Manželia Ištokovci Čelili sme rozvodu, no prišla rakovina a obrátenie

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

Ako by ste každý sám za seba opísali prostredie, v ktorom ste vyrastali?

Obaja sme vyrastali v kresťanských rodinách. Rodičia nám odovzdali sviatosti krstu, prvé sväté prijímanie a birmovku. V našich rodinách však chýbala živá viera. Chýbala v nich modlitba.

Mali ste pocit, že vám niečo chýba?

Celý čas sme žili svetským životom. Rodičia neustále pracovali a vzhľadom na dobu, v ktorej sme žili, život s Bohom nebol príliš intenzívny.  

Ako vyzerali vaše prvé manželské roky?

Poznáme sa od roku 1999 a manželmi sme od roku 2002. Prvé roky boli harmonické, privítali sme prvé dieťa, no náš život bol bez viery, bez Boha, a tak postupne začal naberať zlý spád. Naháňali sme sa za kariérou, peniazmi a do nášho vzťahu prichádzalo napätie, stres a hádky. Neustále sme sa z niečoho obviňovali a každý z nás chcel mať svoju pravdu. Zašlo to až tak ďaleko, že sme začali hovoriť o tom, že ten vzťah ukončíme a každý si pôjde vlastnou cestou. Rozhodli sme sa, že najlepšie bude rozviesť sa.

Keď ste riešili otázku rozvodu, mali ste len jedno dieťa?

Pribudlo nám aj druhé, o ktoré sme však prišli, a potom sa nám v roku 2009 narodil syn Lukáš. Práve dva roky po Lukášovom narodení medzi nami všetko vyvrcholilo.

Ako to napätie prežívali vaše deti?

Boli od týchto záležitostí odstrihnuté. Lukáš bol maličký, takže to nevnímal vôbec, a Terezka pri našich hádkach nikdy nebola. Určite medzi nami pociťovali istý nepokoj, ale viac-menej sa ich to netýkalo. Nežili sme medzi sebou v nejakých sporoch, no vnímali, že nemáme harmonický vzťah. Náš vzťah však bol zhnitý.

Vedeli ste to už vtedy, že taký bol, alebo to tak vidíte až teraz?

Vieme to pomenovať až dnes. Vtedy bol každý z nás egoista, neťahali sme za jeden povraz. Spätne už na to pozeráme inými očami a vieme, že to bol život bez Boha. Človek musí dozrieť, aby zistil, že v manželstve musíme byť traja. Dvaja to neutiahnu. Vtedy sme boli len dvaja – a aj to každý sám za seba.

Ako ste sa cítili, keď ste si uvedomili, že vaše manželstvo už úplne zlyháva? 

Alena: Zaskočilo ma to, pretože som nikdy nepremýšľala nad pocitmi. No uvedomila som si, že budem mať konečne pokoj, že doma bude pokoj, nebudeme sa hádať a do môjho života príde úľava. Vzápätí mi však napadli aj myšlienky typu, ako budem fungovať ďalej a ako to celé zvládnem.

Jozef: Rovnako to bolo aj u mňa. Myslel som si, že ak sa rozvedieme, získam slobodu a nový pocit, ktorý z tejto slobody plynie. No zároveň som nepovažoval rozvod za niečo dobré, práve naopak.

Povedzme teda, že sa teraz nachádzame v bode, že sa rozvádzate. Čo sa stalo, že tu spolu sedíte?

Jozef: Zlom nastal v roku 2013, keď mi lekári diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín a nedávali mi veľké šance na prežitie. S liečbou mi dávali pol roka života a tým boli naše rozvodové plány zamietnuté a zmarené.

Ako vyzerali tvoje kroky od chvíle, keď si sa dozvedel o chorobe?

Jozef: Prvý kontakt s rakovinou bol u onkológa, ktorý mi povedal, že mám len pol roka života. Mal som vtedy pocit, že to nehovorí mne, ale niekomu inému. Bol som šokovaný, prekvapený a rozmýšľal som, že to ukončím skôr – sám. Pochopil som však, že Pán Boh má so mnou plán.

Ako si túto správu prežívala ty, Alenka?

Alena: Rok sme pátrali, no žiaden lekár nevedel nájsť príčinu. Keď sme sa dozvedeli o tejto diagnóze, v prvom momente prišiel strach a obavy. Čo bude? Ako to bude? Ako budem zvládať starostlivosť o chorého manžela a o deti?

Rozplynul sa týmto všetok hnev, ktorý si voči nemu mala?

Alena: Áno, paradoxne vďaka času, ktorý sme spolu začali prežívať počas liečby a chemoterapie, sme boli nútení spolu komunikovať. Z mojej strany som to brala ako obetu. Vedela som, že ho nemôžem opustiť – a v našom vzťahu sa to začalo obracať.

Jozef: Nazval by som to výchovnou chorobou. Boh nám dal určitý časový interval, počas ktorého sa môže človek zamyslieť. Uvedomil som si, že toto je priestor, keď musím prehodnotiť svoj život, priority a rozhodnúť sa, čo ďalej. Bol to pre mňa veľmi vzácny čas. Pochopil som, že obeta a láska mojej manželky je neoceniteľná.

Alena: Mala som prácu, vďaka ktorej som mohla viac času tráviť doma. Boli sme stále spolu a rozprávali sme sa. Dokonca som si kvôli nemu urobila vodičský preukaz, hoci som na to dovtedy nemala odvahu. Bývame vo Vranove a za lekárom sme museli chodiť až do Košíc, čo je okolo osemdesiat kilometrov. Šoférovať ma učil manžel a aj vtedy bolo cítiť, ako nás to stmeľuje.

Kedy ste prvýkrát pocítili, že existuje živý Boh?

Jozef: Celý proces obrátenia nastal až po mojom vyliečení a po zaradení sa späť do pracovného procesu. Keď som znovu nastúpil do práce, v mojom živote sa začali objavovať noví ľudia – kresťania. Veľkú zásluhu na mojom obrátení mal môj kolega Jaroslav, ktorý mi začal hovoriť o Bohu, ako som ho ja nikdy nepoznal. Hovoril mi o Bohu, ktorý je láska, a že je milosrdný Otec. Predtým som Boha vnímal len ako policajta, ktorý na nás striehne za každým rohom a chce nás trestať za každý priestupok a každý hriech. Tento kolega mi zrazu hovoril o niečom úplne inom. Najprv som tomu nerozumel, ale bolo pre mňa veľmi povzbudivé počuť o takom Bohu, akého som nikdy nezažil.

Začal si o Bohu rozprávať aj Alenke?

Jozef: Postupne áno. Kolega Jaroslav mi hovoril o kresťanskom duchovnom kurze pre manželov. Absolvoval ho so svojou manželkou v čase, keď si prechádzali krízou. Na tomto kurze našli lásku a vyliečenie vzťahu. Ide o víkendové stretnutia, ktoré sa konajú v Prešove na Sigorde. Snažil sa na ne nahovoriť aj nás, no dlho sme odolávali.

Keď sme tam nakoniec šli, hneď sme cítili, že to nebude nič pre nás. Ľudia tam stáli s rukami hore, modlili sa a spievali. Pre nás to boli neznáme vody, ale zo slušnosti sme sa rozhodli ostať aspoň do soboty. Povedali sme si, že potom sa zbalíme a pôjdeme domov. V sobotu sa za nás a naše manželstvo začal modliť jeden manželský pár – a skrze to sa začali diať veci.

Čo presnejšie sa vtedy dialo?

Obaja sme pocítili, že prichádza uzdravovanie nášho vzťahu. Zlom nastal, keď sme do vzťahu konečne pozvali Ježiša. Myslím si, že od toho momentu sa veľmi veľa vecí zmenilo a začalo sa pre nás nové manželstvo.

Zvláštne bolo, že keď sme sa vrátili z víkendu domov, naše deti povedali vetu: „V piatok odišli jedni rodičia preč a v nedeľu sa vrátili iní rodičia.“ Deti z nás už cítili a vnímali zmenu, ktorú sme my ešte vtedy nevnímali. Odvtedy nastalo veľmi veľa zmien a doma sme začali robiť veci inak.

Pamätáte si na konkrétnu chvíľu, keď ste pocítili Boží dotyk?

Jozef: Neviem, či sa to dá opísať, ale bola to úplná premena. V prvý deň kurzu sa mi zdalo, že som prišiel medzi bláznov. V nedeľu som sa už s nimi rozprával ako s inými ľuďmi. Moment zlomu vo mne nastal počas modlitby príhovoru, keď som sa už na veci pozeral inak a dokázal som vnímať, že sme tu v Božej prítomnosti. Boli sme zrazu slobodnejší v mnohých veciach. Je to neopísateľné, že keď pozveš Ježiša do svojho vzťahu, zrazu nastane taká náhla zmena.

Alena: Dokonca bolo zvláštne, že sme sa večer pred spaním pomodlili. Dovtedy sme sa nikdy nemodlili ani spolu, ani samostatne. Ležali sme na Sigorde a hovorím: „Poď, ideme sa spolu pomodliť.“ Manžel bol prestrašený, chcel sa modliť až doma, no nakoniec na to pristúpil. Takže to bola naozaj náhla zmena. Božím riadením by som nazvala aj to, že sme sa skamarátili s troma manželskými pármi, s ktorými dnes tvoríme vo Vranove spoločenstvo.

Zmenili ste aj niektoré svoje rituály? Ako konal Boh ďalej vo vašom živote? 

Zmenilo sa toho veľmi veľa. Doma sme sa predtým vôbec nemodlili, dokonca sme nemali ani Sväté písmo. Kde-tu nám na stene visel svätý obrázok, no to len preto, že sa to tak má robiť. Od obrátenia sa u nás zaviedla pravidelná večerná modlitba. Každý večer si všetci štyria sadneme do obývačky a modlíme sa. Okrem toho máme spolu osobitnú manželskú modlitbu. Stále cítime ovocie modlitby… Naša rodina funguje a cítime požehnanie vo všetkých oblastiach.

Vráťme sa ešte k tvojej chorobe. Ako je možné, že žiješ?

Jozef: Aj ja som z toho prekvapený. Celý priebeh liečby vyústil do toho, že som sa z rakoviny vyliečil. Trvalo to asi rok a pol. Vnímam to tak, že Boh ma poslal na tento svet s nejakou novou úlohou. Je zvláštne, že kvantum mojich spolupacientov a kamarátov zomrelo, no ja som tu ostal. Nechápal som, prečo som dostal šancu na život. Keď som spoznal Boha, pochopil som, že Boh má pre mňa ešte plán.

Vnímate rakovinu ako niečo, vďaka čomu dostal váš vzťah druhú šancu?

Určite áno. Keby sa to udialo niekedy inokedy, tak sa rozvedieme. Keď sa na to pozeráme spätne, vidíme, že Boh vie aj zo zlých vecí urobiť dobro. Táto choroba nás mala priviesť tam, kde sme teraz.

Jozef: Vnímam túto situáciu ako Božie riadenie, pretože skrze moju chorobu, cez všetky naše manželské krízy, hádky, spory, ktoré v našom manželstve boli, nás Boh formoval a pripravoval na budúcnosť. Malo to pre nás obrovský význam. Všetky zlé veci, ktoré sa nám udiali, nás vyformovali do zdravého vzťahu.

Ako zažívate Boha dnes? Vidíte ho v každodenných veciach? 

Alena: Určite, už len tým, že ráno vstaneme a môžeme sa tešiť z jeho prítomnosti. Ďakujem Pánu Bohu, že mi tu Jozefa nechal a môžeme byť spolu. Ďakujem, že deti nastúpili s nami na cestu k Bohu, pretože to nie je samozrejmosť. Keď sa na to spätne pozerám, tak má naše obrátenie význam aj preto, že sme k Bohu priviedli naše deti. Naša Terezka je animátorka u nás v spoločenstve a Lukáš je miništrant.

Ako žijete s Bohom dnes?

Náš život nabral iný rozmer, v podstate sa obrátil o stoosemdesiat stupňov. Vnímali sme, že život kresťana je život v spoločenstve, stali sme sa preto súčasťou jedného spoločenstva. Naše každodenné rituály sú vo forme modlitby, budovania vzťahu s Ježišom skrze Sväté písmo a stretávanie sa na rôznych duchovných akciách.

Ako sa zmenil vzťah medzi vami dvoma?

Úplne od základov. Tým, že sme pozvali do nášho vzťahu Boha, máme v ňom zdravú istotu a zdravú sebadôveru. Sme si bližší, vieme spolu komunikovať a vieme byť otvorení. Netvrdím, že sa občas nepohádame, ale takéto situácie už vieme riešiť a vieme si navzájom odpúšťať. Kedysi sme hľadali odpovede u kamarátov a vo svetských záležitostiach. No teraz hľadáme odpoveď vo Svätom písme a v komunikácii. Každý problém spolu rozumne riešime.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.