Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Svet kresťanstva
22. jún 2022

Manželia, ktorí zastupujú Slovákov v Ríme

Naša cesta svätosti je o hypotéke, vození detí do škôlky, varení aj praní

Rozhovor s manželmi Kucharčíkovcami, ktorí s rodinou v týchto dňoch reprezentujú Slovensko na Svetovom stretnutí rodín v Ríme.

Naša cesta svätosti je o hypotéke, vození detí do škôlky, varení aj praní

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Sú manželmi 15 rokov a majú tri deti. Richard Kucharčík pracuje ako tajomník Rady KBS pre rodinu a Mária pre Arcidiecézne centrum pre rodinu v Košiciach.

Rozprávali sme sa s nimi o tom, kto môže byť členom slovenskej delegácie, ktorá sa stretne s pápežom Františkom na Svetovom stretnutí rodín, ako sa vyberali kandidáti a prečo nefunguje spolupráca medzi kňazmi a rodinami a ako to zlepšiť.

Čo vás motivovalo venovať sa téme rodiny?

Mária: Študovali sme na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu v Ríme. Keď človek zistí, čo obsahuje učenie o manželstve a rodine, nemôže si to nechať pre seba. Prirodzene nás to viedlo do tejto oblasti. Zároveň to nebolo niečo, čo by sme vyhľadávali sami, ale prichádzali ponuky zhora.

Ako reprezentanti Slovenska idete na Svetové stretnutie rodín. Ako ste sa tam dostali? 

Richard: Na zasadaní Rady KBS pre rodinu boli navrhnutí niekoľkí delegáti, ktorí museli spĺňať určité požiadavky. Členovia potom o týchto návrhoch hlasovali. Kto získal najviac hlasov, mohol ísť reprezentovať Slovensko. V delegácii je zvyčajne zástupca biskupov, to je predseda Rady pre rodinu KBS, ktorým je v súčasnosti arcibiskup Cyril Vasiľ, jeden kňaz a manželský pár.

Tým, že tento rok bude Svetové stretnutie rodín len pre dvetisíc delegátov z celého sveta, Dikastérium pre laikov, rodinu a život stanovilo presné počty pre každú biskupskú konferenciu podľa jej veľkosti. Slovensko dostalo kvótu jeden biskup, kňaz a tri manželské páry.

Aké kritéria by mali rodiny spĺňať?

R: Základom je ovládať cudzie jazyky. Ďalej je to ochota vziať na seba záväzok komunikovať s médiami pred stretnutím i po ňom a priniesť informácie na Slovensko. Kľúčová požiadavka, ktorá prišla z Vatikánu, bola, aby išlo o ľudí, ktorí sa venujú pastorácii rodín. To sa v slovenskom prípade podarilo splniť na sto percent.

Idete aj s deťmi?

R: Áno, ideme.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako vaše deti vnímajú, že idú do Ríma? Tešia sa?

M: Dorotka, ktorá je tretiačka, je už tri týždne zbalená. Študovali sme v Ríme a deti poznajú mesto z nášho rozprávania. Tešia sa, že ho uvidia, prvýkrát budú letieť, pôjdu do novej krajiny a že sa stretnú s deťmi z celého sveta. Prízvukujeme im, že to nie je bežný výlet do Ríma.

Sme radi, že každé jedno dieťa bude môcť zažiť a navštíviť svojho patróna. Máme Kláru, chystáme sa odbehnúť do Asissi, ďalšia dcéra sa volá Dorota. Hoci svätá Dorota pochádzala z Kapadócie, jej pozostatky sú uložené v Ríme. Synov patrón je Karol Wojtyła, ktorý je pochovaný vo Vatikáne.

R: Zároveň im chceme Rím predstaviť tak detsky. Ukázať im čaro Ríma z iného pohľadu. Kľúčové je však stretnutie rodín, kde budú môcť zažiť univerzálnu cirkev, precvičiť si jazyky, uvedomiť si ich dôležitosť, precvičiť si kultúru stolovania a ďalšie výzvy, ktorým čelíme v rodine. (Úsmev.)

Vy osobne sa na čo najviac tešíte?

