Píše sa rok 1982 a v Moskve vládne už 18 rokov Leonid Iľjič Brežnev. Po Stalinovi to bol druhý najdlhšie slúžiaci „panovník“ východných krajín, ktorého názor bol záväzný. A na Slovensku bola záväzná normalizácia strachu. V tejto atmosfére strachu na Slovensku vzniká prvý celoslovenský samizdat Náboženstvo a súčasnosť. Od jeho vzniku uplynulo 40 rokov.

Stretnutie dvoch potrieb – efektívneho prenosu informácií v spoločenstvách a šírenia informačných a formačných materiálov medzi ľudí mimo Bratislavy – zostávalo stále aktuálne, čo bolo dôležitým impulzom na vznik celoslovenského periodického samizdatu.

Už na začiatku normalizácie začali vznikať prvé samizdaty. Bol to napríklad mestský samizdat Emanuel alebo diecézny Orientácia. Svojimi nákladmi 20 kusov a určitou lokálnosťou nemali veľký dosah, aj keď samizdat Orientácia bol z obsahovej stránky kvalitný. Chýbal však celoslovenský samizdat.

Dozrel čas

Impulzy na vznik celoslovenského samizdatu prichádzali zo všetkých strán. Aj keď medzi kresťanskými aktivistami prebiehala diskusia o jeho nutnosti, myšlienka potrebovala ešte dozrieť. František Mikloško, prvý neformálny šéfredaktor, na jeho vznik spomína:

„Ľudia okolo Vlada (Jukla) a Silva (Krčméryho) sa stretávali každú nedeľu, aby si vymieňali skúsenosti. Bolo to vlastne terajšie Spoločenstvo Fatima, ktoré plnilo rozličné úlohy. Na jednom nedeľnom stretnutí začiatkom roka 1982 Vlado Jukl navrhol: ,Mali by sme vydávať nejaký časopis.‘ Keď už Vlado prišiel s takýmto návrhom, vedel som, že dozrel čas. Mňa tento okruh ľudí poveril, aby som zorganizoval redakciu. Oslovil som priateľov Janka Čarnogurského a Martina Lauka. Takto vznikla prvá redakcia. Myšlienka časopisu bola konzultovaná s biskupom Korcom, ktorý ju od začiatku podporoval.“

Časopis Náboženstvo a súčasnosť (NaS) vznikol ako odpoveď na potreby dynamicky sa rozvíjajúcej tajnej cirkvi. Svojho druhu bol jediný na Slovensku. Už jeho samotná existencia chcela poukázať na možnosť tvorby samizdatového periodika v atmosfére perzekúcie občanov a tým mal byť výzvou pre iných. Už z názvu vidieť, že redakcia NaS si kládla za cieľ reflektovať aktuálne otázky kresťanstva v súčasnom svete, ale najmä v bývalej ČSSR. Ich reflexia mala vyústiť do prehĺbenia viery a z nej vychádzajúcich „angažovaných ľudských a občianskych postojov“.

Prvá redakcia Náboženstva a súčasnosti po rokoch: Martin Lauko, František Mikloško a Ján Čarnogurský. Foto: autor

Prvú redakciu časopisu Náboženstvo a súčasnosť tvorili traja ľudia: RNDr. František Mikloško (1982 – 1987), JUDr. Ján Čarnogurský (1982 – 1984) a JUDr. Martin Lauko (1982 – 1985). Je zaujímavé, že aj keď podnet na založenie časopisu vyšiel zo Spoločenstva Fatima, v prvej redakcii nebol nikto z jeho členov. Vladimír Jukl občas navštívil stretnutia prvej redakcie, čím prakticky prepájal spoločenstvo s redakciou. Do obsahu spoločenstvo výslovne nezasahovalo, aj keď diskusia o smerovaní samizdatu zrejme prebiehala aj mimo stretnutí redakcie.

Sociálne zázemie prvých redaktorov a tlačiara bolo tiež zaujímavé. JUDr. Ján Čarnogurský (38 rokov) bol v roku 1982 čerstvo vylúčený z advokácie za obhajobu disidentov, ženatý a mal štyri deti, pracoval ako vodič nákladného auta.

JUDr. Martin Lauko (32 rokov) bol taktiež ženatý a mal dve deti. Bol vedúcim právneho oddelenia v Montostroji.

RNDr. František Mikloško (35 rokov) bol slobodný, pracoval ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied.

Podklady pre tlač zabezpečovala Mgr. Soňa Lauková (1982 – 1985), manželka Martina Lauka. Prvý tlačiar Ivan Polanský (46 rokov) bol tiež ženatý a mal štyri deti, pracoval na oddelení hygieny v Závodoch ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom.

