Z okna fary Ruda Smotera Dospelý človek a detské oblečenie

V talianskej diecéze Rovigo sa pred viac ako tridsiatimi rokmi silný vzdušný vír vzniesol na jeden dedinský kostol. Našťastie, ľudia z neho odišli už skôr. Keď sa miestny kňaz don Luigi spamätal a počkal na opadnutie prachu, zostal v nemom úžase: bola zničená celá zvonica, ktorá spadla na strechu kostola.

Po dvanástich rokoch sa ľuďom podarilo opraviť len kostol. Zostal bez zvonice. Kvôli nedostatku peňazí. Zvony v dedinách dlho ohlasovali rôzne významné udalosti, cirkevné i svetské. Kostol bol prirodzeným centrom života v oblasti. Dnes je už len väčšou stavbou medzi ostatnými.

Toto by mohol byť aj obraz prítomnosti veriacich v spoločnosti. Prechádzame od sociologického kresťanstva, ktoré bolo aktívne, dostatočne viditeľné a počuteľné, k misijnému, podobajúcemu sa na stavbu bez vysokých veží a zvonov. Pápež František to nazval „pastoračnou konverziou“, keď sa autoreferenciálna (do seba zahľadená) cirkev stáva extrovertnou, otvorenou pre impulzy zvonka.

Vzájomné prepojenie medzi civilným a náboženským, medzi farnosťou a spoločnosťou fungovalo na základe záujmu ľudí a pastoračných ponúk. Dnes toto spojenie nefunguje. Svedčia o tom čísla vo farských matrikách aj vzdialenie sa mladých od pastoračných aktivít, zvlášť po pandémii. Tradičné kresťanstvo je na ústupe. Vidíme to aj v Poľsku či na Malte.

Možno povedať, že na konečnej zastávke nie je viera, ale istá jej sociologická forma, kde sa nedalo nebyť kresťanom. Bola v tom povinnosť a istá nútenosť. Dnes sme ponorení do kultúrneho a náboženského pluralizmu. V ňom sa kresťania nerodia automaticky, ale sa nimi stávajú, ako to veľmi dávno pripomínal Tertulián. Lebo dnešná kultúra nevyznáva kresťanské hodnoty, len ponúka náboženskú slobodu.

Byť o krok vpred znamená spájať evanjeliovú horlivosť a pastoračnú energiu do budúcej tváre kresťanstva.

Nesprávnou odpoveďou by bola nostalgia ako znamenie geriatrickej fázy. Vtedy sa mladým ponúka svetlá budúcnosť a dôchodcom svetlá minulosť... Toto však nie je reč Ducha. On bol a je v cirkvi vždy tým, ktorý istým spôsobom pripravuje ľudí na budúcnosť. Kresťania boli v spoločnosti istým spôsobom „futurológovia“. Kto pozná históriu, vidí tieto stopy v školstve, zdravotníctve i charite.

Byť o krok vpred dnes znamená spájať evanjeliovú horlivosť a pastoračnú energiu do budúcej tváre kresťanstva. Prechádzame od viery zvykovej a nanútenej k viere poznačenej slobodou a mentalitou daru. Komu je tesná detská viera a vyrástol z toho, aby ho niekto vodil za ruku ako žiaka prvej triedy, treba mu len pogratulovať, že premýšľa o novom oblečení, ktoré mu sadne ako uliate na jeho život, otázky a výzvy.

Staronovou inšpiráciou k misijnej konverzii je príbeh, ktorého časť sme mohli počuť v tomto týždni. Stretnutie Filipa a eunucha v Skutkoch apoštolov je paralelným textom k stretnutiu učeníkov z Emauz s Ježišom. Filip sa nachádza mimo Jeruzalema, mimo chrámu a jeho svätého jazyka, na opustenej ceste v obyčajnom meste.

Toto miesto akoby ukazovalo na dnešné profánne lokácie, na históriu a kultúru, kde už nenájdeme zvykový náboženský matrix. Filipovo stopovanie je pozvaním, aby sme radi žili v dnešných časoch a vnímali súčasnú kultúru ako „náš čas“ a nedali sa premôcť nostalgiou minulých čias.

Takto sa prechádza z logiky dedičstva k logike ponuky. Toto je nová tvár viery pre tých, čo opustili príliš detské formy viery, i tých, čo sa s ňou vo svojom živote nestretli.