R: Pre nás je to najmä pracovné stretnutie. Nejdeme tam na výlet, ale pozorne počúvať to, čo treba, a potom to reflektovať v našej cirkvi na Slovensku. Celý kongres bude prácou. Druhá vec je oslava. Boli sme aj na stretnutí rodín v Miláne, ktoré bolo väčšie, lebo tam boli rodiny z celého sveta. Toto bude mať iný charakter, bude to malé spoločenstvo okolo pastiera.

M: Tieto stretnutia sú vždy bodom, z ktorého potom človek dokáže dlho čerpať. Aj práca pre rodiny a v cirkvi je niekedy veľmi náročná. Očakávam, že to bude bod, keď sa nadýchnem, aby som mohla ďalej naplno fungovať a pracovať. Tešíme sa, že deťom ukážeme mesto, v ktorom začínalo naše manželstvo, kde sme chodili do školy, a že spoznajú našich priateľov.

Prečo sa tento rok stretnutie koná v inej forme?

R: Túto formu zvolili najmä pre pandémiu. Pôvodne sa malo stretnutie uskutočniť minulý rok. No z nastavenia pápeža Františka možno predpokladať, že covid nebol hlavný dôvod zmeny. Myslím si, že pápež ho využil preto, aby aktivizoval diecézy. A tak sa vo viacerých diecézach podarilo to, o čom sa v minulosti len snívalo.

Už dlhšie sa na Slovensku uvažovalo, že by bolo fajn urobiť niečo pre rodiny, ktoré nemôžu ísť na Svetové stretnutie rodín. Tentokrát sa to podarí v každej diecéze na Slovensku. 

Doteraz sa u nás robili najmä stretnutia mládeže, ale stretnutie rodín je pomerne nová vec. Myslíte si, že rodiny zareagujú na pozvanie biskupov?

M: V našej arcidiecéze sme mávali Púte rodín, kam chodilo okolo 50 – 60 rodín. Tento rok vzhľadom na to, že ide o Svetové stretnutie rodín, predpokladáme, že sa počet navýši.

„Cieľom rodinnej spirituality nie je utiecť do ticha kláštora ani tráviť celé dni v kostole, ale úlohou manželov je posväcovať sa v každodennom živote.“ Zdieľať

R: Cieľom je, aby sa rodiny stretli so svojím diecéznym biskupom. Zároveň to nie je jediná možnosť, ako osláviť túto príležitosť. Rodiny budú môcť sledovať prenosy z Ríma. Ďalej bude prvýkrát možnosť zúčastniť sa na pastoračnom kongrese, ktorý bol doteraz uzavretý len pre delegátov. Program nie je obmedzený na diecézne centrá, ale každý kňaz vo farnosti môže iniciovať nejaké aktivity.

Ako budú vyzerať stretnutia v diecézach? Budú mať veriaci reálnu možnosť stretnúť svojho biskupa a porozprávať sa s ním? Pôjdu biskupi v rámci programu medzi ľudí alebo to bude „iba“ o spoločnej omši?

M: Napríklad naše stretnutie v Košickej arcidiecéze bude pozostávať z dvoch dní. Prvý deň chystáme Púť rodín vo Vysokej nad Uhom a druhý bude tradičný Deň rodiny, ktorý sa robí už dlho. V ten deň arcibiskup vždy slúži svätú omšu a potom v rámci programu vychádza aj medzi rodiny. Osobne máme skúsenosť, že naši biskupi sú dostupní pre rodiny.

R: Podobne je to vo viacerých diecézach – biskup tam nie je len poslucháč, ale aj aktívny účastník. Niektorí budú jubilujúcim manželom udeľovať osobné požehnanie, iní dostanú poverenie, ktoré má akcentovať misijný rozmer sviatosti manželstva.

Je potrebné robiť takéto stretnutia rodín s biskupom?

R: Svedčí to o tom, že kráčame spolu na jednej ceste. Je to krok dopredu. V logu synody je zobrazený biskup ako ten, kto kráča so spoločenstvom cirkvi. Nie je vpredu ani vzadu, ale je kdesi v strede spoločenstva.

Idete na stretnutie rodín do Ríma. Dikastérium pre laikov, rodinu a život predstavilo viacero tém. Ktorú z nich považujete za najdôležitejšiu?

R: Mňa osobne zaujímajú témy spolupráce kňazov a manželov pri pastorácii rodín. Potom zdôraznenie misijného poslania manželov a téma manželského katechumenátu. Teším sa, lebo na kongrese budú zástupcovia jednotlivých rád pre rodinu z celého sveta a viacerí z nich budú rečníci. Bude to viac praktické a pragmatické, minulé ročníky boli skôr teologické.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo očakávate od stretnutia, ako môže konkrétne pomôcť rodinám?

M: Tie stretnutia sú zaujímavé v tom, že zažívame univerzálnu cirkev. Keď sme boli na stretnutiach mládeže alebo rodín, zažili sme, čo je to univerzálnosť cirkvi v celej pestrosti. Dôležité je, že rodiny sa stretnú a povzbudia sa navzájom. Je to ako výstup na horu Tábor, kde načerpáme, ale potom sa vrátime do bežnej reality a žijeme z toho, čo sme tam zažili.

R: Tým, že pápež dal dôraz na to, aby prišli výslovne ľudia aktívni v pastorácii rodín, tak si myslím, že chce formovať malú hŕstku veriacich, ktorí budú následne formovať rodiny v diecézach. Kľúčové je, aby sme sa nielen nadchli, ale aby sme boli schopní meniť našu mentalitu a pastoráciu samu osebe posunúť ďalej.

Vraveli ste, že v minulosti boli stretnutia viac teologické. Ako si zobrať zo stretnutia čo najviac, aby to nezostalo len v teoretickej rovine? Ako môže bežná slovenská rodina, ktorá nepôjde do Ríma, využiť toto stretnutie?

M: Pápež vybral pre stretnutie veľmi praktickú tému „Rodinná láska: povolanie a cesta svätosti“. Ak sa nad ňou rodina čo i len zamyslí a uvedomí si, že jej povolaním a cestou svätosti je každodennosť, tak stretnutie už prinieslo svoje ovocie.

Mnohé rodiny nemajú čas zastaviť sa, nemajú ani to poznanie, kam smeruje ich rodina, čo je jej cieľom. Niekedy tápu vo svojich povinnostiach bez toho, aby si uvedomili, že práve tá každodennosť, ako je robenie nákupov, upratovanie, varenie obeda, je prostriedkom, ktorým sa stávajú svätými.

Keď v spoločnosti zaznieva, že rodina má hodnotu, svoje miesto a povolanie, už len tým, že sa o tom rozpráva, robia sa nejaké aktivity vo všetkých diecézach, určite to má dosah aj na rodiny zvonku. V teoretickej rovine to neostane, každé stretnutie s človekom je udalosťou.

Ako by si mala rodina v chaose bežných dní udržať zameranosť na svoje povolanie?

R: Stačí si len uvedomiť, že mojím cieľom nie je utiecť z chaosu, ale práve v ňom nájsť svoju cestu. To, že riešim hypotéku, vozím deti do škôlky, varím, periem, je moja cesta svätosti. Cieľom rodinnej spirituality nie je utiecť do ticha kláštora ani tráviť celé dni v kostole, ale úlohou manželov je posväcovať sa v každodennom živote.

M: Povolanie milovať je univerzálne pre každého. Do každej činnosti dňa máme vtláčať pečať lásky. Môžem variť obed preto, lebo deti sú hladné, alebo preto, aby som im prejavila svoju lásku a starostlivosť. Záleží na postoji človeka. Treba robiť veci naplno s tým vedomím, že každá vec ma môže posväcovať. Možno to znie príliš „sväto“, ale ja verím, že svätým sa môže a má stať každý.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Spomenuli ste misijné poslanie manželov. Aký má mať rodina misijný rozmer? Väčšina rodín chodí do práce, ide do kostola, žije bežný život. Kde má rodina robiť popritom ešte misiu?

