Vyznamenaný kňaz Peter Gombita Netušil som, že bohatstvo nás tak zmení. Už aj ja sa správam ináč

Kňaz Peter Gombita dostal v nedeľu 14. januára od prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie Pribinov krížom III. triedy za mimoriadne zásluhy a sociálny rozvoj Slovenskej republiky. Pri tejto príležitosti zverejňujeme archívny rozhovor, ktorý Denníku Postoj poskytol v máji roku 2022.

Kňaz Peter Gombita v rozhovore prezradil, ako neprijal na fare prvého bezdomovca, vďaka čomu sa neskôr bezdomovcom začal venovať. Hovoril tiež o tom, ako otvoril vináreň i ako zbúral vo Svidníku jediný katolícky kostol. Porozprával aj o fungovaní Oázy, kde je 350 ľudí, o správnej almužne aj behaní.

Ako ste sa dostali k práci s bezdomovcami?

Vznikalo to spontánne. Vo Svidníku, čo bolo moje prvé pôsobisko v pozícii farára, som býval na začiatku na priváte u jednej babky.

Čiže ako kňaz ste nebývali na fare?

Tak, Svidník bola vtedy novozriadená farnosť. Bolo to v roku 1990. Keď som tam prišiel, pýtal som sa, Pane Bože, čo tu ja budem robiť? Buď sa tu ožením, to bude ešte to najlepšie, čo môže byť, alebo neprežijem. Keď ste ako kaplán zvyknutý z Košíc či Sniny na kopu mladých, kde sme sa im aj za totality venovali, hral som s nimi futbal – a zrazu piati ľudia v kostole. Čo teraz?

Vo Svidníku nechodili ľudia vôbec do kostola?

Predtým bol Svidník len filiálka Duplína. Bolo to komunistické mesto. V meste sú tiež gréckokatolíci, pravoslávni, neskôr tam boli aj jehovisti a ja som tam prišiel ako posledný.

Čo ste robili?

Ako prvú vec futbal s deťmi a hľadal som, kde sú ľudia. V amfiteátri bol nejaký program, tak som šiel tam. Všade som nosil reverendu. Do obchodu, do bufetu, aby si ma ľudia všimli, aby zbadali, že som tam nový.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

A nemýlili si vás s pravoslávnym či gréckokatolíckym kňazom?

Rozprával som sa s ľuďmi, videli, že som nový. V škole som mal prvý rok na náboženstve pätnásť či dvadsať žiakov. Hovorím, Pane Bože, keď ich bude 80, tak urobíme prevrat. A predstavte si, ja som tam ešte zbúral kostol. Keď sa to dozvedel biskup, tak nebol nadšený.

Prečo kňaz zbúra kostol?

Keď som kostol zbúral, hovorili mi potom veriaci: My sme nechodili do kostola, ale nám stačilo, že pozeráme na vežu, a vedeli sme, že tam je Pán Boh. Hovorím im, nebojte sa chlapi, bude nový. Neviem, či dnes mám ešte takú silnú vieru ako vtedy.

Takže ste nemali ani faru, ani kostol.

Keď som prišiel do Svidníka, pýtal som sa, kde budem bývať a spať. Tak mi vybavili privát u jednej starenky a tam som začínal svoj kňazský život.

Biskup vás poslal do Svidníka s tým, že si nájdite bývanie?

Hej. (Smiech.)

Nevedeli ste, že tam nie je fara?

Nie, nevedel som. Pozrel som si, že je tam taký malý kostolík, porozbíjané okná, v nich dierky. Hovorím si, do fraka, to za trest? Za odmenu? Všelijaké myšlienky prišli. (Smiech.)

Predstavte si, že ľudia do kostola nechceli chodiť, lebo komunisti tam mali prednášky. Hovorím im: Čo sa bojíte? Keď Kristus prišiel a nebál sa, čo sa vy bojíte? Veď to je Bohom posvätené miesto.

A vtedy som videl, ako fungujú sviatosti, Božia moc a sila. Nemôžem iba povedať, že sa modlím. Ukáž, akú máš silu z modlitby. Manželstvo, kňazstvo – ukáž mi silu sviatostí. Zaseješ, vidíš len hlinu. Potom však vidím zelené pole a potom, keď to dozreje, vidím, čo je ovos, čo je jačmeň, čo je žito a čo je burina.

V prvej farnosti som nemal ani kancelársky stolík. Neskôr mi zabezpečili byt. V jednej časti bola kancelária, v druhej som spal.

Až potom sa robila fara, kostol, azylový dom, stredná cirkevná zdravotná škola, rómsky klub, vývarovňa, vináreň, dom rehoľných sestier, stolárska dielňa pre postihnutých. Mali sme dvanásť budov a sedem prevádzok.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

To všetko ste stihli počas svojho pôsobenia vo Svidníku?

Áno. Robil som aj divadelné krížové cesty, behal som, pracoval s Rómami, bezdomovcami. Niekedy iní kňazi o mne biskupovi hovorili, že to je šaleňák, scahni ho, to je čudák. Biskup im na to povedal: Nechajte ho, rozprával som s ním, buď načisto ošaľeje, alebo keď sú to veci Božie, neurobíme s tým nič.

To bol ešte arcibiskup Tkáč?

Nie, biskup Bober, ktorý už bol vtedy pomocným. Hovoril, že už o mne nechce počuť ani slovo, nech urobím čokoľvek. Tu by som spomenul silu Boha. Keď sme pomáhali chudobným a mladým, ľudia boli natešení a nadšení. Prišiel k nám z nočnej služby lekár, ktorý v kravate hádzal piesok do miešačky. Ľudia murovali, pomáhali, a keď nie, niektorí dali za seba 250 korún, aby za nich odrobil šichtu niekto iný.

