Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku pripravil seriál o reholiach. Od jesene 2018 môžete u nás čítať reportáže alebo rozhovory o zaujímavých mužských aj ženských reholiach pôsobiacich na Slovensku. 


Prečo Svätú zem, kde pôsobíte už niekoľko rokov, spravujú práve františkáni?

Nadväzujeme na misiu nášho zakladateľa, svätého otca Františka, ktorý presne pred 800 rokmi zavítal do Svätej zeme. Nedostal sa síce až do Jeruzalema, ale navštívil Akko a Damietu. Počas piatej križiackej výpravy, do ktorej sa nezapojil zbraňou, ale slovom, sa stretol aj s egyptským sultánom Melek-el-Kamilom, synovcom Saladina Veľkého. Františkovo svedectvo ho oslovilo natoľko, že jeho bratom povolil usadiť sa v Jeruzaleme, kde neskôr zriadili Kustódiu Svätej zeme. Pápež Klement VI. v roku 1342 vydal bulu, ktorou oficiálne potvrdil našu misiu na týchto miestach.

Uplynulé storočia dokazujú, že sme sa osvedčili, vždy sme sa vedeli dohodnúť s oboma stranami, tak s moslimami, ako aj so židmi. Tejto misii dialógu sa snažíme byť verní aj dnes.

Vo Svätej zemi ste teda prítomní nepretržite 800 rokov?

V podstate áno. Keď v roku 1291 moslimovia vytlačili križiakov spolu s ostatnými rehoľnými rádmi cez Maltu až do Európy, naši bratia ostali na Cypre, odkiaľ mali ako jediní povolenie od sultána prichádzať do Svätej zeme. S úsmevom, ale aj s istou hrdosťou hovorím, že kým iní chodia do Svätej zeme na návštevu, my sme tu doma. Aj keď naším kláštorom je celý svet. Takže ak chce niekto spoznať svet, mal by vstúpiť do kláštora (smiech).

Ľudia sa na to väčšinou pozerajú presne naopak a vstup do kláštora vnímajú ako zrieknutie sa sveta...

Takýto bol koncept monasticizmu – odísť, utiecť zo sveta. Lenže my františkáni sme prvým evanjelizačným rehoľným rádom, František chcel byť mníchom uprostred ľudí. No aj keď žijeme vo svete, nechceme byť svetskí.

Spomenuli ste termín Kustódia Svätej zeme, môžete ho bližšie vysvetliť?

Kustódia je františkánska územná jednotka, ktorá pôvodne vznikla s cieľom chrániť kresťanské miesta vo Svätej zemi. V taliančine sloveso custodire znamená chrániť, opatrovať, uchovávať. Napríklad svätého Jozefa označujeme za kustóda Pána Ježiša a Svätej rodiny.

Kustódom Svätej zeme, a teda hlavou našej kustódie, je od roku 2016 Francesco Patton. Dovtedy túto pozíciu zastával Pierbattista Pizzaballa, ktorý sa v spomenutom roku stal arcibiskupom a apoštolským administrátorom Jeruzalema.

Aké poslanie má kustódia v súčasnosti?

Postupne sa jej činnosť rozširovala do sociálnej či vzdelávacej oblasti, takže popri starostlivosti o budovy a prijímaní pútnikov sme sa stále viac starali aj o miestnych kresťanov. Naše školy majú veľmi dobrú povesť, takže svoje deti do nich dávajú aj moslimovia.

V samotnom Jeruzaleme a blízkom okolí máme sedem komunít. Ďalej máme kláštory v Betleheme, Nazarete, Jerichu a na ďalších miestach. Spolu nás tam žije asi 300 bratov. Ale pod kustódiu spadajú aj komunity v Sýrii, Libanone, Jordánsku, Rodose a Cypre. Obraz o dianí v Sýrii si tak nepotrebujem robiť cez médiá, ale popýtam sa našich bratov, ktorí sa tam narodili alebo tam pôsobia.

A čo vám hovoria?