Perzekúcia by neohrozila iba ich samých, ale aj rodinných príslušníkov, hlavne deti, ktorým by bol prinajmenšom znemožnený prístup k vyššiemu vzdelaniu. Napriek tomu sa rozhodli pre samizdatovú aktivitu. Podľa ich veku možno vidieť, že rozhodnutie urobili zrelí ľudia, ktorí boli pripravení niesť následky. Všetci redaktori mali vysokoškolské vzdelanie.

Redakcia

Redakcia v pôvodnom zložení pracovala spolu iba tri roky. Prvý z nej v roku 1984 odišiel Ján Čarnogurský, ktorému už vtedy robili prvé domové prehliadky a ŠtB ho začala viac sledovať. Rozhodol sa opustiť redakciu, aby ŠtB neprišla na činnosť redakcie. Neskôr sa začal viac venovať občiansko-politickej činnosti. Martin Lauko skoro rok po odchode Čarnogurského taktiež opustil redakciu z bezpečnostných dôvodov. V redakcii zostal iba František Mikloško, tvoril pomyselný most medzi prvou a druhou redakciou, ktorá sa začala prirodzene vytvárať.

V rokoch 1984 – 1987 začali postupne redakciu preberať ľudia z okruhu Spoločenstva Fatima, ktoré sa dovtedy vo veľkej miere zúčastňovalo na technickej a distribučnej práci. Zmenu redaktorov vysvetľuje nepísaný šéfredaktor NaS František Mikloško: „Za päť rokov naša redakcia dala do časopisu všetko, čo sme mali. Nastal čas striedania. Štafetu musia prebrať iní.“ Nakoniec v roku 1987 odišiel z redakcie aj F. Mikloško, ktorý sa začal venovať iným projektom.

Prvé číslo samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. Foto: archív autora

V roku 1987 si prvá redakcia po piatich rokoch svojej existencie v bilancujúcom článku pripomenula a hodnotila zámery, z ktorých časopis vyrastal a celý čas existoval. Zamerali sa na tri svoje pôvodné ciele: prvým cieľom bola snaha „vyprovokovať na Slovensku väčšiu a priamo programovú samizdatovú činnosť v oblasti náboženstva, a keď sa dá – tak aj v iných oblastiach ako kultúra, história a podobne“. Tu možno konštatovať, že samizdat NaS ako priekopník ukázal, že i v sťažených podmienkach možnej perzekúcie sa samizdatová činnosť dala uskutočniť. Následne začali vychádzať ďalšie časopisy: Serafínsky svet (1982), Una sancta catholica (1983), Výber (1984), Rodinné spoločenstvo (1985)...

Druhým cieľom redakcie bolo „vyprovokovať našich ľudí písať a reflektovať problémy cirkvi doma i vo svete“. Redakcia konštatovala určité sklamanie, lebo počas hodnoteného obdobia počet prispievateľov veľmi nenarástol. Tretí hodnotený cieľ bol zameraný navonok, „cirkev nemôže zostať upriamená len na seba samu, ale že je tu pre svet a aj naopak, že aj tento svet jej má čo povedať“. Tento cieľ časopis napĺňal článkami, ktoré sa zastávali prenasledovaných, poukazovaním na problémy ekológie, cirkevnej architektúry.

Spomínané hodnotenie bolo vlastne bodkou za prácou prvej redakcie. Kontinuálne sa tvorila druhá redakcia, ktorá vznikala doplňovaním prvej a odchodom jej zakladateľov. Členmi redakcie sa postupne stávali: RNDr. Vladimír Jukl (1984 – 1988), RNDr. Rudolf Fiby (1984 – 1989), Ing. Peter Murdza (1985 – 1989), František Novajovský (1985 – 1988), PhDr. Judita Stempelová (1986 – 1989), Ing. Ladislav Stromček (1987 – 1988) a Ing. Eva Čikelová (1988 – 1989). Zodpovednosť za vydávanie časopisu v roku 1987 prevzal Rudolf Fiby, ktorý sa stal jeho druhým neformálnym šéfredaktorom. V Slovenskej akadémii vied bol jedným z výkonných redaktorov odborného časopisu Počítače a umelá inteligencia, ktorý vychádzal v angličtine. Skúsenosť z vydávania časopisu využil aj pri redigovaní samizdatu.

Ani druhá redakcia nezostala v pôvodnom zložení až do Nežnej revolúcie. V roku 1988 nastali najväčšie zmeny po prirodzenom odchode redaktorov, ktorí sa začali venovať iným, pre nich dôležitejším úlohám. Vladimír Jukl ešte v tom istom roku, keď odišiel z redakcie, založil nový samizdatový časopis. Podobne to bolo aj s Ladislavom Stromčekom, ktorý pripravoval vydávanie nového mládežníckeho samizdatu. František Novajovský sa presťahoval z Bratislavy do Ružomberka a vzhľadom na množstvo podzemných aktivít preňho nebolo efektívne venovať sa aj periodickému samizdatu. Kontakty však zostali až do Nežnej revolúcie.

Ďalšie samizdaty

Vzhľadom na postupný vznik nových samizdatov sa NaS viac špecializoval na články s uceleným pohľadom. V roku 1989 sa začal sústreďovať na tému jednotnej a kresťanskej Európy. Jednotlivé čísla samizdatu prinášali aktuality a rozoberali udalosti v cirkvi doma i vo svete. Neuzatváral sa len do problémov v ČSSR, čo bola črta charakterizujúca články o histórii a aktuálnej situácii prenasledovaných kresťanov v komunistických krajinách (ZSSR, Čína, Albánsko).

Samizdat Náboženstvo a súčasnosť zosobňoval v sebe v určitom zmysle samizdatovú katolícku tvorbu na Slovensku. Okrem toho, že to bol prvý celoslovenský samizdat, ktorý sa snažil povzbudiť iných na vydávanie samizdatu v čase neslobody, z jeho okruhu vzniklo priamo päť ďalších samizdatov:

1. Martin Lauko založil v roku 1988 samizdat Hlas Slovenska zameraný historicky;

2. Vladimír Jukl založil v roku 1988 samizdat Katolícky mesačník zameraný informačne;

3. Ján Čarnogurský založil v roku 1988 samizdat Bratislavské listy zameraný politicky;

4. František Mikloško založil v roku 1988 samizdat NaS – Príloha mladých určený pre mládež;

5. Ladislav Stromček založil v roku 1989 samizdat Zrno určený pre mládež.

Všetci začínali v redakcii NaS a nepochybne aj tento časopis pomohol ovplyvniť ich ďalšie smerovanie. O žiadnom slovenskom samizdate nemôžeme povedať, že z jeho redakcie vyšli toľkí zakladatelia nových periodických samizdatov. To, čo zo začiatku zosobňoval jeden časopis, ktorý bol akoby univerzom pre všetky aktivity, sa po čase rozmenilo na drobné v podobe samizdatov, ktoré mali jasnú profiláciu. Je to fenomén, ktorý treba vnímať.

Prví traja redaktori ako osobnosti predstavovali aj určité prúdy v tajnej cirkvi, ktoré mali rôzne masové zastúpenie. František Mikloško bol predstaviteľ najväčšieho prúdu: občiansko-náboženského. Druhý prúd, občiansko-národný, reprezentoval Martin Lauko. Občiansko-politický prúd zosobňoval Ján Čarnogurský. Všetky tri prúdy sa prelínali, ich nositelia sa vzájomne podporovali a rozvíjali aj myšlienky z iných prúdov.

Možno povedať, že všetci traja reprezentanti sa stotožnili so všetkými prúdmi a skladba článkov v samizdate Náboženstvo a súčasnosť je toho dôkazom. Svoje neskoršie myšlienky prezentovali vo svojich vlastných samizdatoch.

Väčšina katolíckych samizdatových časopisov po roku 1989 zanikla. Splnila svoj cieľ. Vydavatelia ani pisatelia nemali záujem pokračovať. Náboženstvo a súčasnosť zanikol vydaním dvoch pololegálnych čísiel v roku 1990. Mal jeden z najväčších nákladov zo samizdatových časopisov. V roku 1989 vychádzal v náklade 1 000 kusov a jeho celkový náklad čísiel bol vyše 25-tisíc s počtom strán vyše 593 000.

Periodický samizdat Náboženstvo a súčasnosť je spolu s ďalšími českými a slovenskými samizdatmi zapísaný v UNESCO – Pamäť sveta.

Aj keď samizdat prinášal so sebou veľké riziko represálií, predsa to bol „magický svet“. Svet ducha slobody, stretnutí, priateľstva, odvahy... Svet, ktorý priťahoval. S týmito vecami sa človek ťažko lúči. A predsa ten okamih nastal. Občianska sloboda otvorila tomuto svetu dvere. Svet, predtým uzatvorený v malých izbách, kde sa dala atmosféra utajenia doslova krájať, dostával voľnosť. Nastávalo lúčenie. Vznikali nové priateľstvá, nové stretnutia i nová odvaha...