A čo je väčšia vec, tí ľudia ostali v radosti a v živom Bohu a vo viere. Na nás veriacich ľuďoch musí byť poznať, že viera kvitne a vonia. Veriaci človek musí mať nadšenie, radosť, ochotu, musí byť vidieť jeho obetavosť, dobrosrdečnosť, pokoru a život v radosti.

Ale to dnes v mnohých farnostiach chýba. Hovorí sa o nás, že sme smutní kresťania, ktorí si odsedia nedeľnú omšu a idú domov. Prečo?

Nikdy som si nemyslel, že toto s nami urobí bohatstvo.

Je to o bohatstve?

Keby mi bol niekto vykreslil, ako bude dnes vyzerať život, nevedel by som si to ani predstaviť. Na dedine to bolo ihrisko, kostol, fara a rodina. Kladiem si otázku, prečo som sa ako chlapec ponáhľal domov.

Keď boli protesty a pozvali ma, aby som vystúpil na námestí, tak si hovorím, čo ja tam tým ľuďom poviem?

Povedal som im: Viete, k životu stačí rodina, práca, pokoj, priateľstvo, srdečnosť, šport, kultúra a príroda. A potom aj tie Božie veci, ktoré pulzujú zo srdca. Ešte láska Boha a ľudská a máme všetko. Netušil som, že bohatstvo nás tak zmení. Už aj ja sa správam ináč.

To, že nemám na účte mínus, ale mám napríklad tri- či päťtisíc, a keď potrebujem niekomu pomôcť, tak si poviem, že pošlem sto eur. Alebo do Afriky posielam dvom deťom peniaze. Ale v skutočnosti som nič nedal. Platím z prebytku. Daj z nedostatku ako chudobná vdova.

To hovoril aj pápežský almužník kardinál Krajewski, že almužna má bolieť.

No jasné, má bolieť. Máš sám na účte mínus a nemáš niečo zaplatené? Daj druhému. Vtedy je to požehnané, toto je almužna.

To je presne to, čomu som nerozumel, že bohatí ťažko vojdú do Božieho kráľovstva. Vždy som sa pýtal, ako to? Veď bohatí by sa mali podeliť, vedieť dať, tešiť sa, že sú zabezpečení. Druhému dám, pomôžem, lebo mám z čoho, darí sa mi, ide to. Aký problém? Ale tak to nefunguje.

Preto sa modlím, Pane Bože, daj mi len toľko, aby som nemusel kradnúť a nemusel mať strach z hladu, a zas toľko, aby som nemal prebytok a aby som z bohatstva nezošalel.

Aj pre Oázu sa modlím, toľko, Pane Bože, aby sme mali na tri dni, na týždeň a dosť. A my tak žijeme. Nevieme, čo budeme zajtra variť. Zabili sme teraz päť prasiat. Neviem, či zemiaky k tomu donesieme z jedálne alebo dovaríme. Alebo či nám pošlú z nejakého banketu zvyšné polievky a ďalšie jedlo. Kuchár už ráno čaká, čo príde, kto sa ozve.

Naša viera má byť chutná, máme sa z nej tešiť a mať z nej radosť. A potom nás budú hľadať aj iní ľudia, lebo si povedia, počkaj, jemu sa tak ľahko a krásne žije, aj ja chcem takto žiť.

Prirovnávam to k pivu. Keď dáte akýkoľvek pekný obal, tak sa zákazník ulakomí, že super. Potom ho otvoríte a poviete si, že toto sa nedá piť, a radšej ho vylejete. Keď vstúpite do spoločenstva a zistíte, že tam je zvada, nepokoj, nie je tam radosť, ľudia si nepomáhajú, tak z takého spoločenstva vycúvate. Preto aj kostol a Boh musí byť o čomsi inom.

Hovoríte, že almužna je almužnou vtedy, keď nás to niečo stojí. Dnes však bežne majú ľudia úspory, a keď má niekto deti, rodinu, asi je zodpovedné mať niečo odložené na horšie časy, na nečakané výdavky. Ako teda dávať almužnu? Alebo máme naozaj všetci všetko rozdať?

Peniaze si nechajte a dajte seba. Svoje srdce, ale, samozrejme, vaše srdce ako otcovi patrí aj manželke a deťom. Ale choďte s celou rodinou alebo s jej časťou rozprávať sa s chudobnými, choďte do nemocnice. Ja sa radšej budem v piatok postiť o chlebe a vode, pre mňa to je ľahšie ako ísť k onkologickým pacientom. Som tam veľmi natenko, stíska mi hrdlo. Ako im viete pomôcť, ako ich povzbudiť?

Poviete 20-ročnému človekovi, že večnosť je krásna, tešte sa na večnosť? Ja už môžem povedať, že som čosi prežil a teším sa na ňu. Ale ísť tam je pre mňa trápenie. Takže môžeme dať seba.

Mnohí máme na diaľku adoptované deti v Afrike. Adoptujme si takto aj rómske rodiny. Rozprávajme sa s Rómami, ukážme im, ako my sadíme kvety, a oni nech nám ukážu svoj tanec a hudbu, to, čo ich baví.

Keď dokážeme dať seba, urobíme veľa. Nemusíme dávať len peniaze. Tie sú zarobené v pote tváre, a keď ich dáme, je to veľké. Ale ešte viac je venovať svoj čas druhému, ktorý potrebuje moju pomoc.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Nie je lepšie podporiť organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom, než dať priamo peniaze trebárs bezdomovcom?

Raz dal arcibiskup Tkáč bezdomovcom peniaze a potom ich sledoval, kam šli. Samozrejme, že šli na čučo. Bol celý nešťastný, že ho oklamali. Hovorím mu, otec arcibiskup, veď aj farári vás klamú, aj ja by som vás oklamal. „Ako to?!“ spýtal sa.

Viete, keby som niečo vystrájal, za čo sa hanbím, a vy by ste sa ma na to pýtali, tak by som zaprel. To je ľudské.