Z dôvodu diskrétnosti a pre dobro ľudí nám zverených nechcem komentovať politické dianie na Blízkom východe. Poviem len toľko, že pre miestnych znamenáme naozaj veľa, sme pre nich záštitou a útechou. Oni vedia, že františkáni sú tu len a len pre ľudí a nemajú žiadne postranné úmysly a záujmy.

Kustód Svätej zeme: Počet pútnikov stúpol dvojnásobne

Z 2,2 milióna kresťanov, ktorí žili pred vojnou v Sýrii, ostalo v krajine asi 700-tisíc. „Je pravda, že teraz sa niektoré rodiny vracajú, no pravdou je, že rodiny aj naďalej opúšťajú krajinu,“ povedal v rozhovore pre Vatican News kustód Svätej zeme Francesco Patton. Sýria bola pritom krajinou, kde boli kresťania najviac akceptovaní a integrovaní.

Veľký počet sýrskych a irackých utečencov žije najmä v Jordánsku (približne dva milióny), Libanone a Turecku. „Tam sú dokonca na ostrove Rodos, ktorý je tak trochu ako Lampedúza – prístavným bodom. Odtiaľ smerujú  do iných miest,“ vysvetľuje 55-ročný františkán, ktorý na čele Kustódie Svätej zeme stojí od roku 2016.

„Situácia utečencov je skutočne drámou – čo to znamená žiť ako utečenec, si človek uvedomí jedine vtedy, keď to vidí osobne. Znamená to byť totálne vykoreneným a znamená to nemať možnosť práce, nemať istoty do budúcnosti pre seba a pre vlastnú rodinu, v mnohých prípadoch to znamená nemať napríklad možnosť posielať deti pravidelne do školy. Utečenec akoby žil v akomsi vákuu, kde nevie, koľko bude ešte musieť odolávať a dúfať.“

Pozitívnou správou podľa Francesca Pattona je, že počas uplynulých troch rokov stúpol počet pútnikov do Svätej zeme takmer dvojnásobne. „To je veľkým dobrodením pre miestne kresťanské obyvateľstvo, ktoré vidí, že kresťania z celého sveta prichádzajú do tejto zeme, z ktorej sú kresťania často pokúšaní odísť. Je to aj prínos ekonomický, pretože mnohí kresťania pracujú práve v oblasti poskytovania pohostinnosti pútnikom,“ uzatvára františkánsky páter.

Zdroj: Vatican News


Čo najviac prekvapuje ľudí, ktorí prvýkrát zavítajú do Svätej zeme?

Pristáť na letisku Bena Guriona v Tel Avive je ako ocitnúť sa na inej planéte. Na malom kúsku zeme máte takmer všetko – z prírodného, historického, kultúrneho aj náboženského hľadiska.

Izrael má síce západné demokratické štruktúry, ale obyvatelia majú blízkovýchodnú mentalitu, ktorá je západnému človeku v mnohom cudzia. Ilustrujem to na jednom pozitívnom príklade – tunajšia spoločnosť je orientovaná na rodinu. A je jedno, či ide o Arabov alebo o Židov. Majú veľa detí, ale starajú sa aj o staršiu generáciu, majú silno vyvinutý cit pre spoločné rodinné prežívanie.

S tým je akosi späté aj prežívanie svojej identity – či už náboženskej, alebo národnostnej. Človek tu musí k niekomu patriť, aby prežil, aby sa mal o koho oprieť.

Neznamená to na druhej strane vytváranie bariér voči druhým, vymedzovanie sa voči inakosti?

Áno, cítiť to najmä v Jeruzaleme, ktorý je rozdeleným mestom, architektonicky aj mentálne, akoby existovalo viacero Jeruzalemov. My sa však držíme slov pátra Pizzaballu, ktorý počas vianočnej omše pred dvoma rokmi prirovnal Jeruzalem k matke, ktorá miluje všetky svoje deti. Ak niektoré budú chýbať, nebude šťastnou ona ani ony.

