K veci Keby ste sa stali biskupom

Keby ste boli katolíckym biskupom v Amerike v desaťročiach pred 2. vatikánskym koncilom, ako správca by ste mali hlavný problém ten, ako riadiť prosperitu. Mali ste hojný prísun kňazov, seminaristov a rehoľných sestier. Každú nedeľu ste mali kostoly plné až po strechu na troch, štyroch či piatich omšiach. Mali ste veľké množstvo štedrých katolíkov, ktorí boli veľmi ochotní dávať Cirkvi finančné príspevky, medzi nimi aj stále väčší počet katolíckych milionárov, ktorí radi veľmi štedro prispievali. (V tých časoch predstavoval milión dolárov veľké peniaze.)

Ak ste však boli katolíckym biskupom v Amerike v desaťročiach po 2. vatikánskom koncile, ako správca ste mali hlavný problém ten, ako riadiť úpadok. V tomto smere sa vaša práca dosť podobala na prácu britských premiérov po 2. svetovej vojne, ktorí mali riadiť rozklad a pád britského impéria.

Ako biskup ste sa museli zaoberať kňazmi, ktorí opustili kňazskú službu, obmedzeným počtom seminaristov a hrozivým nedostatkom rehoľných sestier. Museli ste sa zaoberať prudkým poklesom účasti na omšiach cez víkendy, zatváraním katolíckych škôl či konsolidáciou katolíckych farností. Museli ste sa zaoberať voľnomyšlienkarskými farármi, ktorí sa vás už nebáli. Museli ste sa zaoberať bohatými katolíkmi, ktorí síce stále prispievali na diecézu, no upozorňovali vás, aby ste na verejnosti nerobili priveľa kriku okolo hriechov ako potrat či homosexuálne správanie.

Asi najhoršie bolo to, že ste sa museli zaoberať homosexuálnymi kňazmi a seminaristami, z ktorých niektorí zašli až tak ďaleko, že zneužívali maloletých chlapcov. A museli ste sa zaoberať veľmi negatívnym obrazom v médiách a právnikmi, ktorí dychtivo túžili žalovať vašu diecézu.

Roky 2. vatikánskeho koncilu (1962 – 65) predstavovali medzník, no nechcem tým povedať, že príčinou tohto katastrofálneho úpadku bol 2. vatikánsky koncil, minimálne nie hlavnou príčinou. Boli aj iné, predovšetkým vstup katolíkov do stredného prúdu amerického života v tomto čase – v 60. rokoch –, keď kultúrnu hegemóniu v Spojených štátoch strácali protestanti a nahrádzali ich sekularisti, čiže ateisti a takmer ateisti.

2. vatikánsky koncil však k tomuto úpadku niečím prispel, už len tým, že viedol k vytvoreniu toxického javu zvaného „duch 2. vatikánskeho koncilu“.

Keby ste sa niekedy v blízkej budúcnosti mali stať americkým katolíckym biskupom, zdá sa mi, že vašou úlohou už nebude riadiť úpadok. Úpadok už dnes totiž ďaleko pokročil a bude asi postupovať stále ďalej, takže sotva ešte zostane čosi, čo bude stáť za to riadiť.

Britskí premiéri si aspoň mohli povedať: „Možno stratíme Indiu a Barmu, v Afrike možno prídeme o všetko, čo máme, možno stratíme Bermudy a karibské ostrovy, možno stratíme Hongkong, možno dokonca stratíme aj Škótsko, Severné Írsko a Wales – no aspoň budeme mať Anglicko. A budeme mať kráľovnú, BBC, pár dobrých shakespearovských hercov a priateľstvo so svojimi americkými bratrancami.“

Čo však bude mať Katolícka cirkev v Amerike, keď sa scvrkne na minimum? Minimom britského impéria je možno Anglicko, čo je však minimom amerického katolicizmu? Je ním vôbec žiadny katolicizmus. Nula.

Keď toto niekde spomeniem, čo občas robievam, ľudia, ktorí sú oveľa optimistickejší než ja, mi vravia, ako Ježiš sľúbil, že jeho Cirkev nikdy nezanikne: „Ty si Peter“ atď. Keď dostanem túto odpoveď, poznamenávam, že Ježiš nikdy nepovedal: „Pekelné brány nepremôžu moju Cirkev v starých dobrých Spojených štátoch.“

Cirkev za posledných približne 2 000 rokov zmizla na mnohých miestach, predovšetkým na Blízkom východe, kde ju nahradil islam, a v severnej Európe, kde ju nahradil protestantizmus. Nie je dôvod myslieť si, že nemôže zmiznúť aj tu.

Budúci biskupi si preto budú musieť vybrať z dvoch možností:

(1) Jednou je pripraviť sa na úplnú likvidáciu katolicizmu v Amerike. Môžu konsolidovať stále väčší počet riedko zaľudnených farností, až kým sa priblížia k stavu, že každá diecéza bude mať len jednu farnosť. Potom bude musieť Rím konsolidovať diecézy, až nakoniec dosiahneme stav, že budeme mať len jednu diecézu, ktorá sa bude tiahnuť od mora až k moru. Títo biskupi predajú (alebo darujú) svoje kostoly hispánskym, brazílskym či africkým letničným sektám. Alebo ich predajú podnikateľom, ktorí z nich budú chcieť urobiť reštaurácie alebo hostince. Alebo ich predajú realitným developerom, ktorí ich zbúrajú.

(2) Alebo sa z nich stanú hrdinskí kresťanskí bojovníci, ktorí budú odolávať sekulárno-ateistickému duchu doby. Zhromaždia katolíkov i nekatolíkov, ktorí túžia po čomsi, ako je návrat k pravému katolicizmu.

Keď niektorí ľudia žiadali od Lincolna, aby sa zbavil generála Granta, prezident odpovedal: „Granta potrebujem. Ten bojuje.“ Americký katolicizmus potrebuje biskupov, ktorí budú „bojovať“ – biskupov, ktorí budú pri ohlasovaní evanjelia aj s jeho dôsledkami, ako aj pri spravovaní svojich diecéz odolávať kameňom a šípom ateistov a ich polokatolíckych spolupútnikov.

Predpokladám, že keby sme sa spýtali ktoréhokoľvek súčasného biskupa, asi by nám povedal, že by bol rád, keby jeho život ovenčila koruna mučeníctva – aj keď sa zdá, že len máloktorý z nich je ochotný prijať „menšie mučeníctvo“ zlého mediálneho obrazu, odporu „mäkkých“ diecéznych kňazov, ktorí odmietajú kázať o „tvrdom“ druhu katolicizmu, či zatvorených vreciek multimilionárov, ktorým sa nepáči „extrémizmus“ biskupa, ktorý (podobne ako Grant) naozaj bojuje.

Zdá sa mi, že riadenie úpadku už nepredstavuje reálnu možnosť, lebo vedie len k ďalšiemu úpadku. Keď sa zajtra stanete biskupom, budete mať dve možnosti – vzdať sa alebo viesť protiofenzívu.

David Carlin je profesor sociológie a filozofie na Community College v Rhode Island a autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike).

Pôvodný článok: If You Were a Bishop. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.