50 rokov od založenia Spoločenstva Fatima Malé počtom členov, veľké vplyvom. Počas normalizácie výrazne zasiahlo do spoločenského diania

Spoločenstvo Fatima malo pri svojom vzniku priliehavý krycí názov – Spoločenstvo aktuálnych služieb Agapé. 

Dňa 28. júla 1974 sa skončili tajné duchovné cvičenia v Spálenej doline v Roháčoch, kde Silvester Krčméry a Vladimír Jukl predložili skupine mladých ľudí, s ktorými sa stretávali už niekoľko rokov, myšlienku spoločenstva, ktoré bude apoštolsky orientované na domáce prostredie a vtedajší Sovietsky zväz. 

Viacerí z prítomných sa vtedy rozhodli pokračovať v niektorej z tajných reholí, iní videli svoju cestu v manželstve. Táto skupina sa postupne rozpadla, aj keď spolupráca a dôvera pretrvávali aj naďalej.

K návrhu S. Krčméryho a V. Jukla sa vtedy pridal iba Rudolf Fiby. Eugen Valovič povedal, že si to ešte musí zvážiť. Ani nie po mesiaci vyhlásil, že sa pridáva. Keď už boli štyria, priali si vybudovať spoločenstvo.

Zloženie spoločenstva, najmä vzhľadom na vek, bolo zaujímavé. Lekár Silvester Krčméry mal 50 rokov, matematik Vladimír Jukl 49, stavebný inžinier Eugen Valovič 25 a matematik Rudolf Fiby mal 28 rokov. Zloženie napovedalo, že sa stretli dve generácie ľudí. Mladšia sa učila od staršej a vkladala do aktivít svoj mladícky potenciál. Tá staršia prispievala duchovnou skúsenosťou a stabilitou a takisto ostrieľanosťou z väzenia.

Bez zveličovania môžeme povedať, že Spoločenstvo Fatima so svojím blízkym aj širším okruhom spolupracovníkov pomáhalo k zachovaniu „tváre“ tak občianskej, ako aj náboženskej spoločnosti v totalitnej komunistickej dobe počas obdobia normalizácie.

Túto službu ocenil aj štát. Všetci štyria zakladatelia dostali štátne vyznamenania Slovenskej republiky: Vladimír Jukl Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam (2013), Silvester Krčméry Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2013), Rudolf Fiby Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam (2024) a Eugen Valovič Rad Ľudovíta Štúra III. triedy (2023).

Najdôležitejšia aktivita spoločenstva, a najmä jej členov a spolupracovníkov, bolo povzbudzovanie k vytváraniu malých kresťanských spoločenstiev po celom Slovensku, v ktorých ich členovia mohli objavovať vnútornú slobodu. Z toho vyplývali ďalšie aktivity.

Spoločenstvo Fatima vnímalo, že malé spoločenstvá majú nedostatok literatúry. Vybudovalo tajný sklad literatúry, cez ktorý vyše desať rokov distribuovalo literatúru prepašovanú na Slovensko. Podieľalo sa na pašovaní literatúry a podnecovalo k tejto činnosti. Neskoršie nastúpila služba v samizdate.

V roku 1982 začalo Spoločenstvo Fatima vydávať prvý celoslovenský samizdatový časopis Náboženstvo a súčasnosť v náklade 500 kusov. Spoločenstvo Fatima vytlačilo viac ako tri milióny strán samizdatu. So svojimi spolupracovníkmi to bolo skoro sedem miliónov strán. Skutočne nezanedbateľná aktivita. Treba zdôrazniť, že táto služba nebola pre nich primárna, ale z dnešného pohľadu najľahšie merateľná.

Doteraz sme spomínali navonok neviditeľné aktivity. K tým viditeľne verejným patrí začatie nočného programu v Šaštíne v roku 1984, za ktorým stáli členovia spoločenstva. Spoločenstvo stálo aj za pamätnou púťou na Velehrad v roku 1985, kde prítomní vypískali ministra kultúry a žiadali náboženskú slobodu.

So svojimi spolupracovníkmi podporovali rôzne verejné vyhlásenia a podpisové akcie. K tým najznámejším patria List prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi za prepustenie františkánov (1983), Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska (1987), Vyhlásenie českých a slovenských katolíkov k 70. výročiu vzniku Československej republiky (1988), Verejný list z príležitosti výročia založenia SÚSCM v Ríme (1988), ako aj najrozsiahlejšia podpisová akcia za náboženskú slobodu, ktorú v ČSSR podpísalo viac ako 500-tisíc občanov, z toho zo Slovenska vyše 300-tisíc.

Sviečková manifestácia z roku 1988 je vo všeobecnosti známa. Menej známe je to, že rozhodnutie ísť do verejnej manifestácie vzniklo v byte Rudolfa Fibyho, kde sa stretli členovia spoločenstva so svojimi spolupracovníkmi. K tým najznámejším patril zvolávateľ manifestácie František Mikloško.

Netreba zabúdať ani pomoc pre vtedajší Sovietsky zväz, kam pravidelne cestovali. Snažili sa skontaktovať s miestnymi náboženskými aktivistami a prinášali im Biblie. Môže sa zdať, že tých niekoľko desiatok ciest a niekoľko stoviek prepašovaných a rozdaných Biblií nemohlo zmeniť veľa. Ale v duchovnej sfére nejde o počty. Všetci boli iba „nástrojom“ a Duch vanul, kde potreboval. Oni sa dali iba k dispozícii tejto neľahkej službe.

Spoločenstvo Fatima malo šesť tajne vysvätených kňazov, ktorí slúžili pre duchovné potreby tajnej cirkvi – duchovné cvičenia, obnovy, výlety.