Osobne som presvedčený, že prijatie a pochopenie vlastnej identity, toho, kam patrím, mi môže pomôcť pochopiť a prijať aj identitu tých druhých, tešiť sa z pestrosti a tak spoločne kráčať po jednej ceste.

„Človek, ktorý vstúpi do Jeruzalema, cíti pozvanie prekročiť prah materiálneho, vstúpiť do posvätna a vracať sa tu znova a znova, pretože toto mesto sa nedá pochopiť hneď na prvýkrát.“ Zdieľať

Jadrom všetkých monoteistických náboženstiev je láska k Bohu a blížnemu, konanie dobra a vyhýbanie sa zlu. Prečo potom ich vyznávači v mnohom nedokážu nájsť spoločnú reč? Kritici náboženstva dokonca vyhlasujú, že práve ono je hlavnou príčinou rozdelenia a nepokojov.

Možno to vyznie paradoxne, ale tak, ako som hovoril o Jeruzaleme ako o rozdelenom meste, možno o ňom hovoriť aj ako o svätom meste, ktoré nepatrí ľuďom, ale Bohu. Človek, ktorý vstúpi do Jeruzalema, cíti pozvanie prekročiť prah materiálneho, vstúpiť do posvätna a vracať sa tu znova a znova, pretože toto mesto sa nedá pochopiť hneď na prvýkrát. Niektorí to nazývajú jeruzalemský syndróm.

Ale hoci je to mesto sväté, žijú v ňom hriešni ľudia. A práve hriech je dôvodom vzájomného rozdelenia, hriešny človek je rozdelený aj vnútorne. Hriech je hlavnou príčinou rozdelenia a nepokojov, nie viera v Boha.

Vravieť o jednom mieste, že je zároveň sväté aj rozdelené, je naozaj zvláštne...

Veď práve, no niektoré veci sú ľudskou logikou len ťažko pochopiteľné. Nevieme, ako to Boh celé vymyslí, ale veríme biblickému prísľubu nebeského Jeruzalema ako miesta spásy, na ktorom sa zídu všetky národy a všetci ľudia.

Jeruzalem bol vždy magnetom, ktorý priťahoval všetko a všetkých, akési srdce duchovného vesmíru, kde to žilo, bublalo... Žiadne iné mesto na svete nebolo toľkokrát obliehané, dobývané, pustošené... No napriek tomu vždy vstalo z popola, stále v ňom žijú ľudia, ktorí sa modlia, a z celého sveta prichádzajú ďalší a ďalší, ktorí sa ho chcú dotknúť. Je to zázrak, v ktorom ja osobne vidím Božiu réžiu.

V minulosti museli pútnici stráviť na cestách aj niekoľko mesiacov, kým dorazili do Svätej zeme. Dnes je to niekoľko hodín komfortného, neraz až luxusného cestovania. Stále možno o týchto ľuďoch hovoriť ako o pútnikoch?

Myslím, že áno. Dôležité je vnútorné nastavenie človeka, či svoju cestu vníma a prežíva ako púť alebo ako poznávací zájazd. Benedikt XVI. pri otvorení Roku viery v roku 2012 vyjadril myšlienku, že putovanie je v 21. storočí jedným zo spôsobov novej evanjelizácie. Človek spoznáva sám seba, na ceste za posvätným cieľom sa učí obeti, námahe, pokore, pomoci druhým. Postupne sa na veci okolo seba začne pozerať z inej perspektívy, takže na konci putovania je iný, ako bol na začiatku.

Pútnikov, ktorých sprevádzam po Svätej zemi, vždy na začiatku pozývam, aby sa zbavili vlastných predstáv a očakávaní. Napriek tomu sú neraz šokovaní miestami, na ktoré prichádzajú.

Napríklad?