Prvý moment je obranný mechanizmus. Každý sa bojí, zakrýva o sebe zlé veci. Hovorím mu, čo ste čakali od bezdomovca? Keby som ja stratil manželku, prácu, zdravie, hrozili mi exekúcie, tak mi povedzte, dá sa na to pozerať triezvymi očami? My máme všetko a tiež niekedy začneme piť a je nám zle, tak si radšej „zalejeme“ hlavu.

Raz ste v jednom rozhovore povedali niečo v zmysle, že na farnostiach, ktoré pomáhajú chudobným, to vidieť a taká farnosť prekvitá.

Pomáhaš druhému? Jemu sa zlepší život. Ako do hory voláš, tak sa z hory ozýva.

Asi je v Božom programe to, že tu majú byť chudobní. Za tie roky, keď je toľko nadbytku, sme sa s chudobou nedokázali vyrovnať. Stále hladuje veľa ľudí. Ako to je možné?

Aj Ježiš povedal, že chudobných budete mať stále medzi sebou.

Je to tak. A teraz sa pýtam, prečo tu majú byť? Padli na dno, stratili prácu, bývanie, pribudol k tomu alkohol. Najhoršie, čo však stratili, je rodina. Keď prepadne na dno celá rodina, hoci je aj na ulici, má to stále ľahšie, lebo jej členovia majú jeden druhého. Ale keď ostane niekto sám bez lásky, priateľov a rodiny, stratil všetko. Taký človek už nevládze žiť, lebo nemá pre koho a prečo žiť.

Niekedy nemajú pre koho žiť ani starí ľudia, ktorí sú sami a nechodia k nim deti ani vnúčatá, hoci materiálne sú dobre zabezpečení, nie?

Tí, ktorí už nemajú pri sebe deti, neprídu k nim vnúčatá, nemajú susedu, zosmutnejú. To, čo Boh dáva, je Božie, ale potrebujeme aj to ľudské. Potrebujeme priateľa, keď vládzeme aj šport, kultúru, prírodu, potrebujeme niečo sadiť, pretvárať, potrebujeme prácu. Práca je pre človeka požehnaním a modlitbou. Dávno sa už hovorilo, že práca šľachtí človeka, zušľachťuje, čosi pretvára, keď vidí, ako rastie bytovka, ktorú stavia, či strom, ktorý posadil.

Naša viera má byť chutná, máme sa z nej tešiť a mať z nej radosť.Zdieľať

Takže ani človek na dôchodku by sa nemal uspokojiť s tým, že si odpracoval svoje roky, vyloží si nohy a spokojne žije? Tiež by mal robiť aspoň niečo pre iných?

Ja sám som už na dôchodku a pracujem. Presne tak, ako hovoríte. Môj otec pracoval do 82 rokov, do deväťdesiatky žil. Kopal studne.

Raz mu hovorím, otec, veď si poseďte. Vraví mi: „Synu, nie, ja mám dennú dávku, koľko mám vykopať, koľko mám zjesť.“ A tešil sa tomu. Brali sme ho trocha ako workoholika. Stále niečo robil.

Potom keď už nevládal a ležal, prišiel v izbe k oknu, pozrel na konáre a nepáčila sa mu jabloň. „Ten konár by som odrezal, toto odstrihol.“ Tak mu hovorím, dobre otec, vy pozerajte a my odrežeme. A hovorím mu potom, tešíte sa?

„Synu neee, to keby som ja odrezal, toto mi nedalo nič, to ste vy odrezali.“ Tak sme ho zobrali na dvor, dali mu pílku a trochu odrezal. Veľmi ťažko sa vzdával práce, ale asi aj adrenalínu, ktorý mu práca dávala.

Poďme späť k Oáze tu v Bernátovciach. Ako ste sa zo Svidníka dostali sem ku Košiciam?

Vo Svidníku sme vytvorili azylový dom. Postavili sme faru a kostol. Všetko sa začalo tuším v roku 1996, keď klopal na faru bezdomovec. Vtedy ich ešte asi toľko nebolo. Bolo to niekedy okolo 21. decembra pred Vianocami.

Večer mi klopal na dvere, že potrebuje nocľah, že je zima. Hovorím mu, viete, dajte mi čas do zajtra a ja porozmýšľam, kde by sme vás mohli dať. Prišiel 22. december, osem hodín večer a zas mi klopal na dvere. Jasné, že som nič nevybavil. Spovedalo sa celý deň, nič som nestíhal. Vravím, júúúj zabudol som. „Len tu by som šiel do garáže,“ hovorí mi.

Ale tam je auto, čo keď garáž podpálite? A všelijako som špekuloval. Bezdomovec bol špinavý. Hovorí: „Ja nie preto som špinavý a zarastený, že som opitý. Ale preto, že mi púšťajú ľadviny a ja už nevládzem.“

Vonku bolo mínus 12 až mínus 15 stupňov. Vravím mu, aby mi dal ešte jeden deň. Prišiel 23. december a stále nič som nezohnal. Prišiel zase večer, tak som mu povedal, že nemám pre neho nič. „Už keď vy, pán farár, nepomôžete, keď nepomôže cirkev, znamená to, že Boh nechce, aby som žil. Už neviem, kde sa mám obrátiť, a zrejme zomriem, lebo už cítim ľadviny ako kamene, ďalšiu noc vonku už asi neprežijem.“

Predstavte si, čo som urobil, zafučal som a odišiel preč. On len tak dvihol ruky a povedal: „Už je asi o mne rozhodnuto.“ Otočil sa a dodal: „Nehnevám sa, ale asi končím.“

Odišiel som a nevedel som vyjsť hore schodmi, tak ma to chytilo. Neviem, čo to bolo, ale nemohol som vyjsť po schodoch. (Slzy v očiach.)

