Vozičkár Juraj Boh ma uchránil od potratu. Chcel ma tu mať a dal mi šancu slúžiť mu

Jurajovi krátko po narodení diagnostikovali detskú mozgovú obrnu. Ťažké telesné postihnutie však nie sprevádzané mentálnym, napriek tomu sa celý život stretáva s tým, že ľudia sa k nemu správajú ako k mentálne postihnutému. „Už ma to nebolí. Keby sa ma to malo dotknúť zakaždým, keď sa mi to stane, som namrzený celý život. Je to pre mňa skôr komické,“ spomína Juraj na situácie, keď s ním komunikujú ako s päťročným.

Juraj sa narodil do doby, keď postihnuté deti boli odsúvané do úzadia, pretože nespĺňali obraz o dokonalej socialistickej spoločnosti. Veľmi trpel tým, že nemohol budovať vzťahy so zdravými deťmi. „Som však nesmierne vďačný mojim rodičom, že nedali na rady pedagógov a nechali ma v ,normálnej‘ škole, napriek tomu, že som bol podľa učiteľky nevzdelávateľné dieťa. Neviem, kde by som bol teraz, keby sa nechali ovplyvniť takýmito názormi,“ hovorí Juraj Zlocha v Postoj TV.    

Jeho rodičia ťažko niesli, že majú postihnuté dieťa, do istej miery mohla za to podľa Juraja aj vtedajšia spoločenská situácia. „Mamy som sa raz na rovinu opýtal, či by si ma nechala, keby v tehotenstve vedela, že budem postihnutý. Povedala, že by išla na potrat,“ hovorí Juraj.

Bolo mu to ťažké prijať. Po jej vysvetlení to však dokázal spracovať a pochopil zásadnú vec. „Ak ma Boh uchránil od potratu, ak chcel, aby som tu bol, znamená to, že so mnou ráta. Že som dostal od neho šancu, aby som mu slúžil tak, ako to dokážem,“ vysvetľuje Juraj svoj postoj k životu, ktorý sa výrazne zmenil po tom, ako spoznal Boha, ktorý mu pomohol prekonať traumy z detstva a mladosti.

„Boh plní sny. Skutočne. Boh ráta s človekom a tiež my máme rátať s ním. Chcem chodiť medzi ľudí a hovoriť im, že Boh s nimi počíta, že majú nesmiernu hodnotu. Keď ja sám som prijal Boha ako toho, kto ma tu chce na tejto zemi, začal plniť moje sny,“ spomína na svoju osobnú skúsenosť obrátenia. 

V rozhovore tiež poznamenáva, ako málo si hovoríme, čo pre seba navzájom znamenáme. A to nielen vo svojich rodinách, ale aj v celej spoločnosti.

„Žiaľ, stretávam sa aj s tým, ako rodičia malým deťom zakrývajú oči, aby sa nepozerali na postihnutého. Pýtam sa: prečo? Keď vieme dieťaťu povedať, nepozeraj sa tam, rovnako mu vieme predsa aj vysvetliť, že aj takýto človek patrí do našej spoločnosti, že má hodnotu a je rovnako dôležitý ako každý zdravý človek,“ hovorí Juraj.   

Celý rozhovor s Jurajom Zlochom si môžete pozrieť v tomto videu:

Ak práve nemôžete pozerať video, vypočujte si podcast: