Zo závislosti od alkoholu k ikonám Cez deň predávať skrutky a večer písať ikony nie je kontrast, ale rovnováha

Ondrej Hvožďara cez deň pracuje ako predavač v železiarstve a večer píše ikony. Jedna z nich visí aj v bratislavskom kláštore kapucínov, kde je kostolníkom. Po piatich rokoch príprav do kapucínskej rehole nevstúpil pre vážne migrény. 

„Nebyť strachu z pekla, asi by som vtedy spáchal samovraždu. Prišiel som do bodu, ako keď sa Jób na konci knihy pustí s Bohom do boja. Náš vzťah je dnes bez pozlátky. Zažil som sladkosť aj bolesť. Nemusím nič predstierať ani nahovárať si. Boh mi dal milosť byť pred ním v pravde.“

S Ondrejom Hvožďarom sme hovorili o jeho závislosti od alkoholu, bezdomovectve aj o tajomstve písania ikon. 

Kde sa začal váš príbeh?

Bol som vychovávaný u saleziánov v Dubnici nad Váhom. Ako pubertiak som sa vymkol kontrole. Pätnásť rokov som žil, nazvime to, alternatívnym spôsobom života. 

Ako alternatívnym?

Rodičia sa rozviedli a vychovávali ma takpovediac tri učiteľky. Keď na mňa na strednej stratili dosah, úplne som sa utrhol z reťaze. Pitie, drogy, kamaráti vagabundi. Nasledovalo kradnutie bicyklov, záškoláctvo aj polepšovňa. A neskôr Leopoldov a Trnava. Chodil som po prácach po celom Československu. Aj keď som bol závislý od alkoholu, takmer v každej práci som bol vedúci. Raz prišiel moment, keď som sa naozaj zľakol. Nevedel som vypočítať jednoduchú vec. 

Čo nasledovalo?

Vyhodili ma z práce a skončil som úplne na dne. Na ulici. Tam som si priznal, že som alkoholik a potrebujem pomoc. Skončil som na protialkoholickom liečení. Bol som tam rok a pol. Lekár, ktorý nám robil prednášky, bol prísny. Ale bolo cítiť, že verí tomu, čo hovorí. Upútalo ma, že nosil ruženec, tak som sa ho na to spýtal. Povedal, že ma vezme do resocializačného zariadenia. A tam som opäť pocítil túžbu po tom, čo do mňa zasiali saleziáni. 

Ktorým momentom sa začalo vaše obrátenie?

Veľkú milosť mi preukázal jeden kňaz. V opileckom nadšení som mu povedal, že pôjdem na generálnu svätú spoveď. Zobral ma za slovo a zapísal si ma. Keď som mal džungnuté, na spoveď som sa pripravoval, ale za triezva som ísť nechcel. V to ráno som však v sebe nemal nič. Najskôr som teda potreboval alkohol zohnať. Zohnal som, vypil som si a šiel som za ním. Videl, že mám v sebe, a napriek tomu ma vyspovedal. Pochopil, v akom stave som. Že bez alkoholu by som spoveď nezvládol, ale že veľmi chcem. Tým mi otvoril dvere a pozval ma, aby som šiel ďalej. 

Šli ste?

S mojou liečebňou spolupracovali kapucíni, na omše sme mohli chodiť iba k nim. Začal som ich spoznávať a postupne som pocítil obrovský smäd po Bohu. Prežíval som nádherné, takzvané afektívne modlitby. Plakal som od radosti. Mal som tridsaťdva a myslel som si, že by som sa mohol stať kapucínom. Som cholerik, chcel som hneď. No trvalo takmer päť rokov, kým som sa dopracoval do postulátu a neskôr noviciátu.

Do rehole ste však nakoniec nevstúpili.