Ľahol som si. Nemohol som zaspať. Potil som sa a premýšľal, čo je s tým bezdomovcom. Žije? Zaspal? Zamrzol? Okolo tretej v noci som počul sanitku. Asi ide po bezdomovca! Ráno o siedmej som volal na centrálny príjem do nemocnice. Bolo to malé mesto, vedelo sa, keď sa niečo udialo. Povedali mi, že doviezli toho bezdomovca.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

A čo sa stalo? Žije? Žije, len ma omrznuté ruky a nohy, ale dáme ho dokopy. Fúha, vydýchol som si.

Večer 24. decembra, polnočná omša. Čo som mohol kázať? Povedal som veriacim, že Kristus k nám prišiel, máme nový kostolík, fara je skoro hotová. To je Božie požehnanie, dielo vašich rúk, peňazí, dobrých ľudí a Boha. A Ježiš chcel s nami žiť, chcel nám priniesť radosť a ja som si dnes istý, že budem držať Eucharistiu v rukách, ale Kristus tam nebude.

Dnes budeme bez Boha, budeme naprázdno. A prečo? Povedal som ľuďom príbeh s tým bezdomovcom.

A skoro som sa rozplakal. Hovorím veriacim, že ja neviem, čo som za človeka a čo som za kňaza, keď som toto dokázal urobiť. Kristus, ktorého čakám, prišiel v tomto človeku. A poznáme ho, je to náš obyvateľ, chcel byť v našom spoločenstve a my sme ho nedokázali prijať. Ja farár som ho nedokázal prijať. Nemám čo viac povedať. Cez sviatky nebudem ani kázať, lebo to bude všetko zbytočné.

Ľudia ostali ako obarení. Dodnes na to nezabudnem a asi aj preto robím s bezdomovcami, lebo to bola pre mňa lekcia.

A čo s ním bolo potom?

Bol asi tri mesiace v nemocnici a potom sme na základe tejto skúsenosti urobili azylový dom, kde som ho zobral. Tiež tam boli deti z detského domova, teda 18-roční, ktorí už museli z domova odísť a nemali kam ísť. Mal som ich na fare.

Biskup mi potom vyčítal, že fara nie je môj majetok, nemôžem dať niekomu pol fary. Tak som šiel niečo zháňať. Ale bol som bez koruny.

Čo ste teda robili?

Našiel som nejakú adresu a výzvu na projekt do Holandska na zhruba tri a pol milióna korún. Prešlo pol roka a ja som zabudol, že som čosi písal. (Smiech.)

Zrazu ma na jeseň večer pred farou čakajú nejakí páni. Pršalo, po anglicky som nevedel ani slovo, tak som zavolal mladých, aby mi pomohli. „Vravia, že vraj si nejaký projekt poslal,“ hovoria. Aký projekt, čo za projekt? Nevedel som si spomenúť.

Človek vyjde z kostola a už si nikto nevšíma, či sa opije, či hreší, či čokoľvek iné. Cieľ je pokračovať s ním v jeho živote, byť s ním a pri ňom. Naučiť ho aj správne piť a správne jesť, aj správne sa baviť.Zdieľať

Až po čase mi to došlo, pozval som ich ďalej. Ale chladnička prázdna, nemal som ani vodu, aby som im nalial. Pribehol som odniekiaľ, nemal som ani dáždnik, bol som len v mokrej reverende.

Videli priestory, kde bola mládež. Mal som tam asi desať ľudí, ktoré spali na poschodových posteliach. Všetko bolo zadymené, keďže si varili nejaké knedle. Vyzeralo to všelijako.

Ale napokon mi prišlo tri a pol milióna korún. Za milión a pol sme kúpil rozostavaný dom, dokončili sme ho a ešte sa zvýšilo, tak sme ešte kúpili ďalšiu nehnuteľnosť. A vtedy som videl, ako to funguje bez koruny. Je to potrebné? Ak áno, potom to je požehnané. Išlo to nie mojím pričinením.

Pridávali sa ku mne postupne ďalší ľudia, mládež a katechéti. Sám by som to nedokázal urobiť. Potom prišli rehoľné sestričky. Neskôr sme mali vo Svidníku 1 200 detí, ktoré tam chodili na základnú aj strednú školu. Na začiatku ich bolo päť. Bola tam aj krajčírska dielňa. Tam som videl, ako funguje Božia moc, ako sa Boh prejavuje cez srdce. Ak sme naplnení Božou silou, duchom, láskou, tak ruky robia, hoci oči sa boja, ale ruky spravia. Robíš, ideš a nemyslíš.

Pýtali sa ma, ako som plánoval. Nemôžeš plánovať, keď nemáš korunu. Robíš a peniaze už odniekiaľ prídu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Spomínali ste aj vináreň.

Kúpili sme aj vináreň. Biskup mi na to hovorí: „Ta karčmu si kúpil?“ Ale tam sa chodilo zabávať 200-250 mladých ľudí. Hovorím, robme tam katechézy a rozprávajme s nimi. V tých priestoroch sme potom robili aj prípravu na manželstvo. Ja sám som bol najradšej v šatni.

Mladí so mnou už tak nechceli rozprávať. Keď hovorili o láske, zaľúbení, intimite, tak si povedali – čo farár, keď tam majú manželov, ktorí mali tri deti? Bol som tam piatky a soboty do druhej v noci. V bare mali vždy službu dvaja študenti, bol tam vyhadzovač, DJ, všetko muselo normálne fungovať.

Nepohoršovali sa ľudia?

Niekedy sa pohoršovali, že sú tam opití, že sa tam pije alkohol. Na to som odpovedal, že pije sa aj inde, ale tu sa s nimi rozprávame, tu s nimi vedieme dialóg. Keď boli opití, tak sme im zavolali taxík, mali sme na nich kontakt, potom sme s takým človekom na druhý deň rozprávali, snažili sme sa s ním zblížiť, viesť ho.

