Sviatok Predstavenie Pána: obeta prinesená Máriou a Jozefom vyzdvihuje ich zbožnosť

Druhého februára na sviatok Predstavenia Pána sa oslavuje „obetovanie Ježiša“ a „očisťovanie Márie“, ako sa tento sviatok nazýval v minulosti a ako sa o nich informuje v Lukášovom evanjeliu: na 40. deň po Vianociach, čiže po narodení Ježiša, prišla Mária s Jozefom a Ježišom do Jeruzalema do chrámu, aby nechala priniesť obetu za svoje očistenie a zasvätila svojho prvorodeného Bohu (Lukáš 2, 22 – 24).

Predovšetkým predstava, že „bez dedičného hriechu počatá Panna a Božia Matka Mária“ sa porodením Ježiša stala nečistou a že pôrod a nečistota všeobecne súvisia, sa javí pomätená a z feministického hľadiska absurdná.

Avšak Mária a Jozef konajú podľa starozmluvného zákona. Na ôsmy deň po Ježišovom narodení ho nechali obrezať, ako to predpísal Boh pre všetkých Abrahámových potomkov (Genezis 17, 9 – 14).

Sedem dní bola žena po porodení syna považovaná za nečistú a zostala dovedna 40 dní v stave očisťovania (Levitikus 12, 2 – 4). Až po tejto fáze smela znovu ísť do chrámu a nechať kňaza priniesť za seba „obetu za hriech“, takto získať „zmierenie“ a stať sa „očistenou od vzniknutého krvácania“ (Levitikus 12, 6).

Na tento zákon nadväzuje rozprávanie v Lukášovom evanjeliu: „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania...“ (Lukáš 2, 22). Na rozdiel od starozmluvného zákona evanjelista nevyhlasuje obdobie očisťovania len za rituál ženy, ale za rodinnú záležitosť – „dni ich očisťovania“, t. j. Márie a Jozefa. No zákon v knihe Levitikus sa zameriava na ženu a jej štyridsaťdňovú neschopnosť zúčastňovať sa na kulte v chráme.

Sedemdňová nečistota sa prirovnáva k nečistote menštruácie: „Ak nejaká žena zľahne a porodí chlapca, je sedem dní nečistá; tak dlho bude nečistá ako v dňoch svojej mesačnej nevoľnosti.“ (Levitikus 12, 2).

Krv sa považovala za životnú silu, a preto sa krvavý výtok vykladal ako znak smrti alebo blízkosti smrti. V tomto stave žena nie je v plnom vlastníctve svojej životnej sily, a preto sa nemohla priblížiť k Bohu života v kulte. Podľa starozmluvného zákona po sedemdňovej fáze neschopnosti zúčastňovať sa na kulte nasleduje 33-dňové obdobie očisťovania. Táto fáza sa zhoduje s procesom hojenia rán v maternici, ktorý je ukončený po šiestich až ôsmich týždňoch po pôrode.

Lehoty udané v zákone, sedem dní nečistoty a dovedna 40 dní do pripustenia k obete, sú symbolické: až po siedmich dňoch Boh dokončil stvorenie (Genezis 1, 1 – 2, 3); potopa trvala 40 dní (Genezis 7, 17); Mojžiš strávil 40 dní na vrchu Sinaj pri Bohu, keď prijal Božie zákony (Exodus 24, 18). Podľa starozmluvného zákona v prípade ženy 40 dní neslúži patriarchálnemu znižovaniu jej hodnoty, ale jej ochrane.

Podľa starozákonného chápania krv preliata pôrodom síce nepredstavuje jav, ktorému sa možno vyhnúť, no odlučuje ženu od Boha. Očisťovanie slúži obnove vzťahu s Bohom, čo ilustruje „obeta za hriech“, ktorú treba priniesť.

Príslušný hebrejský pojem by však bolo vhodnejšie prekladať slovným spojením „obeta za odstránenie hriechu“. Lebo v tomto kontexte hriech neznamená morálne pochybenie, ale udalosť, ktorá odlučuje ženu od Boha. A podľa knihy Levitikus 4 – 5 treba za hriechy, ktoré boli spáchané neúmyselne, prinášať obetu za odstránenie hriechov.

Z dôvodu preliatej krvi Izraeliti vykladali pôrod ako udalosť, ktorá odlúčila ženu od Boha, ale za ktorú žena nemá morálnu zodpovednosť. V dôsledku toho bolo potrebné zmierenie s Bohom skrze kultové obnovenie vzťahu s Bohom.

Na rozdiel od kultových zákonov sa však v knihe Levitikus 12 v otázke obety za odstránenie hriechu nekonštatuje, že žene „sa odpúšťa“ – lebo krvácanie ženy po pôrode nepredstavuje morálnu poškvrnu a nie je potrebné odpustenie zo strany Boha – to je zrejmé aj na tom, že popri menštruačnej krvi a popôrodnom krvácaní sa aj výtok semena uvádza ako prameň nečistoty (Levitikus 15, 16 – 18).

Starozmluvný zákon z knihy Levitikus 12 stojí v pozadí rozprávania o predstavení Ježiša v chráme, ale v odkaze naň ide o niečo iné. Obeta prinesená Máriou a Jozefom vyzdvihuje ich zbožnosť. A popri tom sa čitateľ dozvie, že Mária a Jozef patrili k sociálne slabej vrstve obyvateľstva, lebo obetovali len, „ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky“ (Lukáš 2, 24).

Kniha Levitikus stanovuje ako obetné zvieratá ročného baránka a holúbka alebo hrdličku. Zákon však umožňuje, ak žena nemá na baránka, nechať obetovať „dve hrdličky alebo dva holúbky“ (Levitikus 12, 8).

Obeta predpísaná v knihe Levitikus je východiskovým bodom rozprávania o predstavení Ježiša v chráme a stojí na jeho konci. Rámuje takpovediac splnenie ďalšieho zákona: „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi.“ (Lukáš 2,22 – 23).

V knihe Exodus Boh prikazuje Mojžišovi na pamiatku vyslobodenia Izraela z Egypta a zabitia všetkých prvorodených Egypta Bohom: „Zasväť mi všetko prvorodené, čo u Izraelitov otvára materské lono, či už u ľudí alebo u dobytka! To bude moje. ... Každého prvorodeného zo svojich detí vykúpiš.“ (Exodus 13, 2.13).  

Vykupovanie sa dialo peňažnou obetou v chráme. Lukášovo evanjelium pozoruhodne nehovorí o tom, že Ježiša vykúpili jeho rodičia. Buď to evanjelista mlčky predpokladá, alebo tým už poukazuje na úzky vzťah medzi Bohom Otcom a Ježišom.

Z dôvodu Ježiša, dieťaťa prineseného do chrámu, Simeon chváli Boha: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lukáš 2, 29 – 32).

Pôvodne publikované na katholisch.de.