Aká bola vaša cesta k tvorbe umenia pre liturgiu?

Prvé rúcho a štólu som vytvorila už ako študentka u profesorky Evy Cisárovej-Minárikovej na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Popri štúdiu aj po jeho skončení som pracovala v Historickom múzeu na Bratislavskom hrade, kde som sa stretla s historickými liturgickými textíliami – paramentami. Vzbudilo to vo mne osobitný záujem a uvažovanie nad liturgickými textíliami.

Od začiatku som vnímala vnútorné prelínanie textilného umenia a jeho duchovného odkazu. Veľkou inšpiráciou boli pre mňa výšivky a hlavne hodvábne materiály, ku ktorým mám vyslovene vrúcny vzťah.

Tiež som cítila potrebu vniesť do praxe „výtvarno“, ktoré som v liturgii bežne nenachádzala.

Nemecký teológ Michael Kunzler vo svojej knihe Liturge sein hovorí o „ars celebrandi“, teda umení sláviť a umení pre oslavu. Liturgia je božsko-ľudské konanie. Ako sa na ňom podieľa práve umenie? 

Chrámový priestor je miesto konania bohoslužby. Tým sa stáva miestom, kde sa božské stretáva s pozemským. Dotýka sa všetkých nás. Liturgický odev dotvára zážitok z krásy, z „theatrum sacrum“ (posvätného divadla).

Liturgia je miestom, kde sa nebo skláňa a dotýka zeme. V tej chvíli sa tu deje zázrak, a liturgické umenie a najmä posvätné rúcho je v tej chvíli súčasťou tohto zázraku. Každý liturgický predmet svojou krásou dotvára a podčiarkuje výnimočnosť slávnostného okamihu.

Obsah i forma každej liturgickej podoby by mala byť vznešená, ale zároveň jednoduchá, dôstojná a harmonická.

Akú úlohu v liturgii zohrávajú posvätné odevy? Ako vnímate symboliku posvätného zahalenia?

Pozemské sa má zahaliť a odev má dať posvätnej chvíli príslušný pátos, dokresliť slávnostnú atmosféru. Bohoslužobný odev je vyjadrením bázne a úcty človeka a jeho snahy pokúsiť sa preklenúť rozdielnosť nebeského a pozemského sveta.

Kňaz, Kristov posol, nesie radostnú zvesť, obetuje svoju individualitu a predstupuje pred ľud v rúchu. Slúži v slávnostnom odeve, ktorý umocňuje jeho odovzdanosť službe Bohu. Rúcho je nástrojom posvätenia a pozdvihnutia, sakrálne zahalenie pripravuje nositeľa na vysluhovanie svätých tajomstiev. Oblieka si ho zhora, odkiaľ dopadajú milosti, všetkým hýbajúca sila Ducha.

Na slávnostnú svätú omšu v Šaštíne s pápežom Františkom ste tvorili liturgické rúcha. Čo všetko bolo súčasťou tejto kolekcie?

V prvom rade kolekcia obsahovala rúcho pre Svätého Otca vrátane mitry a štóly. Potom som zhotovila dve rúcha pre koncelebrujúcich arcibiskupov a štyri dalmatiky pre diakonov. Tento súbor siedmich liturgických autorsky zhotovených odevov doplnili ďalšie rúcha pre koncelebrujúcich biskupov a štóly pre kňazov.

Keďže to bolo veľké množstvo, spolupracovala som s talianskou firmou z Kalábrie. Išlo o to, aby všetky rúcha ladili s mojím návrhom základného súboru rúch, ktoré boli realizované technikou sublimačnej tlače. Mali sme skutočne malý časový priestor na realizáciu, chcela som preto vytvoriť jednotnú líniu, ktorá by všetky rúcha zjednocovala.

Čím ste sa inšpirovali pri rúchu pre Svätého Otca?

Samotnou osobnosťou pápeža Františka. Oslovilo ma jeho posolstvo jednoduchosti, čistoty a ľudskosti. Na tom sme sa nezávisle zhodli aj s architektom Michalom Bogárom, ktorý vytvoril návrh pre temporárny liturgický priestor.