Celú moju formáciu sprevádzali vážne zdravotné problémy, mával som šialené migrény. Na konci noviciátu provinciál prezieravo rozhodol, že v takomto stave nemôžem vo formácii pokračovať. Čakal som, že prvou reakciou bude plač, no ten neprichádzal. Vtedy som vnútri započul hlas, ktorý si pamätám doteraz: všetko je v poriadku. Toto uistenie ma previedlo tým, čo nasledovalo a vedie ma doteraz. S odstupom vnímam provinciálovo rozhodnutie ako to najlepšie možné. 

Prečo?

Samého seba som našiel v ikonopisectve. Viem, že toto je to, čo Boh odo mňa chce. Pri kapucínskej ceste som si tým nebol istý. Teraz viem, že všetko, čo som prežil, viedlo sem. Ikonopisectvo nie je záľuba, je to životný štýl. Ráno sa zobudím ako ikonopisec. Vnímam to veľmi intenzívne. 

Nebáli ste sa, ako zvládnete svoj život mimo bratského spoločenstva a kláštornej rutiny?

Za pätnásť rokov onoho alternatívneho spôsobu života som sa naučil postarať sám o seba. Samota ani zodpovednosť ma nedesili, desila ma fyzická bolesť. 

Bolesti neprestávali?

Keď som odišiel z noviciátu, moje utrpenie narástlo do obludnej podoby. Asi sedem mesiacov som mal migrénu bez prestania. Nedokázal som ani rozprávať. Skončil som na psychiatrii. Netušil som, kedy sa tá bolesť skončí. Odvtedy viem Knihu Jób naspamäť. Jób bol celý čas so mnou a podľa neho sa volá aj moja ikonopisecká dielňa. Bolesť bola vždy katalyzátorom mojej modlitby. Keď konečne našli injekcie do krčnej chrbtice, ktoré mi od bolesti uľavili, nevedel som, čo s tým. Musel som si zvykať na život bez intenzívnej bolesti. 

Odišla?

Bolesti mám každý deň, no viem popri nich fungovať. Je to, akoby mi Boh nechal v duši osteň. Keď mám niekedy opäť zlú migrénu, je to pre mňa ako duchovná obnova. Po utrpení, samozrejme, netúžim, ale tých sedem mesiacov bolesti považujem za najväčší dar. 

Aký dar ste dostali?

Nebyť strachu z pekla, asi by som vtedy spáchal samovraždu. Prišiel som do bodu, ako keď sa Jób na konci knihy pustí s Bohom do boja. Náš vzťah je dnes bez pozlátky. Je to, ako keď si dlhoroční manželia pozrú do očí. Nič si nepovedať, no vedia, čo medzi nimi je. Zažil som sladkosť aj bolesť. Nemusím nič predstierať ani nahovárať si. Boh mi dal milosť byť pred ním v pravde. 

Dnes pracujete ako predavač v železiarstve. Prečo práve tam?

Keď som ešte pil a behal po stavbách, naučil som sa robiť všetko. Železiarstvo je ako lego pre dospelých. Naša predajňa už mala skúsenosť so závislými ľuďmi a zobrali ma. S prestávkou na kapucínsky noviciát som tam skoro desať rokov. Veľmi rád chodím do práce; železiarstvo, to sú stovky príbehov. 

Nie je predávať cez deň skrutky a večer písať ikony kontrast?

Nie, to je rovnováha. Písanie ikon je sústredenie a modlitba, železiarstvo je akcia. Kapucíni sú tiež kontemplatívno-činná rehoľa, to mi sedí. (smiech) Pred pandémiou som premýšľal nad tým, že sa pustím do ikonopisectva naplno. Prišiel lockdown a možnosť vyskúšať si to nanečisto. Pochopil som, že nie som schopný venovať sa len ikonám. Čas s ľuďmi a potom večer čas sám s farbami, obe tieto polohy sú súčasťou ikonopisectva. V železiarstve odovzdávam to, čo som načerpal v modlitbe pri tvorení ikon. 

Ako?

