Minizamyslenie Boží hnev?

Ľudia odjakživa zvykli pripisovať živelné pohromy, choroby a životný diskomfort Božiemu hnevu. Táto mentalita sa nezastavila v Starom zákone a prenikla až do dnešných čias. Jej útržky možno vnímať aj v niektorých novozákonných textoch.

Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev. (Jn 3, 31 – 36)

O Bohu nevieme s presnosťou povedať, aký je. Veľa vecí vytušíme, keď čítame život medzi riadkami. A občas sa nám niektoré skutočnosti môžu zdať ako Božia nepriazeň. V skutočnosti by bol ten, kto nám dal slobodu rozhodnúť sa pre neho alebo proti nemu, dosť samoľúby, keby sa hneval za to, ako sme sa rozhodli. A Ježišov Boh ľúbi, ale nie je samoľúby. 

Božou reakciou na naše otočenie sa chrbtom je to, že nás ešte intenzívnejšie hľadá. Ide nám naproti, ale je celoživotný džentlmen (dámy prepáčia), ktorý čaká, ako sa rozhodneme. Má také veľké srdce, že ešte aj v momente, keď sa rozhodneme od neho odísť, nám dáva silu na cestu. 

V konečnom dôsledku podobne ako učeníci, ktorí mierili z Jeruzalema do Emauz (Lk 24, 13 – 35), teda preč od vzkriesenia, sa pôsobením Boha vlastne okľukou vraciame späť. 

On je vždy na našej strane. Aj keď máme pocit, že ideme presne opačným smerom. (Jozef Husovský)