Tridentské omše Konal pápež František proti tradicionalistom zbytočne prísne?

Katolícky filozof Juraj Šúst a učiteľ a prekladateľ Matúš Sitár navzájom polemizujú o rozhodnutí pápeža Františka sprísniť pravidlá slávenia tridentskej omše, keďže podľa rímskeho biskupa prinášajú komunity, ktoré sa združujú okolo tridentskej omše, do cirkvi rozdelenie.

V rozhovore najskôr prechádzame opisom problému - ako je možné, že existujú rôzne formy slávenia svätej omše a ako sa táto situácia historicky vyvinula. Potom prechádzame opisom osobného vzťahu diskutujúcich ku tridentskej omši a následne sa venujeme rozhodnutiu pápeža Františka. Číta pápež realitu komunít okolo tridentských omší správne? Je jeho zásah primeraný? Aké bude mať dôsledky?

V nasledujúcom textovom prepise videorozhovoru na Postoj TV vám ponúkame niekoľko dôležitých pasáží polemiky.

Zúčastnili ste sa osobne na tridentskej omši?

Juraj Šúst: Áno.

Matúš Sitár: Nie.

Čo je na nej pre vás príťažlivé?

Juraj Šúst: Obmedzím sa na tri dôvody. Po prvé, forma tradičnej omše je radikálne iná ako tá, ktorú bežne poznáme. Bežná omša je dialogickejšia, kňazi sa vyjadrujú civilným jazykom, nadväzujú kontakt s veriacimi. Na tridentskej omši kňaz veriacich veľmi „nerieši“. Veriaci môže mať pocit veľkého kontrastu, keďže dnes žijeme v kultúre, v ktorej vám chce každý niečo predať, prihovoriť sa nám, do niečoho nás uviesť. Keď prídete prvýkrát na tridentskú omšu, máte pocit, že sa o vás nikto nestará a udiví vás to.

Druhá vec, ktorá ma najviac priťahovala, sa môže nazvať úcta alebo bázeň. Prvýkrát som na tridentskú omšu vlastne prišiel zo zvedavosti. V jednom momente ma tá omša omráčila. Má tichý kánon, kňaz sa modlil len šeptom a uvedomil som si, že sa spontánne modlím, pripájam sa ku Kristovej obeti. Uvedomil som si, že som sústredenejší, neutekajú mi myšlienky, bolo to silné a hlboké a ešte som aj prijímal Pána Ježiša pokľačiačky.

Tretí dôvod je krása. Prvýkrát v živote som zažil jednotu formy – liturgickej hudby, spôsobu slávenia, prostredia barokového kostola. Bol to silný pocit plnosti a jednoty. Krása má mať veľký priestor v liturgii a toto som našiel v tradičnej omši.

Pán Sitár, prečo ste nikdy neboli na tridentskej omši? Vy si vystačíte s novus ordo?

Matúš Sitár: Myslím, že áno. U nás v Trnave nám bolo povedané, že môžeme prísť na arcibiskupský úrad a ja sa trochu hanbím prísť priamo „na srdce“ otca arcibiskupa, som obyčajný človek v priam dedinskej farnosti. Tridentskú omšu však poznám, videl som dokonca, ako sa slávila už pred 2. Vatikánskym koncilom, lebo už vtedy existovali televízne kamery.

Vnímam, že to podstatné je v tridentskej omši aj v novus ordo. Skúsenosť, ktorú opisoval Juraj, mám ja práve s pokoncilovou omšou. Je to omša, v ktorej som vyrastal, omša môjho detstva, do dnešného dňa si pamätám momenty, slová a výrazy, ktoré ma veľmi oslovovali už v detstve, aj keď som im nerozumel a až postupne som do nich prenikal. Dokonca sa dá povedať, že niektoré z nich nie sú v predkoncilovej omši prítomné. Nemám pocit, že sa niekam potrebujem vracať a sláviť svätú omšu iným spôsobom. Jedným z princípov pokoncilovej obnovy liturgie bolo ponúknuť bohatšie prestretý stôl Božieho slova – to znamená poskytnúť viac čítaní. A to ma veľmi oslovuje a baví.

Máte na základe vlastného pozorovania či skúsenosti pocit, že chodenie na tridentskú omšu je aj na Slovensku trendom a komunity, ktoré okolo toho vznikajú, sú stále väčšie a vplyvnejšie?

Juraj Šúst: Povedal by som, že áno, aj keď to nie je v takej veľkej miere ako vo Francúzsku alebo v USA, kde predkoncilovú omšu podporujú aj mnohí biskupi a pôsobia tam mnohé inštitúty a bratstvá zamerané na slúženie tradičnej omše. Ale aj ja som si všimol, že počet veriacich, ktorí chodia na tradičnú omšu, stále narastá.