Napríklad príde babka s dedkom, ktorí si kupujú záchodovú misu. Tak sa im ponúknem, že im to vynesiem na tretie poschodie. Niekto netuší, čo má kúpiť, tak sa spolu radíme. Možno u nás nedostane to, čo potrebuje, ale odchádza s úsmevom, pretože stretol niekoho, kto sa mu venuje. Rád ľudí počúvam. Potrebujú sa rozprávať, aj v železiarstve. Začne sa to tým, že pánovi doma tečie batéria, a skončí sa to tým, že jeho dcéra vedie smutný život. Chcem tam skrátka pre ľudí byť. No, samozrejme, že mi niekedy lezú na nervy. 

Ikonopiseckú školu ste absolvovali len pred troma rokmi. Čo bolo impulzom?

V detstve som musel chodiť na flautu a osem rokov aj na výtvarnú. Mama učila hru na klavíri, tam som bol pod dozorom. Keď som neskôr na liečení hľadal stratenú radosť, podobne ako prišla spomienka na saleziánov, ozvala sa aj radosť z kreslenia. Najskôr som dlhší čas maľoval olejom. Keď som stretol kapucínov, skĺbila sa svetská maľba s cirkevným životom. 

Môj duchovný vodca vytvoril ikonu, ktorú som dlho chcel, no on ju raz daroval niekomu inému. Vtedy som si povedal, že si napíšem vlastnú. Dal mi prvé pigmenty a začal som. Na štyridsiatku som potom objavil ikonopiseckú školu a prihlásil som sa. 

Musí prejsť absolvent nejakou skúškou, aby zistil, či môže byť ikonopiscom?

Skúškou je to, či v ikonopisectve pokračujete. Za desať dní som tam dostal veľmi dobré a intenzívne základy. To, samozrejme, nie je dosť, no doteraz sme spolu v kontakte a moje vzdelávanie po vlastnej osi pokračuje. Asi rok som spolupracoval s ikonopiscom v Bratislave. A prostredníctvom kníh aj videí sa učím od ruských majstrov. Budujem si svoj štýl. 

Existuje v ikonopisectve vlastný štýl?

Takzvaná kánonická ikona vychádza z liturgie. Dané sú námety, farby, gestá a polohy tela. No to, ako ju stvárnite, je na vás. Tam, kde je predpísaná červená, je na mne, akú červenú namiešam. Spôsob, akým znázorním sklad šiat aj aké techniky použijem, to všetko je na mne. Aj otčenáš sa modlíte tisíc ráz rovnako, no to, čo prežívate, je jedinečné. Modlitba ani ikona nie sú nikdy rovnaké. Pri ikone ide ikonopisec s vlastnou dušou na trh. 

Ako to myslíte?

Hneď vidíte, aký je jeho vnútorný svet. Napríklad ikonopisec s vyhranenými názormi možno tvorí rázne línie. Ladnosť kriviek, sýtosť farieb, to všetko hovorí o tom, čo ikonopisec prežíval. Forma je daná, no ikonopisec do nej vkladá svoju autenticitu.

Čo by sme videli vo vašich ikonách?

Asi túžbu po pravde. Nemyslím tú rozumovú. No rád na sebe odhaľujem pravdu, aj keď je nepríjemná. Silné bolo, keď som raz zistil, že sa považujem za lepšieho kapucína, ako sú ostatní. Povedať si to nahlas a spoznať, ako niekedy zmýšľam, je ohromne oslobodzujúce. Ďalšia vlastnosť ikony je, že podobne ako Sväté písmo vám ukáže, ako to s vami vlastne je. 

Napríklad?

Príde za mnou človek a pýta sa ma, prečo je táto ikona taká prísna. Ako môže byť ikona prísna? To nebola ikona, to on vníma Boha ako prísneho. Smútiaci sa ma pýtajú, prečo je tá ikona taká smutná. 

Ikony sú dnes svojím vizuálnym stvárnením pre mnohých málo prístupné. Tušíte prečo?

Pri maliaroch ako Michelangelo sme zvyknutí hľadať krásu a niečo, čo pohne našou emóciou. To však ikona nerobí. Sme zvyknutí sústrediť sa najmä na emócie. Máme pocit, že keď pri modlitbe nezažívame šťastie, tak niečo robíme zle. No čas s Bohom nie je len o dobrom prežívaní. Ani kresťanstvo nezalepí smäd po pozitívnych emóciách, ktorý máme. 

Ako by teda mohol vyzerať návod na modlitbu prostredníctvom ikony?

Ak ste ikonu dostali, choďte si vygoogliť, akú má históriu, prečo vyzerá, ako vyzerá. Pomôže vám to byť menej v pomykove z toho, že Ježiš nemá výraz dieťaťa, ale muža. Zistíte, že je to preto, že je dospelý vo viere. 

No keď sa mama pozerá na svoje dieťa, nepremýšľa o ničom, len sa deje láska. Vtedy mama kontempluje vlastné dieťa. To je cieľom ikony. Učiť sa kontemplovať je však obrovská celoživotná drina. Na začiatku možno postačí pozrieť sa na Toho na ikone, sprítomniť si, že je tu, a vyžalovať sa mu. Nie drevu, ale Kristovi, ktorý je na ňom zobrazený. Alebo si len zapáliť pred ikonou sviečku a dívať sa. 

Potrebuje človek k ikone cirkevný, filozofický aj estetický výklad, aby sme ju pochopili?

Nie je to na škodu. Ale ruská babka pred štyristo rokmi nevedela, čo je na ikone napísané. Ale bola šťastná, keď si mohla sadnúť a pozerať sa na ňu. Možno ju vnímala lepšie, ako keď o nej máme načítané všetko, dokonca aj teologicky. 

Ikona teda môže byť miesto, kde večer po práci vypneme?

Presne tak. Alebo pred ikonou pokojne povieme, ako ma dnes ten somár naštval. Ježišovi to nevadí, bol pri tom, keď ma naštval. Môže sa pri nej vyplakať mama, ktorej syn začal drogovať. Raz za čas dostaneme bonbónik v podobe útechy, no modlitba s ikonou je väčšinou o suchopárnosti. Kontemplácia, zostať verný, je asi najťažšia činnosť, akú som kedy vykonával. 

Čo prežívate, keď ikony tvoríte?

Väčšinou premýšľam nad technickými vecami. (smiech) Keď píšem, počúvam hudbu. Niekedy mám chuť na Taizé, inokedy na ruské či gregoriánske chorály a niekedy aj na Simu Magušinovú. Občas si zatancujem ako kráľ Dávid, prežívam radosť a chválim Boha. A inokedy mám depresiu alebo sa hnevám. Vtedy sa potrebujem vedome rozhodnúť, že chcem ďakovať aj za takýto deň. 

Nie je teda prekážkou, keď je ikonopisec nahnevaný či veľmi smutný?

Vôbec nie. Veď ikony píšem každý deň a nie každý deň cítim radosť. To je život. Niekedy neviem dostať z hlavy, ako som nervózny z kolegyne, lebo veľa rozpráva. Tak si pustím hudbu, ktorá to prehluší. Napríklad Gorana Bregovića. 

Dokážete sa sústrediť na maľovanie Kristovho rúcha pri Bregovićovi?

Áno, pohýna ma tá radosť. Dotancujem si k ikone a tak trochu plávam. Tu ešte trošku zelenej, tu trošku červenej. 

Môže sa písanie ikon naučiť každý alebo sú potrebné isté duchovné či umelecké predpoklady?

Na škole bol chlapík, ktorý ikony zvládal technicky perfektne. Vedľa neho sedel muž, ktorý nebol až taký zručný, no do ikony na rozdiel od neho vložil svoje srdce. Cítili by ste ten rozdiel, keby ste sa pri nej modlili. Myslím, že pre ikonopisca je dôležité mať aj slobodu. Nemať časové ani finančné termíny. Keď pri niekom pocítim, že mu mám ikonu darovať, tak mu ju dám. Keď napríklad viem, že spolubrat túži po ikone, no nemôže si ju dovoliť, takú ikonu robím s obrovskou radosťou. 