R: To nie je žiadna úloha navyše. Už len tým, že manželia sú, stávajú sa ohlasovateľmi Ježiša Krista. Nemusí to znamenať, že chodia po najrôznejších stretnutiach, sú aktívni vo farnosti, prednášajú, vedú stretká a zbor. V prvom rade je to misia vnútri vlastnej rodiny. A misia sa deje tým, že sa na rodinu pozerajú inak, nielen ako na miesto, kde potrebujú zabezpečiť bežné veci, ale ako na miesto ohlasovania Ježiša Krista.

Inzercia

Rodičia sú prvými ohlasovateľmi pre svoje deti. Manželia sú zodpovední ohlasovať Krista tam, kde sú, či už spolu ako manželia, alebo oddelene, napríklad v zamestnaní.

Zároveň povolanie manželov je laickým povolaním, majú žiť vo svete, ich sandále majú byť zaprášené od prachu. Ich spiritualita nie je kláštorná, ale skôr svetská. Oni žijú vo svete a majú ho posväcovať a premieňať ho láskou. Ich prvotná misia nie sú prednášky a aktivity vo farnosti, ale ich láska, ktorá zvnútra premieňa rodinu, ale potom aj všetky miesta, na ktoré prídu.

Stáva, že mladí veriaci sú aktívni vo farnosti a po tom, ako si založia rodinu, sa stiahnu a venujú sa jej. Je povolaním rodiny „len“ vychovávať deti a venovať sa jej doma?

M: Je niečo lepšie ako vychovávať deti a byť spolu doma? Keby toto bola priorita pre každú rodinu, mali by sme sa tu určite lepšie.

Môže potom cirkev rásť bez podielu aktívnych laikov, ktorí zväčša majú svoje rodiny?

R: Mne sa zdá, že pápež chce zdôrazniť, že každý má byť aktívnym laikom, nie je to privilégium len pre niektorých. Uvedomiť si svoje krstné poslanie znamená uvedomiť si aj potrebu angažovanosti v cirkvi a zodpovednosť za cirkev, ktorá je aj moja. Bez podielu kresťanských manželov by ohlasovaniu cirkvi chýbalo niečo podstatné a špecifické. Bez nich by to boli neúplné puzzle.

Čítajte tiež

Takže rodina nie je len základná bunka spoločnosti, ale aj cirkvi?

M: To nie je len fráza, že rodina je základná bunka spoločnosti. V rodine sa učíme pochopiť základné vzťahy, vďaka ktorým dokážeme chápať aj vzťah Boha voči nám. Ako pochopíme vzťah Krista k cirkvi? Na základe toho, že sa budeme pozerať na prirodzené vzťahy nevesty a ženícha, manželky a manžela.

Ako sa budeme pozerať na Boha ako Otca, ak zmizne zo spoločnosti termín otec alebo otcovia nebudú prítomní v rodinách? Ako sa budeme pozerať na matku Cirkev, ak sa zmení pozícia matky a na materstvo sa bude pozerať inak? 

Svetové stretnutie rodín má byť vyvrcholením Roka rodiny Amoris laetitia. Nezdá sa vám, akoby tento rok zanikol pod plášťom Roka Svätého Jozefa? Využili sme rok rodiny dostatočne?

R: Cieľovou skupinou roka rodiny boli manželia aktívni v pastorácii rodín. Ak vnímame, že cieľovou skupinou Roka Svätého Jozefa bol ktokoľvek, tak to nie sú aktivity, ktoré idú proti sebe.

Rok rodiny Amoris laetitia nebol, myslím, poňatý ako uzatvorený rok. Pápež načrtol viaceré témy v rôznych príhovoroch či v liste manželom. To sú témy, ktorými pápež žije a animuje nimi miestne cirkevné spoločenstvá. Nemyslím si, že rok rodiny zanikol. A pokiaľ hovoríme o materiáloch, nemusia zaniknúť v čase. Sú nadčasové a využiteľné. Môžu sa k nim vrátiť farnosti, stretká, spoločenstvá.

Vidíme, že mnohé popáleniny v cirkvi vznikli preto, lebo pastorácia sa zameriavala len na pastoráciu detí alebo len na pastoráciu mladých odtrhnutú od rodiny. Zdieľať

Myslíte si, že bola pozornosť počas toho roka viac upriamená na rodiny?

