K veci Spravodlivý pohan

V roku 1943 vypuklo v židovskom gete v poľskej Čenstochovej povstanie proti nacistickým okupantom, ktoré SS rýchlo rozdrvila a mnohých Židov zabila. Oveľa viac ich však poslala do táborov smrti. Tí, čo zostali v Čenstochovej, naďalej pracovali ako otroci, až kým mesto neoslobodila Červená armáda, hoci vtedy už bolo, ako by asi Nemci pyšne vyhlásili, takmer úplne Judenfrei.

Ako ukázali dejiny potom, čo sa Poľsko vynorilo zo svojej povojnovej komunistickej minulosti, aj toto „oslobodenie“ malo dve strany. Poľsko v skutočnosti bolo, ako povedal Fulton Sheen, národ „ukrižovaný medzi dvoma zločincami“.

Dvadsiateho ôsmeho januára 1945 sa iba 13-ročné vyčerpané a podvyživené židovské dievča menom Edith Zierer dostalo do depa pri jednej zo železničných tratí prechádzajúcich Čenstochovou. Presvedčená o tom, že jej rodina žije v Krakove, sa vydriapala na vozeň s uhlím, ktorý bol zaradený do vlaku, o ktorom dúfala, že ju tam zavezie. No studený vietor, ktorý fúkal cez otvorené vozne, bol neznesiteľný a asi po dvoch hodinách, keď vlak zastavil, z vozňa zliezla, lebo sa bála, že zamrzne. Dovliekla sa na nástupište na stanici Jędrzejów. Bolo to prozreteľnostné rozhodnutie, v neposlednom rade preto, že vlak, z ktorého odišla, smeroval na východ. Krakov bol južne.

V staničnej budove sedela sama. Ak ju okoloidúci aj zbadali, nevšímali si ju, hoci bolo jasné, že utiekla z lágru. Na sebe mala už roztrhanú uniformu s číslom, do akých večne efektívni nacisti obliekali väzňov na nútených prácach. Každý, kto mal oči, videl, aká je slabá a hladná. No nik jej neprišiel na pomoc.

Edith začala rozmýšľať, že by asi bolo lepšie zomrieť... keď tu zrazu zasiahla Prozreteľnosť. Ako vysvetľuje jej prasynovec Roger Cohen: „Blížila sa smrť, no ešte predtým prišiel jeden mladý muž, ,veľmi pekný‘, ako si spomínala, a mocný.“ Ako vravievala, mladý muž sa jej spýtal: „Prečo si tu? Čo robíš?“ A tak mu to povedala.

Podľa iného rozprávania chcel tento mladý muž vedieť i jej meno. Povedala mu ho a rozplakala sa, lebo celé roky bola iba číslo.

Muž odišiel a vrátil sa so šálkou čaju. Kým pila, povedal jej, že aj on ide do Krakova, a sľúbil jej, že jej pomôže dostať sa tam. Ona bola ostražitá. Opäť odišiel na miesto, kde kúpil čaj, a tentokrát sa vrátil s chlebom a syrom. To rozhodne veľmi pomohlo.

Cudzinec poznal spoje i odchody vlakov v tejto oblasti, a tak vedel, že najbližší vlak do Krakova odchádza niekoľko dedín odtiaľ. Možno cítil, že Edith už asi nezostáva veľa času.

„Pokús sa stáť,“ povedal. Nevládala. Tak si ju vzal na chrbát a vyše dva a pol kilometra ju niesol na príslušnú stanicu. Znovu sa ocitla vo vozni na uhlie. Skrývala sa tam ešte jedna židovská rodina na úteku. Do vozňa sa usadil i mladý cudzinec. Zabalil Edith do svojho plášťa. Na dne vozňa zapálil malý ohník, aby mali v krutom zimnom chlade teplo a svetlo. Nakoniec sa predstavil.

„Volám sa Karol Wojtyla.“

Keď si vyzliekol plášť, Edith i židovská rodina videli, že je to katolícky kňaz. Aspoň si to mysleli podľa jeho reverendy. V skutočnosti bol ešte len seminarista.

Keď prišli do Krakova, Karol vystúpil z vlaku, možno aby získal informácie, ktoré by Edith pomohli nájsť si rodinu. Keď sa však vrátil, bola preč. Jeden z tých, čo boli spolu s nimi vo vozni, na ňu naliehal, aby ušla, inak ju vraj tento kňaz dá do kláštora. „Ušla som,“ povedala, „lebo sa ma ľudia začali pýtať, prečo ide so židovským dievčaťom kňaz.“

Spomínala, ako sa schovávala za kopou nádob na mlieko, keď ju jej záchranca začal po poľsky vyvolávať po mene: „Edyta, Edyta!“

Ako píše p. Cohen, boli tu dvaja ľudia v spustošenej krajine, 24-ročný katolík a 13-ročná židovka. Budúci pápež vtedy už nemal matku, otca ani brata. A Edith, hoci to vtedy ešte nevedela, stratila v Bełżeci matku, v Majdanku otca a v Osvienčime mladšiu sestru. Nemohli byť väčšmi sami.

V tej chvíli spravila Edith Zierer to, čo považovala za nevyhnutné pre zachovanie svojho života a svojej viery. Na Karola Wojtylu však nikdy nezabudla.

Keď sa v roku 1978 dočítala v novinách, že bol tento mimoriadny kňaz zvolený za pápeža, rozplakala sa. Niekoľkokrát mu napísala, no odpoveď nedostala... celých dvadsať rokov. V roku 1998 sa však opäť stretli vo Vatikáne. Pri tomto stretnutí jej pápež podľa pána Cohena položil ruku na hlavu a povedal: „Vráť sa, dieťa moje,“ čo boli zvláštne slová po vyše polstoročí.

Možno si spomenul na to, ako ju s úzkosťou volal na krakovskej stanici: „Edyta, Edyta! Vráť sa, dieťa moje!“ Alebo ju možno pozýval, aby sa vrátila do Ríma na ďalšiu návštevu, a hoci sa tá nikdy neuskutočnila, opäť sa stretli v roku 2000 v Jad vašem počas púte Jána Pavla do Jeruzalema. „Bol takou spriaznenou dušou v tom najkrajšom zmysle slova – muž, ktorý dokázal zachrániť dievča v takomto stave, premrznuté, vyhladované, zavšivené, a odniesť ho do bezpečia,“ povedala agentúre Reuters v roku 2005 po smrti sv. Jána Pavla II. „Nebyť jeho, neprežila by som.“

Na návšteve v Jad vašem išiel 80-ročný svätec pozdraviť šesť ľudí, ktorí prežili holokaust. Jedným z nich bola pani Zierer. Pápež sa s každým pozdraví, až kým nepríde k Edith. Počas rozhovoru jej položí ruku na plece. Neskôr povedala: „Vo Vatikáne som neplakala, no v Jad vašem mi odrazu vytryskli slzy.“

Edith zomrela v roku 2014.

Brad Miner je zástupcom šéfredaktora K veci, vedúcim členom Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) a sekretárom správnej rady Aid to the Church in Need USA (Pomoc trpiacej Cirkvi). Býval literárnym redaktorom v National Review. Jeho nová kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgom J. Marlinom, je v súčasnosti v predaji. Nové vydanie knihy The Compleat Gentleman (Príručka pre dokonalého gentlemana) vyjde v máji 2021 vo vydavateľstve Regnery.

Pôvodný článok: Righteous Gentile. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.