Aj v tomto vidím katechézu a pastoráciu v praxi a v živote. Lebo človek vyjde z kostola a už si nikto nevšíma, či sa opije, či hreší, či čokoľvek iné. Cieľ je pokračovať s ním v jeho živote, byť s ním a pri ňom. Naučiť ho aj správne piť a správne jesť, správne sa baviť.

Čiže podstatné je to, že hoci sa človek u vás opil, vy mu môžete ukázať správnu cestu, sprevádzať ho.

No jasné, mať s ním kontakt. Koľkokrát sa stalo, že niektorí z nich, keď sa opili, spali pod mostom. Zobral som ich k sebe.

Alebo sa stalo, že mladý muž šiel skočiť z mosta pre nešťastnú lásku. Zobral som ho k sebe, zavolal som mame. Neboj sa, Marek neprišiel, pomáhal mi s niečím a spí u mňa. Potom sme sa s ním porozprávali a vysvetlili aj mame, čo sa stalo, a život šiel ďalej. A nepozastavoval som sa nad tým, že sa opil a že bol miništrant alebo že šiel skákať z mosta. Tieto veci sa dejú. Ale chcem ich vidieť?

Ako ste sa dostali napokon do Bernátoviec?

Predtým som bol ešte v Nižnej Šebastovej pri Prešove šesť rokov, tam sme opravovali nejaké kostoly.

Sestrička, ktorá mi bola na primíciách, tu už robila s bezdomovcami, varili im polievky. V Košiciach v tom čase už bolo bezdomovcov strašne veľa. Nevedeli, čo s tým. Bola tu aj charita. Sestrička povedala, že pozná kňaza, ktorý s týmito ľuďmi už robil. Tak ma zavolali do Košíc, sadli sme si s vtedajším primátorom pánom Knapíkom a ďalšími odborníkmi.

Dostávali sme na 60 klientov po 150 eur a tu ich bolo 250. Zamestnanci sa vždy divili, prečo to robíme. Viete, ja som farár a musím urobiť niečo aj za Pán Boh zaplať. Boh ti to zaplatí. Väčšinou to ľudia nechápu a  nevnímajú. Povedia: Čo ti Boh môže zaplatiť?Zdieľať

Povedal som im svoje predstavy, vízie, čo na to potrebujem. A tiež že za tri až päť rokov by mali vidieť prvé výsledky. Potom hľadali vhodnú budovu. Našli jednu oproti spaľovni Kosit, kde z celého mesta a jeho okolia vozia smeti. Bolo to už desať rokov opustené.

Takže tu bola vlastne divoká skládka.

Áno, ale povedal som, že ak nemajú nič iné, tak berieme. Každý sa chytal za hlavu, že také zbúranisko som zobral.

Potom som pôsobil v Košiciach a dostali sme do prenájmu kasárne, kde už bolo okolo sto až stopäťdesiat ľudí. Tu v Bernátovciach sme to začali postupne prerábať. Nefungovala tu voda, elektrina, kanalizácia.

Potom sa postupne robil jeden byt za druhým a postupne sme sa sem sťahovali.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Odkedy ste tu?

Od roku 2006. Na jednej strane je to ďalej od Košíc. Mnohí sa pýtali, či ľudia bez domova, ktorí sú zvyknutí žobrať, sem budú chcieť ísť, keďže v Bernátovciach nemajú kde žobrať.

Druhá vec je, že tí ľudia, keď si zvykli pracovať, dostávali za prácu jedlo, potom videli, že ideme s nimi aj do nemocnice, vybavili sme im doklady, tak si zvykli a zistili sme, že sa už do Košíc nechcú vrátiť, že tu sa cítia lepšie.

Čo všetko tu teda dnes máte?

Na začiatku sme tu pracovali šiesti až ôsmi a bolo tu 250 ľudí bez domova. Teraz je tu takmer 350 bezdomovcov a okolo 35 zamestnancov. Rátam aj tých, ktorí s nimi pracujú v skupinách. Pracovníci s nimi sadia kvety, idú s nimi na seno. Musí tam byť človek, ktorý ich diriguje. Niektorí nechcú rozmýšľať.

Máme tu aj psí útulok, farmu, sociálny podnik, bežeckú skupinu, chodíme asi siedmi behať maratóny, potom je tu skupina Kalich, to sú bývalí gambleri a alkoholici, ktorí sa postupne vrátili do života. Dnes chodia rozprávať svedectvá o svojom živote a o tom, akou cestou je možné sa vrátiť naspäť.

Mali sme tu divadlo, bezdomovcov chodili cvičiť herci. Myslím, že Oáza získala postupne meno.

Čítajte tiež

Veľa ľudí dnes pobehuje, ale len málo skutočne behá

Jozef Majchrák

Rozhovor s bežcom Mariánom Zimmermannom o tom, ako sa dá za tri roky dostať medzi slovenskú špičku.

Ale je zrejme dôležité, aby ten človek mal aspoň nejakú prácu.

Má prácu a bývanie. S ležiacimi ľuďmi sa každý deň modlíme dva-tri desiatky ruženca, niekedy celý za tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhajú, za zdravie, za pokoj. Každý musí byť niečím prínosom. Žijeme a tvoríme jeden pre druhého. Mávame aj sväté omše cez sviatky a v nedele. Na lúke potom urobíme program pre rodiny s deťmi, keď sa podarí pozháňať sponzorský autobus, tak niekam ideme.

Koľko rodín tu máte?

Asi dvanásť.

Aké problémy majú takéto rodiny? Alkohol?

Nemusí tam byť problém alkohol. Keď dnes dvaja zarobia po 500 eur, tak je problém. Je tu chlap, ktorý pracuje v správe mestskej zelene, zarobí 550 eur, majú tri deti, žena je na materskej. Dostane možno 300 eur. Spolu majú možno 900 eur. Nám z toho musia zaplatiť 170 eur a majú v tom vodu, elektriku, plyn, keď im nevychádza, dáme im stravu, napríklad múku, vajíčka, ale oni si varia sami, aby boli ako rodina. Polovicu z toho však musia odpracovať. To znamená, že sadia kvety, pomáhajú pri žatve či pri zbere zemiakov.