Pre náboženskú aktivitu boli uväznení dvaja členovia spoločenstva a jeden spolupracovník. Väčšinu ostatných členov sledovala Štátna bezpečnosť. Niektorým nainštalovala do bytov odpočúvacie zariadenie.

A ak občania počúvali západný rozhlas, najmä Hlas Ameriky, aj tu boli aktívni niektorí členovia a spolupracovníci. Pripravovali a zasielali informácie redaktorovi Antonovi Hlinkovi do Mníchova, ktorý ich následne vysielal.

Najdôležitejšia aktivita spoločenstva, a najmä jej členov a spolupracovníkov, bolo povzbudzovanie k vytváraniu malých kresťanských spoločenstiev po celom Slovensku.

Na začiatku sedemdesiatych rokov sa začali zakladať malé spoločenstvá medzi vysokoškolákmi a postupne pribúdali. Skoro na každej fakulte sa nachádzalo niekoľko malých spoločenstiev, ktoré bolo treba medzi sebou informačne a organizačne prepojiť. V tejto súvislosti vznikli centrálne stretnutia zástupcov spoločenstiev na fakulte, ktoré sa stretávali niekoľkokrát za rok.

Tie koordinoval zástupca, ktorý sa zúčastňoval na celobratislavskom stretnutí. Práve sem prišli informácie, samizdaty, literatúra, ktorá sa mala dostať do spoločenstiev na univerzitách. Od začiatku dával tejto práci systematickosť Vladimír Jukl, člen Spoločenstva Fatima, ktorý sa stal zo začiatku neformálnym koordinátorom týchto aktivít.

Ďalšou z dôležitých aktivít spoločenstva boli oblastné stretnutia aktivistov, ktoré mali krycí názov „zábavy“. Od roku 1973 sa katolícki aktivisti stretávali na celoslovenských stretnutiach, ktoré boli niekoľkokrát za rok.

V roku 1975, pri stretnutí v Osuší, prítomní spozorovali príslušníkov ŠtB, ktorí ich sledovali. Tu bolo dohodnuté, že ďalšie stretnutia sa uskutočnia už podľa oblastného princípu. Od tohto roku sa začali budovať po Slovensku oblastné stretnutia, na ktorých sa štyrikrát za rok stretávali katolícki aktivisti.

Miestami oblastných stretnutí sa stalo 17 miest. Takto sa utvorila sieť, v ktorej bolo približne 150 slovenských dedín a miest. Počas trvania oblastných stretnutí sa v nich stretávalo približne 400 aktivistov, ktorí boli medzi sebou nepriamo prepojení prostredníctvom týchto stretnutí.

Keď sa pozrieme na rozsiahlu činnosť spoločenstva, mohlo by sa zdať, že dvanásť mužov a dvanásť žien, ktorých malo v roku 1989 spoločenstvo, dokázalo niečo neuveriteľné. To by však nezodpovedalo historickej pravde. Aj keď za uvedenými aktivitami skutočne stálo Spoločenstvo Fatima, nerobilo to samostatne.

Najbližší okruh boli spolupracovníci, ktorí vnímali, že existuje nejaká skupina. Ďalší spolupracovníci zo širšieho kruhu už nevedeli o spoločenstve. Spoločenstvo Fatima bolo utajené a jeho členovia sa z bezpečnostných dôvodov navonok nezverejňovali. Vystupovali ako náboženskí aktivisti, ktorí so svojimi spolupracovníkmi dávali dynamiku celému procesu a zároveň ho aj zastrešovali.

Avšak bez veľkého množstva spolupracovníkov, náboženských aktivistov, reholí, tajne vysvätených kňazov a kňazov z verejnej pastorácie, ktorí ani netušili, že nejaké spoločenstvo existuje, by opísané udalosti určite neboli zaznamenali taký rozsah, aký mali.

V čom bola teda sila ľudí zo Spoločenstva Fatima počas obdobia normalizácie? Aj keď bolo spoločenstvo malé, malo rozsiahly aktivizačný dosah. Vyplývalo to z ich oduševnenosti, organizovanosti a disciplinovanosti. Ich najväčšou prednosťou bola ochota prinášať obete pre vec, ktorú považovali za správnu.

V normalizačnej spoločnosti strachu, nedôvery a zastrašovania bola ich rôzna aktivita charakteristická ako zápas o nádej. Nádej, ktorá poukazovala na vnútornú slobodu jednotlivca, ktorá sa postupne menila na vonkajšiu. Tá sa stala v novembri 1989 realitou.

Po Nežnej revolúcii spoločenstvo vnímalo, že splnilo jedno z dôležitých poslaní – vypĺňať miesta, kde oficiálne cirkev počas obdobia komunistického režimu nemohla slobodne konať. Preto Fatima z rôznych aktivít ustúpila do úzadia. Prenechala miesto cirkevným inštitúciám. Členovia spoločenstva ďalej pracovali vo svojich zamestnaniach a boli aktívni v cirkvi. Niektorí kňazi odišli na misie do vtedajšieho Sovietskeho zväzu, neskoršie do Ruska.

Dvaja muži – Silvester Krčméry a Vladimír Jukl – ako osobnosti prenasledovania a zápasu o slobodu sa verejne vyjadrovali aj k aktuálnym spoločenským udalostiam, keď sa počas mečiarizmu opäť začal zápas o demokratické smerovanie spoločnosti.

Od založenia Spoločenstva Fatima uplynulo v tomto roku už 50 rokov. Aj keď najvýraznejších bolo prvých pätnásť rokov, teda počas obdobia komunistickej nadvlády, aj v slobodnej spoločnosti si spoločenstvo nachádza svoje miesto. Viac o jeho aktivitách v súčasnosti nájdeme na https://fatima-si.sk/.