Nemáte ambíciu si tvorbou ikon privyrobiť?

Už od začiatku mi bolo jasné, že tvoriť ikony je dar, ktorý som dostal od Boha a nemôžem si ho nechať pre seba ani na ňom ryžovať. Začal som byť odvážny v rozhodnutiach ikonu jednoducho darovať. Cítim sa ako prietokový ohrievač peňazí. Keď potrebujem, dostanem peniaze na farby aj na zlato.

Keď sa ma spomínaný spolubrat spýtal, ako sa mi môže za ikonu odvďačiť, poprosil som ho, nech mi spraví drevo na ikonu, lebo je drevár. Urobil mi desať. To je Božia ekonomika. Ale už som prosbu o ikonu aj odmietol. Ten človek ju chcel ako prezentáciu do kancelárie. Estetickú vec, ktorá bude skrášľovať priestor. No na to sú obrazy. 

Cítite sa byť súčasťou kapucínskej rodiny?

Áno. Pred rokom som začal zľavovať z modlitby, prestal som chodiť každý deň na omšu a nakoniec som niekedy nešiel ani v nedeľu. Nato som dostal ponuku robiť u kapucínov kostolníka, ktorú som prijal. Opäť som nabehol na kapucínsky život, motkám sa v kláštore. Dnes vidím, že by som asi nebol schopný bratského života. No pokračujem v akomsi spôsobe zasväteného života a ikonopisectvo je jeho súčasťou. 

Je ikonopisectvo vaším životným poslaním?

V Knihe Jób traja Jóbovi priatelia hovoria o Bohu fantasticky. No len Jób hovorí s Bohom. Len on s ním udržiava vzťah. To je moje poslanie, byť s Bohom. Tráviť s ním každý deň, aj keď sa naňho hnevám. Alebo aj povedať mu, že ma mrzí, že som do kostola neišiel. Udržiavať blčiace puto. Akú formu to nadobudne, nechávam na neho. 

Svoje prvé ikony som daroval svojej rodine. Cítil som, že im patria ako prvým. To oni mi držali palce. Mama je šťastná, že som bol stratený a našiel som sa. Minulý týždeň sa jej pokazil telefón. Štyri dni som sa jej nevedel dovolať. Bolo to hrozné. Uvedomil som si, čo asi prežívala ona, keď som pätnásť rokov žil úplne na hrane.

Nebojíte sa, že sa závislosť a predchádzajúci spôsob života niekedy opäť prihlásia?

Už je to dávno. Závislý alkoholik som stále. No čím dlhšie človek abstinuje, tým viac sa pozná. Mám zautomatizované veci, ktoré riziko znižujú. Stále nosím so sebou vodu, aby som neostal smädný. Na niektoré miesta nechodím. Moja chémia v tele stále funguje ako chémia závislého človeka. Mám rád sladké, fajčím. Bolo obdobie, keď som sa z toho stále obviňoval, no Pán to vyliečil. Už sa nebičujem. A zároveň mám skúsenosť, že keby to bolo na mne, padol by som veľmi rýchlo. No som v Božích rukách. Som vďačný za pätnásť rokov s alkoholom. 

Ako to myslíte? 

Môj pád bol na moje posvätenie. Nie som na to pyšný a nechcel by som sa k tomu vrátiť. No všetko, čo som prežil a čo dnes žijem, spolu do seba zapadá. Rušno v obchode s ľuďmi, stíšenie večer. To, že som sa vyučil za stolára, že som alkoholik, že som žil s vagabundmi, aj to, že som sa dostal ku kapucínom aj že som od nich musel odísť, sa stretlo. Preto som dnes tu a píšem ikony. 

Foto: Andrej Lojan