A keď hovoríme o trende, tak aj keď staršie generácie možno nemajú toľko pochopenia pre tradičnú omšu, keďže vítali pokoncilové zmeny a celý svoj život v nich boli zakorenení, tak si napriek tomu myslím, že v dnešnej čoraz viac sekularizovanej kultúre akoby bolo kultúrne kresťanstvo čoraz menej prítomné – hoc na Slovensku sme oproti zvyšku Západu ešte výnimkou – tak tradičná omša ponúka veľmi veľa pre katolícky život. Dokáže človeka nadchnúť a napĺňa ho pocitom duchovnosti. To veriacemu človeku potom pomáha podľa viery aj žiť. Často aj v nepriateľskej spoločnosti.

Matúš Sitár: Myslím si, že v porovnaní s inými hnutiami, napríklad s obnovou v Duchu Svätom, je to skôr okrajový fenomén. Ale určite je to rastúce hnutie.

Do tejto situácie prichádza pápež František a zasahuje proti týmto komunitám, združených okolo tridentských omší. Vo svojom sprievodnom liste k dokumentu motu proprio František píše: „Zo slov a postojov mnohých ľudí je stále viac zrejmé, že existuje úzky vzťah medzi výberom slávenia podľa liturgických kníh pred Druhým vatikánskym koncilom a odmietaním cirkvi a jej inštitúcií v mene toho, čo považujú za 'pravú cirkev'.“

Pápež vlastne hovorí, že okolo tradičných omší sa sústreďujú ľudia, ktorí narúšajú jednotu cirkvi, preto okolnosti slávenia tridentskej omše sprísni. Číta pápež situáciu v cirkvi správne?

Matúš Sitár: Pápež tieto tvrdenia opiera o výsledky prieskumu medzi biskupmi z celého sveta. Nie som biskup ani som tie výsledky nevidel, ale na základe môjho pozorovania na tom niečo byť môže.

Vidíme to aj na príklade slovenskej diskusie – keď minulý rok vyšiel v Katolíckych novinách článok na túto tému, kňazi, ktorí vystupovali na obhajobu predkoncilovej liturgie, sa vyjadrovali veľmi čudne. Jeden akoby naznačoval, že Koncil a najmä liturgická obnova sú dielom diabla a že diabol má rád novú omšu, lebo z omše či z krstnej liturgie bolo vypustených mnoho exorcizmov. Iný kňaz sa vyjadroval, že sa musíme vrátiť k predkoncilovej liturgii, jedine takýmto spôsobom bude mať Boh ctiteľov.

Dokonca som sa nedávno pozrel na reakciu kardinála Raymonda Burkea, ktorý napísal zvláštnu vec. Tvrdil, že pokoncilová liturgia zásadne mení formu liturgie, a potom napísal zaujímavú vetu, že túto situáciu kritizoval už pápež Pavol VI. vo svojej homílii na sviatok sv. Petra a Pavla v roku 1972. Začudoval som sa, že by Pavol VI., ktorý promulgoval liturgiu, sa už o dva roky na to sťažoval. Keď som si tú homíliu pozrel na internete, nič také som tam nenašiel. Pápež Pavol VI. však vo svojej známej kázni hovorí, že cez akúsi trhlinu preniká do Božieho chrámu satanov dym. Žeby kardinál Burke spojil kázeň Pavla VI. a jej dramatické vyjadrenie so satanovým dymom so zmenou formy liturgie? Neviem, čo si o tom mám myslieť...

Chcete tým povedať, že pápež zhodnotil vnútornú situáciu v cirkvi správne?

Matúš Sitár: Áno, mám pocit, že viacerí kňazi a aj tento kardinál spomínajú veci, ktoré sú veľmi čudné a naozaj spochybňujú Koncil aj liturgickú reformu. Možno hovoria, že súčasnú liturgiu považujú za platnú, ale keď o nej v náznakoch hovoria ako o diele satana, ktorý ju má rád, tak mám pocit, že pápež nie je úplne mimo...

Tá istá otázka pre Juraja Šústa. Pápež na základe prieskumu medzi biskupmi povedal, že je tu tendencia ľudí, ktorí rozdeľujú cirkev, spájať sa s predkoncilovou liturgiou. To je faktický opis situácie. Sedí podľa vás tento opis na realitu?

Juraj Šúst: Nie celkom. Určite sú aj medzi tradičnými veriacimi takí, ktorí sú radikálni natoľko, že by naozaj odmietli 2. Vatikánsky koncil. Podľa mňa to nie je dominantná skupina.