Rodiny žijú v unimobunkách?

Áno, v unimobunkách, z ktorých sú vytvorené také bytové jednotky. Tu v Bernátovciach by sme mali stavať ďalších 15 bytov. Všetko doteraz sme stavali tak na kolene, ľudia nám dali za symbolickú cenu alebo nám podarovali zvyšné tehly, dlažbu či drevo. Dnes nemám odvahu pýtať od ľudí ani peniaze, keď vidím, ako všetko ide hore a dnes už ľudia len tak hocičo nevyhodia. Šetria a odkladajú aj drevo či stavebný materiál, podobne aj firmy.

Chceli by sme zriadiť aj dom dôchodcov. Mnohí dostávajú 60 eur, kde ich umiestniť?

Nikde ich asi nevezmú.

Nikde. Potrebujeme vytvoriť dom dôchodcov. Dom dôchodcov nepozná nižší štandard. Ale my máme stravu, ktorú im už vieme dodať. Na tom by sme už ušetrili. Tiež máme vlastné kúrenie, dnes sa už dá fungovať na solárnu energiu a podobne. Napokon zistíme, že nemusia dávať na elektriku, plyn... Vďaka tomu by náklady na jedného klienta v domove dôchodcov boli polovičné.

Peter Gombita ukazuje miesto, kde spí časť ľudí bez domova. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako dlho môžu byť u vás ľudia? Je to nejako obmedzené?

Tých, na ktorých už nemôžeme poberať peniaze, vyškrtneme, ale necháme ich tu. Kde ich pošlete?

Hovorí sa, že by tu mali byť tri roky, ale niektorých za ten čas nikam neposunieme. Človek, ktorý má 60 eur na mesiac, je o barlách a bez nohy, tak kde ho posuniem? Nie je kde. Ani bežní ľudia, ktorí celý život pracovali, sa nevedia dostať do sociálnych zariadení.

Takže suplujete štát?

Pracujeme pre štát, pridal nám peniaze, aj VÚC-ka nám niečo pridala, robíme to, ako vieme.

Mali ste tu aj Ukrajincov?

Keď prišla vojna, ja som šiel prvý na stanicu, potom sme išli do Humenného a na hranicu.

Oprášil som si ruštinu, vysvetlil som ľuďom, aké sme zariadenie, a dal im možnosť prísť. Mali sme aj študentov z Maroka, ktorí prechádzali a potom šli ďalej.

Niektorí Ukrajinci tu boli tri-štyri dni, niektorí týždeň. Vybavujeme im doklady, očkovanie pre zvieratá, keďže mnohí prišli so psami a mačkami. Máme kontakty v Taliansku, kde ich prijímajú, ďalší sami išli ďalej, my sme ich odprevadili na vlak.

Stále chodíme pomáhať na hranice a na stanicu. Pomáhať bude treba dlhodobo. Ponúkol som našu službu teraz na hranici, aby sme vystriedali dobrovoľníkov, ktorí tam pomáhajú už nejaký mesiac. Idú od nás dvaja-traja pracovníci a dvaja-traja bezdomovci.

Aké pravidlá platia v Oáze a v čom sa líšite napríklad od Žakoviec? Keď som k vám dnes prišiel, privítali ste ma vo vašej krčme, kde máte aj výčap.

Máme trošku väčšiu slobodu. Ľudia však fúkajú aj tu. Keď alkoholikovi, ktorý robí napríklad v kotolni, nájdem fľaštičku, tak zamestnanci sa rozčuľujú, prečo to tolerujem. Ale nenafúkal mi. To, že on si fľaštičku len olizuje, je veľký pokrok, lebo sa už neopije do bezvedomia.

Som za miernejšie pravidlá, ale každý má svoje. Tvrdých alkoholikov tu nezvládame. Pošlem ich do Žakoviec alebo do Cenacola, ktoré majú bližšie k liečebni.

Vracajú sa k vám ľudia?

Stáva sa to, že nenájdu správnu partiu, chýba im rodina, spoločenstvo a znova sa zosypú. To, že zarobia peniaze, tomu sa ja neteším. Zarobiť peniaze a nemať priateľov, vzťah, lásku, nemať rodinné zázemie, tak nemáte nič. Taký človek si povie, že pre koho zarábať a načo?

Bude Oáza Bernátovce pokračovať, aj keď tu už nebude Peter Gombita? Máte nejakého nasledovníka?

To sa ma už pýtali viacerí. (Smiech.)

Súčasťou Oázy sú aj skleníky, kde si pestujú zeleninu. Kedysi sa v týchto skleníkoch pestovali kvety pre celé Československo. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Niežeby som vás pochovával, ale už ste na dôchodku.

Určite by som bol rád, keby sa našli bohoslovci alebo kňaz, ale môže byť aj laik, ktorý by to prevzal. Ja som si nikdy v živote nepripisoval hodnotu, že to stojí na mne. Vnímam sa ako poštár. Poštár vám nič neprinesie svoje, donesie vám list či dôchodok, všetko len z tašky. Aj ja vám prinesiem len Božie veci, niekedy možno aj ľudské veci, možno nejakú korunku dám aj zo svojho alebo svoj úsmev, svoj čas, ale ja som ako v práci.

Dali ste do tohto diela energiu, prácu a čas. Asi by vás mrzelo, keby ste vedeli, že sa to skončí.

Každý máme inú charizmu či program. Zažil som socializmus aj kapitalizmus. Jedno nebolo ideálne a ani druhé nie je také ideálne, ako sme si predstavovali. Darmo budeme reptať. Skúsme vytvoriť tretí systém. Ja som ho začal vytvárať aj v práci, aj v živote.

Aký je to systém?

