Slovo kňaza Najvyšší čas začať myslieť na iných

A aj rozhadzovať sa dá rozlične a zdá sa mi, že to, akým spôsobom cudzím majetkom mrhal protagonista nášho dnešného podobenstva, sa dá vytušiť z toho, ako chcel zo svojej nemilej situácie napokon vykľučkovať: keby to bolo tak, že z jeho nespravodlivého gazdovania by mali svoje výhody a nejaké tie benefity aj ostatní, pár priaznivo naladených kamarátov – použime takýto, hoci nie práve najvýstižnejší výraz – by už mal a nemusel by sa až tak veľmi chabrať promptne si niekoho nakloniť: 

„Tu máš svoju listinu, koľko máš zaplatiť, a rýchlo napíš menej, ako v skutočnosti dlhuješ.“ Keďže však v logickom zápise vyjadrujúcom situáciu nespravodlivého správcu by sme existenčný kvantifikátor pre množinu spokojných kamarátov hľadali neúspešne, môžeme dedukovať, že to, čo ukradol, ukradol vždy len pre seba. Správca bol nielen nečestný, ale aj egocentrický.

Priveľkou inteligenciou nepoctivý správca oplývať nemusel, aby si uvedomil, že po žalobách jeho doterajšiemu postaveniu definitívne odzvonilo a pôsobenie na hospodárstve sa nezvratne končí.

Ak tento pán videl stále iba seba, ak pri nečestnom nakladaní nikdy nepomyslel na nikoho iného – ani na skutočného majiteľa, ale ani na niekoho z ľudí, ktorým by prilepšil svojimi operáciami –, teraz si mohol uvedomiť, že takýto postoj sa mu v konečnom dôsledku z dlhodobého hľadiska vlastne vôbec nevyplatil. Rozhodol sa pre jediný možný krok, ako sa vyhnúť lopote a hanbe, pre postoj, ktorý mu zaslúžil chválu: začať myslieť aj na ostatných.

Ktovie, možno v bohatom človekovi, ktorý vlastní majetok, čo sa tu nešetrne rozhadzoval, zahliadneš toho, ktorému naozaj všetko patrí, lebo to stvoril, a ktorý sa bude pýtať na spôsob hospodárenia s jeho darmi. 

Možno v slovách „Vydaj počet, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť“ rozpoznáš, že aj tvoja možnosť manipulovať s tými darmi má limity, že sa v konkrétnom bode dejín začala a v konkrétnom bode dejín sa aj skončí a že tento bod v čase je možno bližšie, ako by si si prial.

A možno si uvedomíš, že myslieť iba na seba sa nakoniec neoplatí a neoplatí sa hlavne pre teba. Možno sa aj ty začneš pýtať „Čo si počnem?“ a pomyslíš si, že je najvyšší čas vidieť aj iných, pozerať na ich prospech – a to ťa zachráni.

A keď z toho, čo ti v skutočnosti nepatrí, lebo to iba spravuješ a o chvíľu to budeš musieť pustiť z rúk, dáš iným, konečne to nebude rozhadzovanie a mrhanie. Keď ponúkneš svoj súcit a ubitú dušu nasýtiš, vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie.

Manipulovať s majetkom sa dá rôznymi spôsobmi. Dá sa spravovať zodpovedne a dá sa rozhadzovať. A aj rozhadzovať sa dá rozlične a vo vzduchu visí otázka, akým spôsobom so spoločným majetkom nakladajú protagonisti nie podobenstva, ale dnešných dní: nie sú nielen nečestní, ale aj egocentrickí, keď vidia len seba a svojich, no na ľudí nehľadia? Nie je jediným možným východiskom, postojom, ktorý si zaslúži chválu, začať myslieť aj na ostatných?