí mať ujasnený základný postoj: chcem žiť tak, aby som si v každej chvíli dňa, v každom svojom skutku, slove a myšlienke, bol vedomý Božej prítomnosti? Naučiť sa to dá len tak, že si vždy večer urobím dobré spytovanie svedomia. Nielen v takom tom moralistickom duchu, že aké hriechy som počas dňa spáchal. Ale prejsť si jednotlivé okamihy dňa, svoje stretnutia s ľuďmi, myšlienky, emócie a jasne si pomenovať, čo z toho ma k Bohu priblížilo a kde som naopak zlyhal a od Boha sa vzdialil. Alebo ináč povedané, kedy som sa správal ako syn a kedy som svojho Otca zaprel a zradil.       

Môžu nastať aj také situácie, že človek si uvedomí, že to, o čom si myslel, že je to Božia vôľa, v skutočnosti Božou vôľou nebolo, že to zle čítal?

Samozrejme, ale aj to je súčasť nášho kráčania za Bohom. Nikto to nemá stopercentne vo vrecku, dôležité je vedieť sa z toho do budúcna poučiť.

Nakoľko je dôležité nechať sa pri napredovaní k Bohu sprevádzať duchovným vodcom?  

Inzercia

Popri rozpoznávaní Božej vôle v modlitbe, vo Svätom písme a pri spytovaní svedomia môže byť veľkou pomocou aj dobrý duchovný vodca alebo možno ešte lepšie je povedať duchovný sprievodca. Už len tým, že v rozhovore s ním človek verbalizuje svoje duchovné prežívanie, tak si sám dokáže mnoho vecí uvedomiť, rozlíšiť, prečistiť... A k tomu vám vie duchovný sprievodca poskytnúť svoj názor, akési zrkadlo, pohľad zvonka. 

Rozprávali sme sa o nedostatku povolaní, no saleziánov trápi aj vysoký počet odchodov z rehole. Je to záležitosť posledných rokov alebo ide o dlhodobejší trend?

Musíme sa vrátiť do 90. rokov, keď sme zažili „vokacionálne cunami“, na ktoré sme neboli pripravení. Boli sme natoľko nadšení z veľkého množstva záujemcov o život v saleziánskej reholi, že sme akosi prehliadali to, že po totalite máme nedostatok formátorov, ktorí by boli na túto úlohu jednak dobre pripravení a jednak mali dostatok času a sily dôkladne sa venovať naraz 15 – 20 novicom. 

Osobne som sprevádzal niekoľkých spolubratov z tých čias pri odchode z rehole, mali už okolo štyridsiatky aj viac, a nachádzali sme v minulosti veci, ktoré ostali nedoriešené, oni ich roky tlačili pred sebou až prišli do bodu, keď si povedali, že takto už ďalej nevládzu. 

Rozumieme tomu správne, že tak, ako ste novicov sprevádzali pri vstupe do rehole, neskôr ste niektorých sprevádzali aj pri odchode z nej?

Áno, sprevádzal som spolubratov v čase krízy povolania, ktorá v niektorých prípadoch vyvrcholila odchodom z rehole a z kňazstva.

Snažili ste sa ich presvedčiť, aby ostali?

Nie za každú cenu. Snažili sme sa spoločne rozlíšiť, ktorá cesta je tou, ktorá ho povedie k Pánu Bohu. A pri tomto skúmaní sme neraz zistili, že možno už kdesi pred dvadsiatimi rokmi sa vydal po ceste, ktorá ho od Boha postupne vzďaľovala. V niektorých prípadoch sa to dalo zachrániť a dotyčný v reholi ostal. V iných prípadoch dospel k rozhodnutiu, že správnym rozhodnutím je odchod.

Mnohí sa na odídencov z kňazstva pozerajú ako na zradcov. Vy naznačujete, že aj takýto odchod môže byť rozhodnutím sa pre Boha?

Sú bratia, ktorí nemali odísť a odišli. A sú aj takí, ktorí urobili dobre, že odišli. Najdôležitejšie je v takýchto situáciách neostať sám, nekonať unáhlene, ale nechať sa niekým sprevádzať, nechať opadnúť emócie a až tak sa rozhodnúť. Hovoriť paušálne o tých, ktorí nakoniec odišli, že zradili, je nesprávne. Svoj diel zodpovednosti nesie aj samotná rehoľa.