Vo vzťahoch. Nikdy som zamestnancom nepozeral na čas, kedy prišli do práce. Hovorím im, pracujte ako na svojom, lebo práca má priniesť požehnanie, pokoj a radosť. Keď budeš chodiť do práce, len aby si zarobil, budeš otrokom, budeš smutný a odídeš. A ani tvoja rodina z toho nič nebude mať.

Radšej si hľadaj inú robotu, lebo v práci sa potrebuješ unaviť, ale zároveň sa tešiť domov a prísť radostný. Možno si doma podriemeš, ale prišiel si s radostným srdcom. Rodina potrebuje dostať viac, ako si dal v práci. A pre prácu načerpáš novú energiu a silu z rodiny a zasa prídeš a budeš tvoriť.

To znie síce ideálne, ale v praxi to tak nefunguje.

To je to, na čo musí zamestnávateľ pozerať. Ja by som sa hanbil za to, že tu si úspešný a rodina ti nefunguje. U nás, keď ide zamestnanec na pohreb, má paragraf, teda voľno. Zavádzame, že raz mesačne si môžu zamestnanci zobrať voľno na nákup alebo si môžu ísť do mesta vybaviť čo potrebujú. Hovorím im, keď si naštvaný, do roboty nechoď. Keď prídeš, prepáč za výraz, nasrdený, tak nasrdíš 35 kolegov a ešte aj ďalších 50 klientov.

Cirkev nikdy neskrachuje, lebo je na Božom základe. Ja som kedysi tiež chcel mať plné kostoly. Dnes už nechcem. Zdieľať

Ostaň radšej doma, daj si hlavu dokopy. Zober tepláky, behaj, choď do divadla, na plaváreň. Kto behá, môže si ísť počas práce dvakrát do týždňa na dve hodiny zabehať, osprchuje sa a pracuje.

Budujeme čosi iné, ako je bežné. Dával som ľuďom aj príspevok na dovolenku, ale chcel som papier, že bol v zahraničí pri mori, aby si oddýchol. Ľudia zobrali peniaze, nakúpili si za ne niečo a neoddýchli si. Chcem, aby pracovali s nadšením. Prišli sme do blahobytu, kde nás mali nahradiť stroje a mali sme mať lepší a pokojnejší život. Musíme ho cítiť. Mali by sme robiť menej alebo aspoň sa menej unaviť, aby sme mali energiu pre rodinu.

Na to musíme dávať pozor všetci zamestnávatelia, zamestnanci aj cirkev. Keď som bol na námestí počas protestov, tak som vravel, dajme šesťhodinový pracovný čas alebo štvordňový pracovný týždeň.

To znie trošku socialisticky.

Áno, môže byť, ale o tom sú moderné výdobytky techniky. Máme roboty, automatizáciu, techniku a ja mám dlhšie pracovať?

V minulosti išla žena do dôchodku, keď mala tri deti, od 56 rokov. Popritom sa postarala o tri deti synovi či neveste, ktorá mohla pracovať. Babka nahradila mamu dva razy, lebo babka je niekedy lepšia ako mama, a rodina žila. (Úsmev.) Dnes, keď má žena pracovať pomaly do 65 rokov, tak nevládze ani domov prísť.

Kňaz Peter Gombita ukazuje, ako vyzerali skleníky predtým, ako si ich vyčistili. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď som nedávno robil rozhovor s kňazom Braňom Kožuchom, ten vyslovil myšlienku, prečo by aj cirkev nemohla stavať napríklad nájomné byty. Čo si o tom myslite? Nemohla by aj cirkev takto pomáhať, samozrejme tak, aby neskrachovala.

Cirkev nikdy neskrachuje, lebo je na Božom základe. Ja som kedysi tiež chcel mať plné kostoly. Dnes už nechcem. Keď verím Bohu, ten vždy tak pomôže, aby to fungovalo. Boh si svoje dielo nenechá pochovať.

Ako ste vnímali pandémiu?

Zrejme sa Boh rozhodol, že nepotrebuje ani cirkev a asi ani kňazov. Keď som toto povedal, vtedy ma niektorí zle pochopili.

Ako ste to teda mysleli?

Poviem to takto: Ako mám spovedať, keď nemôžem ani pristúpiť k človekovi, lebo ho ohrozím? Boh chcel, aby každý s ním rozprával osobne. A nielen rozprával, ale aby ho počúval. My nepočúvame. Nepotrebujeme dvadsaťminútové kázne, človek potrebuje možno jednu myšlienku a ticho, kde bude počuť, čo hovorí Boh, vidieť ho v živote. My veľa rozprávame, chceme veľa počuť, čítame milión pekných kníh, ale nepotrebujeme toho toľko.

Čiže v kostole nepočúvam niekedy Boha, ale kňaza?

Presne tak. Predstavte si, že kedysi ľudia nevedeli písať a čítať, ale vedeli slušne rozprávať, čestne pracovať, byť zbožní, vnímať prítomnosť Boha a to boli latinské omše, kde nič nerozumeli. Ako to je možné? Dnes sme zahltení literatúrou a len sme si zatrepali dušu a hlavu a už sa tam nedostane nič, len to prejde po povrchu. Mali by sme viac dýchať, byť v prírode, s deťmi, v samote, počúvať.

Stáli ste aj pri vzniku dramatizovanej krížovej cesty, ktorá sa koná každoročne na Veľký piatok v uliciach Prešova. Ako sa cítite, keď vidíte, kde sa to dnes dostalo?

Moja viera je taká pandliková. Pandliki sú stužky, ktoré sa vešali na dedine na brezy, ktorými sa zdobili napríklad brány do dvora, kde sa niekto ženil. Takto dramatizovane sme robili aj živý betlehem či putovanie troch kráľov. Videl som, že ľudia takéto predstavenia chcú, idú za tým a prežívajú to, zvlášť deti. Bral som to ako živú katechézu.

