Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
30. apríl 2021

Galéria ikon v Žiline

Žiť s ikonou je ako žiť s Kristom

Reportáž zo súkromnej galérie manželov Urbaníkovcov, ktorí zasvätili život zbieraniu historických ikon.

Žiť s ikonou je ako žiť s Kristom

Zberateľ a vystavovateľ ikon Milan Urbaník. Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Na rohu ulice pri Štefánikovom námestí v Žiline upúta okoloidúcich neobvyklý priestor. Po zostúpení po schodoch, akoby do podzemných katakomb, čaká na návštevníkov oáza pokoja, ktorú vybudovali manželia Urbaníkovci. Vystavené ikony spolu s jemným nasvietením a hudbou z východokresťanského prostredia prenášajú človeka do iného priestoru a času.

Láska k byzantskému umeniu prerástla u manželov Milana a Marianny Urbaníkovcov v zberateľskú vášeň. Svoju fascináciu ikonami sa snažia šíriť aj ďalej a súkromnú zbierku historických ikon sprístupnili pre verejnosť. Manželia tvrdia, že ikony k nim osobne prehovárajú a pozývajú návštevníkov, aby sa o tom sami presvedčili.

Od jednej ikony až k zbierke

Príbeh galérie Ikony v Žiline sa začal písať pred piatimi rokmi. Prvý kontakt s ikonami však Milan Urbaník získal omnoho skôr. Bolo to pred rokmi, keď bol spolu s otcom a deťmi na dovolenke v Chorvátsku. Jeho manželka Marianna v tom čase čakala štvrté dieťa a matke aj bábätku hrozili vážne komplikácie. Manžel Milan jej vtedy z dovolenky priviezol ako dar malú ikonu Bohorodičky, ktorá im mala vyprosiť zdravie.

Druhým míľnikom na ceste k tajomstvu byzantských ikon bola pre Urbaníka publikácia Ars Sacra, ktorú dostal ako vianočný dar. Práve byzantské ikony zobrazené vo veľkom formáte upútali jeho pozornosť svojou krásou a tajomnou hĺbkou. V nasledujúcom roku sa počas rodinnej dovolenky v Ríme zatúlal do malého starožitníctva, odkiaľ si domov priniesol prvú originálnu ikonu. Išlo o biblický výjav Nezhárajúceho kra.

Milan Urbaník s jeho prvou originálnou ikonou Nezhárajúceho kra.

V rámci výstavy jediná ikona so strieborným okladom, na ktorej ikonopisec z Ruska znázornil Krista Pantokrata. V pozadí ikona Bohorodičky „Hodigitria“ z Grécka zo 16. storočia - tá, ktorá ukazuje cestu.

Manželia si túto ikonu umiestnili do spálne a pohľad na ňu ich inšpiroval zaujímať sa ešte viac o tento starobylý druh umenia. Nasledovali cesty po Rusku, Grécku či Egypte, kde Milan Urbaník navštívil aj kláštor sv. Kataríny Alexandrijskej na Sinaji. Spolu s manželkou si túžili zadovážiť aj ďalšie ikony, ale nevedeli, ako na to.

Prvým záchytným bodom, ktorý objavili prostredníctvom internetu, boli obchodníci s týmto druhom umenia v Amsterdame. Tam Urbaník získal ďalšie potrebné kontakty a informácie o tom, ako prebiehajú nákupy a dražby ikon na burzách či aukciách. Dostal tiež cenné rady o tom, čo si treba pri nákupe ikon všímať a na čo si, naopak, dávať pozor.

Prvé zakúpené ikony si manželia Urbaníkovci zo začiatku nosili domov. Ako ich počet rástol, uvažovali nad tým, že by bolo správne ich vystaviť a sprístupniť tak aj širšej verejnosti. Hľadali teda priestor, kam by mohli ikony umiestniť. Vhodné miesto na založenie trvalej expozície našli v budove, ktorú zakúpila firma Hour. Z priestorov v prízemí tak vznikla menšia galéria, ktorá tam sídli dodnes.

Zbierka manželov Urbaníkovcov sa do dnešného dňa rozrástla na takmer tristo kusov originálnych ikon, z ktorých väčšina je pre nedostatok miesta uložená v depozitári.