U každého je to čosi iné. Napríklad zistenie, že výstup na horu Tábor, kde sa Ježiš premenil pred očami troch apoštolov, je naozaj výstupom, pri ktorom sa človek unaví a spotí. Iných oslovuje rieka Jordán, kde si v bahnitom potoku obnovujú krstné sľuby. Ďalší sú zasa prekvapení tým, že Golgota a Boží hrob sú súčasťou jedného chrámového komplexu, že obe miesta sú tak blízko seba. Keď sa potom vrátia domov a v kostole počúvajú čítania zo Svätého písma, je to už pre nich úplne iné, zrozumiteľnejšie a autentickejšie.

Pápež Pavol VI. hovoril o Svätej zemi ako o piatom evanjeliu, ktoré ponúka nielen dejiny, ale aj geografiu spásy. Človek, ktorý tu zavíta, kráča v šľapajach patriarchov, prorokov, apoštolov i samotného Ježiša Krista.

Podobnú paralelu vytvoril aj páter Pizzaballa, ktorý označil Svätú zem za ôsmu sviatosť, ktorá je viditeľným znakom neviditeľnej Božej milosti. V Prvom Jánovom liste sa píše, že na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme – Slovo života. Presne tým je aj Svätá zem, kde sa pútnik hmatateľne stretá s Božím slovom a jeho milosťou. Nie sú to len prázdne frázy, mohol by som vydať svedectvo, že je to naozaj tak.

Čo najviac prekvapilo vás, keď ste tu prvýkrát prišli?

Bazilika Božieho hrobu, najsvätejšie miesto kresťanskej viery, ktorá bola neskutočne tmavá a špinavá. Niežeby sa o ňu nestarali, ale prichádzalo do nej toľko ľudí, že ju jednoducho nestíhali poriadne udržiavať. Medzičasom sa to zlepšilo a priestory prešli rozsiahlou rekonštrukciou.

Pred dvoma rokmi ste po bazilike sprevádzali aj vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku.

Viete, keď niekto príde k vám domov, mal by cítiť, že domáci rozumejú jeho reči a prijímajú ho. Páter kustód preto rozhodol, aby slovenského prezidenta sprevádzal práve slovenský františkán.

Ste jediným slovenským františkánom vo Svätej zemi?

Áno, ale žijú tu aj ďalší Slováci, kňazi aj laici. Napríklad na Františkánsky biblický inštitút, kde študujem, prichádza v letnom semestri prednášať biblista Blažej Štrba, v Jeruzaleme študuje aj jezuita Jaroslav Mudroň či kňaz Žilinskej diecézy Peter Olas.

Keď vás tak človek počúva, ako Svätú zem nielen opisujete, ale nad ňou aj uvažujete, má pocit, že sa stala vašou životnou láskou.

(Úsmev.) Alebo, ak by sme to povedali ináč, mojím tretím životným povolaním – popri kňazstve a reholi. Práve na budúci rok uplynie desať rokov od nečakanej smrti nášho spolubrata Petra Jána Záňa, ktorý takisto študoval v Jeruzaleme a sprevádzal po Svätej zemi. Keď si ho Pán povolal, pocítil som zvláštne volanie kráčať po tej istej ceste. Keďže to schválili aj moji predstavení, beriem to nielen ako svoju, ale predovšetkým ako Božiu vôľu.

Zatiaľ sme sa rozprávali len o posledných rokoch vášho života a pôsobenia. Ale zaujímavou bola aj vaša mladosť – pokrstený ste boli až ako 16-ročný. Prečo?

Moji rodičia boli a sú veľmi dobrí ľudia, ktorí mi vštepili správne hodnoty, na ktorých som neskôr mohol stavať, ale nechodili do kostola. K viere som sa dostal až v období dospievania, rovnako ako moja staršia sestra. Spolu sme aj prijali krst v roku 1992.

Čo alebo kto vás pritiahol ku kresťanstvu?