Čistotu, jednoduchosť, ale aj vznešenosť som sa snažila podať v zmysle kompozície a použitých materiálov. Použila som čisté prírodné materiály – pravý hodváb a ovčie rúno. Zároveň ide o dva tradičné materiály. Ovčia vlna sa používa pre špeciálnu insígniu – pálium.

Je to odznak, ktorý nosí Svätý Otec a jeho najbližší spolupracovníci arcibiskupi ako znamenie spolupatričnosti a spoluúčasti na ohlasovaní Božieho Slova.

Foto: Maryna Syrovatka

Akú symboliku niesli vami vytvorené liturgické odevy?

Každá použitá technika a materiál na tejto kolekcii má svoj symbolický význam. Výšivka na hrudi diakonských rúch cituje gregoriánsky notový zápis sekvencie zodpovedajúcej liturgii sviatku Sedembolestnej Panny Márie: Stabat Mater dolorosa. Jej realizácia v červenej farbe má za cieľ odkázať nielen na Máriino utrpenie pod krížom, ale predovšetkým pripomenúť obeť oživenú slávením Eucharistie.

Do všetkých rúch okrem pápežovho som vložila aj oceľovomodrú farbu inšpirovanú šaštínskou bazilikou, ktorá odkazuje na samotnú Máriu. Horizontálne ukladanie hodvábnych štruktúr zasa naznačuje vrstvenie všednosti, poskladanej z jednoduchých skutkov, drobných čiastočiek konania.

V súbore rúch má pápežský ornát výnimočné postavenie. Priblížte nám jeho štruktúru a symboliku.

V pápežskom rúchu celý súbor graduje a nachádza tu svoje vyvrcholenie. Rúcho pre Svätého Otca som celé zhotovila z bieleho prírodného hodvábu. Koncepciu rúcha tvoria tri odlišné textilné kvality.

V kompozícii je vpísaný symbol kríža, pričom vertikálnu líniu zdôrazňuje stredový pás vytvorený z autorskej plsti a vrstvených hodvábnych štruktúr. Horizontálu zdôrazňuje práve vrstvenie hodvábov a zlatistej výšivky na plsti, pričom vzniká jemná, ale viditeľná lineárna štruktúra.

Na hornú ústrednú časť rúcha som vytvorila čisto bielu plsť z tej najjemnejšej vlny, ktorá plynule prechádza do zlatistej ako symbol odlesku neba. Keďže v tejto časti rúcha sa nachádza pálium, ktoré je dominantné, nie je priestor na ďalšie motívy.

Ďalšie zlatisté a okrové tóny začali zaznievať až nižšie – pod páliom. Je to zámer, pretože vo Františkovom posolstve nie je „zlato“ dôležité. Počas bohoslužby tieto prvky vyzneli aj v momente premenenia v harmónii s posvätnými nádobami. Celé pápežovo rúcho žiarilo ako slnko.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Príležitosť vytvoriť súbor rúch na liturgiu s pápežom bola iste výzvou, s akou sa textilná výtvarníčka nestretáva každý deň...

Bola to pre mňa najväčšia úloha, akej som sa mohla zhostiť, bolo to zadanie, ktoré ma prevyšovalo. K práci som pristúpila s rešpektom a bázňou. Uvedomovala som si, že je to veľká zodpovednosť, zároveň to bola pre mňa česť, veľká pocta a milosť.

Pomáhalo mi viacero priateľov, sama by som to nezvládla. Som im za to veľmi vďačná, najmä Lucii Komorovskej a Silvii Šášikovej. I keď bolo toto obdobie náročné pre množstvo práce, spolu s mojimi blízkymi sme ho radostne a intenzívne prežívali a vnímali ho ako Boží dotyk.

Vo vašej práci majú textilné materiály a techniky osobitný význam. V čom spočíva tajomstvo prírodných textílií?

Jednotlivé prírodné materiály sú krásne vo svojej pôvodnej farebnosti, ktorá zahŕňa širokú škálu prírodných bielych tónov. Sú krásne také, aké sú.

Ľan, vlna alebo hodváb sa v prírode vyskytujú v bielej farbe. V prírode však nenachádzame čistú, jasnú bielu. Rada pracujem so surovými prírodnými materiálmi preto, lebo ich mám možnosť farbiť a vrstviť do zvolenej farebnej škály, ktorú potom následne vediem a smerujem naspäť do bielej.

„Mojou múzou je stať zo Svätého písma o premenení Pána, keď Kristov odev žiaril ako svetlo. Tento úryvok chápem ako posvätné vyzdvihnutie odevu vo všeobecnosti.“ Zdieľať

S ovčím rúnom a technikou plstenia som sa bližšie zoznámila na stáži vo Fínsku. Tento moment bol v mojej tvorbe úplne kľúčový. Prvé rúcho, ktoré som vytvorila, bolo tkané. Avšak potom, ako som objavila túto novú techniku, ďalšie rúcho už obsahovalo prvok autorskej plsti. Ukladaním jednotlivých vrstiev ovčieho rúna vytváram pomocou rúk z vody a mydla netkanú textíliu. Použitie techniky plstenia má pre mňa veľmi silný symbolický kontext, pretože vlna, z ktorej plsť vytváram, odkazuje na symbol obetného baránka a Krista ako Dobrého pastiera.

Použitie hodvábu rúcham dodáva určitú vznešenosť. Čo je však pre mňa podstatné, umožňuje mi vytvárať horizontálne vrstvenie – prvok, ktorý som využila už pri svojom prvom rúchu.

Foto: Maryna Syrovatka

Často požívate bielu farbu. Prečo?

Biela farba je pre mňa základným prameňom inšpirácie. Má obrovskú symbolickú hodnotu. Mojou múzou je stať zo Svätého písma o premenení Pána, keď Kristov odev žiaril ako svetlo. Tento úryvok chápem ako posvätné vyzdvihnutie odevu vo všeobecnosti.

V prvých storočiach bola biela základnou liturgickou farbou. Bohoslužobné rúcho bolo významným symbolom krstu a očistenia.

V mojej voľnej tvorbe sa stále objavuje biela farba. V tvorbe liturgických rúch rôznych liturgických farieb sa vyskytujú farebné gradácie, ktoré vždy smerujú do svetlých tónov – do svetla. Svetlo vždy symbolizuje nádej, radosť a dokonalosť. Biela farba symbolizuje čistotu a nevinnosť, jednoduchosť a skromnosť, vyjadruje našu túžbu smerovať k dokonalosti. Verím, že Boh je dokonalosť, harmónia a krása.

Je nejaká myšlienka, ktorá vás pri tvorbe zvlášť inšpiruje?

Niťou, ktorá sa tiahne celou tvorbou liturgických rúch, je obyčajnosť a nenápadnosť, takmer neviditeľnosť.

Základnou myšlienkou je každodennosť, ukladanie a vrstvenie jednotlivých momentov nášho života. Na toto vrstvenie používam hodvábny materiál, ktorý vďaka svojim vlastnostiam odráža svetlo. Hodváby komponujem do horizontálnych štruktúr. Ako deň za dňom žijeme svoje životy, tak sa aj ja snažím ukladať jednotlivé vrstvy hodvábu, až napokon utvoria jeden harmonický celok. Jemné farebné škály a prechody obyčajne smerujú do bielej – do svetla.

Každodennosť je pre mňa dôležitá, je to takmer monotónne snaženie. Aj Mária skladala svoj život z každodenných drobných skutkov, až napokon mohol vzniknúť jeden krásny, harmonický celok jej života. Žila v ústraní a pomaly prijímala každodennosť, svoje bolesti. Život nie je jednoduchý, ale my máme v rukách, ako vyplníme osnovu svojho žitia.

Všednosť je dôležitá, to obyčajné je podstatné. Ľudia, čo stoja v druhej línii, majú svoj význam, pretože žijú svoj ťažký život, ukladajú každodennú námahu, boria sa svojím bytím.

Takýmto vrstvením možno vytvárať nádherný obraz svätosti života. Aj v tomto spočíva posolstvo, ktoré nám priniesol Svätý Otec František: „Každý človek je darom a zo svojho života môže vytvoriť dar.“