Psychológ, ktorý prekonal rozpad svojho vzťahu, sprevádza páry v kríze Zažil som prípady manželov, ktorí si nevedeli prísť na meno a dnes sa majú radi

Mal za sebou úspešnú kariéru psychológa, keď v šesťdesiatke uveril v Boha a stal sa kresťanom. Po jedenástich rokoch a ďalšom vzťahu sa vrátil k svojej manželke a dnes sprevádza páry, ktoré uvažujú o rozvode.

Karol Pollák pracoval ako klinický psychológ, supervízor výcviku pre lekárov a psychológov, neskôr ako terapeut a kouč. Od roku 2016 je súčasťou tímu Programu pre manželov v ťažkostiach v Rodinkove, kde pomáha manželom prekonávať krízu vzťahu. 

Ako psychológ sa okrem iného venujete párom, ktoré si prechádzajú manželskou krízou. Vy sám ste si v živote prešli veľkým zlomom. Čo sa stalo? 

V roku 2006 som ako ateista zažil obrátenie, ktoré bolo veľmi prekvapivé. Keby mi ešte deň predtým niekto povedal, že budem niekedy veriť v Boha, asi by som sa na tom dobre zabavil. Bol som v Prahe a stalo sa to úplne nenápadne. 

Zháňal som v kníhkupectve odbornú literatúru a náhodou som prešiel okolo oddelenia s Bibliami. Spomenul som si, že pred tridsiatimi rokmi som skúšal čítať Bibliu, prečítal som vtedy asi desať kapitol prvej knihy Genezis a vôbec ma to neoslovilo. Vtedy som to robil z pocitu, že psychológ by mal mať načítanú symboliku Biblie ako všeobecný základ. Nudilo ma to. 

A čo sa zrazu zmenilo?

Zrazu som si povedal, že možno som už zrelší a mohol by som to dočítať. Hľadal som takú najmenšiu. Pustil som sa do čítania a už som z toho nevedel spustiť oči. Prečítal som celú Bibliu od začiatku do konca, no uveril som na začiatku čítania. 

Biblia mi nastavovala zrkadlo môjho života. Ale trvalo až dvanásť rokov, kým som si uvedomil aj duchovné súvislosti obrátenia. Najprv ma oslovil príbeh Biblie, Boh ako „nová premenná“ v chápaní života, sveta, človeka, až potom ma začalo zaujímať kresťanstvo aj vo vzťahu k Cirkvi. 

V detstve ste sa s kresťanstvom nikdy nestretli?

Ako dieťa som bol pokrstený, išiel som aj na prvé sväté prijímanie, pretože išli všetci spolužiaci, ale rodičia neboli veriaci. Na birmovku som išiel, až keď som mal 63 rokov, spolu s tínedžermi. (Smiech.)

Ženil som sa v kostole len preto, lebo svokra chcela. S manželkou sme boli obaja neveriaci, ale súhlasili sme, že to bude v kostole krajšie ako na úrade. Vôbec som si neuvedomoval, čo som tam sľuboval, to mi všetko došlo až po obrátení. 

Nastal u vás nejaký moment, keď ste jasne cítili, že už veríte v Boha?

Keď som čítal Bibliu, uvedomil som si, že Boh je. Nemožno tú skúsenosť vysvetliť, no toto vedomie ma poháňalo v čítaní až do konca. Bolo to pre mňa také presvedčivé, každá veta sa mi osobne prihovárala, môj život i život ľudí sa mi premietal v zrkadle Božieho slova.

Redukcionizmus vedy mi zrazu nestačil. Začal som hľadať. Dovtedy som si myslel, že veda vie všetko a náboženstvá sú zaostalé a patria do histórie.

Veril som v materializmus a osvietenstvo. Nie som žiaden charizmatik, moment viery ma nezložil na zem, ale jasne som vnútorne cítil Božiu prítomnosť, cítil som, že sa mi prihovára, a postupne som pochopil, že Biblia je naozaj z inšpirácie Ducha Svätého cez ľudí. Toto vedomie mi prichádzalo ešte skôr, ako som ho intelektuálne uchopil. Ako hovorí svätý Anselm, bola to viera hľadajúca porozumenie. 

Ako táto zmena ovplyvnila vašu profesiu psychológa?

Už som kacírom medzi psychológmi. (Smiech.) Keď za mnou odvtedy prišiel veriaci človek, už som ho vedel pochopiť a zakomponovať toto poznanie do terapie. 

Veľmi ma oslovilo vedomie, že Boh je Láska, a uvedomil som si, že to nie je iba o kerygme, účelovo ísť za spásou, ale naplnil ma nový pohľad na zmysel a cieľ života.

Kým dovtedy som sa aj v terapii sústreďoval na svetské ciele a vnímal som svet ako konečný, naraz som rátal s večnosťou. Získal som celkom iný pohľad na ľudí, s ktorými ako psychológ pracujem. 

Zmenilo sa niečo aj vo vašom osobnom živote? 

Zmenilo. S manželkou sme mali kedysi, dávno pred obrátením, veľké problémy, o ktorých nechcem bližšie hovoriť. Ale nezvládli sme ich. Trvali asi tri roky a nakoniec sme sa rozišli. Neskôr sa v mojom živote vyskytla iná žena, s ktorou som žil jedenásť rokov. Napokon sme sa s manželkou pred desiatimi rokmi vrátili k sebe.

Nebolo to jednoduché, dodnes to nie je jednoduché, ale prijala ma späť. Už však nezáleží na tom, či to je alebo nie je jednoduché. Ide o to, že človek sa rozhodne, že patríme k sebe, a hoci aj neskoro, predsa len som si spomenul na manželský sľub, ktorý som dával v mladosti pri oltári. 

Vy ako psychológ, ktorý dnes sprevádza manželstvá v kríze, ste si sám prešli krachom vzťahu a snahou o jeho záchranu. Pomohlo vám to pochopiť páry, ktoré dnes majú chuť rozísť sa? 

Úplne som zmenil základný postoj. Aj predtým som manželov podporoval, aby svoje problémy riešili. Ale keď som videl, že sa trápia, že sú na seba nahnevaní, zastával som taký ten názor, načo by sa mali ďalej trápiť, nech sa rozídu.

Bol som liberál. Otvorene som im to neradil, ale žiadnym spôsobom som neintervenoval za záchranu manželstva. Napokon, podľa tejto šablóny som sa rozhodol aj v prípade svojho manželstva. 

Ani dnes nikomu nehovorím, že manželstvo treba zachrániť za každú cenu. Ale mám inú mentalitu. Nemusím to hovoriť, ale je to zo mňa cítiť. Mení sa aj spôsob komunikácie s klientmi.  

To je aká?

Z manželstva sa pri vzťahovej kríze neodchádza. Ja som mal svoju manželku rád, vždy som vedel, že je ženou môjho života, ale naše problémy boli také ťaživé, že som to vzdal. Chýbal mi impulz, ktorý by mi pomohol v manželstve zotrvať a pozrieť sa na ten problém zhora Božími očami. 

Tridsať rokov som robil súdneho znalca, takže som videl tisícky prípadov, čo robí rozvod s deťmi. Rodičia sa veľakrát rozhodujú bez ohľadu na to, čo to s deťmi urobí. Vidia len svoje hádky. Na druhej strane sú aj prípady, keď si deti, naopak, oddýchnu, keď sa rodičia rozídu.

V akých prípadoch je pre deti lepšie, keď sa rodičia rozídu?

Ak je tam psychické a fyzické násilie, v takom vzťahu deti trpia. Je to veľmi individuálne, ale keď jeden z partnerov dlhodobo stráda a deti trpia, to je pre mňa hranica, keď treba chrániť obete. 

Čo pre vás znamená pozrieť sa na manželstvo Božími očami? 

Keď si zoberieme evanjelium alebo ešte predtým druhú kapitolu Knihy Genezis, píše sa tam, že muž bude s manželkou v dobrom aj v zlom, kým ich smrť nerozdelí. Toto pre mňa dnes už nie je len litera, ale niečo, za čo sa oplatí bojovať, a nie pri prvej príležitosti utekať. Ja dnes skladám len reparát. 

Dnes sa však rozpadá takmer tretina manželstiev. A neobchádza to ani veriace páry. 

Nepozerám sa na problémy čierno-bielym spôsobom. My veriaci nie sme v ničom lepší ako ostatní. Osobne poznám ľudí bez viery, ktorí majú krásne manželstvá alebo vzťahy. Môj syn je neveriaci, lebo sme ho k viere, žiaľ, neviedli, ale má krásne manželstvo, dve deti. Cítim, že je tam láska a pochopenie. Takýchto ľudí poznám veľa. 

A poznám mnoho veriacich párov, kde manželstvá držia pokope len preto, že ľudia nechcú stratiť možnosť prístupu k sviatostiam. 

Rozdiel je možno v tom, že veriace páry majú viac motivácie niečo pre záchranu vzťahu urobiť. To vidím aj na kurze pre páry v ťažkostiach, ktorý robíme v Rodinkove. Aspoň jeden z páru bojuje za to, aby sa pre záchranu manželstva skúsilo niečo urobiť. A zažili sme aj príbehy, keď to vyzeralo katastrofálne niekoľko rokov a obaja nevideli vo vzťahu žiadnu perspektívu, ale keď sa otvorili pomoci, zažili zmenu a dodnes sú spolu spokojní. 

Ako kresťania by sme však mali mať väčšiu pokoru, pretože naozaj nemáme monopol na dobré manželstvá. Netreba si to idealizovať. 

Čo vnímate ako najčastejší problém párov, ktoré v súčasnosti riešia krízy?

Manželstvo sa nezačína v momente, keď sú už ľudia zosobášení. Každý do toho vstupuje so svojou históriou, formáciou zo svojej pôvodnej rodiny a každý má svoju predstavu, ako by život mal vyzerať.

Romantická láska prvých mesiacov zaslepí mnohých a nevidia potom partnera v celej pravde. Keď to celé zovšednie a bolo by potrebné, aby vzťah nestál len na pudoch a okúzlení, nech sa láska prejaví fakticky, nastávajú problémy. 

Program pre páry v kríze, ktorý ponúkame, je postavený aj na poznaní svojich predstáv z detstva, ktoré môžu znamenať pre vzťah obrovské bariéry, pre ktoré sa so svojím partnerom nevedia stretnúť.

Verš, že muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom, je veľmi podstatný. Týka sa oboch a neznamená, že len fyzicky opúšťajú rodičov, ale že nelipnú na svojich zvykoch a predsudkoch, ale začnú si tvoriť spolužitie vzájomného konsenzu, nebudú trvať len na svojom. S týmto dnes majú páry veľký problém. 

Kedysi to mali manželské páry jednoduchšie? 

Kedysi mnohé manželstvá držali spolu trochu umelo. Bola tam väčšia materiálna závislosť, ženy boli odkázané na mužov. Existovalo tradičné rozdelenie rolí muža a ženy, dnes sa rozdiely stierajú a vystriedala ich túžba po „slobode“. Hovorím to v úvodzovkách, pretože si ľudia pod tým môžu predstaviť, čo len chcú. Stabilite manželstiev to však veľmi neprospieva. 

Svoju úlohu zohrávala aj viera a tradičná morálka. V mojom detstve, keď sa ľudia rozviedli, tak sa na nich ukazovalo prstom. Zároveň ľudia boli ochotní a v mnohých prípadoch boli aj okolnosťami donútení viac trpieť. Dnes človek vníma menšiu odolnosť párov.

Ako to myslíte?

Ľudia majú dnes pocit, že na všetko majú nárok, a v mnohom sú aj precitlivení. Samozrejme, vzťahy plné utrpenia si nepraje nikto, ale vzdávať sa pri normálnych problémoch nie je cestou.

Keď vidím, že ľudia dnes vstupujú do vzťahu s podpisom predmanželskej zmluvy pre prípad, keby sa náhodou rozviedli, je to takmer neklamné znamenie, že sa skôr alebo neskôr rozvedú.

Teda základným problémom v manželstve býva z vašej praxe nespracované detstvo? 

To máme zrejme všetci, aj keď v rôznej miere. Tridsaťosem rokov som robil aj ako lektor výcviku lekárov a psychológov a viem povedať, že je jedno, či ste klient alebo psychológ, každý sa potrebujeme najprv vyrovnať sami so sebou, aby sme získali nadhľad. Málokto si z detstva nenesie záťaž.

Dnes však pozorujem nárast sebectva, pre ktoré liberálna spoločnosť vytvára podhubie. Slovo sebarealizácia je mottom dňa. Príliš sa neobetovať voči druhému, mať svoje potreby nadovšetko. Ľudia sa nechcú viazať, ustupovať od svojich slobôd, vzťah vnímajú ako prekážku k svojim snom.

Svet dnes ponúka oveľa viac príležitostí a človek má pocit, že keď by chcel všetko zakúsiť, nemôže mať záväzky. Po fáze zamilovanosti sa neraz vzťah stáva prekážkou. 

Kedy nastupujú vo vzťahoch najhoršie krízy? 

Po vytriezvení zo zamilovanosti a potom v čase krízy stredného veku, keď človek začne bilancovať, či takto chcem žiť, polovicu života mám za sebou a nič moc, tak to chcem zmeniť.

V tomto čase ľudia majú pocit, že mali stretnúť niekoho iného, s kým by to bolo lepšie. Z vlastnej skúsenosti hovorím, že je to klamlivé. Veľmi rýchlo by ste zistili, že je to to isté, len v inej farbe. 

Existuje nejaká hranica, po ktorú má ešte význam manželstvo zachraňovať, hoci sa zdá, že je v ruinách?

Ak je prítomné násilie akéhokoľvek druhu. To je zrejme tá hranica. A ak sa jeden z partnerov rozhodne odísť, ten druhý s tým už veľa neurobí. Aj keď aj v mojom prípade je vidieť, že ani to nemusí byť konečná. Kým žijeme, tak sa môžeme meniť a prehodnocovať svoje konanie. 

Základom je pozerať sa najprv sám na seba, lebo máme sklon vidieť smietku v oku druhého a brvno v tom svojom prehliadame.

Keď je vo vzťahu už prítomný veľký hnev a zranenia, tí dvaja budú len ťažko objektívni k svojim problémom. V takejto fáze by mali vyhľadať pomoc zvonku, aby sa niekto na ich situáciu pozrel s nadhľadom a pomohol im vidieť ich problémy z odstupu. 

V našom Programe pre manželov v ťažkostiach v Rodinkove je základom vytvorenie spoločenstva manželských párov. Slúži okrem iného na to, aby zistili, že podobné problémy majú mnohí. Ľudia si často myslia, že oni jediní na svete sa takto trápia. Keď zistia, že sa to opakuje v istej fáze vo všetkých rodinách, upokoja sa a dokážu sa sústrediť na obnovu vzťahov.

Mnohé problémy vznikajú zo zanedbania vzájomnej komunikácie a pozornosti k tomu druhému, mnohé páry neovládajú umenie riešiť konflikty, to všetko sa dá naučiť.

Je niečo, čo sa vo vzťahoch naučiť nedá? 

Zabudli sme na princíp odpúšťať, odpúšťať, odpúšťať – zmieriť sa. Ale hoci sme k nemu neboli vedení, aj to sa dá naučiť. Manželstvo i rodina je nenulová hra. Všetci vyhrávajú alebo prehrávajú. Psychológia sa k tomu dnes vracia, hoci nepriznáva, že je to prevzaté z Biblie. 

Kto chce prežiť v manželstve, zvlášť dnes, keď nie sú žiadne sociálne tlaky na udržanie manželstiev, rodín, musí mať dobrú vôľu a rozhodnúť sa k sebadarovaniu, prinášať obete, dokonca aj nastaviť ľavé líce, keď dostane po pravom.

Autentická viera je k tomu nesmiernym darom, to, ako sa postavíme k manželskej kríze, je jej testom, príležitosťou na spytovanie, či ju naozaj máme. 

Ochota nezutekať a vydržať, keď prídu ťažkosti, je pre manželov jednoznačným svedectvom viery, pretože sa tým hlásia k záväzku voči manželskému sľubu, ktorí si dali pred Bohom. 

V manželstvách sa postupne hromadia malé zranenia. Čo ak je vôľa začínať odznova, ale vracajú sa nahromadené krivdy, ktoré každý v sebe nesie? 

Začínať odznova sa dá každú chvíľu dňa. Ak sa niečo vracia, je fajn prebrať to s odborníkom. A potom sú veci, ktoré uzdravuje Boh. 

Pri kurzoch pre manželov v kríze sa snažíme spolupracovať s Bohom. Pred obrátením som bol pyšný, mal som pocit, že všetko je v mojich silách. Dnes si uvedomujem, že bez Boha nemôžem nič urobiť. 

Videli ste prípady manželstiev v rozpade, ktoré na prvý pohľad nemali šancu. Tvrdíte, že tam zasiahla vyššia sila? 

Zažil som prípady, keď manželia, ktorí si nevedeli prísť na meno, žijú dnes láskyplný vzťah a dokonca sa stali členmi nášho tímu. To bol zázrak v priamom prenose.

Nemáme štatistiku, ale zmenu v manželstvách zažívame po každom kurze. Samozrejme, títo manželia aj naďalej zažívajú vzostupy a pády, ale mnohí už nestratia ochotu a pripravenosť riešiť problémy ani istotu, že k sebe patria napriek ťažkostiam.

Príčinou zmeny, ktorú manželia zažijú, je teda to, že vyjadrili ochotu začať odznova? 

Ľudia prídu na kurz s tým, že toto ti nemôžem nikdy odpustiť. Dospejú však k tomu, že zatvrdnutosť nás zablokuje a obráti sa len proti nám samotným. 

Sme kresťania, to znamená, že máme niesť svoj kríž, čo aj nám kresťanom vo vzťahoch nejako uniká. Na kurze ľudia zažijú, že keď urobia svoj diel, často príde milosť pokoja. A to už je veľká vec. Tento pocit nastolenia vzájomnej dôvery, ktorú páry zakúsia, je niečo, k čomu sa môžu potom vracať.

Východisko kresťanských manželov nemá byť také, že sa pozerajú na seba ako na nepriateľov. Spoločného nepriateľa majú vidieť v diablovi, ktorý si želá rozpad ich vzťahu.

Foto: Adam Rábara