Slovo kňaza Domov

Cestou do Jeruzalema prechádzal Ježiš mestami a dedinami a učil. Ukázal na bránu, na akúsi tesnú bránu, cez ktorú sa vchádza tam, kde nie je miesto pre zovreté päste a čeľuste a kde ani srdce nie je namrzené. Ukázal na úzke dvere do neba.

Veľmi sa mi páči premýšľať o tom, aké by bolo smiešne, keby nejaké dieťatko začalo ostatným štvorročným ľudským bytostiam v materskej škole veľmi seriózne rozprávať, ako si na svoje živobytie zarába: ako spĺňa podmienky infantokódexu upravujúceho pracovnoprávny pomer medzi ním a jeho rodičmi, ktorí sú z povahy tohto zmluvného vzťahu povinní poskytovať mu stravu a ubytovanie za dobre odvedenú prácu, t. j. za zjedený olovrant a dodržiavanie disciplíny. 

Náš drobec by sa vedel pochváliť, že podľa všetkého pracuje vskutku jedinečne, vychádzajúc pritom zo skutočnosti, že sa mu dostáva aj takých benefitov, akými sú personalizované oblečenie, hračky podľa vlastného výberu a prešívaná prikrývka v postieľke. Ostatné deti by pritom mohli s dlaňou na ústach uznanlivo prikyvovať a obdivovať zamestnanca roka, no celé by to nebolo nič, len komické.

Nijaká vec, ktorú toto dieťa od svojich rodičov dostalo a ešte aj dostane, nie je výsledkom jeho snaženia a nie je to plat za robotu. Dieťa dostane jesť a rodičia ho do suchej postele uložia spať dokonca aj vtedy, keď cez deň bolo čo do nálady morózne, do upratovania hračiek nedvižné a do celkovej spolupráce s rodičmi priečne. 

Je to totiž možno tak, že matka a otec svoje dieťatko neobjímajú a nestarajú sa oň za odmenu. Možno na to majú iný dôvod alebo ešte lepšie: možno žiaden dôvod nemajú a jednoducho žiaden ani nepotrebujú, aby svoje dieťa mali radi.

Možno je to tak, že nie všetky vzťahy sú obchod a nie každý dar je záväzok. Ak už ja to mám v srdci tak, že veľmi rád urobím všetko pre tých, ktorých mám rád, ak je pre mňa radosťou ísť sa potrhať, aby som ich potešil, nakoľko je to v mojich silách; ak rodičia dajú svojmu dieťaťu všetko a majú ho radi už len preto, že je ich, prečo by to malo byť inak u Boha?

Čo ak sa úzke a tesné dvere do kráľovstva otvárajú pre niečo iné, ako je odmena za dobre vykonanú robotu vyplývajúca z pracovnoprávneho pomeru? Možno tie dvere nebude treba vylamovať ani otvárať RFID kartou a možno nebude treba, tlčúc po nich päsťou, kričať, čo všetko som dokázal po ceste k nim. 

Možno cez ne nebude vedieť vstúpiť zamestnanec, avšak maličké dvierka odomknuté zvnútra jednoducho otvorí syn a dcéra. Možno sa do kráľovstva bude dať vstúpiť iba ako dieťa, nijako inak a pre nič iné, len preto, že som dieťa, ktoré tam má Otca.

Možno k tým úzkym dvierkam vedie aj úzka cestička. Taká, na ktorej človek postupne odkladá z pliec balast a každú zbytočnú záťaž, kým unavený zo zápasu o vlastnú spravodlivosť nepustí z uvoľnených rúk napokon aj tú. Na ceste sa človek stane tým, čím je a čím má byť, a ahasverské srdce sa pas à pas premení na srdce syna a srdce dcéry schopné vďačne prijať nezaslúženú priazeň. 

K dvierkam príde oslobodený a voľný s vedomím, že po klopaní sa otvoria. S vedomím, že sa otvoria, no nie preto, že je dobrý a veľký ten, kto na ne klope, ale ten, kto za nimi čaká. Ktovie, možno treba na úzkej ceste prijať ťažkú a jednoduchú pravdu, že všetko je dar, a potom pri tesných dverách nebude tlačenica, lebo sa tam zmestí každý, celý zástup všetkých posledných od úsvitu dejín až po ich západ.

Cestou do Jeruzalema prechádzal Ježiš mestami a dedinami a učil. Cestou dejinami sa Ježiš pripojil aj ku mne a mojimi dejinami ma sprevádza na mojej ceste do Jeruzalema. Ukázal na maličké dvere a na nich bolo napísané jednoduché „Domov“.