Potom sme s krížovou cestou šli do Nižnej Šebastovej a neskôr do Prešova. Tento rok už hrali aj herci. V covide sme urobili scénu, že Kristus kráčal sám s krížom bez ľudí. Teraz sme nevedeli, ako to bude a či to stihneme. Tento rok sme vynechali lotrov aj bičovanie. Mnohí hovorili, že je to drastické a aj pre deti to je príliš.

Ale ono to bolo drastické.

Ja viem, ale povedali sme si, že keď je u nás toľko bolesti a smútku, skúsme to vypustiť. Dali sme do toho hudbu a hovorené slovo, aby to ľudia prežili, nemusia to vidieť. Teraz, aj napriek tomu, že sme to nejako zvlášť nepropagovali, prišlo asi tritisíc ľudí. Mnohí vraveli, že sa na to veľmi tešia.

Bola už aj taká myšlienka, aby sme to skúsili zahrať iba s hercami. Ale viacerí herci mi hovorili, aby sme to nechali tak, že laici, ktorí to hrajú, to dokážu viac precítiť srdcom. Ale aj medzi hercami sú veriaci, ktorí to prežívajú. Uvidíme, ako to bude o rok.

Ste aj známy bežec, máte podujatie Bež srdcom, prebehli ste Európu. Vyjadrili ste sa, že takto chcete upriamiť pozornosť na chudobných.

Niekedy, keď máte tristo ľudí, ktorým nemáte čo dať jesť, alebo vidíte bolesť, čo všetko zažívajú, je to ťažké.

Boli aj chvíle, keď ste nemali ľuďom čo dať jesť?

Boli aj také chvíle. Ale vždy sa to vyriešilo. Stalo sa aj také, že som šiel za sponzormi a sponzor mi povedal: „Pán farár, my nekradneme, ale zarábame. Ja im hovorím, že nepýtam peniaze, ale to, čo im zavadzia – tehly na dvore, drevo, zvyšný chlieb. Bol som už taký unavený, že som povedal, Pane Bože, ja už nevládzem žiť, nemám čo viac tým ľuďom dať. Urob ty niečo, ja už nejdem nikde žobrať. Keď toto dielo je Božie, nájdi si niekoho iného.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Trvalo to tri dni a volá mi podnikateľ, že má také a také veci. O dva dni volal ďalší, že sa mu zvýšila strava. Videl som, že som bol asi málo pokorný. Niekedy vás Boh zloží na kolená, aby ste videli, že niekedy to treba nechať na neho a vy len pristavíte voz s koňmi, aby ste to previezli. Ale asi sme odbočili.

Áno, od toho behu.

Prvý beh bol do Bratislavy k vláde. Ďalší beh bol z Ašu do Košíc a do Svidníka. Kedysi tú trasu bežali do Čiernej nad Tisou. Raz som sa rozprával s bežcom Miroslavom Škorpilom z Čiech, ktorý to mal dať, ale nedal, na piaty deň ho to skolilo, denne si dával 84 kilometrov, kým my sme si dávali „len“ jeden maratón.

Chcel som od neho nejaké rady. Hovorí nám: „Chlapci, ja neviem, či to zabehnete.“ A ja taký frajer mu vravím, že to dám. Keď som prišiel domov, tak som sa hanbil.

„Keby som stratil manželku, prácu, zdravie, hrozili by mi exekúcie, tak mi povedzte, dá sa na to pozerať triezvymi očami?“Zdieľať

Potom sme to s Lacom, jedným z bezdomovcov, zabehli. Po niekoľkých dňoch nám opuchli nohy. Niekoľko dní po sebe sme zabehli maratón a po behu sme si vždy dali pár pív, čo bola chyba, lebo telo si potom tak dobre neoddýchne. Poslal som Petra, ktorý s nami šiel sprievodným vozidlom, aby nám nakúpil nejaké tabletky a octany.

Hovorím si, skončili sme na smiech. A ešte zákon schválnosti, vtedy nás mala natáčať Markíza. Do rána sme si dávali na nohy masti a octany a trocha to odpuchlo. Akosi sme to uhrali. Na ďalší deň sme už zvoľnili tempo a tak sme to nejako dobehli.

Aký bol cieľ behu?

Za socializmu to bol beh mieru. Ja som bežal do Svidníka, kde padli vojaci, kde som aj slúžil. Dobehli sme tam na ich hroby, doniesli sme veniec, pomodlili sa tam. Pridávali sa potom aj ďalší bežci.

Ďalší beh bol do Ríma, to som bežal sám. Ďalší beh sme absolvovali piati či siedmi do Lúrd. Bežali sme nonstop a striedali sme sa. Potom som bežal do Bruselu. Takýchto behov bolo asi sedem. Zážitky boli, keď sa ľudia po ceste pridávali alebo keď som v zahraničí stretol Slovákov.

Poznajú vás v Košiciach dobre aj ľudia, ktorí sú na ulici? Môžete ísť do mesta len tak, aby od vás niečo nechceli?

Niekedy sa idem najesť na pešiu zónu a hovorím si, dajte mi trochu pokoj, aby som sa najedol osamote. Ale stále niekto príde. Preto som radšej v lese ako na ulici. Minule som tiež niečo zanietene nakupoval a prišla matka s deckom. Vyberal som čosi a ona čakala. Pýtam sa, čo by chcela. Že mlieko. Zaaas? Veď ma nechajte, nech si aj ja niečo vyberiem.

Ide o takú reakciu ako na toho bezdomovca, čo som spomínal. Ja si nakúpim a potom. Ona však medzitým odišla. Dodnes mám z toho zlý pocit. Teraz by som jej dal aj sto eur. Ale nie kvôli dobru, ale aby som ja mal pokoj. A teraz porozmýšľajte, je to zdravé? Aj keď jej dám sto eur, pomôžem jej na pár dní a bude zasa žobrať. A neumrela. Neviem, prečo to tak je, že mám z toho nepokoj.