Nie je to nový jav. Už v roku 1938 páter Forestier, hlavný duchovný správca francúzskych skautov, konštatoval, že „skauting mal účinný vplyv v oblasti kňazských povolaní, ktoré prekvitali v jeho radoch“.
Pätnásť rokov po založení skautského hnutia vo Francúzsku napočítali viac než dve tisícky tých, ktorí sa delili do troch skupín: vyzreté povolania už pred vstupom do hnutia; povolania, ktoré už boli vzbudené viac či menej uvedomelo a ktoré skauting uchoval alebo oživil; tie, ktoré sa zdali byť prebudené.
V súčasnosti skauting a povolanie ostávajú silno spojené. Dôkaz: 75 % seminaristov zo Spoločenstva svätého Martina, 90 % zo seminára vo Versailles a 92 % z Bratstva svätého Petra sú bývalí skauti.
Traja zasvätení podávajú nasledujúce svedectvo.
Otec Étienne Masquelier, duchovný správca kostola Notre-Dame-de-Grâce de Passy v Paríži, niekdajší člen Jednotných francúzskych skautov (SUF):
„Pre mňa boli rozhodujúce dva prvky: skutočná duchovná blízkosť mladého kaplána, najmä počas táborov. Nič mi nepodsúval, iba povedal, že by bolo treba položiť si otázku o mojom povolaní. Vidiac ho, povedal som si, že by som mohol nasledovať jeho príklad.
Druhý prvok bola moja angažovanosť ako vodcu oddielu – obetovať energiu do služby druhým ma robilo šťastným. Od týchto bodov som rýchlo dospel k rozhodnutiu venovať sa tomu celý svoj život.“

Vladyka Cyril Vasiľ a manželia Patrik a Eva Belušovci hovoria, o čom je katolícky skauting.
Opát Christophe Toulza z Bratstva svätého Petra, skautský rover z Riaumontu:
„Keby som nebol býval skaut, nebol by som odpovedal na Božie volanie. Trápil som sa s týmto volaním, ktoré som nechcel počuť. Cesta – „La Route” (skautský program pre roverov, pozn. prekladateľa) udržiavala vo mne otázku povolania a zabránila mi ju pochovať.
Ako absolvent vysokej školy som sa mohol bez problémov vydať na cestu svojej profesie, lenže skauting ma posunul k tomu, aby som si nevybral to ľahšie. Cesta – „La Route” mi dávala zmysel služby: ,Ak existujem, potom nie pre seba, ale pre druhých.‘ Vzdať sa tohto volania by znamenalo podfuk, útek nezlučiteľný s rytierskym ideálom skautskej spirituality. Veveričiak (moja skautská prezývka) sa zmenil na ,pána farára‘.“
Cisterciánka z kláštora v Boulaur, bývalá vodkyňa v jednej z francúzskych odnoží skautingu – Scouts d´Europe:
„Keď som bola pubertiačka, reči mojich rodičov sa nedali počúvať a výchova k viere na náboženstve v škole bola veľmi chabá. Spolu so sviatosťami zmierenia a púťami mi skauting dovolil viesť intenzívny a autentický duchovný život. Tam som sa naučila praktizovať evanjelium vo svojom každodennom živote. Napokon, večné sľuby majú práve tento cieľ.
V rovine ľudskosti mi skauting pomohol angažovať sa a mať jediný sľub. Môj katechéta ma nabádal klásť si otázku o povolaní, o hľadaní Božej vôle v mojom živote. Takže kým výchovný poradca chce odpoveď na otázku, čo sa páči nám, skauting nás smeruje k druhým ľuďom: Ako byť užitočný pre svet, pre cirkev?“
Článok je prebratý zo stránky Famille chrétienne so súhlasom redakcie. Preložila Veronika Harmatová. Vychádza v spolupráci so zastolom.sk.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.