„Radi by sme mali k dispozícii veľký priestor a vystavili všetky diela, pretože je dôležité, aby ľudia k ikonám chodievali a komunikovali s nimi,“ hovorí Milan Urbaník. Okrem stálej expozície v Žiline organizuje tím nadšencov okolo galérie aj krátkodobé výstavy po Slovensku. Ikony tak boli prezentované už v Prešove, Humennom, Snine, Trnave, Čadci, Bardejove či ďalších mestách. Záujem o nich prejavilo za ten čas približne 12-tisíc návštevníkov.

Prvá zľava je macedónska ikona Krista Pantokrata zo 16. storočia, potom rovnaký výjav Krista z Ruska z 19. storočia a úplne vpravo z Albánska zo 17. storočia. Treťou je grécka ikona Krista na tróne z 18. storočia.

Stály spolupracovník v galérii Jozef Matula vysvetľuje výjav ruskej ikony Šesť dní z konca 18. storočia.

Postupom času sa o galérii a jej aktivitách dozvedeli odborníci aj nadšení laici, čo viedlo k postupnému nárastu aktivít. Ku každoročným tematickým výstavám a katalógom pribudli prednášky, exkurzie pre školy či virtuálne prehliadky.

Jedným zo stálych spolupracovníkov manželov Urbaníkovcov je Jozef Matula, odborník na byzantskú filozofiu a latinskú filozofiu obdobia stredoveku a renesancie. Kolektív v galérii Ikony dopĺňa reštaurátor Pavol Rodzenák, ktorý má na starosti zachovanie ich dobrého stavu pre účely vystavovania.

„Keď k nám príde ikona, tak je väčšinou zničená,“ vysvetľuje situáciu okolo nákupu nových ikon Milan Urbaník. Vo svojej zbierke má aj ikony pochádzajúce zo 14. či 15. storočia. Tie často získa zlomené, poškodené ryhami či napadnuté červotočom. Ich ošetrenie a reštaurovanie realizuje Pavol Rodzenák vo svojom ateliéri pomocou chemických látok, ktoré slúžia ako ochrana proti plesniam či mikróbom.

Záujem spoza hraníc

Napriek tomu, že súkromná zbierka ikon manželov Urbaníkovcov je unikátna tak rozsahom, ako aj umelecko-historickou hodnotou, oficiálne inštitúcie ako múzeá a galérie zatiaľ neprejavili záujem o spoluprácu v podobe ich zapožičania či ponúknutia vhodných priestorov na stálu alebo na dočasnú expozíciu.

Jozef Matula vysvetľuje, že cieľom tímu okolo galérie nie je ostať s ikonami len v rámci hraníc Slovenska. Podľa jeho slov sa im už rysujú možnosti expozície vo Viedni či Florencii. Momentálna situácia okolo koronavírusu ich priviedla k využitiu virtuálnych prehliadok, čo oceňujú tak domáci, ako aj zahraniční návštevníci. Taktiež katalógy k jednotlivým výstavám vychádzajú aj v angličtine, čo je podľa Matulu tiež veľkou pomocou pri rozbiehaní zahraničnej spolupráce.

V gelérii ikon aktuálne vystavujú expozíciu s názvom Tajomná tvár Ježiša Krista.

Jozef Matula a Milan Urbaník zamýšľajúci sa nad ikonami.

Prvou výstavou v galérii bola tá pred piatimi rokmi a tematicky sa venovala starozákonným prorokom. Počas nasledujúcich rokov pribudli témy ako Bohorodička, cirkevné sviatky či Sofia ako symbol Božej múdrosti. Aktuálne si v galérii môžete pozrieť výstavu s názvom Tajomná tvár Ježiša Krista.

Súčasná výstava má svojich dvoch symbolických patrónov, ktorí spájajú západ a východ. Sú nimi český kardinál Tomáš Špidlík a jezuita Vendelín Javorka. Poslednú prednášku o kardinálovi Tomášovi Špidlíkovi viedol kňaz Ivan Moďoroši.

Nová expozícia čaká návštevníkov až budúci rok po Turícach a bude venovaná hagiografickým ikonám. Ide o ikony doplnené o menšie výjavy, ktoré približujú scény zo života hlavnej postavy.

