Nájdené hroby detí Misionári a ich školy: temná kapitola cirkvi

Je pravda, že táto predstava je len ťažko znesiteľná: vyše 700 detí zakopali na lúke okolo školy. Nijaký pomník alebo symbol nepripomínal, že tam ležia pochovaní ľudia, nehovoriac o uvedení ich mien. Tento nález v kanadskej provincii Saskatchewan nie je ojedinelým prípadom.

Už v máji boli pri bývalej škole v Kamloops nájdené v zemi pozostatky vyše 200 detí – nemých svedkov jednej z najtemnejších kapitol v dejinách Kanady. Ide o systém takzvaných „Residential Schools“ (internátnych škôl pre pôvodných obyvateľov, pozn. prekl.).

Na tom, že misionári zakladajú školy, aby šírili svoju vieru, nie je nič zvláštne. Už stáročia sa náboženskí predstavitelia po celom svete pokúšajú získavať v školách pre svoje presvedčenie mladých ľudí, ktorí ešte sú ľahko formovateľní. Takto to bolo aj v čase, keď Európania osídľovali územie, ktoré je dnes známe ako Kanada.

V 17. storočí sa príslušníci rôznych rádov, napríklad jezuiti a uršulínky, pokúšali obracať na kresťanstvo ľudí, ktorí žili na území v tom čase titulovanom ako Nové Francúzsko. Konali tak v neposlednom rade na základe kolonialistickej, ako aj rasistickej myšlienky, že musia „divochom“ priniesť „civilizáciu“, ako to sformulovala správa kanadskej Komisie pre pravdu a zmierenie z roku 2015. Bieli sa považovali za nadradených pôvodným obyvateľom.

Tieto vzdelávacie úsilia, ktoré existovali aj v iných kolóniách, však boli najskôr veľmi selektívne a málo systematické. To sa zmenilo po vojne Spojených štátov proti Spojenému kráľovstvu v roku 1812, na ktorej sa britské kanadské kolónie zúčastnili po boku svojej materskej krajiny.

Až do tejto vojny osadníci nechávali pôvodných obyvateľov na pokoji, lebo mohli ťažiť z ich poznania krajiny a považovali ich za spojencov v sporoch. Po skončení vojny sa však pre európskych osadníkov dostali do popredia nové priority: chceli krajinu osídliť rozsiahlejšie. V ceste im stáli pôvodní obyvatelia (dnes nazývaní „First Nations“), lebo žili ako nomádi a živili sa lovom. Aby lepšie zapadli do systému osadníkov, mali sa venovať poľnohospodárstvu a usadiť sa – praktické úvahy hrali svoju rolu spolu s pocitom rasovej nadradenosti.

Pôvodní obyvatelia mali byť „civilizovaní“, a to znamená, že mali prestať byť pôvodnými obyvateľmi, čiže mali prestať pestovať svoju kultúru a namiesto toho sa vtesnať do koncepcie Európanov.

Cieľ: odcudzenie

Centrálnym prostriedkom na to boli takzvané „Residential Schools“. Tieto školy boli zmesou vzdelávacej a výchovnej inštitúcie, školské aspekty sa zmiešali s aspektmi domovov. Tieto inštitúcie boli zavádzané od 80. rokov 19. storočia, prevádzkovala ich cirkev a platila kanadská vláda.

Ich cieľom bolo odcudziť deti domorodých rodín od ich kultúry a jazyka a vnútiť im kresťanstvo a západný životný štýl. Prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa boli kruté: od roku 1920 boli deti z domorodých rodín povinné pobývať v týchto domovoch. Úplne cielene boli umiestňované v zariadeniach, ktoré sa nachádzali podľa možností ďaleko od bydliska ich rodičov, aby sa zabránilo kontaktu. A tak tieto deti často celé mesiace nevideli svojich rodičov.

Účastníčky spomienkového zhromaždenia v Toronte. Foto - TASR/AP

Dievčatá a chlapci boli od seba striktne oddelení, dokonca ani súrodenci sa nesmeli vídavať – aj to bol spôsob ničenia rodinných pút. Deťom boli vlasy strihané nakrátko, museli nosiť školské uniformy a nesmeli sa ani medzi sebou rozprávať vo svojom materinskom jazyku, povolená bola iba angličtina a francúzština. Ani tradície sa nesmeli pestovať. 

Zneužívanie a zanedbávanie boli v mnohých ohľadoch každodennosťou: platil takmer vojenský dril, deti boli bité, týrané a pripútavané na lôžko počas noci. Aj počas 20. storočia museli jesť pokazené potraviny a niekedy boli tak intenzívne podchladzované, napríklad studenými nočnými sprchami, že dodnes z toho majú choroby a ďalšie telesné a psychické poškodenia.

Tresty boli drakonické: preživší rozprávajú o tom, ako im ihlami prebodávali jazyky, pretože sa rozprávali vo svojom materinskom jazyku. Pritom mnohé deti ani neovládali iný jazyk.

150-tisíc dotknutých

„Residential Schools“ navštevovalo v rokoch 1880 až 1996 okolo 150-tisíc detí, odhadom 6-tisíc z nich prišlo o život v dôsledku tamojších životných podmienok; počet neohlásených prípadov bude pravdepodobne vyšší. Komisia pre pravdu a zmierenie nazýva tento systém „kultúrnou genocídou“.

Dôsledky tohto systému domovov sú viditeľné dodnes: mnohé jazyky a zvyky vymreli, v dôsledku systematického ničenia rodinných pút existujú problémy s väzbami a domácim násilím v mnohých „First Nations“ rodinách – pri domorodých ženách je štyrikrát vyššie riziko, že budú zavraždené, než pri ostatných Kanaďankách.

Okrem toho tieto školy boli podfinancované, učitelia slabo vyškolení a učebné osnovy zredukované na veľmi nízku úroveň vzdelania. Vyše sto rokov dostávali pôvodní obyvatelia výrazne horšie vzdelanie než priemer kanadského obyvateľstva. Aj 25 rokov po ukončení tohto systému je tento efekt viditeľný.

Na rôznych miestach Kanady vznikli provizórne spomienkové miesta z detských topánok. Foto - TASR/AP

Pohľad na iné kolónie ukazuje, aké podobnosti, ale aj rozdiely existovali v postupe misionárov. Jeden pohľad na nemecký kolonializmus: aktívni boli katolícki aj evanjelickí misionári. Misijné hnutie v 19. storočí čerpalo z novej ľudovej zbožnosti, ktorá „na jednej strane hľadala podporu tvárou v tvár sociálnym otrasom priemyselnej modernizácie, na druhej strane chcela ponúknuť protiváhu k sekularizovanému štátu, najmä k jeho tendencii, kulminujúcej v kultúrnom boji, potláčať cirkev“, píše historik Winfried Speitkamp.

Misionári teda sledovali jednoduchý sedliacky ideál, a preto pôvodným obyvateľom primárne odovzdávali remeselné (chlapci) a domáce (dievčatá) zručnosti. Okrem toho misie fungovali aj ako farmy, ktoré mohli dobre využívať poľnohospodári a remeselne kvalifikovaní pracovníci.

Niektorí misionári veľmi úzko spolupracovali so štátnou správou proti pôvodnému obyvateľstvu, iní sa postavili na stranu pôvodného obyvateľstva.Zdieľať

Avšak postavenie misií v koloniálnej mašinérii bolo iné ako napríklad v Kanade: prepletenie so štátnou správou bolo oveľa menšie, misionári zaujímali skôr postavenie medzi kolonialistami a domorodými obyvateľmi, ktoré vypĺňali veľmi rozdielne. Niektorí misionári veľmi úzko spolupracovali so štátnou správou proti pôvodnému obyvateľstvu, iní sa postavili na stranu pôvodného obyvateľstva. A tak misie na jednej strane prispievali k europeizácii domorodého obyvateľstva a jeho zdisciplinovaniu ako pracovnej sily; na druhej strane „paternalistickou starostlivosťou zmierňovali tvrdosť koloniálnej nadvlády“.

Čiže misionári zaujali veľmi odlišné pozície v koloniálnej spleti, ale – a to spája misie po celom svete – ich pôsobenie bolo bez kolonizácie často nemysliteľné. Preto kapitola kolonializmus a (sčasti stále ešte existujúce) koloniálne myslenie ako dedičstvo zaťažuje aj cirkvi. To sa ukazuje aj v Kanade, kde predstavitelia „First Nations“ a kanadská vláda požadujú od pápeža ospravedlnenie – ktoré dosiaľ nedostali.

Posledná „Residential School“ bola zavretá v roku 1996. Kapitola kolonializmus a jeho kruté excesy aj v cirkvi sa ešte zďaleka neskončila.

Pôvodne publikované na stránke Nemeckej biskupskej konferencie. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.