Potom je podľa mňa skupina veriacich, ktorí sú kritickí k rôznym formám pokoncilového vývoja, teda k tomu, čo kardinál Ratzinger nazval „duch koncilu“, teda k nesprávnym interpretáciám Koncilu, ktoré sa potom predkladali za koncilové interpretácie. Napríklad mnohí veriaci by aj dnes povedali, že k spáse človek v princípe nepotrebuje byť kresťanom, stačí byť slušný a dobrý človek a Pán Boh ma môže spasiť. Alebo by povedali, že aj v iných náboženstvách sú mnohé vzácne prvky a cieľom medzináboženského dialógu je vzájomne sa obohacovať a nie to, aby sme ľudí privádzali ku Kristovi – a preto je dobré, aby moslimovia boli dobrými moslimami, budhisti dobrými budhistami a podobne. Týchto vecí je viac, ale pravdou je, že toto Koncil neučil. Koncil učil, že Kristus je bránou ku spáse, on založil aj sviatosť krstu, nezrušili sme ohlasovanie Krista národom. Skupina ľudí, ktorí na toto upozorňujú, nie sú veľkí teológovia, nerobia dištinkcie, preto to niekedy môže vyzerať tak, že keď kritizujú niektoré nedobré javy v cirkvi, tak to niekto chápe ako kritiku Koncilu.

Potom je veľká skupina ľudí, ktorí tieto otázky neriešia. Našli lásku k starému rítu, pomáha im k náboženskému životu, majú pocit, že to je renesancia ich duchovného života – a to je dôvod, prečo chodia na tradičnú omšu.

Pápež teda podľa vás nečíta realitu presne.

Juraj Šúst: Je tam ešte ďalší rozmer. Žijeme v ére sociálnych médií, a tak ako aj v politickom živote vidíme, že diskusie na sociálnych sieťach sú často ďaleko radikálnejšie ako v reálnom živote, tak rovnako to platí aj v otázkach cirkevných polemík.

Nepovedal by som, že odmietanie pokoncilovej liturgie a Koncilu je prevažujúca črta ľudí, ktorí našli lásku v tradičnej liturgii. A chcel by som to ešte dokumentovať tým, že v krajinách, kde je tridentská omša oveľa rozšírenejšia ako u nás – teda vo Francúzsku a v USA, reagovali biskupi z týchto krajín na tento pápežov dokument tak, že neobmedzili slávenie tradičných omší. Francúzski biskupi povedali, že majú tradičných veriacich vo veľkej úcte a vážia si ich.

Tvrdíte teda, že radikáli medzi komunitami, ktoré obľubujú tridentskú omšu sú, ale sú v menšine, a preto pápež situáciu vyhodnotil neadekvátne. Čo vy na to, pán Sitár?

Matúš Sitár: Len zopakujem, že moja skúsenosť so slovenskými kňazmi a s kardinálom Burkeom je taká, že rozprávajú čudné veci. Podľa mňa to nie je úplne v poriadku. Myslím si, že v týchto skupinách je problematická kultúra a myšlienky. Ľudia, ktorí sa dostanú do týchto skupín, sú formovaní už len tým, že počúvajú kňazov, ktorí na Františkov dokument reagovali útokom na pokoncilovú liturgiu. Vrátane kardinála Burkea, ak správne rozumiem jeho narážkam. Nie sú to malé skupinky bežných veriacich, sú to kňazi a kardinál.

Juraj Šúst: Podľa mňa treba pri interpretácii vyjadrení tých kňazov a kardinála vystihnúť ich úmysel a nevybrať si tú najpríkrejšiu interpretáciu ich slov. Aj mnohé ostré vyhlásenia nie sú o tom, že by odmietali legitimitu novej omše. Skôr sú to reakcie obranného typu. Ak im napríklad niekto povie, že tradičná omša za veľa nestojí, robia sa žarty z oblečenia kňazov, z latinčiny... Aj keď títo ľudia reagujú ostro, je to reakcia ľudí zatlačených do kúta, ktorí majú pocit, že sa im krivdí. Myslím, že to platí z obidvoch strán. A práve preto Benedikt XVI. v roku 2007 pravidlá na slávenie tridentskej omše uvoľnil, aby sa tieto pnutia medzi dvoma formami jedného rítu zmiernili a vzájomne sa obohacovali.

Zmenilo sa po sprísnení pravidiel slávenia tridentských omší vaše vnímanie pápeža Františka?

Matúš Sitár: Nie.

Juraj Šúst: Trochu áno, nečakal som taký prísny dokument a je to bolestné.

Celý rozhovor si môžete pozrieť vo forme videorelácie na Postoj TV:

Ak naše diskusie radšej sledujete vo forme podcastov, ponúkame vám aj túto možnosť: