Slovo kňaza Meno, tvár a hlas im dopraj

Upozornenie: Nasledujúce riadky nie sú vhodné pre osoby s citlivejšou povahou. Hoci mená v nich sú pozmenené, zachytávajú udalosti, ktoré sa diali a dejú skutočným ľuďom a približujú ich utrpenie fyzického a psychického charakteru, spôsobené inými ľuďmi. Z tohto dôvodu nie je text vhodný ani pre tých, ktorí sa snažia zavrieť oči pred realitou. 

„Volám sa Erna. Narodila som sa v roku 1915. Po tom, ako mi diagnostikovali neurologické ťažkosti, som bola hospitalizovaná. Počas Akcie T4, ako bol tento vražedný plán nazvaný niekoľko rokov po mojej smrti, som bola bez predchádzajúceho upovedomenia príbuzných transportovaná do Brandenburgu. Môj život s ochorením bol na základe ideológie rasovej hygieny považovaný za nehodný života. Smrť mala byť prejavom milosrdenstva a odľahčiť ekonomiku. Po mojej smrti, vlastne nie – po mojej vražde rodina dostala strohé oznámenie o úmrtí s vyfabulovanou príčinou smrti. Následne prišla urna s popolom. Neboli to moje pozostatky.“

„Moje meno je Kurt a bol som Ernin rovesník. Bývala vo vedľajšom dome so svojou rodinou, manželom a dvomi maličkými deťmi. Bola to taká milá pani, doteraz mám pred očami jej rozžiarené modré oči, ako mi kývala, keď na dvore vešala čerstvo vyprané obliečky. Bolo to pár dní pred Krištáľovou nocou. Po tejto hroznej udalosti som s manželkou stihol ujsť a začať nový život. Ďaleko od vlasti, v cudzom meste. Bolo to náročné a zvlášť moja Anneliese to niesla ťažko. Prišli sme o všetky istoty, ale aspoň sme si zachránili život. No moji priatelia, kolegovia v práci, bratia a rodičia... Mami, Papi, Walter, Heinz. Ich habe sie nie wiedergesehen.“

„Nemám meno. Zobrali mi ho a presvedčili ma, že som iba číslo. Zobrali mi rodinu, budúcnosť, domov, telo a vlasy. Ani moji vrahovia nemajú meno. Zbabelo sa skrývali za systém. Zobrali mi meno a sám som ho vo vyhladzovacom tábore po mučení, hlade a ponižovaní takmer zabudol. Zabudol som vlastné meno, kým mi ho na druhej strane neukázal vyryté na prebodnutých dlaniach Muž bolestí. Nikdy ho nezabudol. Nikdy na mňa nezabudol.“

„Volám sa Janko. Mám rád zvieratká, hlavne poletuchy. Ešte som ich nevidel naživo, pozerám na videách, ako lietajú. Mám rád aj ostatné zvieratká, ale nemám rád, keď ocko príde domov opitý. Kričí na mamičku a aj ju bije. Mamička vtedy veľa plače. Býva to často a nemôžem spať. Ráno sa mi potom v škole chce spať a neviem sa sústrediť. Neviem mamke pomôcť. Chcel by som, aby to prestalo. Možno nás raz budú počuť susedia a prídu pomôcť.“

„Nepoviem svoje meno. Mám pocit, že ani moje meno mi nikto neuverí. Neuveril mi nikto, keď som povedala, čo mi strýko spravil. Cítim sa špinavá a každému to je jedno. Už nevládzem.“

„Volám sa Joseph. Prijali ma na univerzitu, no pretože moja pleť má tmavú farbu, v prednáškovej miestnosti som musel sedieť bokom od všetkých ostatných študentov s bielou farbou pleti. Pri inom stole som musel sedieť aj v knižnici a v študentskej jedálni. Študenti sa ku mne správali, akoby som ani nebol človek. Nerozprávali sa so mnou. Aj profesori ignorovali moje otázky počas prednášok. V detstve a v puberte som pre farbu pleti prežíval permanentné fyzické a psychické ponižovanie, ale musím priznať, že táto chladnokrvne kultivovaná segregácia na univerzite bola ešte vyčerpávajúcejšia.“

„Som Jana, vychovávam sama svoje dve deti. Bývame v podnájme v jednoizbovom byte. Presťahovali sme sa sem po tom, ako ma manžel opustil, keď si našiel známosť v práci na novom mieste. Môj otec zomrel už pred rokmi. Mama mi pomáha, ako vie, ale sama je už tiež fyzicky vyčerpaná. Je toho veľa, čo je náročné, ale zlomilo ma a cítila som sa, akoby som zlyhala na plnej čiare, keď som synovi nemala za čo kúpiť dioptrické okuliare. Nemohli sme si ich dovoliť.“

„Volám sa Rasel, mám pätnásť rokov a už niekoľko rokov robím v textilnej továrni. Musíme tu hrdlačiť celá rodina, aj keď peniaze, ktoré dostávame, nám nestačia ani na jedlo. Ak to prepočítam na vašu menu, za týždeň tu nezarobím ani euro. V podzemnej miestnosti, kde všetci otročíme, nie sú okná. Šestnásť hodín denne dýcham chemikálie a lepidlo nanášam na textil holými rukami.“

„Moja tvár má farbu kvetu v mojom prímene. Je šarlátová, zvonka slnkom pálená a zvnútra chorobou. Tá odo mňa moju ženu odvliekla, nemohli sme si dovoliť, aby k nám prišiel medikus. Robím na panskom i rentu odvádzam. Náš lénny pán nám rentu stále zvyšuje a vraj sa kúpe v zlatej vani. My máme s deťmi len jednu kaďu. Volám sa Jozef, ale možno jak ty zovieť môžem sa.“

„Volám sa Dorotea. Kým ešte žil môj nebohý manžel, susedia sa s nami pustili do konfliktu pre pozemok. Muž zomrel na horúčku, zostala som sama, bez detí a životom som sa pretĺkala, ako som vedela. V tých rokoch mráz zničil veľa úrody a od hladu zomrelo veľa ľudí. Susedia, ktorí ma nenávideli, začali rozširovať klebety, že príčinou všetkého toho nešťastia som ja. Obvinili ma z magických praktík. 

Dôkazom v procese, že som Beliálovou dcérou, mal byť môj strabizmus. Pred popravou a počas nej som odpúšťala všetkým a svoje utrpenie z nespravodlivého obvinenia som spájala s utrpením svojho Vykupiteľa. Iba on vie, čo všetko som prežila a že tú nenávisť k ženám, ktorá všade panovala, som nemohla prežiť, lebo som nemala nikoho, kto by sa ma zastal. Som rada, že vy dnes už neprenasledujete rôzne skupiny ľudí a neobviňujete ich, že sú zdrojom všetkého nešťastia. Dobre, že o nikom nehovoríte, že je diablov syn, ktorý poškvrňuje zem, len preto, že je v niečom iný, ako to hovorili o mne v mojej dobe. Však to vy už nerobíte?“

Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po ovocí. A ty, človek, aký strom si? 

Hej, ty plánky nezarodíš! Koľkokrát však ticho prikyvuješ zločinu: „Vari som ja strážcom brata?“ Prebuď sa, ty, čo spíš! Nemaj účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich odhaľuj. Rozviaž zväzky zločinné, roztvor zvierajúce putá a rozlám každé jarmo. Vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie. 

Ešte je čas! Domáhaj sa práva, pomôž utláčanému, vymôž právo sirote, obhajuj vdovu. Dopraj, nech tie tiene majú svoje meno, tvár a hlas. Sú to ľudia ako ty. Zastaň sa práva siroty a utláčaného, aby už nikdy nenaháňal hrôzu človek stvorený zo zeme. 

Ku komu chodíš zbierať ovocie? Z tŕnia figy nepozbieraš a z ostružín hrozno. Preor úhor svojho srdca a nesej do tŕnia! Preor úhor svojho srdca.