Koľkých spolubratov ste už v takýchto chvíľach sprevádzali?

Piatich alebo šiestich.

Český kňaz Štěpán Smolen v knihe Buď, kde si tvrdí, že nie je až tak dôležité, čo si človek vyberie, ale aby vytrval...

...áno, ale vytrval v čom? On to aj vysvetľuje – aby vytrval vo vernosti Bohu. A niekedy zostať verným Bohu môže znamenať aj opustiť rehoľu. Lebo niektorí do nej prichádzajú práve preto, aby sa pred Bohom ukryli a úspešne sa im to môže dariť aj dlhé roky. Nie každé duchovné povolanie je autentické a nie vždy sa to dá včas rozlíšiť.   

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že máte problém, že tých odchodov je akosi priveľa?

Niekedy pred pätnástimi rokmi, keď v priebehu jedného roka odišlo asi pätnásť spolubratov. Bol to šok. A hoci každý rok čelíme nejakým odchodom, stále sa s tým nevieme vyrovnať. Napokon, na čosi také sa ani nedá zvyknúť. Od roku 1990 prešlo naším noviciátom asi tristo ľudí, v reholi je dnes asi polovica.

Samozrejme, iné je, keď niekto odíde pred večnými sľubmi a iné, keď odíde po pätnástich rokoch kňazskej služby. Poznačí to aj ostatných, povedia si: „Veď tento brat bol pre mňa vzorom, a on odchádza?“ Rehoľné povolanie síce nie je postavené na druhých ľuďoch, ale prirodzene to pôsobí zneisťujúco, akoby vám začali praskať múry v dome. Určite sa nemôžeme tváriť, že je všetko v poriadku.  

Niekto si môže povedať, že saleziáni pracujú s mladými, a tak nečudo, že niektorí sa zaľúbia a odídu. Vy však vravíte, že odchádzajú aj dlhoroční rehoľníci. Môže to byť aj dôsledok vyhorenia?

Za každým odchodom je nejaké zanedbanie. Áno, keď je niekto ponorený len do najrôznejších aktivít a neostáva mu čas na modlitbu a oddych, môže vyhorieť. Kto sa o svoje povolanie nestará, môže ho stratiť. Keď sa vrátim k tomu porovnaniu s rastlinkou v skleníku, tak kým v noviciáte ťa polievajú iní, neskôr sa musíš o seba vedieť s Božou pomocou postarať aj sám.

Udržiavate kontakt s tými, ktorí odišli, sprevádzate ich aj v novej etape života?

Systematicky nie, ale prakticky vďaka rôznym priateľským vzťahom áno. Osobne ma teší, že časť z nich sa k nám naďalej hlási, naďalej sú aktívni ako saleziánski spolupracovníci. Sú to väčšinou práve tí, ktorí v pokoji rozlíšili, že majú kráčať inou cestou. Ale sú, samozrejme, aj takí, ktorí odišli nahnevaní, zranení a pretrhali všetky zväzky s nami.

Pred desiatimi-pätnástimi rokmi bolo saleziánov cítiť v mnohých oblastiach cirkevného života. Popri oratóriách, zahraničných misiách a niektorých farnostiach ste spravovali aj cirkevné gymnázium a národnú baziliku v Šaštíne, boli ste vo vlastníckej štruktúre televízie Lux, vydávali ste časopisy pre mladých... V posledných rokoch ste však z týchto projektov vycúvali, prečo?

Súvisí to s tým, o čom sme sa rozprávali aj doteraz. K našej charizme patrí istý dynamizmus, takže keď sa po páde totality otvorili rôzne možnosti, tak sme sa do nich naplno vrhli, postupne si priberali aj ďalšie, pričom sme si neuvedomovali niektoré riziká a úskalia. Postupne sme začali byť z toho všetkého unavení, vyčerpaní, niekde sme sa aj nepríjemne popálili, do toho prišli početné odchody našich spolubratov, takže sme to prestali zvládať aj personálne. Potrebujeme nanovo rozlíšiť a zadefinovať si, čo Pán Boh od nás chce v tomto období.

Ako nový provinciál už asi máte nejakú víziu, čo ďalej?

