Slovo kňaza Malomocenstvo ako rozhodnutie a voľba

I keď sa zdá na základe dnešného prvého a tretieho liturgického čítania – Druhá kniha kráľov a Evanjelium podľa Lukáša –, že téma malomocenstva, choroby a uzdravenia je ústrednou témou dnešnej liturgie slova, nemusí to tak byť.

Ústrednou témou a líniou, ktorú môžeme sledovať, sú slová druhého čítania od apoštola Pavla: „Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť.“ Jednota, spoločenstvo, privinutie sa k Pánovi, zotrvávanie s ním, uzdravenie – no nielen telesné – a nasledovanie Pána (v Cirkvi) je tým základom, ktorý pozýva na život – na zemi i vo večnosti. Nie vylúčenosť a odlúčenosť, ale spoločenstvo.

Malomocenstvo (lepra) znie ako exotická choroba minulosti. No nie je to tak. Stále je vo svete prítomná a ročne sa objavia desaťtisíce, ba státisíce nových prípadov tohto vážneho ochorenia. Na Slovensku bol posledný prípad našťastie zaznamenaný pred desaťročiami.

Ak sa spomenie malomocenstvo, väčšina si hneď predstaví charizmatického svätca z Belgicka otca Damiana de Veuster, ktorý svoj život zasvätil službe ľuďom s touto vážnou chorobou. Na ostrove Molokai vzdával neúnavnou a láskyplnou službou úctu chorému ľudskému telu, dával každému človeku dôstojnosť a nakoniec sám „nedôstojne“ zomrel. No zanechal krásny príklad.

My možno vnímame ako najvážnejší problém malomocenstva postupné znecitlivovanie orgánov ľudského tela a pomalú smrť človeka, no biblicky bol „problém malomocenstva“ omnoho širší. Nie choroba, ale vylúčenie bolo najvážnejším a ústredným problémom. Nie postupná pomalá smrť „mimo ľudí“, ale život mimo spoločenstva s Pánom je to, na čo chce Ježiš poukázať i dnešným evanjeliom.

Grécke slovo λέπρα (lépra) označovalo kožnú chorobu. Septuaginta však používa pre túto chorobu iné slovo – hebrejské ṣāra‘at, ktoré prináša význam rituálnej nečistoty, a Nový zákon zase hovorí vo význame o spoločenskom vylúčení.

Problémom našej doby nie je len vzďaľovanie sa ľudí od Pána, zotrvávanie v odlúčení, ale máme jeden ďalší problém. A veľký. Je ním „exkluzivita“.

I tá prináša odlúčenie a takisto sa to deje vedome. A čo je najhoršie, je medzi nami v mene „radikálneho nasledovania Pánovej požiadavky a podľa jeho príkladu“.

Ľudia či spoločenstvá s exkluzivistickým nastavením prezentujú svoju neposlušnosť ako radikálnu poslušnosť evanjeliu a Kristovi.

Posledné roky, najmä obdobie korony, no i roky predtým, do našich spoločenstiev prinášajú rôzne formy exkluzívnej viery. Nie prijímanie v stoji, ale po kľačiačky. Nie svätá omša v národnom jazyku, ale v latinčine. Nie pokoncilová forma, ale „tradičné“ predkoncilové slávenie.

Nie pochopenie prosby prijímania „na ruku“ vo vážnom období svetovej pandémie, ale zanovité vydupávanie si prijímania do úst vo vlastnej sebeckosti. Možno s dobrou túžbou, no slovami: „Ja to tak chcem. Buď takto, alebo nijako ináč.“ Nie Sväté písmo a tradícia Cirkvi, ale rôzne zjavenia a posolstvá. A uviesť by sa dali i ďalšie príklady.

Zaujímavý môže byť pohľad na „křoví“ tohto fenoménu. Ľudia či spoločenstvá s exkluzivistickým nastavením prezentujú svoju neposlušnosť ako radikálnu poslušnosť evanjeliu a Kristovi. A jedine jemu. 

Postupne dochádza, podobne ako pri malomocenstve, k takému „znecitliveniu srdca“, že človek už len principiálne – z rozhodnutia – odmieta čokoľvek, čo autorita (nie raz i pápež, biskup) hovorí, a hľadá si vlastných lídrov, ktorí potvrdzujú to a len to, čo chce počuť (vyberiem si „vlastného pápeža“, „vlastného biskupa“).

Následne prichádza k vylúčeniu, no nie preto, že by spoločenstvo niekoho vylúčilo, ale práve exkluzivistický postoj vytvára dojem a pocit, že to pôvodné spoločenstvo je zblúdené a nepravoverné, málo zbožné a už vôbec nie autentické. Tento druh malomocenstva tu máme. A nie je ojedinelý v našich spoločenstvách. Šíri sa.

Spomínam si na jednu situáciu zo svätej omše, keď človek nie vo veľmi vysokom veku, ale starší ako ja, zavalitejší a so zjavným problémom s nohami trval na tom, že prijímať musí jedine po kľačiačky. Stalo sa. No pri vstávaní stratil rovnováhu a zhodil troch ľudí za sebou – dve deti a ich mamku.

Lebo ja chcem jedine tak a nijako ináč. Lebo ja. Malomocenstvo dnešnej doby. Malomocenstvo, pri ktorom odumierajú nie orgány, ale srdce.

Malomocenstvo, ktoré je nákazlivé. Malomocenstvo, ktoré vzniká vlastným rozhodnutím a osobnou voľbou. Malomocenstvo, ktoré vylieči poslušnosť a túžba, aby bol oslávený Boh a nie ja.