M: To by bol subjektívny pohľad. Úlohou Rady pre rodinu KBS či centra pre rodinu je ponúkať tieto veci. Ako ich zoberú kňazi, farnosti, diecézy, to už je na nich.

R: Nemáme kapacitu to nejako moderovať. To nie je náš cieľ. Myslím si, že sa však začína prebúdzať vedomie, že farnosť je rodinou rodín, a nie spoločenstvo jednotlivcov. Ak začneme vnímať, že farnosť je tvorená rodinami, urobili sme veľký krok.

M: Mnoho krokov. Je to však beh na dlhú trať a na roky. Robíme malé krôčiky, zasievame semienka, snažíme sa, aby sa možno o 60 rokov považovalo za samozrejmosť, že každá farnosť bude vnímaná ako veľká rodina rodín. O tom rozprával už sv. Ján Pavol II., a ešte stále to tak nie je.

R: Treba na to čas, kým sa niektoré témy dostanú aj do formácie v seminároch, je potrebné, aby prešlo niekoľko desaťročí, za ten čas sa musí niečo udiať v mnohých hlavách.

Čo by sa malo udiať? Čo chýba vo formácii v seminároch?

R: Keď sme sa na to v rade pýtali na začiatku nového trojročného obdobia, svietili nám témy ako príprava na manželstvo, štruktúry v pastorácii rodín, sprevádzanie rodín. Ako najkľúčovejšia téma nám vyšla téma formácie kňazov, seminaristov, manželov a odborníkov – presne v tomto poradí.

Úprimne povedané, formácia v seminároch a vzdelávanie na teologických fakultách sú málo zamerané na teológiu manželstva a rodiny. Teraz nielen v zmysle, že rodina je ďalšou cieľovou skupinou, ktorá si nárokuje byť v zozname predmetov kurikula teologických fakúlt, ale možno pochopenia centrality rodiny v pastorácii rodín.

To zdôrazňujú aj poslední pápeži, že rodina je hlavný subjekt pastorácie. Na cirkev musíme pozerať cez rodiny, nie cez jednotlivcov, nielen cez skupiny mladých, nielen cez deti, ale cez rodinu.

Vidíme, že mnohé popáleniny v cirkvi vznikli preto, lebo pastorácia sa zameriavala len na pastoráciu detí alebo len na pastoráciu mladých odtrhnutú od rodiny. Posledné desaťročia nám ukázali, že potrebujeme dať viac do centra rodinu a podporovať ju, aby bola schopná vychovávať, katechizovať a odovzdávať vieru. K tomu potrebujeme viesť kňazov a vyžaduje to iný druh formácie, nie je to len o jednom predmete, ale je to o zmene mentality.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Akým najväčším pastoračným výzvam čelia rodiny? Čo očakávajú od cirkvi?

M: V centre pre rodinu nepracujeme priamo s rodinami, pracujeme s ľuďmi, ktorí sa ďalej venujú rodinám. Samozrejme, máme kontakt s rodinami, ale nie je to tak, že centrum robí rôzne stretnutia pre rodiny. Dôležitá je spolupráca medzi manželmi a kňazmi vo farnostiach. Na tom treba dlhodobo pracovať.

Aby nebola celá pastorácia rodín na pleciach kňaza, aby kňaz mohol osloviť manželov, ktorí skrze sviatosť manželstva dostávajú misijné poslanie a môžu robiť veľa vecí. Aby sa preklenuli ťažkosti medzi tým, kto je niekde hore, a tým, kto je niekde dole, aby to bola spolupráca na budovanie Božieho kráľovstva.

R: Kňazstvo aj manželstvo sú sviatosti nazývané sviatosťami služby spoločnosti. Je to ich spoločná zodpovednosť. Obidve tieto sviatosti nesú zodpovednosť za to, ako bude vyzerať miestna cirkev.

Kňazi to chápu? Niekedy sa aj laici sťažujú, žeby niečo chceli robiť, ale kňaz im to nechce umožniť. Vy hovoríte o spolupráci manželov a kňazov…

M: Môžeme byť radi, že už máme kňazov, ktorí to chápu a praktizujú.