Knižnica, prednášky či podcast o ikonách

Okrem samotného zbierania a vystavovania ikon začali manželia Urbaníkovci zhromažďovať aj knižné publikácie venované ikonám. Tak vznikla v priestoroch na poschodí malá knižnica. „Niektoré naše publikácie sa nenachádzajú ani vo veľkých slovenských knižniciach,“ hovorí s hrdosťou Jozef Matula. Knihy pochádzajú napríklad z gréckeho Solúna či nemeckého Mníchova. Do knižnice môže prísť študovať ktokoľvek, publikácie sú však dostupné iba prezenčne.  

Inzercia

Po zlepšení pandemickej situácie plánujú v galérii pokračovať s odbornými prednáškami, ktoré teraz prebiehali v online podobe. Pred covidom každý rok usporiadali v priestoroch galérie naživo viac ako dvadsať prednášok. Medzi prednášajúcimi boli nielen pracovníci galérie, ale aj kňazi či iní odborníci z danej oblasti. Nezameriavali sa pritom len na umelecko-historický opis ikony, ale zachádzali aj do duchovnej roviny.  

V súčasnosti majú manželia Urbaníkovci v depozitári takmer tristo ikon.

V popredí ruská ikona Emanuel z 18. storočia.

V roku 2019 organizovala galéria medzinárodnú konferenciu zameranú na motív Sofie, Božej múdrosti. Na podujatí sa zúčastnilo tridsať členov z desiatich európskych krajín. „Ľudia prišli z rôznych krajín, nielen z tých ortodoxných,“ opisuje okolnosti konferencie Matula. Niektorí ľudia z ortodoxného sveta sú podľa jeho názoru voči iným súkromných zberateľom a vystavovateľom veľmi opatrní, no jeden z gréckych mníchov účastných na konferencii bol z galérie v Žiline nadšený.

Novou aktivitou galérie je aj Ikonický podcast, ktorého vznik podľa slov Jozefa Matulu popohnala práve pandémia. „Mysleli sme na to už predtým, ale v čase zatvorenej galérie sme mali viac času premýšľať, akým ďalším spôsobom ikony prezentovať verejnosti,“ opisuje Matula. Súčasťou podcastov je okrem základného popisu ikon aj duchovné zamyslenie podfarbené hudbou. Textový prepis Ikonického podcastu zverejňujú aj na blogu denníka Postoj.

Brána do transcendentna

K vizuálnej tradícii ikon majú na Slovensku najbližšie regióny na východe, ktoré sú hlbšie poznačené gréckokatolíckou a pravoslávnou tradíciou. Na základe počúvanosti Ikonického podcastu tento fakt potvrdzuje aj Jozef Matula. Na otázku, prečo je pre nás ostatných ťažké prísť na chuť kráse ikony, odpovedá Milan Urbaník. Podľa jeho názoru nám „byzantské umenie možno nie je také blízke práve preto, že ho nevídavame. Prostredie, ktoré nás denne obklopuje, už nehovorí symbolickou rečou”.

Na návštevníkoch galérie je podľa jeho názoru vidieť, že ich to umenie oslovuje. Cítia, že tomu pomaly začínajú rozumieť. „V ikone sa dá vidieť množstvo vecí. Je v nej možné postupovať stále hlbšie a hlbšie. Dovidíme tak až za ikonu, smerom do transcendentna,“ približuje svoju skúsenosť Milan Urbaník.

Milan Urbaník pred ikonou Neplač nado mnou, Matka.

Ikony Bohorodička „Hodigitria“, Posledný súd a Šesť dní.

Na otázku, prečo v našich rímskokatolíckych chrámoch namiesto ikon vidíme skôr sadrové odliatky a napodobeniny sôch, Urbaník odpovedá, že umiestnenie ikon v kostoloch nie je na Slovensku zvykom. Opisuje svoju skúsenosť z návštev kostolov v Holandsku či Taliansku, kde vnútri vždy našiel umiestnenú ikonu. Podľa Urbaníka do chrámu patrí aj moderné umenie, musí však byť hodnotné. Chrámový priestor si podľa neho zaslúži, aby v ňom bolo umiestnené dielo, ktoré má umeleckú hodnotu.

Milan Urbaník hovorí, že z diecéz alebo farností ho ešte neoslovili s prosbou o zakúpenie diela pre ich potreby. S takýmito prosbami sa naňho obracajú skôr jednotlivci. Stáva sa, že kňazi si z ich galérie ikonu zapožičajú, či už v rámci katechézy pre deti alebo ako súčasť prípravy pre birmovancov. Cieľom je, aby sa deti a mladí aspoň takýmto spôsobom dostali do vizuálneho a duchovného kontaktu s ikonou.

Ikona prehovára aj k neveriacim

Podľa Milana Urbaníka ikona nie je obrazom, ktorý sa divákovi po čase opozerá. „Aj návštevník, ktorý nie je veriaci, cíti silu ikony. Tá komunikuje svojou krásou so zbožstvenou hĺbkou, ktorá je v každom z nás. Jej sila spočíva v tom, že vovádza človeka do duchovného sveta, aj keby nechcel,“ dopĺňa jeho úvahu svojim pohľadom manželka Marianna.

Podľa Jozefa Matulu človek nepotrebuje hlboké znalosti, aby mohol ikone porozumieť. Jej jazyk je totiž iný než didaktická forma, akú poznáme zo západného umenia. „Pre človeka Západu to môže byť trochu kultúrny šok. Keď však s ikonami pobudne dlhšie v pokoji a stíšení, tak sa mu tá krása začne postupne zjavovať,“ opisuje svoju skúsenosť Jozef Matula.

Byzantské umenie totiž nespočíva v gestách či emócii. Je preň typická skôr istá strnulosť a typizácia. „Ikona je omnoho komplexnejšia než bežný obraz. Človek k nej potrebuje historický, cirkevný, filozofický aj estetický výklad. Je plná symbolov a vždy je možné nanovo ju interpretovať. V dnešnej kultúre plnej rýchlo sa meniacich vizuálnych podnetov chceme aj z obrazu dostať rýchlu informáciu. To pri ikone nie je možné,“ objasňuje Jozef Matula.

Ikona ako taká je kánonická a je v nej obsiahnutá celá tradícia. Je rovnaká tisícky rokov, a tým aj nás privádza k úcte k tradícii, ktorú by sme niekedy radšej zahodili ako záležitosť minulosti. „K ikonám vedie pre každého dlhá a individuálna cesta,“ konštatuje Jozef Matula.

Dataily ikon si v galérii pozerajú lupou či smartfónom.

Ruská ikona Ukrižovanie napísaná okolo roku 1800.

Podľa Milana Urbaníka je ikona podobne ako Sväté písmo zjavením a podporuje tradíciu cirkvi. Ikona pomocou farieb odráža to, čo je zachytené v Biblii a v tradícii. „Je na talente umelca, aby tieto pravdy vyjadril zakaždým trochu inak a pritom rešpektoval kánon a pravidlá, ktoré je pri písaní ikony potrebné zachovať.“

Umelec sa pri písaní ikony nesnažil zachovať individuálne črty a výraz konkrétnej osoby. Tvár je nadzmyslová a zachytená vo svojej oslávenej podobe vo večnosti. Tak prenáša aj diváka do nadčasového sveta stále aktuálnych Božích právd. Kánon je tak pri písaní ikony opodstatnený a potrebný.

Pohľad na ikonu sa mení nielen historicky, s plynutím storočí, ale závisí aj od jednotlivca a jeho individuálnej perspektívy a nastavenia. „Každý z nás môže a aj má na ikonu iný a vlastný pohľad. Inak k nemu prehovára a toto jej posolstvo je iné dnes a bude iné aj zajtra. Žiť s ikonou je ako žiť s Kristom,“ uzatvára Milan Urbaník.

Jozef Matula ho dopĺňa a opisuje, že starí majstri nazývali ikonu aj teológiou vo farbách. „Ikona v nás má potlačiť určitú racionalitu. Ako ľudia dneška máme tendenciu skôr rozoberať, abstrahovať či analyzovať. Ikona nás pozýva do roviny, ktorá je nám cudzia. Prehovára totiž k srdcu a nie k intelektu,“ vysvetľuje Jozef Matula.

„Prijatím tradície a kánonu nepotierame individualitu,“ hovorí ďalej. „Nepotrebujeme do nej vkladať nové posolstvá. Tí majstri to už urobili za nás. Našou úlohou je tieto posolstvá odkrývať.” Jozef Matula na záver dodáva, že ikona je preňho centrom pokoja. Práve tento pokoj dnes moderný človek potrebuje omnoho viac, pretože je zahltený slovami, obrazmi a zvukmi. V galérii Ikony v Žiline ho určite nájde.

Fotografie - Postoj/Juraj Brezáni

Odporúčame