Pri uvedení do úradu som povedal, že ja osobne nemám žiadnu víziu, ale verím, že ju má Boh a všetci spoločne sme povolaní, aby sme ju spoznali. Nechcem vymýšľať nové veci, do ktorých potom budem tlačiť ostatných bratov, ale chcem im načúvať a spolu s nimi odkrývať Božiu vôľu. Počas septembra som obišiel všetkých našich 24 komunít a snažil som sa veľa počúvať.

Čo ste sa dozvedeli?

V prvom rade ma veľmi povzbudilo, že bratia sa z môjho príchodu k nim tešili. Viete, že predchádzajúci otec provinciál Jozef Ižold, ktorý zomrel na jar, bol dlhodobo chorý. A tak, ako choroba otca zasiahne celú rodinu, tak to bolo aj u nás. Rok sme fungovali v akomsi provizóriu, takže bratia sa tešili, že prichádza nový otec provinciál.

Myslím, že moja úloha je naďalej tá istá, ako keď som bol magister novicov. Duchovne sprevádzať ostatných spolubratov v komunitách, rozprávať sa s nimi, lebo tým, že veci verbalizujú, nanovo nad nimi uvažujú a tak môžu nachádzať nové cesty a riešenia. Nie som majster sveta, ktorý vie určiť, čo majú robiť bratia v Humennom, Námestove či v Novej Dubnici. Najlepšie to vedia oni sami, ja im môžem byť v tom len nápomocný.

A takisto chcem viesť intenzívny dialóg s našimi laickými spolupracovníkmi. Nielen pápež František, ale aj náš hlavný predstavený nám neustále zdôrazňuje, aby sme neboli klerikálni.

Niektorí vám práveže vyčítajú, že ste až príliš sekulárni...

Áno, že len hráme futbal, púšťame šarkany a oslavujeme dona Bosca (smiech). Uvedomujem si, že nakoľko sme aktívna rehoľa, sme vystavení nebezpečenstvu povrchnosti. Keď zomrel don Ižold a don Turanský, tak som spolubratom vravel, že sa cítim ako starozákonný Gedeon, ktorému Pán redukoval vojsko, aby sa musel viac spoliehať na svojho Boha. Tak aj my saleziáni teraz prechádzame obdobím prehlbovania dôvery v Božiu pomoc, ako aj prehlbovania svojho duchovného života, aby sme dokázali cirkvi ešte lepšie slúžiť. Len manažérsky prístup nestačí, musí to mať ducha. A nie len ducha nadšenia, ale v prvom rade Božieho ducha.

Sú saleziáni na Slovensku v kríze?

Ak to slovo nevnímame v čisto negatívnom význame, ale berieme ho ako pomenovanie príležitosti k rastu, tak by som sa slovu kríza vôbec nebránil.  

Počas vášho funkčného obdobia, v roku 2024, si budete pripomínať 100. výročie príchodu saleziánov na Slovensko. Kde by ste o štyri roky chceli vidieť svoju rehoľu?

Spomínal som, že do úradu provinciála som nevstupoval so žiadnymi veľkými víziami. Chcel by som len to, aby každý salezián na Slovensku bol znakom a nositeľom Božej lásky pre mladých, najmä najchudobnejších.

Keď som bol mladší, obdivoval som dona Bosca pre všetky tie diela, ktoré urobil. No čím som starší, tým viac si uvedomujem, že don Bosco dokázal ešte omnoho viac z duchovného hľadiska. Naším hlavným cieľom nemôžu byť projekty a aktivity, ale spása duší.

Kto je Peter Timko

Narodil sa v roku 1973, pochádza z obce Sedlice neďaleko Prešova. Po strednej škole vstúpil do saleziánskeho noviciátu, prvé rehoľné sľuby zložil v roku 1993 v Poprade. Za kňaza bol vysvätený v roku 2001 v Žiline. Pôsobil v saleziánskych dielach v Námestove a v ponoviciáte v Žiline. Na štúdiách v Ríme sa špecializoval na teológiu zasväteného života. V rokoch 2009 – 2020 pôsobil ako magister novicov v Poprade-Veľkej. Za provinciála Saleziánov dona Bosca na Slovensku ho koncom roka 2019 vymenoval hlavný predstavený rehole Ángel Fernández Artime, úradu sa ujal 1. septembra 2020.

Foto – Pavol Rábara

Odporúčame

)