Rozumiem, na čo sa pýtate. Mnoho konvertitov vďačí za dar viery nejakej osobe, ktorá bola duchovným vzorom, alebo nejakej prelomovej životnej udalosti. U mňa to však bol akýsi postupný proces kladenia si otázok a nachádzania odpovedí práve v kresťanstve. Samozrejme, na tejto ceste som stretol viacero príkladných kňazov i laikov, ale nemôžem ukázať prstom na niekoho konkrétneho a povedať, že vďaka nemu sa to stalo alebo vtedy sa to stalo. Fascinovali ma mladí ľudia, ktorí tvorili spoločenstvo viery a od ktorých som sa mohol dozvedieť, kto je Ježiš.

Podobnú odpoveď mi dáte, aj keď sa vás opýtam na rehoľné povolanie?

Tiež ho asi neviem presne ohraničiť. Určite sa však začalo rodiť pri sviatosti birmovania, keďže som si vybral birmovné meno František. Aj keď rád hovorím, že to nie ja som si vybral svätého Františka, ale on si vybral mňa. Na základe odporúčaní som však do kláštora nevstúpil hneď po skončení gymnázia, predsa len, kresťanom som bol iba krátko, ale išiel som najprv na vysokú školu.

„Ja si stretnutia nepotrebujem s nikým dohadovať, lebo aj tak sa stretneme v Jeruzaleme.“ Zdieľať

Tam ste o svojom rehoľnom povolaní nezapochybovali?

Nie. Keďže som študoval na elektrotechnickej fakulte, mohol som sa akurát tak viac utvrdiť v tom, že viera a veda sa vôbec nevylučujú, ako to niektorí tvrdia, ale vstupujú do zaujímavých interakcií. Školiteľ mojej diplomovej práce mi navrhoval, aby som išiel aj na doktorandské štúdium, ale na mňa už čakal kláštor. Pred časom sme sa náhodou stretli v Jeruzaleme, bolo to veľmi príjemné stretnutie. Opäť raz som si povedal, že ja si stretnutia nepotrebujem s nikým dohadovať, lebo aj tak sa stretneme v Jeruzaleme (smiech).

Vaše birmovné meno je František a rehoľné Karol. Otázkou je, ktorý Karol?

Blahoslavený Charles de Foucauld, duchovný zakladateľ Malých bratov Ježišových. Fascinujúca osobnosť dobrodruha a konvertitu, o ktorej by sa dalo veľa rozprávať. Tak ako ja žil niekoľko rokov vo Svätej zemi, v Nazarete, odkiaľ pešo putoval do Jeruzalema.

Váš život vo Svätej zemi stovky ľudí sledujú aj na Instagrame. Myslím, že žiadny slovenský kňaz nemá na tejto sociálnej sieti toľko followerov ako vy.

Nechcem vyznievať prehnane skromne, ale nerobím to kvôli počtom followerov či lajkov. Keď som o Jeruzaleme hovoril ako o mieste stretnutí, ktoré sa aj bez slov ľuďom prihovára svojou posvätnosťou, tak aj Instagram vnímam ako miesto stretnutia, kde sa môžem ľuďom prihovoriť zábermi z týchto miest a nejakou tou biblickou myšlienkou. Určite to však nie je pre mňa nenahraditeľná forma komunikácie. Práve naopak, neraz nevychádzam z údivu, koľko lacného obsahu dokážu ľudia zdieľať a sledovať.

Kto je Karol Miroslav Švarc



Narodil sa v roku 1976 v Martine, krst prijal ako 16-ročný. Po štúdiu na Bilingválnom anglicko-slovenskom gymnáziu v Sučanoch absolvoval Fakultu elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave v odbore jadrová energetika. V roku 2003 vstúpil do Rehole menších bratov – Františkánov. V rokoch 2010 – 2013 študoval základnú teológiu v Jeruzaleme, kde ho za kňaza vysvätil emeritný patriarcha Jeruzalema Fouad Twal. Po trojročnom pôsobení v Hlohovci sa v roku 2016 vrátil do Jeruzalema, kde absolvuje postgraduálne štúdium exegézy Svätého písma na Františkánskom biblickom inštitúte (SBF).


Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo