Martin Launer V domnení, že som dobrý kresťan, som spravil niečo odsúdeniahodné

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

V akom prostredí si vyrastal?

Moja rodina bola v otázke viery rozdelená. Na jednej strane stála moja veriaca mama, ktorá žije veľmi tradičnú vieru, a na druhej strane bol môj otec, ktorý v Boha neverí. Vďaka mame sme chodievali pravidelne do kostola. Zo začiatku mi to nevadilo, bavilo ma chodiť miništrovať, no neskôr som začal rebelovať a kostol som začal vnímať inak. Zistil som, že zo zvončeka sa dajú kradnúť peniaze (potom zaviedli uzamykateľné pokladničky) a že sa vlastne modliť vôbec nemusím. So súrodencami sme absolvovali krst, no tam sa to pre nás skončilo. Začala sa moja puberta a kostol ma viac nezaujímal. Moja mama sa za nás stále veľa modlila, rovnako aj naši veriaci známi.

Pamätáš si na prvý moment, keď si zažil živý dotyk Boha?

Všetko sa to začalo birmovkou, no najmä za to vďačím svojim súrodencom. Mám staršieho brata, sestru a ešte mladšiu sestru. Sestra spoznala Boha ako prvá počas svojich birmovaneckých kurzov a následne vstúpila do kresťanského spoločenstva. Vtedy sme sa s bratom tomuto spoločenstvu dosť vysmievali a považovali sme ich za čudákov. Potom prišiel taký paradoxný zvrat, môj brat, rebel a môj vzor, sa obrátil tiež, vstúpil do spoločenstva – a ja som ostal sám. Zrazu sa oni rozprávali medzi sebou a ja som bol ten „mimo“. Ten, ktorý neprežil to, čo oni. Bolo to pre mňa celkom ťažké obdobie, mal som pocit, že som stratil svoju partiu. Onedlho sa začala príprava na birmovku aj mne. Všetci ma hneď prijali, pretože poznali mojich starších súrodencov. Začal som takpovediac využívať tieto svoje „známosti“ a hľadať si kamarátov v rámci spoločenstva. Pre mňa to bolo hlavne o vzťahoch. Potom som sa však ocitol na jednej modlitbe chvál, ktorá vo mne niečo zmenila. Počas modlitby som tam skutočne zažil dotyk Boha a odvtedy som vlastne začal naozaj žiť aj v spoločenstve.

Vedel by si aj tento moment konkrétnejšie opísať?

Bolo to v malej kaplnke v Banskej Bystrici, kde prebiehali chvály. Vtedy ma tam zavolali pomôcť im s technikou. Šlo iba o také dve ošumelé debny a pár káblov, ktoré bolo treba pomôcť preniesť. Bola to akási zámienka, ako ma presvedčili ísť na chvály, pretože sa mi tam nechcelo chodiť len kvôli modlitbám. Neviem ani, ako sa to stalo; spievali piesne, modlili sa a ja som zrazu veľmi silno pocítil, že ma Boh miluje. Bolo to naozaj veľmi intenzívne, plakal som z toho, aký bol Boh na tom mieste živý a prítomný. Zrazu to nebol len nejaký pán, o ktorom sa hovorí v kostole. Bol tam a ja som zažil jeho lásku.

Do spoločenstva som potom vstúpil nadšený z tohto zážitku, z ľudí, z nových pocitov, ktoré som prežíval. Modlil som sa, odovzdával som mu každú časť dňa a všetko, čo som prežíval. Postupne sa moja viera vyvíjala, rástol som v rámci spoločenstva, začal som v ňom slúžiť – a hoci som mal horšie aj lepšie obdobia, už nikdy som od Boha úplne neodišiel. Vo chvíľach, keď som pochyboval, vracal som sa k momentom, keď som zažil živého a milujúceho Boha. Vedel som, že to nebolo len atmosférou, stretol som sa s Kristom a zmenilo ma to.