Je viac tých, ktorí to chápu a praktizujú, alebo naopak tých, ktorí nejavia záujem?

M: Tým, že sa Rada pre rodinu KBS zamerala na tému formácie kňazov a pastoračných pracovníkov, tak asi ich nebude dostatok. (Úsmev.)

R: Nedá sa jednoznačne odpovedať na túto otázku. Ak vo formácii chýba niečo kľúčové, musí sa to tam dostať, inak to nemôžeme automaticky očakávať. Vďaka Bohu, vidieť malé hlúčiky kňazov, ktorí začínajú rozumieť teológii manželstva a rodiny a vďaka tomu to začínajú aj praktizovať vo farnostiach.

Nie je to aj tým, že kňazi si všetko držia pod kontrolou a niekedy nedôverujú rodinám?

R: Ako manželia musíme mať dôveru vo sviatosť kňazstva, tak ako aj kňazi musia mať dôveru vo sviatosť manželstva. Na tejto dôvere sa potom buduje aj vzájomná spolupráca. Ale nato, aby som mohol dôverovať, potrebujem poznať bohatstvo učenia cirkvi o manželstve a rodine. Keď som ho neštudoval, nikto mi ho neodovzdal, nepredstavil, nemôže odo mňa očakávať, že ho budem poznať.

Ako ste spomínali, tohtoročné stretnutie rodín bude v diecézach, dikastérium pripravilo materiály aj na stretnutie rodín vo farnostiach. Je to príležitosť, aby sa prelomili ľady medzi rodinami a kňazmi tam, kde spolupráca nefunguje? Ako využiť túto príležitosť čo najlepšie?

R: Máme murárov, ktorí sa vyučili v škole, a máme murárov, ktorí sa vyučili remeslu popri otcoch. To sa môže stať aj v živote kňaza. Mnoho môže pochopiť z konkrétnej skúsenosti s rodinami. Ak kňaz prichádza do rodín, žije s nimi a vníma život rodiny, žije na pulze života rodiny, učí sa to skrze skúsenosť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo je úlohou Rady KBS pre rodinu?

R: Rada pre rodinu je poradný orgán KBS. Má pomáhať otcom biskupom tvoriť víziu v pastorácii rodín. V tom sa odlišujeme od iných výkonných orgánov, ktorými sú diecézy, farnosti, centrá pre rodinu, a možno aj od iných prorodinných organizácií. Našou úlohou nie je robiť výkon. Nie sme ani občianske, ani politické fórum. Špecifikom je spoločne uvažovať a načrtnúť víziu pastorácie rodín biskupom. Neznamená to, že čo sa navrhne, bude sa hneď aj realizovať. Aj prezidentka a vláda majú poradcov, aby ich počúvali a potom reflektovali, čo sa zrealizuje.

M: V tomto je to u nás doma zaujímavé. Manžel je vo funkcii v poradnom orgáne a ja som v diecéze v štruktúre výkonného orgánu. Keď sa niekedy doma rozprávame pri káve o témach a víziách, tak ho brzdím, že počkaj, počkaj, mysli na tých, ktorí to potom budú musieť implementovať v diecézach. Mysli na svoju manželku. (Smiech.)

Rada pre rodinu KBS má aj webovú stránku, kde sa dajú nájsť rôzne materiály a podnety. Pridávali ste ich pri príležitosti roka rodiny alebo sú ponúkané materiály k dispozícii stále?

R: To najmenej, čo môžeme urobiť, je ponúknuť dokumenty cirkvi, rôzne pastoračné pomôcky a programy. Stránka už funguje vyše desať rokov. Máme v pláne jej aktualizáciu a doplnenie ďalších dokumentov a materiálov. Aj toto je spôsob formácie, aby kňaz, ktorý chce slúžiť rodinám, alebo manželia, ktorí chcú s kňazom vo farnosti ponúknuť niečo rodinám, nemuseli zápasiť s tým, čo majú robiť. Na stránke nájdu konkrétne nástroje a pomôcky.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.