Ak chceme vidieť jazero také, aké naozaj je, nestačí sa naň dívať len zo svojho brehu.
Ak chceme vidieť jazero také, aké naozaj je, nestačí sa naň dívať len zo svojho brehu.
Slovné spojenie „druhý breh“ či obrazné vyjadrenie „prejsť na druhý breh“ má v sebe silný symbolický nádych. Ponúka nám obraz nejakej životnej zmeny, vystúpenia zo svojej komfortnej zóny, odvážneho kroku, ktorým posúvame svoje hranice.
V evanjeliu čítame, že Ježiš sa preplavil na druhý breh Galilejského mora, čiže Genezaretského jazera. Ak ste boli niekedy na tých miestach, viete si zhruba predstaviť, aká je to vzdialenosť. Nie je problém dovidieť na druhú stranu a vo dne sa zdá, že plávať po jeho pokojnej hladine nie je problém. V noci to však môže vyzerať aj tak, ako to opisuje text evanjelia.
V čase Ježišovho pozemského účinkovania boli Golanské výšiny z náboženského hľadiska pohanským územím, ktoré sa nazývalo aj krajina Gerasanov. Z politického hľadiska to bolo komplikované podobne ako dnes, keď si na toto územie robí nárok Izrael i Sýria.
Podľa textu evanjelia Ježiš adresuje výzvu „prejdime na druhý breh“ svojim učeníkom vo večernom čase toho dňa, keď v podobenstvách prirovnával malachia elohim k semenu, ktoré má rásť a prinášať úrodu. V tomto kontexte sa učeníci museli potešiť, že tento vzrast sa má týkať aj pohanských území.
Ak vnímame malachia elohim ako kráľovstvo Bohom vyvoleného národa, predstava politického ovládnutia cudzích území presne zapadá do obrazu, ktorý si o Božom kráľovstve vytvorili Ježišovi učeníci. Takže hurá, ideme obsadzovať nové územia! Ešteže prišiel vietor, ktorý ich schladil.
Pri pozornom čítaní Markovho textu môžeme ľahko zrátať, že Ježiš túto plavbu cez Galilejské jazero absolvoval spolu šesťkrát. Je v tom istá symbolika, ktorá môže súvisieť s prvou kapitolou Genezis, teda šiestimi dňami stvorenia sveta. Nezabúdajme tiež, že šestka je číslo človeka, ale aj číslo cesty, ba v prenesenom význame aj číslo komunikácie, respektíve aspoň snahy o komunikáciu.
Ježiš sa teda svojimi cestami na druhý breh snažil o komunikáciu s tými ľuďmi, ktorí žili na tom druhom brehu a aj ich sa snažil priviesť na správnu cestu.
Ak prejdeme na chvíľu od symboliky k reálnej politike tých čias, tak si môžeme pripomenúť, že krajina Gerasanov, alebo Golanské výšiny boli v rámci vnútornej organizácie Rímskej ríše súčasťou sýrskej provincie.
Za vlády Herodesa Veľkého, teda v čase Ježišovho narodenia, boli týmto tyranom anektované a násilne pričlenené k jeho kráľovstvu. V evanjeliu opísaná plavba nadšených budovateľov malachia elohim na druhý breh sa v tomto kontexte mohla javiť vzhľadom na jeho nie tak dávne oslobodenie od Herodesovej nadvlády revizionisticky.
Hlavným mestom tohto územia bola Sussita, ktorej obyvatelia neboli anexiou ich územia vôbec nadšení a preto hneď po smrti Herodesa Veľkého celá oblasť vrátane Sussity prešla znova naspäť pod sýrsku provinciu.
Počas vlády Herodesa Antipasa, kam spadá aj obdobie Ježišovho verejného účinkovania, bola Sussita dôležitým obchodným centrom, ktoré konkurovalo Tiberiasu. V tomto kontexte „prejsť na druhý breh“ bolo symbolickým prechodom ku konkurencii.
Ježišov úmysel bol však celkom iný. V prvom rade znamenal začiatok niečoho nového. Podobný prechod vykonal už skôr, keď spolu so svojimi učeníkmi raz v noci opustil Kafarnaum, a tým začal novú etapu svojho pôsobenia. Teraz sa v noci rozhodol odísť na Golanské výšiny.
Nemohol tam ísť pešo? Bolo by to bezpečnejšie a nebolo by to časovo príliš náročnejšie. A keď sa už rozhodol pre loďku, prečo v noci? Veď vedel, aké riziko hrozí počas plavby v nočných hodinách. Napriek tomu sa rozhodol svojich učeníkov tomuto riziku vystaviť.
„Druhý breh je príležitosť objaviť niečo nové. Prekonať strach, posunúť sa v živote na novú úroveň.“Zdieľať
Ak by chcel touto plavbou svojich učeníkov vystrašiť, bol v tom nepochybne úspešný. On ich však chcel hlavne poučiť, teda konkrétne naznačiť im svoju pravú identitu. Otázka, ktorú si kladú v závere textu, má totiž len jednu správnu odpoveď.
Ak učeníci vedia, koho jediného poslúcha more i vietor, potom si logicky vedia odvodiť aj to, kto je Ježiš. A teda sa ich radosť z prípadnej anexie Golanských výšin logicky musela v tom rozbúrenom mori utopiť. Kiež by si boli bývali už vtedy uvedomili, že nie len Gerazania, ale aj oni sami sú Ježišom pozvaní na novú cestu.
A tak sa dostávame na začiatok tejto úvahy. Prechod na druhý breh ako začiatok niečoho nového. Keď sa potulujeme len po jednom brehu, hrozia nám dve riziká.
Prvým rizikom je, že si na ten náš breh zvykneme natoľko, že čokoľvek iné odmietame. Zvykneme si na stále tých istých ľudí, spohodlnieme v stále tých istých topánkach, sýtime sa stále tými istými myšlienkami. Takto uviazneme v našom svete, plnom našich ľudí, lebediac si v našich myšlienkach. Dáme tomu nálepku „naša tradícia“ a je nám fajn.
Druhým rizikom je, že zo svojho miesta stále hľadíme na ten druhý breh a túžime sa naň dostať. Najradšej by sme sa rozbehli po hladine, ale tušíme, že by sme sa utopili. Prenajali by sme si loďku, ale máme príliš hlboko do vrecka. Mohli by sme ísť aj okolo, ale zdá sa nám to ako príliš dlhá a namáhavá cesta. A tak frustrovaní ostávame na mieste a je nám otupno.
Nájsť v sebe odvahu prejsť na druhý breh pritom nemusí byť až také ťažké. Stačí nájsť tú správnu motiváciu. Čím silnejšia, tým ľahšie sa nám vykročí.
Druhý breh je príležitosť objaviť niečo nové. Nových ľudí, nové topánky i nové myšlienky. Prekonať strach, osvojiť si nové poznanie, posunúť sa v živote na novú úroveň. Vidieť jazero zo všetkých strán, nielen z tej svojej.
Druhý breh je tiež príležitosť vidieť inak ten prvý. Všimneme si to, čo sme doteraz prehliadali. Uvidíme komplexnejšie to, čo sme skôr vnímali len po častiach. A vďaka pohľadu ľudí z druhého brehu lepšie pochopíme to, čo sme predtým vnímali len z našej perspektívy.
Plavbou na druhý breh Ježišovi učeníci prekonali vlastné zápecníctvo, stretli sa so svojím strachom a posunuli sa v chápaní Ježišovej identity. Opustili Kafarnaum, aby raz mohli ísť do celého sveta.