Dostal si sa v tomto období do bodu, keď si o Bohu alebo o svojej viere začal pochybovať?

Keď som mal asi dvadsať rokov, našiel som si v rámci spoločenstva priateľku. Boli sme spolu tri roky, snažili sme sa mať čistý vzťah, čo sa nám viac-menej darilo. Neskôr sme vo vzťahu začali zažívať problémy. Navyše som odišiel študovať na vysokú školu do Bratislavy a s priateľkou sme trávili spoločný čas iba cez víkendy. Pre mňa to bolo náročné obdobie, nevedel som, ako mám v tom vzťahu napĺňať naše potreby, a cítil som sa nedostatočný. V tom čase som v Bratislave spoznal dievča, ktoré mi hovorilo presne to, čo som v tej chvíli chcel počuť. To dievča videlo, čo pre ten vzťah robím, a považovalo to za niečo úžasné, keďže kvôli nemu to nikto nikdy nerobil. Ako som už spomenul, mal som vtedy pocit nedocenenia od svojej priateľky a zrazu mi tu niekto hovoril, že je super, aký som, a čo by ona dala za to, keby mala takého priateľa. Všetky tieto pocity a chvály na moju adresu viedli k tomu, že som svoju priateľku s týmto dievčaťom podviedol.

Spomínaš si na pocit, ktorý si v sebe potom mal?

Hrozný. Môj svet, moje predstavy o tom, aký som človek, všetko, čo som budoval, sa vtedy rozsypalo. Tri roky sme sa s priateľkou snažili budovať čistý vzťah a plánovali si budúcnosť. Vždy som si myslel, že mne by sa nemohlo stať, aby som bol neverný. Snažil som sa veriť Bohu, slúžiť v spoločenstve, myslel som si, že som dobrý kresťan – a zrazu som spravil niečo také.

Čo sa dialo v tvojom živote od tohto momentu?

S priateľkou sme sa rozišli a ja som sa úplne opustil. Tri dni som len plakal, hneval sa a nespal. Myslel som si, že ma Boh úplne zavrhol. V tej chvíli som sa považoval za najväčšieho pokrytca. Hovoril som jedno, a konal druhé. Čosi som sľuboval, a nedodržal to. Pre čosi som sa rozhodol, a zachoval som sa inak. Nedokázal som si pripustiť, že ma Boh ešte miluje. Nevedel som si predstaviť, že ma v tej chvíli môže mať ktokoľvek rád. Stiahol som sa do seba a do svojich depresívnych myšlienok. Padal som do úplného zúfalstva a začal som rozmýšľať nad samovraždou. V mojom okolí je jedna vysoká stará stavba, z ktorej by bolo ideálne skočiť, keďže tam nikto nechodí. V jeden deň som sa rozhodol, že to teda urobím – že vyjdem hore a skočím.

Chcel som sa však ísť predtým vyspovedať. Netuším prečo. Možno som čakal od kňaza nejaké zázračné slová, no spoveď prebehla úplne normálne. Snažil som sa byť úprimný a povedať na rovinu všetko, čo som urobil. Kňaz mi dal rozhrešenie a ja som si sadol do lavice. Ako som tam sedel, zrazu mi napadla myšlienka, neskutočne absurdná myšlienka, že som dobrý. Do toho momentu v mojej hlave celý čas znelo, že som zlý. Veď som predsa zničil trojročný vzťah, ublížil osobe, ktorú milujem, a ublížil osobe, s ktorou som podviedol osobu, ktorú milujem. Vedel som, že som sklamal mnohých ľudí, ktorí do mňa čosi investovali, a že to celé má dosah aj na nich. Keď som premýšľal, ako by som mohol byť po tom celom dobrý, v mysli mi znela myšlienka: „Si dobrý, pretože ja som dobrý.“ V tej chvíli som vedel, že mi to hovorí Boh. Bolo to príliš absurdné, aby to napadlo mne samému. Boh mi povedal, že mám dobré srdce. Mal som na výber, či tomu budem alebo nebudem veriť. V tom momente som urobil asi najdôležitejšiu vec, akú som vtedy mohol urobiť. Rozhodol som sa tomu uveriť. Prijal som skutočnosť, že mi to hovorí Boh, a ak mi to hovorí on, potom to je pravda. Niečo sa vo mne zlomilo a ja som sa cítil šťastný, mal som pokoj, že všetko bude dobré. Zo zúfalstva a depresie k hlbokému pokoju a šťastiu. Bol to neskutočný pocit.

Zmenil sa v tej chvíli aj tvoj postoj k sebe samému?

V momente, keď som prijal, že som dobrý aj napriek svojim zlyhaniam a že moje skutky nedefinujú moju hodnotu, stal som sa slobodným. Mal som v sebe pokoj. Povedal som si, že nezmením to, čo sa už stalo, ale idem o to dievča skúsiť znova bojovať. Keď to vyjde, budem veľmi šťastný, a keď to nevyjde, tak nevadí. Vedel som, že Boh je dobrý, a teda všetko bude dobré, aj keď sa to vôbec nemusí skončiť podľa mojich predstáv. Keď som sa obrátil, neustále som počúval, aký je Boh dobrý, aj keď som tomu úplne nerozumel. Až po tejto skúsenosti som si uvedomil, že Boh je dobrý bez ohľadu na to, či robíme chyby alebo nám nevychádzajú naše plány. Jeho dobro je väčšie ako naša predstava dobra. To dievča – svoju bývalú priateľku – som už naspäť nezískal, ale ostali sme priatelia. Dnes mám manželku, máme krásnu dcérku a sme spolu veľmi šťastní.

Aké pre teba bolo vrátiť sa s týmto všetkým späť do spoločenstva?

Nebolo to úplne jednoduché, pretože napriek svojmu druhému obráteniu som niesol zodpovednosť za svoje zlyhanie. Tá skutočnosť, že som niečo urobil, neodíde a napriek tomu, že ma z toho Boh dostal, to bolo v spoločenstve veľmi citeľné. Keby som nemal identitu v Bohu, asi by som sa z toho nedostal. Práve to, že moja identita je v Bohu, mi dalo silu ísť ďalej.

Pomohol ti tvoj nový pohľad na seba a svet aj vo vzťahu s okolím?

Tým, že sa zmenil môj pohľad na seba, začal som nazerať inak na ľudí aj na všetky situácie. Napríklad som zmenil vnímanie svojej služby. Predtým som ju bral ako niečo, čo definuje, kým som, a staval som na nej svoju hodnotu. Vo chvíli, keď sa v mojom živote všetko rozpadlo, rozpadla sa aj moja falošná identita a zrazu moja hodnota nespočívala ani v službe, ani vo vzťahoch. Zostala len pravda, že som obrazom dobrého Boha. Platí to pre všetkých. To ovplyvnilo úplne všetko; moje vzťahy so súrodencami, rodičmi a vlastne so všetkými dookola.

Zazívaš živého Boha aj v každodenných situáciách?

Odkedy máme dcéru, veľa vecí sa zmenilo. Momentálne je zložitejšie rozdeliť si čas medzi modlitbu, ľudí a prácu. Ale blízkosť Boha zažívam stále. Keď sa večer zastavím a pozriem sa na svoju manželku s dcérou, hovorím si, že Boh dokázal premeniť moje minulé chyby milosťou, a prežívam vďačnosť. Vďačnosť za svoju rodinu, nádhernú manželku a našu úžasnú dcéru. Za to, že sa mi podarilo z toho celého dostať, vďačím hlavne Bohu a spoločenstvu. On je živý a dobrý a neustále sa o nás stará. Skutočne nám vďaka nemu nič nechýba.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.